Geograf Martin Šveda o rozširovaní Bratislavy: Pre mnohých je prioritou bývať v oplotenej pevnosti, kde nikoho nestretnú

Nežiť v meste, ale benefitovať z jeho blízkosti. Na tejto predstave stojí fenomén suburbanizácie. Čiže postupného rozširovania miest do ich zázemí. Vo veľmi výraznej miere tento jav zažilo okolie Bratislavy. Vedci hovoria o jednej z najzásadnejších sociálno-priestorových transformácií v porevolučných dejinách Slovenska.

Medzi vedcov, ktorí sa suburbanizáciou Bratislavy zaoberajú dlhodobo, patrí geograf Martin Šveda. Je jedným z pionierov skúmania tohto javu. Medzi najčerstvejšie výsledky výskumu, na ktorom sa podieľal spolu s kolegami, patrí publikácia Cesta (z) mesta (N Press, 2024).

Podtitul Atlas suburbanizácie Bratislavy naznačuje, že nejde o zbierku vedeckých štúdií. Atlas je súborom máp a grafov, ktoré prístupnou formou približujú rôzne aspekty postupného rozrastania sa Bratislavy.

Martin Šveda v rozhovore vysvetľuje,

• prečo sa následky suburbanizácie dlho prehliadali;
• či je suburbanizácia dobrá alebo zlá;
• prečo bývanie za mestom nemusí byť zelenšie;
• čo znamená, že sa Bratislava prelieva cez hranice;
• a s čím súvisí politické nastavenie obyvateľov predmestí.

Fenomén suburbanizácie Bratislavy ste si v roku 2011 zvolili ako tému dizertačnej práce. Vychádzali ste z toho, že hoci už vtedy išlo o masívny, vyše pätnásť rokov prebiehajúci proces, nebola mu venovaná pozornosť. Ako je to možné?

Suburbanizácia je typ procesu, ktorého ak ste súčasťou, tak si plne neuvedomujete jeho rozsah a dosah. Takýchto procesov je stále viac, spomeňme len klimatickú krízu. Nejde pritom o skokové zmeny. Aj suburbanizácia prebieha postupne, má svoje tempo. Mesto sa rok po roku rozlieva do krajiny. A keďže ľudia žijú v inom rytme, tak si na nové nastavenie nebadane privykajú. Nemáme časový odstup, ktorý by sme potrebovali.

Dianie vo svete nám pritom možný odstup ponúka. Vidíme, ako suburbanizácia prebiehala pred päťdesiatimi rokmi v USA a západnej Európe. Máme stovky príkladov na to, že to, čo sa deje, nie je dobrá cesta. Napriek tomu si tým musíme sami prejsť a poučiť sa na vlastných chybách. S odstupom času si možno povieme, že sme sa mali zastaviť skôr, viac regulovať a usmerňovať. Zrejme ale nie je iná cesta než vlastná skúsenosť.

S vaším výskumom ste vstupovali na nepreskúmané pole. Prekvapilo vás na začiatku nejaké zistenie?

Ukázalo sa, že sú k dispozícii údaje z bežnej štatistiky, ktoré ležali nepovšimnuté. Zarazilo ma, že ich dovtedy nikto nezobral a nedal do tabuľky alebo grafu. Napríklad údaje o dokončených bytoch, čo je každoročná evidencia. Už len tento zdroj vypovedá o rozsahu suburbanizácie. Počet bytov je síce len jeden údaj, no ide o to, čo z neho vieme odčítať.

Tie byty nie sú prázdne, žijú v nich ľudia. A znamenajú dlhodobú zmenu koncentrácie ľudí. Je totiž predpoklad, že v novom byte budú ľudia žiť ďalšie desiatky rokov. A keď sa ich zrazu dokončia desaťtisíce, je to silný signál nielen pre súčasnosť, ale aj pre budúcnosť. Byty sa nevyprázdnia a ľudia neodídu. Obzvlášť na Slovensku, kde je silná väzba na osobné vlastníctvo nehnuteľnosti a ľudia nie sú ochotní sa často sťahovať. Ukázalo sa teda, že máme zamiešané na nový fenomén s dlhodobým výhľadom do budúcnosti.

Suburbanizácia je komplexný jav. Začína sa na osobnej úrovni – jednotlivec si vyberá istý spôsob života a bývania. Ak tak činí veľa ľudí, prerastá to na vyššiu úroveň. Keď si jednotlivec takto zlepší bývanie, je to preňho plus. Spoločenské následky sú však aj negatívne. Je suburbanizácia dobrá alebo zlá?

Nie je ani dobrá, ani zlá. Vo všeobecnosti je to prirodzený proces. Nevieme jej zabrániť, no dokážeme ju usmerňovať. Na základe toho prevládnu pozitívne či negatívne efekty. Spomenuli ste individuálnu a celospoločenskú úroveň, a s tým súvisiaci pozitívny a negatívny vplyv.

Ja by som doplnil ešte jednu mierku – rozdiel medzi lokálnym a regionálnym. Suburbanizácia môže mať pozitívne lokálne efekty. Priťahuje produktívnych, ekonomicky aktívnych a sociálne dobre postavených ľudí, ktorí zlepšia kvalitu populácie v danej obci. Z hľadiska regionálnej mierky to však môže mať negatívny vplyv. Vysáva sa tak kvalitný ľudský kapitál z niektorých regiónov, kde budú títo ľudia chýbať. Suburbanizácia sa teda nedá hodnotiť schematicky, podľa toho, kde sa prejavuje pozitívne či negatívne.

Videoklip k skladbe Suburbia (1986) od Pet Shop Boys ponúka dobový obraz západného predmestia. Vidíme rozbité sklo, skupiny výrastkov a agresívne psy. Ide o miesto sociálnej segregácie, nudy a kriminality. Aký obraz by vám napadol pre dnešné slovenské predmestie?

Dnešné domáce i západoeurópske predmestie je obrazom úspešnej strednej vrstvy. Je to zhmotnenie spoločenského statusu, čiže bývania v rodinnom dome, v sociálne homogénnom prostredí. Znamená to, že tu bývame len my, tí poriadni, s dobrou prácou a dvomi veľkými autami. Je to naplnenie predstáv časti spoločnosti o tom, ako sa má žiť.

Slovensko nepatrí medzi krajiny s priepastnými sociálnymi rozdielmi v mestách, ktoré vyústili do problémov na predmestiach. No aj u nás prináša suburbanizácia istú mieru sociálnej separácie. Je to v zásade prirodzený jav, ktorému sa nedá úplne zabrániť. Desaťročia socializmu rozdistribuovali spoločnosť pomerne rovnomerne, a to aj priestorovo.

A teraz sa vraciame do akéhosi normálu, ktorý vždy bude o tom, že sa ľudia snažia sociálne a priestorovo separovať. Aby na mojej ulici žili len takí, ako som ja. Prebieha dlhodobá debata o tom, ako zabrániť extrémnym prejavom sociálnej separácie či segregácie, ako ju usmerňovať a zjemňovať. Nie je na to univerzálny recept, jednotlivé spoločnosti sa v tom líšia a my sa ešte len učíme, ako s tým pracovať.

V našom prvom rozhovore ste spolu s kolegom Pavlom Šuškom vysvetlili, že spúšťačom suburbanizácie vo východnom bloku bola spoločenská zmena v roku 1989. Otvoril sa priestor pre živelné procesy, ktoré nemal kto kontrolovať. Tejto téme sa venujete už vyše desať rokov. Objavili sa za ten čas nástroje, prístupy alebo pokusy, ako živelnosť suburbanizácie usmerňovať? Posunuli sme sa niekam?

Čo sa týka živelnosti týchto procesov, sme v zásade na rovnakom bode ako pred desiatimi rokmi.

Naozaj?

Áno. Obce a samosprávy nezískali nové nástroje, ktoré by im umožňovali na tento proces reagovať. Platí rovnaký stavebný zákon, ten nový sa rodí, je v pripomienkovaní. Zároveň nevidím, že by sa proti tejto živelnosti v spoločnosti vytvoril výraznejší odpor. Objavujú sa síce hlasy z odbornej obce i zo samospráv, aby sa s tým niečo robilo. Ale praktických krokov je pomerne málo.

K prvým lastovičkám patria niektoré obce – príklad Miloslavov –, ktoré urobili aspoň prvý krok. Zamysleli sa nad rozvojom obce koncepčne a pripravujú územný plán, ktorý to má reflektovať. Dali priestor najlepšiemu riešeniu vo forme urbanistickej súťaže. Toto je u nás stále veľké nóvum – siahať po súťažiach a vyberať najlepší návrh pre rozvoj obce.

Všeobecne stále pribúdajú domy rovnakým chaotickým a neplánovaným spôsobom. Je to aj dôsledok toho, že zmeny v územných plánoch prebehli v prvej desaťročnici nového milénia. Keď už raz obec prijme územný plán, nedá sa zásadne revidovať. Bolo by to možné len za cenu dlhodobých súdnych konaní. Karty sú rozdané a teraz prichádza dlhé obdobie, keď sa budú znášať následky.

Keď je už niečo postavené, ťažko sa to dá zmeniť. Dá sa však pracovať na infraštruktúre, doprave či vybavenosti. Ani v tomto zmysle sa nedejú zmeny?

Ale áno. Mnohé obce si oddýchli, keď sa začal stavať obchvat Bratislavy. Najväčšie zápchy sa v niektorých obciach rozplynuli či výrazne zriedili. Nová infraštruktúra sa síce vytvorila, ale je to stále automobilová infraštruktúra. Potrebujeme investovať aj do verejnej dopravy. Tá pribúda pomalým alebo takmer žiadnym tempom.

Projekt integrovanej dopravy v Bratislavskom kraji síce priniesol zlepšenie, stále však potrebujeme zvyšovať atraktívnosť verejnej dopravy, aby sme predmestia efektívnejšie odkanalizovali do mesta. A to najmä koľajovou dopravou, čo sú veľké investície. Je otázka, či má štát na to použiť prostriedky, keďže už samotný obchvat bol veľká investícia.

V ideálnom prípade to malo ísť ruka v ruke. Už pred tridsiatimi rokmi bolo jasné, že Bratislavu čaká rozširovanie do priestoru. Vtedy sa to podcenilo, alebo sa čakalo, že to vyrieši voľný trh a nejako sa to samo zreguluje. Keď bude zlá doprava, tak tam ľudia nebudú bývať. Očividne to tak nefunguje. Potrebujeme teda niečo, čomu sa ľudia inštinktívne bránia.

A to?

Viac regulácie. Viem, že je to pre mnohých veľmi citlivé, hlavne pre rezidentov, ktorí tam bývajú. Dom na predmestí je stelesnením slobody žiť tak, ako chcú, a nemusieť sa prispôsobovať. Slovo regulácia je ako červené súkno pre býka. Dôsledkom toho je, že úroveň investícií a aj citlivosť samospráv na kvalitu urbanizmu je skôr nižšia.

Čoho by sa prípadné regulácie týkali?

Predmestia potrebujeme zahusťovať. Voči tomu sa ľudia inštinktívne bránia. Je to tá klasická reakcia: Not in my backyard. Každý má predstavu, že bude žiť v zelenej oáze, na veľkej záhrade, vo veľkom dome. A že zahusťovanie naruší kvalitu, ktorú hľadajú. Pritom je to dosť krátkozraké. Kvalita totiž prichádza práve so zahusťovaním.

Použijem iné slovo, možno menej kontroverzné – skompaktnenie. Sídelnú štruktúru na predmestiach treba skompaktniť. To znamená, že koberce rodinných domov potrebujeme aspoň lokálne zahusťovať kompaktnejšou zástavbou, ktorá umožňuje formovanie verejných priestorov a služieb.

V mestách slúži proces zahusťovania na to, aby rozvoj smeroval dovnútra a nie do krajiny. Niekedy je však skompaktnenie mesta vnímané ako proces, ktorý uberá zelené plochy dôležité pre jeho mikroklímu. Narážajú tak na seba dva postoje, hoci oba sa snažia o zníženie klimatickej záťaže. Ako to vnímate?

Nevidel by som to takto binárne. Tiež by som citlivo reagoval na každé zabratie vyrastenej zelene v meste. Tú by si každé mesto malo chrániť. V Bratislave a jej okolí je však aj veľa území, ktoré nie sú také cenné, aby nemohli byť zahustené.

A keďže sú mnohé obce v okolí Bratislavy de facto jej funkčným predmestím, mali by sme ich vnímať ako súčasť mesta. Ak sa v nich nachádzajú environmentálne cenné územia, ktoré zjemňujú dôsledky klimatickej zmeny, mali by sa chrániť. Ak však ide o pole, tam by som sa urbanizácie nebál. V konečnom dôsledku totiž prinesie kvalitu života, vrátane zmiernenia dôsledkov klimatickej zmeny. Náklady na prevádzku samostatne stojaceho bungalova a jeho uhlíková stopa sú oveľa vyššie ako pri kompaktnejšom bývaní v menšej bytovke či radovke.

Zahusťovaním, ktoré sa nedeje na úkor prírodne cenných areálov, prinášame dvojaký efekt: zmierňujeme dôsledky klimatickej zmeny a skvalitňujeme prostredie pre obyvateľov. Oni nakoniec ocenia, že aj keď nebudú mať vysnívaný bungalov, budú žiť v kvalitnom prostredí, kde sa im bude dobre bývať aj o dvadsať rokov, keď sa zmenia ich potreby.

Vo vašom atlase je aj grafika týkajúca sa letných teplôt. Ukazuje, že niektoré miesta na predmestiach sú teplejšie než v centre mesta. Prečo je to tak?

Táto mapa okrem teplotnej informácie ukazuje aj to, že nie každé bývanie za mestom znamená zelenšie a environmentálne príjemnejšie prostredie. Mnohé veľké satelity sú vzhľadom na veľkosť spevnených a zastavaných plôch oveľa menej prírodné než časti mesta s veľkými prielukami a vnútroblokmi so vzrastlou zeleňou. Ukázalo sa, že suburbiá s malým podielom zelene a rozsiahlymi nepriepustnými povrchmi sa v lete zahrievajú viac než niektoré sídliská.

Je tu aj efekt Devínskej brány, prúdenia vzduchu a prevetrávania mesta, a tiež prítomnosť Dunaja. Čím ste od vodných plôch ďalej, tým sa znižuje ich vplyv na zmierňovanie teplotných extrémov. To tiež prispieva k tomu, že bývanie v zázemí nemusí byť prírodnejšie alebo zelenšie. Mnohí ľudia sa sťahujú na okraj mesta práve s touto predstavou. Že to bude príjemnejšie bývanie ako v hlučnom a špinavom meste. Nie vždy to tak musí byť.

Môžete uviesť príklad mesta alebo krajiny, kde sa na vplyv suburbanizácie reaguje pružnejšie alebo koncepčnejšie?

Často sa v rôznych kontextoch udáva za vzor Škandinávia. Práve v týchto krajinách nie je znakom spoločenského neúspechu bývať na predmestí v radovej zástavbe. Ide totiž o kvalitné bývanie. Nezohráva rolu, že tie domy vyzerajú rovnako. Práve to mnohých láka – je to odskúšané a dobre sa tam býva. Aj na trhu si tieto nehnuteľnosti dlhodobo udržiavajú dobrú cenu. Stredná trieda v Británii, a to aj majetnejší ľudia, tiež bežne bývajú v radovej zástavbe. Nepotrebujú mať na mieru postavenú opulentnú vilu.

My to vnímame tak, že bývanie si musíme vytvoriť podľa seba, aby vyjadrovalo naše individuálne preferencie. Stojí to, samozrejme, veľké peniaze. Môže to byť aj prejav atomizácie spoločnosti. Najlepším riešením je nemať susedov alebo byť oddelený vysokým múrom. Podľa sociológov je súdržnosť v slovenskej spoločnosti nízka a stále sa znižuje. Možno aj toto je jeden z jej prejavov. Neochota bývať v radovej zástavbe, s bezprostredným kontaktom so susedmi. Prioritou je oplotená pevnosť, v ktorej nikoho cudzieho nestretnete.

Vaša kniha je výsledkom práce vedcov, nejde však o súbor štúdií. Je to atlas, ktorý vizuálne ponúka iný prístup k suburbanizácii. Prečo ste zvolili túto formu?

Bolo na to viac motivácií a inšpirácií. Pred pár rokmi som narazil na publikáciu London – The Information Capital: 100 Maps and Graphics That Will Change How You View the City. Išlo o súbor zaujímavých máp Londýna, ktoré atraktívnym spôsobom zachytávali rôzne fenomény mesta.

Úplne na začiatku však bola túžba sprístupniť výsledky nášho výskumu pútavejšou formou, nielen vo forme odborných textov. Mnohí vedci to robia a malo by byť akousi povinnosťou vedeckej komunity, aby sprístupňovala výsledky výskumu zrozumiteľným spôsobom.

Ďalšou motiváciou bolo nadviazať na atlasovú tvorbu, ktorá má v našom prostredí, ešte z čias Československa, silnú tradíciu. Napríklad Atlas SSR je top dielo, na ktoré sme chceli modernejšou formou nadviazať. A bola tu aj jedna skôr podvedomá motivácia.

A síce?

My geografi stále bojujeme s tým, že spoločnosť nevie, čo robíme. Ľudia si geografiu spájajú so skúsenosťou zo strednej školy. Čiže ako úzko chápaný zemepis, keď sa učili, čo sa kde nachádza a ktoré sú hlavné mestá. Geografia sa však na vysokých školách a na odbornej úrovni venuje niečomu inému než len jednoduchému popisu sveta. To už máme viac-menej vyriešené. Naša kniha je ukážkou toho, čo geografi vedia robiť. Je to teda aj taká podprahová reklama na geografiu ako zaujímavý študijný a vedecký odbor.

Mám skúsenosť, že mnohí ľudia v štátnej správe alebo v súkromnom sektore sú často prekvapení z toho, čo robíme: „Veď to je skvelé! Keby sme to vedeli skôr, tak sa vám dávno ozveme! Aj nám by sa zišla nejaká priestorová analýza.“ Je potrebné dostať viac na svetlo, čo robí dnešná geografia. Že to nie je cestopis či zemepis, ale že sú to zaujímavé priestorové analýzy.

Žijeme vo vizuálnej dobe, ľudia sú zvyknutí prijímať informácie obrazmi. Výhoda podania cez obraz je v tom, že sprostredkovanie je rýchlejšie. Prečítanie state zaberie viac času než pohľad na vizualizáciu. Rolu môže zohrať aj emócia. Keď sa pohľadom niečo rýchlo dozviem, môže ma to viac osloviť. Pracujete s tým?

Mám skúsenosť, že ak informácia z obrazu nevyskočí hneď, ľudia rýchlo strácajú záujem. Dnes sme natoľko zvyknutí na skrolovanie newsfeedu a na množstvo obrazových informácií, že ich musíme vedieť zachytiť veľmi rýchlo. Nemáme trpezlivosť ich dolovať zo zložitého obrázku či grafu. Stalo sa mi, že som laikovi ukázal pre mňa veľmi intuitívnu mapu, no on bol úplne dezorientovaný.

Preto sme sa – dúfam, že úspešne – snažili zobraziť informácie čo najjednoduchšie. Jedna mapa či graf mali byť nositeľmi jednej informácie či myšlienky. To si niekedy žiadalo veľké vnútorné ústupky. My sme zvyknutí informácie do obrazu hustiť, dostať ich tam viacvrstvovo. Vtedy z neho dokážeme odčítať rôzne kontexty. Keď vložím dáta o nezamestnanosti, bytovej výstavbe a cestnej infraštruktúre, otvoria sa isté súvislosti.

Pre širšiu verejnosť je však prístupnejšie zredukovať obraz na jednu ľahko uchopiteľnú myšlienku. Týka sa to aj správneho nastavenia farieb. Viem, že modrá reprezentuje záporné hodnoty, červená kladné. Keď sa dodržia základné pravidlá kartografického vyjadrenia, pomôže to čitateľovi v orientácii. Kto bude ochotný tomu venovať čas, môže to byť zaujímavou školou čítania informácií z obrazov. To je dobrá zdatnosť pre dnešnú dobu. Kto dokáže čítať dátové vizualizácie a rozoznať súvislosti, má konkurenčnú výhodu.

Geograf je dnes do veľkej miery dátový analytik. Musí vedieť, kde ich nájsť a ako ich vydolovať. Je to tak?

Geografi vždy boli, aspoň sčasti, dátoví analytici, len sme ich tak nenazývali. Dnes ide o zručnosť, ktorá je na trhu veľmi žiadaná. Naši absolventi sú dobrí práve v spracovaní priestorových dát, sú v tom osvedčení a žiadaní. Je to schopnosť vydolovať z množstva údajov informáciu a to v priestorovom kontexte. Rozumieť tomu, interpretovať to. Čo znamená, že v tomto regióne je istého javu viac a v inom málo? Ako to súvisí s inými javmi v spoločnosti? V tomto máme veľmi dobré know-how.

V našom atlase sme sa snažili ponúknuť širokú paletu vizualizácií, ale aj zdrojov údajov. Môžu pochádzať z klasickej inštitúcie, akou je Štatistický úrad SR, ale máme aj údaje menej konvenčného typu. Napríklad z mobilnej siete či dáta od súkromných spoločností. Je to pestrá zmes toho, čo všetko sa dá s údajmi robiť. A je to aj pozvánka pre štúdium geografie.

Máte skúsenosť, že niekto na základe vašej práce urobil nejaké praktické rozhodnutie, nejako váš výskum aplikoval alebo sa ním inšpiroval?

Kiež by som mal takú skúsenosť! Možno je to však limitované tým, kam dovidím. Akademický svet je istým spôsobom obmedzený. Možno náš atlas bude inšpirovať niekoho, kto sa rozhoduje, kde bývať, prípadne inšpiruje predstaviteľov samosprávy a stakeholderov. To si viem predstaviť, ale neviem to potvrdiť.

Čo by ste povedali bežnému čitateľovi, ak by sa pýtal, na čo mu váš atlas bude?

Kniha môže byť zaujímavá pre toho, kto sa zaujíma o proces suburbanizácie, je jeho aktérom, presťahoval sa na predmestie alebo to zvažuje. Alebo žije v Bratislave a zaujíma sa o mesto. Kniha poukazuje na priebeh a dôsledky zrejme najväčšej priestorovej zmeny, ktorú zažívame. Ide o zmenu v priestorovej organizácii spoločnosti. A to, myslím si, stojí za prečítanie. Potenciálnymi čitateľmi sú všetci ľudia, ktorí sa zaujímajú o svet okolo seba. Alebo sú nadšenci geografie a príbuzných disciplín.

Kniha môže inšpirovať v tom, ako sa dá na okolitý priestor nazerať cez rôzne rezy, pohľady a dáta. Môže to byť zaujímavé aj pre ľudí, ktorí uvažujú o spoločnosti v priestorových súvislostiach. Náš životný priestor často vnímame ako nejaké pódium, pasívne javisko našich každodenných aktivít. Priestor pritom do veľkej miery ovplyvňuje to, ako žijeme, aké procesy prebiehajú v spoločnosti, aj ako sa spoločnosť mení. Je dôležité poznať tieto priestorové špecifiká. Potom tým javom dokážeme lepšie porozumieť.

Špecifikom Bratislavy je, že sa rozširuje aj za hranice do Maďarska a Rakúska. Ako sa to prejavuje a čo to znamená?

Ukazuje sa, že hranica je umelý konštrukt, a pre niektoré priestorové procesy nezohráva úlohu. To, že sa Bratislava rozvaľuje za hranicu, je dôsledok schengenu a vzniknutých možností. Dôsledkom je, že mnohé prihraničné obce v Rakúsku a Maďarsku patria medzi najdynamickejšie sa rozvíjajúce vo svojich krajinách. Kittsee alebo Rajka vedú rebríčky migrácie.

Aj keď je hranica umelým konštruktom, dokáže byť aj výraznou bariérou. Ukázalo sa to napríklad počas covidu, keď sme zistili, že štátnu hranicu nemôžeme úplne vygumovať. Pre Bratislavu je to v istom zmysle prirodzené – vždy bola mestom na hranici a jej identita bola týmto formovaná. Obce za hranicou však zrejme nikdy nebudú prirodzenou súčasťou veľkej Bratislavy. Vždy tam bude istý odstup.

Keď som hovoril so starostom Rajky, pýtal som sa, ako vníma obec v rámci zázemia Bratislavy. On sa čudoval, že aké zázemie Bratislavy, veď Rajka je centrom južného brehu Dunaja. Bol rád, že sa tam presťahovalo vyše tritisíc Slovákov a on sa stal starostom dynamickej veľkej obce. Ale vplyv Bratislavy v tomto obraze nevnímal.

Iný fenomén hraníc sa týka územnosprávneho delenia Slovenska. Upozorňujete na to, že hranice zázemia Bratislavy sa neprekrývajú s administratívnym delením na kraje. Prečo by to malo byť dôležité?

Ak chceme rozvoj nejako usmerňovať, je dôležité, aby Bratislava a jej zázemie boli v prirodzených hraniciach. Netýka sa to len Bratislavy, ale všetkých miest a regiónov Slovenska. Územnosprávne členenie by malo rešpektovať prirodzené hranice. Nejde o nejakú akademickú polemiku, ktorá obec má kam patriť. Súvisí s tým každodenný život ľudí. A má to vplyv na to, ako je možné dané územie manažovať.

Ak by sme začali síce dlhú, ale potrebnú diskusiu o tom, ako zmeniť územnosprávne členenie tak, aby rešpektovalo prirodzené hranice, určite by sme sa dopracovali k lepšiemu riešeniu, než máme dnes. Nie je to jednoduché a má to veľa vrstiev. Je tiež prirodzené, že existuje silná zotrvačnosť súčasného územnosprávneho členenia. No čím dlhšie to budeme konzervovať, tým horšie budú dlhodobé následky.

Najmarkantnejšie to vidíme v prípade Bratislavy. Mesto by chcelo a aj malo usmerňovať rozvoj za jej hranicami. Veď by ani nenastal, ak by Bratislavy nebolo. V Chorvátskom Grobe by nevznikli tisícky nových domov. Bratislava to však nevie usmerňovať. Pomohlo by, keby existovala aspoň nejaká neformálna platforma, v rámci ktorej by sa územný rozvoj mohol usmerňovať nejakými mäkkými formami.

Bolo by to lepšie ako súčasný stav, keď je každá obec pánom svojho územia. Aj obciam by pomohlo, keby sa vedeli integrovať na metropolitnej úrovni. Nešlo by o zásah do ich kompetencií a samosprávy. Som však realista a uvedomujem si, že toto je diskusia, na ktorú slovenská spoločnosť ešte nie je úplne pripravená.

V atlase máte aj vizualizáciu k volebnému správaniu obyvateľov. Je už známy fakt, ako väčšinovo volí mestské publikum. Ukázalo sa však, že špecifikom sú aj obyvatelia suburbií. S čím to súvisí?

Nemáme veľa informácií o hodnotovom nastavení aktérov suburbanizácie, a toto je jeden z mála údajov, ktorý o tom môže niečo povedať. Aj nás prekvapilo zistenie, že v typických satelitoch Bratislavy dominujú voliči SaS. Do veľkej miery to môže súvisieť s tým, že SaS preferuje ekonomickú slobodu, je to strana ekonomického liberalizmu. Zhmotnením týchto ideálov sú práve satelity s modernými, často finančne náročnými domami. Pre ľudí sú realizáciou ich individuálnej predstavy o slobode. A jej napĺňanie ich zaujíma viac než dlhodobé následky suburbanizácie.

Naproti tomu volič koalície Progresívneho Slovenska a Spolu, ako strán skôr univerzálnych a nielen ekonomických slobôd, dominuje prevažne v meste. Tam sa obyvateľ musí v mnohom prispôsobiť. A to životu v susedstve, ale aj požiadavkám rôznych skupín obyvateľstva, bohatých, chudobných, mladších či starších. V suburbiu za mestom, kde žijú len ľudia, ako som ja, sa až tak prispôsobovať nemusím.

Pri našom prvom rozhovore som sa pýtal na vašu osobnú skúsenosť so suburbanizáciou. Povedali ste, že bývate v Stupave a môžete tento fenomén priamo pozorovať. Čo ste pri tom zistili?

Stále bývam v Stupave. A zistil som, že práve pri rozvoji menších mestečiek v okolí Bratislavy prináša suburbanizácia menej negatívnych dôsledkov. Prichádza totiž do vybudovanej štruktúry. V nej sa lepšie absorbuje tlak prichádzajúcich ľudí. Moja osobná skúsenosť je taká, že prisťahovalci do týchto mestečiek sa dokážu lepšie integrovať a lepšie sa im tam žije. To prostredie už má svoj verejný priestor, vybavenosť, park, námestie či zmrzlináreň.

Ľudia tam nachádzajú uspokojenie základných každodenných potrieb. A to na rozdiel od umelých suburbií, ktoré vznikajú na zelenej lúke, bez pôvodnej sídelnej štruktúry a vybavenosti. Sú to monofunkčné koberce domov, v ktorých prevažujú negatívne dôsledky suburbanizácie. Očividne ešte nie sme v štádiu, že by sme dokázali na zelenej lúke vybudovať takú kvalitu prostredia, akú ponúka napríklad Stupava.