Denník N

Historik Kamenec: Kotleba dnes nie je umiernený, len nehovorí veci naplno

Historik Ivan Kamenec. Foto N – Tomáš Benedikovič
Historik Ivan Kamenec. Foto N – Tomáš Benedikovič

Rozdiel medzi Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou a Kotlebovou stranou je, že ĽSNS je xenofóbna, čo HSĽS až do roku 1938 nebola, myslí si slovenský historik Ivan Kamenec.

Ivan Kamenec (77) pracuje na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied. Vo svojom výskume sa zameriava na politické a kultúrne dejiny Slovenska 20. storočia, najmä obdobie Slovenského štátu (1939 – 1945) a problematiku holokaustu na Slovensku.

Prekvapilo vás, že v roku 2016 uspeje vo voľbách strana, ktorá sa priamo hlási k Tisovi, 14. marcu a Slovenskému štátu?

Je to prekvapujúce, pre mňa ako historika, ale aj ako občana. Neviem si to celkom dobre vysvetliť. Možno však povedať, že istú zodpovednosť nesie celá spoločnosť, vrátane historikov, učiteľov, politických, kultúrnych aj náboženských elít. Na školách sa učí dejepis, literatúra, občianska výchova, etika, náboženstvo. Vo všetkých týchto rovinách by malo byť jedno z najdôležitejších poslaní úcta a výchova k demokracii, k humanizmu a morálke. Práve tu sme asi zlyhali. Nie som prívrženec toho, aby sa Kotleba a jeho strana démonizovali, či ľahkovážne podceňovali, alebo ignorovali. Je to veľmi vážny celospoločenský problém, ktorý treba riešiť na všetkých úrovniach verejného života.

Čo to znamená?

Dnes, po voľbách, sa ozvalo veľa hlasov volajúcich po zákaze Kotlebovej strany. Zdá sa mi, že prišli neskoro. Prečo nezazneli v takej razantnej forme skôr?  Veď pred súčasnou Ľudovou stranou Naše Slovensko tu bola Slovenská pospolitosť – Národná strana, ktorá bola jej priamym predchodcom, s tými istými ľuďmi a v podstate aj s tým istým programom. Túto stranu Najvyšší súd právoplatným rozhodnutím rozpustil. Nerozumiem prečo bola strana pod iným menom, ale s identickým programom zakrátko nato opäť zaregistrovaná. Bola v tom byrokracia, nevedomosť alebo nebodaj zámer zodpovedných štátnych činiteľov?

Kotleba sa hlási k odkazu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Existujú nejaké podobnosti medzi ňou a Ľudovou stranou Naše Slovensko?

Je známym faktom, že každé porovnávanie dejinných udalostí a procesov do istej miery kríva. Ale niektoré porovnania s minulosťou robiť môžeme. Kotlebova strana vyrástla a podnes funguje na princípoch nenávisti, intolerancie a najprimitívnejšej demagógie. To sa o Hlinkovej slovenskej ľudovej strane až do rokov 1938 – 1939 povedať nedá. Jej zakladateľ a predseda Andrej Hlinka bol jedným z najdôležitejších slovenských politikov, ktorý sa zaslúžil o pripojenie Slovenska k demokratickej Československej republike.

Kde sú teda vlastne korene Hlinkovej strany?

Pôvodne, ešte v Uhorsku, boli na Slovensku dve strany, sociálna demokracia a martinská Slovenská národná strana. Začiatkom 20. storočia sa v SNS vyprofilovali tri prúdy: klasický konzervatívny martinský prúd, liberálny prúd, ktorý reprezentovali hlasisti a pridal sa k nim aj Milan Hodža, a tretím bol katolícky ľudácky prúd. Ten sa ideovo sformoval na princípoch pápežskej encykliky Rerum novarum (encyklika pápeža Leva XIII. odmietla socializmus a inšpirovala vznik ľudových strán blízkych katolíckej cirkvi, pozn. redakcie). Ľudová strana začala vznikať v roku 1903, organizačne sa však sformovala až v roku 1913, rok pred vojnou, počas ktorej všetky politické strany na Slovensku utlmili činnosť. Obnovila sa až na konci roku 1918.

Aký bol vzťah ľudovej strany k Československej republike a demokratickému zriadeniu?

V začiatkoch jednoznačne pozitívny, no dochádzalo k sporom v oblasti sekularizácie verejného života a najmä v otázkach štátoprávneho postavenia Slovenska v novej republike. A to aj napriek tomu, že všetci signatári Martinskej deklarácie, vrátane ľudákov a Andreja Hlinku, podpísali text, kde sa výslovne hovorilo o československom národe. Nezodpovedalo to síce historickej skutočnosti, lebo tu existoval aj národ slovenský, aj národ český. V tom čase bol však takýto konštrukt nevyhnutný, aj vo vzťahu k dohodovým mocnostiam, ktoré stáli pri kolíske československého štátu. V budúcej republike malo žiť 15 miliónov obyvateľov. Čechov bolo len sedem a Slovákov necelé tri milióny, čo bolo dokonca menej ako tunajších Nemcov, k čomu treba prirátať aj viac ako polmiliónovú maďarskú menšinu. Dohodové mocnosti sa ale mali presvedčiť, že tu existuje niečo ako štátotvorný národ. Druhá vec bola, že československé vlády na tejto umelej konštrukcii a fikcii trvali až do roku 1938, čo vážne vnútorne oslabovalo štát.

Aký postoj mala vtedy Hlinkova strana k zahraničným otázkam a svetovým mocnostiam?

Jedným z najviditeľnejších nedostatkov politiky HSĽS v čase I. ČSR bola jej slabá, krátkozraká alebo zmätená orientácia v zahraničnopolitických otázkach, čo v období vojnovej Slovenskej republiky vyústilo do kolaborácie (aj keď vynútenej) s nacistickým Nemeckom. Terajšia Ľudová strana Naše Slovensko má v zahraničnopolitických otázkach úplne „jasno“. Je jednoznačne protieurópska. Ale ako som povedal, líšia sa aj v tom, že Kotlebova strana je xenofóbna, čo HSĽS až do rokov 1938 či 1939 nebola. V 20. a prvej polovici 30. rokov išlo o štátotvornú stranu, ktorá vyznávala princípy parlamentnej demokracie. Od roku 1926 bola dokonca tri roky v československej vláde.

Obe strany spája aj to, že sa volajú po svojom lídrovi. ĽSNS si teraz dala pred názov Kotlebovo meno, aj ľudáci sa neskôr premenovali na Hlinkovu ľudovú slovenskú stranu.

V prípade dnešnej ĽSNS meno zdôrazňuje vodcovské postavenie jej tvorcu a predsedu. V prípade ľudákov to malo inú praktickú príčinu. Slovenská ľudová strana bola v začiatkoch Prvej republiky v jednom klube s katolíckou Šrámkovou Československou stranou lidovou a spolupracovala s ňou. Keď ale československí lidáci odmietli myšlienku autonómie Slovenska a vzápätí na Slovensku založili filiálku svojej strany pod vedením Martina Mičuru, ľudáci s ňou prerušili spoluprácu a v záujme odlíšenia (ľudáci verzus lidáci) si dali do názvu Hlinkovo meno.

Čiže HSĽS na začiatku bola úplne inou stranou, ako je dnes ĽSNS.

Áno. Pri všetkej kritike politiky Hlinkovej slovenskej ľudovej strany to bola počas Prvej republiky štandardná strana, ktorá zachovávala princípy parlamentnej demokracie. To, čo sa stalo v roku 1939, či už z vlastných pohnútok, alebo pod tlakom nacistického Nemecka, je už druhou fázou vývoja strany. Čo prirodzene neznamená, že jej lídri nenesú zodpovednosť za nový obraz a fašistické smerovanie k totalitnému režimu. Na druhej strane treba povedať, že spomínané tendencie boli v HSĽS už pred rokom 1939. Svedčí o tom napríklad fakt, že ľudáci sami seba už prinajmenšom od polovice dvadsiatych rokov minulého storočia považovali za jediných reprezentantov autentických hovorcov slovenského národa, hoci nikdy nezískali vo voľbách viac ako tretinu všetkých hlasov.

Ako sa zmenila HSĽS počas rokov 1939 až 1945, ku ktorým Kotlebova strana s takým obdivom nazerá?

Stala sa z nej totalitná strana, mimochodom, nie nepodobná Komunistickej strane Československa, čo je paradoxné, lebo ide o dva najviac vzájomne sa nenávidiace politické subjekty v moderných slovenských dejinách. V čase I. ČSR i v období vojnového slovenského štátu boli oba tieto politické subjekty v najostrejšom konflikte. Je pritom paradoxom, že keď komunisti nastolili svoj totalitný režim, v mnohých smeroch napodobnili alebo prebrali metódy HSĽS z obdobia, keď sa táto ocitla v pozícii štátostrany. Napríklad už HSĽS zakotvila vedúcu úlohu strany do Ústavy slovenského štátu, a dokonca ju vylepšila tak, že keď sa v roku 1944 uskutočnili voľby do obecných zastupiteľstiev, mali pasívne i aktívne volebné právo len členovia štátostrany.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Čiže aj voliť mohli len členovia HSĽS?

Áno. Tiso ako predseda strany to v jednom zo svojich prejavov verejne obhajoval: Ten, kto nie je v strane, nemá právo rozhodovať o budúcnosti štátu a aktívne sa zúčastňovať politického, či verejného života. Pri iných príležitostiach zas tvrdil: Strana je národ, národ je strana. Národ cez stranu hovorí, strana namiesto národa rozmýšľa. Čo národu škodí, to strana zakazuje a biľaguje. Strana sa nikdy nepomýli, keď vždy bude mať záujem národa pred očami. Strana tu bude navždy. Ak by sme tieto a im podobné citáty nedatovali, tak by sme asi ťažko rozoznali, či odzneli v rokoch 1939 – 1945 alebo v období rokov 1949 – 1989.

Ku ktorej HSĽS sa Kotlebova strana hlási? K tej Hlinkovej, prvorepublikovej, alebo k tej po roku 1939?

Práve k tej po 14. marci 1939, keď sa z tejto strany stala štátostrana a vedome budovala totalitný režim. Áno, mnohí si mysleli, že s nacistickým Nemeckom sa to dá nejako uhrať. Ale nedalo. Občas to prirovnávam k snehovej guli, ktorú niekto pustí dole kopcom. Naberá na seba ďalšie a ďalšie vrstvy snehu, až sa z nej stane lavína, ktorú už nikto nezastaví. Toto bol podľa mňa prípad aj politiky HSĽS. Či už bola viac, alebo menej donútená ku kolaborácii, alebo ju robila vedome, zodpovednosť na nej zostáva. A ešte väčšia zodpovednosť zostáva na jej umiernenejšom klerikálnom krídle na čele s Tisom, ktoré ospravedlňovalo činy a zločiny režimu.

Prečo to tak bolo?

Umiernené Tisovo krídlo malo v spoločnosti väčšiu autoritu. Nacisti ho práve preto nechali vo vnútornom zápase v HSĽS zvíťaziť nad radikálmi, aj keď im charakter, ideológia a metódy slovenských národných socialistov boli bližšie. V Berlíne pragmaticky usúdili, že s umiernenejším prúdom ľudákov na čele s Tisom budú omnoho efektívnejšie ovládať Slovensko, ako keby na čele krajiny stál neobľúbený Tuka, nespoľahlivý Mach či fanatický Kubala. Podobnú taktiku použili aj v iných svojich satelitných krajinách. V Rumunsku kolaborovali radšej s kráľom a maršálom Antonescom, než s radikálnou železnou gardou, a v Maďarsku pustili k vláde Šípové kríže na čele so Szálasym až na jeseň 1944, keď sa Horthy tajne pokúšal odpútať zo spojenectva s Nemeckom. Napokon takýto model realizoval aj Sovietsky zväz v Československu v období normalizácie.

Napríklad u nás v roku 1968?

Áno, radšej nechali vládnuť vtedy relatívne populárneho a navonok dôveryhodného Gustáva Husáka a jeho spolupracovníkov než robotnícko-roľnícku vládu či jej neskoršie klony.

Dá sa to aplikovať aj na Kotlebu? Ide síce o toho istého človeka, ale zdá sa, že Kotleba radikál, ten z roku 2005, v rovnošate a s fakľou v ruke, bol pre ľudí neprijateľný. Kotleba v zelenom tričku a bez rečí o Židoch už prijateľným je.

Kotleba nie je ani dnes umiernený a som presvedčený, že ani dnes nie je prijateľný pre väčšinu spoločnosti. Hrozí tu však nebezpečenstvo „snehovej gule“. Svojho času som mal možnosť bližšie poznať programové a iné dokumenty už zakázanej Slovenskej pospolitosti. Dnešný program ĽSNS je podobný, ale vo viacerých smeroch a slovných vyjadreniach opatrnejší, sofistikovanejší. Formy jej propagandy a aktivít sú založené na hrubej demagógii a cielenej nenávisti, hoci jej prívrženci už nepochodujú v uniformách a s horiacimi fakľami. Myslím, že Ľudová strana Naše Slovensko sa oproti svojej predchodkyni nezmenila. Jej vodca už dnes nebude a vlastne ani nemôže opakovať, že je proti parlamentnej demokracii, že chce nastoliť stavovský systém, že chce povoliť činnosť len troch cirkví na Slovensku. Ostáva mu však vlastná antirómska, antisionistická (rozumej antisemitská) tematika, a najmä nesplniteľné sľuby o rýchlom a ľahkom riešení všetkých súčasných problémov spoločnosti.

Prečo nevznikol popri HSĽS v politickom systéme Prvej republiky na Slovensku niekto ako Kotleba?

Aj počas I. ČSR vznikali v českých krajinách i na Slovensku radikálne profašistické strany či hnutia. Ostali však na okraji existujúceho politického spektra i záujmu spoločnosti. Bude to znieť azda trochu tvrdo, ale skutočnosť, že sa u nás zrodil fenomén Kotleba, svedčí o našej spoločenskej a politickej nevyzretosti. Značná časť spoločnosti, ktorej príslušníci nie sú spokojní so svojím sociálnym postavením, alebo ich irituje partajná politika, hľadajú rôzne alternatívne riešenia. Veď len od roku 1993 tu vznikli viaceré politické strany (na jedno-dve volebné použitia ZRS, SOP, ANO, SKOK…), ktoré nič nevyriešili, iba deštruovali existujúce politické štruktúry a rozšírili zmätok i hodnotovú orientáciu v spoločnosti.

Po voľbách sa opäť oživila debata, či Kotleba je, alebo nie je fašista, a či sa má tak označovať a či je to presný termín. Čo si myslíte vy?

Je to legitímna otázka, no doteraz nie je presne vypracovaná náplň pojmu „fašizmus“. Fašizmus ako politický fenomén mal neobyčajne veľa národných podôb. Bol fašizmus taliansky, nemecký, ktorý dostal meno nacionálny socializmus, ale aj maďarský a poľský, no bol aj fašizmus slovenský. Kotlebu ja osobne považujem za fašistu s tým, že prebral niektoré prvky slovenského fašizmu z obdobia druhej svetovej vojny. Intoleranciou, násilnosťou, sľubovaním jednoduchých riešení, ktoré sa stretávajú aj s pozitívnym prijatím, je to, čo presadzuje, fašizmus. Ľudia by mali vždy myslieť na to, kam takéto jednoduché riešenia vedú. Či už išlo o červenú, alebo hnedú verziu, vždy to bola totalita.

Dá sa nájsť konkrétny príklad prejavu fašizmu?

Určite sú to pochody do rómskych osád. Ich jediným cieľom je zastrašovanie. A práve zastrašovanie je jedným z hlavných poznávacích prvkov fašizmu. No jednoznačnú propagáciu režimu slovenského štátu nájdete aj v starších tlačovinách, ktoré vydávala ešte Slovenská pospolitosť, ale aj v novinách, ktoré už šíril na Bystrickej župe.

Mali by sa poslanci parlamentu symbolicky prihlásiť k demokratickým tradíciám Slovenska, napríklad k Slovenskému národnému povstaniu, a dať tak najavo nesúhlas s tým, čo hovorí Kotleba?

Neviem. Nepoznám všetkých 150 poslancov. Existujú však informácie, že viacerí noví poslanci (a nie sú všetci iba z Kotlebovej strany!) v nedávnej minulosti prejavovali prinajmenšom sympatie k pravicovému extrémizmu, fašizmu, k totalitnému režimu vojnovej Slovenskej republiky. Myslím si, že symbolické protifašistické gestá stačiť už nebudú. Je správne, ak poslanci prídu na oslavy SNP, či na odhaľovanie nejakého pomníka, ale bude to málo. Mimochodom, ešte jednu osobnú poznámku na túto tému: Vážim si pána prezidenta Kisku za jeho postoje, ale neviem, či jeho neprijatie Mariana Kotlebu po voľbách nebolo trochu kontraproduktívne.

Lebo z neho robí martýra?

Presne tak. Zdá sa mi, že prijatím by mu nemusel prejaviť sympatie, len by splnil určitý štandard. A mohol tú príležitosť využiť na to, aby mu niečo povedal. Myslím si, že ak Kotlebu budeme ignorovať, môže to byť kontraproduktívne. Jeho sympatie môžu rásť. Martýrsky imidž v slovenských dejinách totiž v negatívnom smere zafungoval viackrát. Možno je to naivné, ale fenomén Kotleba a jeho hnutie sa nedá ignorovať, ako doteraz. Môžeme ho ešte zastaviť presvedčivými  argumentmi, zrozumiteľnými  širokým vrstvám verejnosti.

Slovenský štát

Slovensko

Teraz najčítanejšie