My verzus oni. Prečo sa k moci čoraz častejšie dostávajú populisti

Autor je novinár a prekladateľ

Zdá sa to byť v poriadku: politik tvrdí, že obhajuje záujmy obyčajných ľudí (takto to tvrdia populisti, hoci v skutočnosti jednoducho rozdeľujú svet na „dobrých“ a „zlých“, „svojich“ a „ostatných“). Ale nie celkom: to, čo politici hovoria, a to, čo robia, sa veľmi líši. Často takáto „starostlivosť“ zhoršuje život ľudí alebo sa jej politik, keď sa dostane k moci, už nevzdá.

Dlho sa „populizmus“ spájal s ľavicovými latinskoamerickými politikmi, ktorí dávali sľuby, ktoré sa ľuďom páčili, ale nedali sa splniť. V posledných 10 – 20 rokoch sa však podobní politici dostali k moci v rôznych krajinách pod heslom ochrany ľudí pred tým či oným nešťastím – chudobou, imigráciou, nezamestnanosťou, korupciou. Hugo Chávez vo Venezuele, Donald Trump v USA, Viktor Orbán v Maďarsku – tento zoznam by mohol pokračovať ešte dlho.

Slovo ľudí

Pred desiatimi rokmi, v roku 2014, predniesol premiér Viktor Orbán slávny prejav o neliberálnej demokracii, v ktorej sú zachované základné atribúty volebnej demokracie (relatívne slobodné voľby), ale liberálne prvky demokracie (obmedzenia výkonnej moci, práva menšín) sú obmedzené. Podobne ako Rusko, ktoré Orbán uvádzal ako príklad úspechu spolu s Čínou, Tureckom, Indiou a so Singapurom: formálne je demokraciou, ale v skutočnosti ňou nie je. Zdá sa, že tí, ktorí si prešli autokraciou, ako Maďarsko a ďalšie krajiny strednej a východnej Európy, a vedia lepšie ako ostatní, aké to je, by si mali voči nej vypestovať imunitu. Ale neliberálne hnutia sú populárne aj tam a Orbán zostáva maďarským premiérom od roku 2010.

Fenomén úspechu populistov je v súčasnosti predmetom mnohých štúdií. Na rozdiel od tradičných strán alebo politických lídrov zvyčajne nemajú klasický jasný politický program, ktorý by ponúkali voličom. Hovoria však jazykom, ktorému ľudia rozumejú – veľmi jednoduchým jazykom, v ktorom je všetko čiernobiele – a stavajú do konfrontácie dobrý „ľud“ so zlými, skorumpovanými, hroznými, desivými „nimi“. Zvyčajne sú „oni“ elity, ale môže to byť ktokoľvek označený za nepriateľa: imigranti, piata kolóna – tento jazyk sa ľahko spája s veľmi odlišnými predstavami.

Preto má populizmus mnoho rôznych podôb. Môže byť pravicový, napríklad protiimigračné platformy: nepotrebujeme imigrantov, bránime naše etnikum. A ak sa k myšlienke prerozdeľovania pridá „my“ proti „nim“, vznikne ľavicový populizmus. „My“ sme sa stali slabšími – je to preto, že „oni“ sa na náš úkor priživujú.

V poslednom čase pribudlo týchto ideí, ale zároveň ubudlo spôsobov, ako ich filtrovať, a preto je jednoduchšie dostať ich do povedomia širokej verejnosti. Za posledných 30 rokov sa vo svete veľa zmenilo. Skončila sa studená vojna, zrýchlila sa globalizácia, svet sa stal mobilnejším. Sotva si ľudia zvyknú na nový spôsob života, už sa opäť mení. Je veľa nespokojných ľudí a internet zničil takzvaných gatekeeperov. Kedysi ste museli osloviť voliča prostredníctvom inštitúcií, platforiem, prejsť cez cenzora redaktora. A dnes má jeden Trump s mnohomiliónovým publikom väčší vplyv ako ktokoľvek z nich. Jediným tvítom môže zrútiť akciové trhy alebo priamo osloviť milióny ľudí.

To je jeden z dôvodov rozmachu populizmu. Jedinečná jednoduchosť, s akou internet umožňuje osloviť voličov, sa veľmi dobre hodí k populistickej platforme. Populistickí lídri hovoria: „Tu sme my, nepotrebujeme tieto elity!“. Alebo: „Tu sa vám prihováram, počúvajte pravdu, lebo nikto iný ako ja vám ju nepovie.“

Nebezpečenstvo populizmu spočíva v tom, že jeho jazyk je prístupný najmenej vzdelaným ľuďom. „Svoj – cudzí“ je jeden z najprimitívnejších spôsobov vnímania informácií, ktorý je v ľuďoch zakotvený takmer biologicky. Politizácia tejto platformy môže byť deštruktívna a môže viesť kamkoľvek: k fašizmu, nacizmu – v histórii je veľa príkladov. V súčasnosti je to však oveľa jasnejšie, pretože populizmus sa pre svoju popularitu pozorne skúma a možno vopred varovať pred nebezpečenstvom politikov, ktorí sa rozhodnú osloviť voličov týmto spôsobom (iná otázka je, či to pomôže).

Populisti však nevznikajú z ničoho. Pociťujú v spoločnosti nespokojnosť, rozhorčenie a sú pripravení ich vyjadriť. Najmä ak mainstreamové strany z nejakého dôvodu (napríklad pre politickú korektnosť) tieto témy nereflektujú. Z tohto hľadiska je populizmus napriek svojej potenciálnej deštruktívnosti stále fenoménom demokratickej politiky, reakciou na dopyt, ktorý v spoločnosti existuje.

Tento dopyt je do veľkej miery založený na ekonomických dôvodoch. Ide predovšetkým o reakciu na globalizáciu, ktorá vytvorila dôvody na nespokojnosť.

Rastúca nerovnosť

Zdalo by sa, že ide o paradox, pretože globalizácia podporuje hospodársky rast a všetky krajiny z nej profitujú. Problémom je, že zisky sú rozdelené nerovnomerne. Globalizácia zvyšuje nerovnosť a následne polarizuje spoločnosť. Mnohí ľudia získavajú, ale sú aj takí, ktorí veľmi prehrávajú, takzvaní porazení globalizáciou – to je skutočný termín v sociálnych vedách, hoci mnohí ľudia ho považujú za urážlivý.

Zvyčajne ide o menej majetných ľudí, často z robotníckej triedy (modré goliere), ktorí majú nízku mobilitu. Globalizácia vedie k presunu tovární do iných krajín s nižšími mzdami – výroba je tak lacnejšia. Tovar je v dôsledku toho tiež lacnejší. Zdá sa, že všetkým sa darí dobre. Ale tí, ktorí ich vyrábali napríklad v USA, sa ocitli bez práce. A aj keď si teraz môžu dovoliť lacnejší tovar, cítia sa ako porazení.

Ťažko povedať, či naozaj prehrali alebo si to len myslia (niektoré štúdie ukazujú, že reálne príjmy týchto skupín sa nezmenili alebo dokonca klesli, iné zasa ukazujú, že sa zvýšili). Sociálny status týchto ľudí však určite klesol. V relatívnom vyjadrení (v porovnaní s priemerom) určite začali zarábať menej – na tom sa zhoduje väčšina výskumníkov. Preto porazení globalizáciou nemajú radi takzvané mainstreamové elity a biele goliere, teda tých, ktorí z globalizácie profitovali, a vyčítajú lídrom svojich krajín, že v záujme globalizácie predali svojich voličov.

V istom zmysle je to pravda: ako možno odmietnuť globalizáciu, ak z nej profitujú všetky krajiny? Vždy sa nájdu tí, ktorí sú relatívne porazení. A dostávame sa k problému hrdzavého pásu (regióny USA, kde bolo veľa ťažkého priemyslu, ktorý upadol s prechodom na postindustriálne hospodárstvo a rozvojom globalizácie). Jeho obyvatelia sú menej mobilní a vzdelaní, sú závislí od dostupnosti pracovných miest vo výrobe vo svojom regióne. A tá už neexistuje, pretože ich pracovné miesta boli vyvezené do Číny alebo Vietnamu a inde.

Imigrácia

Populisti aktívne hrajú na xenofóbne nálady a naplno využívajú otázku imigrácie. Rast prisťahovalectva a reakcie naň sú však aj prejavom globalizácie a problémov s ňou spojených: ľudia sa ťažšie prispôsobujú zmenám. Veľa súvisí aj s ekonomikou: etnické a kultúrne konflikty sú často spôsobené ekonomickou nespokojnosťou a nevôľou.

Typickým príkladom je Maďarsko. Popularita pravicovo-populistickej strany Jobbik sa často pripisovala rastúcej xenofóbii medzi Maďarmi a stretom s etnickými Rómami. Rómovia však žijú v rôznych regiónoch Maďarska a ku konfliktom dochádzalo len v špecifických oblastiach – v tých, kde bolo v dôsledku reforiem zatvorených mnoho priemyselných odvetví. Pracovali tam etnickí Maďari aj etnickí Rómovia – všetci boli bez práce. Vidno, že situácia nie je jednoduchá: ľudia nemajú peniaze, sú podráždení, nespokojní, majú pocit, že ich život sa rúca. Takáto atmosféra, prirodzene, vedie k zintenzívňovaniu konfliktov.

To isté sa deje aj v iných krajinách. Prečo zrazu hovoríme o silnejšom rasizme a etnickej neznášanlivosti v rôznych kontextoch a voči rôznym skupinám? V Spojených štátoch je to predovšetkým imigrácia z Latinskej Ameriky, v Európe je to problém s moslimskými skupinami. A vo východnej Európe sú to z nejakého dôvodu Rómovia. Žili vedľa seba celé stáročia a zrazu je tu etnický konflikt.

Údaje neukazujú priamu súvislosť medzi úspechom populistických strán a absolútnou úrovňou xenofóbie a rasovej neznášanlivosti v krajine. Nie je to teda len samotná xenofóbia, ale niečo iné, čo zvyšuje pravdepodobnosť nástupu populistov k moci.

Horšie ako globalizácia

V postkomunistických krajinách prebiehala ešte dramatickejšia zmena: trhové reformy. Globalizácia má veľa spoločného s prechodom na trh a často sa označuje ako štvrtá revolúcia – také silné sú zmeny, ktoré priniesla. V podstate ide o všeobecné procesy rozsiahleho prechodu od silného prerozdeľovacieho štátu s početnými programami podpory pre rôzne skupiny a pomerne uzavretými ekonomikami k úplne otvoreným ekonomikám bez predchádzajúcej sociálnej ochrany. Procesy na Západe aj na Východe boli podobné: len v západných krajinách to nenastalo tak prudko.

Približne polovica obyvateľov postkomunistických krajín je nespokojná s trhovými reformami. Reformy sú vždy bolestivé, nikde ich nemajú radi, najmä v krajinách so silnou tradíciou prerozdeľovania a obrovskou úlohou štátu. Ľudia sú vytrhnutí zo svojho bežného spôsobu života. V Sovietskom zväze mohli občania presne vedieť, aká bude ich kariéra o 30 – 40 rokov. A potom sa zo dňa na deň všetko zmenilo, nastala úplná neistota. Samozrejme, existovali široké skupiny porazených.

Z tohto pohľadu Putinov režim obsahuje aj prvky populizmu. Existujú paralely nielen s východnou Európou, ale aj s Trumpom. Len v prípade Ruska je tu špecifikum politického systému. Kremeľ si dobre uvedomoval obrovskú nahromadenú nespokojnosť s reformami a koncom 90. rokov budoval obraz Jeľcinovho nástupcu ako vodcu koalície porazených reformami – „silnej ruky“. Zároveň bolo potrebné zabezpečiť, aby si moc nejakým spôsobom udržali aj niektoré Jeľcinove protrhové elity.

Raný Putin je kombináciou obrazu silného muža, ktorý príde a konečne „nastolí poriadok“ po chaose týchto liberálov (pre skupinu porazených), a pokračovateľa Jeľcinových reforiem. Trochu paradoxný, ale funkčný variant.

Ďalej sa Putin čoraz viac obracal práve na revanšistickú skupinu. Patrí sem byrokracia, bezpečnostné zložky, obrovský rozpočtový sektor závislý od rozdeľovania (učitelia, lekári a iní) a robotníci. Putinova politika je v mnohých ohľadoch revanšistickou politikou, reakciou na reformné obdobie 90. rokov. Je to zrejmé z jeho ekonomického programu (rast rôznych sociálnych programov) a z jeho kultúrneho programu (geopolitický revanšizmus, obnovenie veľmocenského postavenia Ruska).

Kto zastaví populistov?

Populisti v Európe a USA čoraz viac zapájajú do politiky nízkopríjmové skupiny porazených. V USA sa ich hovorcom stal, napodiv, Trump: milionár z New Yorku hovorí ich jazykom. V roku 2016 bola jeho platforma veľmi jasne zameraná na vytváranie pracovných miest v USA: pracovné miesta, pracovné miesta, pracovné miesta. Presne rovnaké trendy vidíme vo vyšehradských krajinách (Maďarsko, Poľsko, Slovensko) a v západnej Európe. Fenomén rastúceho podielu robotníkov medzi populistickými voličmi sa nazýva proletarizácia populistického elektorátu.

Nebezpečenstvo tohto javu je zrejmé. Niečo podobné sa stalo v 30. rokoch 20. storočia v Európe. Veľká hospodárska kríza v Spojených štátoch a hospodárske krízy v Európe, najmä v Nemecku, vyniesli k moci fašistické strany, čiastočne aj vďaka nárastu nízkopríjmových, ľahko radikalizovateľných skupín ich voličov. Aby sa to neopakovalo, vznikli v povojnovej Európe sociálnodemokratické strany, ktoré kládli dôraz na prerozdeľovanie a snažili sa integrovať nízkopríjmové skupiny robotníkov, ktorí by sa inak mohli stať voličmi nových krajne pravicových, respektíve fašistických strán.

Dnešní ľavičiari však už nie sú rovnakí, medzi nimi a pravicovými stranami nastal akýsi obrat o 180 stupňov a dnes sa stali stranami elít, skupín bielych golierov. Zatiaľ čo skupiny modrých golierov čoraz viac priťahujú populisti.

Stalo sa to preto, lebo koncom 70. rokov 20. storočia sa ľavicové strany na Západe museli nanovo vynájsť. Uvedomili si, že komunistický ideál je nedosiahnuteľný. A globalizácia znemožnila politiku aktívneho prerozdeľovania: takáto politika vyžaduje uzavretú spoločnosť. Nie je napríklad možné neustále povzbudzovať imigráciu a zároveň zvyšovať prerozdeľovanie – to funguje len vtedy, ak je populácia relatívne stabilná, inak nebude dosť pre všetkých.

Aby sa prispôsobila novej hospodárskej realite, ľavica prispôsobila svoju politiku a presunula dôraz z rovnosti príjmov na rovnosť sociálnych príležitostí. Sociálni demokrati sa vydali takzvanou treťou cestou – niečo medzi aktívnym prerozdeľovaním a trhovou politikou.

Na Západe možno túto voľbu ľavicových strán odôvodniť tým, že ich elektorát, robotnícka trieda, sa v dôsledku globalizácie a prechodu na postindustriálne hospodárstvo prudko zmenšoval. Na druhej strane vo východnej Európe sa priemyselné hospodárstvo do veľkej miery zachovalo a továrne zo západnej Európy sa tam často presúvali. Zachoval sa tam obrovský elektorát modrých golierov: podľa mojich odhadov až 60 percent voličov (vrátane nízkokvalifikovanej pracovnej sily v sektore služieb) tvorí tak či onak robotnícka trieda alebo nižšia stredná trieda.

Ľavica vo východnej Európe však nemala inú možnosť. Keď sa dostali k moci, museli zaviesť trhové reformy. Museli odstrániť obrovské nerovnováhy zdedené zo socializmu, navyše bez reforiem nebolo možné vstúpiť do EÚ, po tom bol v týchto krajinách v tom čase obrovský dopyt. Po vstupe do EÚ podpora protrhových ľavicových strán v týchto krajinách prudko klesla, pretože reformy tvrdo zasiahli práve ich voličov. A ich bývalých podporovateľov získali populisti.

Ľavicové strany sa musia trochu vrátiť späť a pokúsiť sa osloviť tieto skupiny, ktoré tvorili väčšinu ich voličov. To pomôže znížiť popularitu populistov. Ale to, čo bolo možné v povojnovej Európe, nie je možné v globálnej ekonomike. Ak chcete byť konkurencieschopní, nemôžete masívne zvyšovať prerozdeľovanie a opäť zatvárať krajinu v záujme sociálnej stability. To je problém, ktorý zatiaľ nikto nevyriešil.

Dobrou správou je, že populisti sa postupne sami stávajú súčasťou politického mainstreamu, do istej miery sa normalizujú. Zároveň však posúvajú politickú agendu smerom k zníženiu liberalizmu. Opäť čelíme globálnej súťaži medzi demokraciou a autoritárstvom: komu sa bude lepšie dariť dosahovať politickú a zároveň sociálnu stabilitu? Večná diskusia je poriadok verzus sloboda.

K zmenám podobným šoku z globalizácie bude teraz pravdepodobne dochádzať častejšie. Napríklad sme na prahu masívneho zavádzania umelej inteligencie, ktorá pravdepodobne zničí mnohé pracovné miesta. Hlavnou otázkou o vyhliadkach populizmu je teda jeho schopnosť rýchlo sa prispôsobiť ekonomickým turbulenciám.

Demokratické spoločnosti sú otvorené, diskutujú o svojich problémoch, neustále sa menia, prispôsobujú sa novým výzvam. Autokracie túto schopnosť nemajú. Preto by sa demokracie mali z dlhodobého hľadiska ukázať ako úspešnejšie ako autokracie. Aspoň v to dúfajme.