Zobuďme sa! Po týchto voľbách je Európa opäť v ohrození

Autor je profesor európskych štúdií na Oxfordskej univerzite a autor knihy Domoviny

Európa, ktorá práve oslávila na plážach Normandie 80. výročie vylodenia, ktoré značnou mierou prispelo k jej oslobodeniu od vojny, nacionalizmu a fašizmu, dnes opäť čelí fašizmu, nacionalizmu a vojne.

Je to zlé

Nenechajte sa, prosím, upokojiť samoľúbym vyhlásením predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej, že 9. júna 2024, keď boli oznámené výsledky volieb do Európskeho parlamentu za všetkých 27 členských krajín, „politický stred vydržal“. To síce platí, keď sa pozrieme na súhrnné rozdelenie kresiel medzi hlavné stranícke skupiny v Európskom parlamente, pričom von der Leyenovej vlastná stredopravá frakcia Európskej ľudovej strany sa opäť pohodlne uvelebila na vrchole. Lenže EÚ je riadená národnými vládami ešte viac ako jej priamo voleným parlamentom a voľby priniesli v kľúčových členských štátoch (niekde zaznamenaniahodný, inde šokujúci) úspech tvrdej pravice.

Žiadna z týchto euroskeptických strán nebude taká hlúpa, aby napodobňovala brexit pokusmi o Frexit, Dexit alebo Nexit. Namiesto toho budú pokračovať v ťahaní EÚ doprava, budú zastávať ešte tvrdšiu líniu v otázke prisťahovalectva, povedú odhodlaný odpor voči zeleným opatreniam, ktoré sú naliehavo potrebné na riešenie klimatickej krízy, budú zmenšovať podporu pre Ukrajinu a – ako všetci nacionalisti – budú chcieť prevziať viac moci od Bruselu. Takže si nedajte nahovoriť, že to nie je až také zlé. Je to zlé a môže sa to ešte zhoršiť.

Problémy najväčších

Najdramatickejšie vyzerá Francúzsko. Na výročia Dňa D som bol v Normandii, kde som sledoval prezidenta Emmanuela Macrona, ako sa snaží využiť medzinárodné spomienkové podujatie (ktoré britský premiér Rishi Sunak zmeškal) na to, aby vyrozprával inšpiratívny príbeh o tom, ako toto oslobodenie vydláždilo cestu pre dnešnú Európsku úniu. Ale v okolitých dedinách som videl hlavne predvolebné plagáty Národného združenia Marine le Penovej a počúval som o jeho širokej podpore. V deň volieb strana zaznamenala ohromujúce víťazstvo, keď získala viac ako 30 percent hlasov a porazila Macronovu liberálne centristickú stranu Obnova. V malom mestečku Ver-sur-Mer, kde môj otec pristál spolu s mnohými ďalšími britskými vojakmi, aby 6. júna 1944 začali oslobodzovanie západnej Európy, získalo Národné združenie asi 33 percent hlasov. Významný podiel tu však získala aj Marion Maréchal, ešte extrémnejšia neter Marine le Penovej, členka strany Reconquȇte, ktorej názov odkazuje na „znovudobytie“ Európy od cudzích a najmä moslimských obyvateľov, čo strana otvorene presadzuje, odkedy ju Éric Zemmour založil.

A potom vybuchla bomba. Macron, ktorého mimoriadne sebavedomie sa teraz viditeľne mení na aroganciu, oznámil, že rozpúšťa francúzsky parlament a vyhlási nové voľby na 30. júna s druhým kolom 7. júla. „Toto rozhodnutie môžem len uvítať,“ reagovala Le Pen. V skutočnosti ide o obrovský hazard. Prezident ráta s tým, že vďaka výbornému dvojkolovému volebnému systému francúzskí voliči vo väčšine okrskov uprednostnia v rozhodujúcom druhom kole kandidátov iných strán než kandidátov Národného zhromaždenia. Lenže vzhľadom na hĺbku ľudového hnevu existuje vážne riziko, že len tri dni po tom, čo Británia dostane vo voľbách 4. júla vládu pragmatickej, veľmi opatrne proeurópskej stredoľavice, môže vo Francúzsku získať moc euroskeptická tvrdá pravica, ktorá Macronovi, poprednému obhajcovi silnejšej Európy, zviaže ruky. Ak by sa tak stalo, išlo by o francúzsky brexitový moment, aj keď bez skutočného odchodu z Únie.

Len o niečo menej znepokojujúci je pohľad na Nemecko. Zatiaľ čo sa jasným víťazom stala stredopravá koalícia CDU-CSU, krajne pravicová Alternatíva pre Nemecko (AfD) skončila na druhom mieste s takmer 16 percentami hlasov, čo je viac, ako získala ktorákoľvek z troch strán súčasnej nemeckej vládnej koalície, vrátane sociálnych demokratov kancelára Olafa Scholza. AfD je taká extrémna strana, že aj Le Pen sa po tom, čo šarmantný volebný líder Maximilian Krah povedal, že nie všetci členovia SS boli zločinci, rozhodla, že s ňou nechce byť v jednom parlamentnom klube.

A to ešte nevolila Amerika

V Taliansku sa na vrchole umiestnila strana Bratia Talianska postneofašistickej premiérky Giorgie Meloniovej a v Rakúsku bodovala krajne pravicová Strana slobody. V Holandsku si Strana za slobodu islamofóba Geerta Wildersa viedla len o niečo horšie ako stredoľavica. Najznepokojujúcejšie je, že mnohým z týchto strán sa darí najmä medzi mladými voličmi, a najmä medzi mladými mužmi. Podľa jedného predvolebného prieskumu až približne 36 percent 18- až 24-ročných Francúzov podporovalo Národné združenie.

Áno, správy z Poľska a Maďarska sú povzbudzujúcejšie, ale ak znie poučenie z týchto krajín (podobne ako z Británie) tak, že kým ich voliči začnú odmietať, najprv musia byť populistickí nacionalisti pri moci niekoľko rokov, nie je to veľmi utešujúce.

Aj keď tvrdá pravica o necelý mesiac nezostaví ďalšiu francúzsku vládu, výsledky týchto volieb značne skomplikujú dosiahnutie jednotného rozhodného postupu EÚ v otázkach, ako je napríklad zelená transformácia. Najdôležitejšie však je, že bude ešte ťažšie zásadne zvýšiť vojenskú podporu pre Ukrajinu v momente – povedzme si to jasne –, keď sa ocitla vo vážnom nebezpečenstve, že najväčšiu vojnu v Európe od roku 1945 nakoniec prehrá.

Hoci sú strany tvrdej pravice v názore na Ukrajinu rozdelené, pričom Meloni v súčasnosti patrí medzi silných podporovateľov bojujúcej krajiny, celkový vplyv tejto časti politického spektra bude negatívny. V Nemecku získali zhruba štvrtinu hlasov strany – tvrdej pravice (AfD), tvrdej ľavice (Die Linke) a zvláštnej populistickej zmesi oboch (Aliancia Sahry Wagenknechtovej) –, ktoré obhajujú takú verziu „mieru“, ktorá v skutočnosti znamená ukrajinskú kapituláciu. Žiaľ, Scholzovi sociálni demokrati vykazujú jasné známky pokušenia nadbiehať týmto zmierovačom. Kontinentálne a globálne dôsledky víťazstva fašistického Ruska pod vedením prezidenta Vladimira Putina by Európu ešte viac smerovali do starých zlých čias.

 Toto všetko sa deje ešte predtým, než sa dostaneme k najdôležitejším voľbám pre Európu, ktoré sa však v Európe nekonajú. Víťazstvo Donalda Trumpa v novembrových prezidentských voľbách v USA by oslabilo a s najväčšou pravdepodobnosťou ešte viac rozdelilo Európu, pretože tvrdo pravicoví populistickí nacionalisti, možno vrátane Meloniovej, by sa za neho postavili.

Zobudí sa?

Je teda čas zúfať a emigrovať na Nový Zéland? Rozhodne nie. Stále existuje veľká väčšina Európanov, ktorí nechcú stratiť najlepšiu Európu, akú sme kedy mali. Treba ich však zmobilizovať, povzbudiť a presvedčiť, že Únia skutočne čelí existenčným hrozbám. Teraz s istým strachom očakávam v Únii konské handlovanie. Ktorá strana skončí v koalícii s ktorou stranou? Kto získa akú vysokú funkciu? V Bruseli sa bude obchodovať, zatiaľ čo Charkiv a planéta budú horieť. To, čo potrebujeme, je taká kombinácia národných vlád a európskych inštitúcií, aká zabezpečí bývanie, ktoré si mladí ľudia v súčasnosti nemôžu dovoliť, prácu, životné šance, bezpečnosť, zelenú transformáciu i podporu pre Ukrajinu. Zobudí sa Európa skôr, než bude neskoro?