Denník N

Tiso Židov nechránil a nepriniesol blahobyt (5 mýtov o Slovenskom štáte)

Túžili Slováci storočia po vlastnom štáte? Bola vtedy sloboda a demokracia? Zradili povstalci svoju vlasť?

Dr. Jozef Tiso u ríšského kancelára Adolfa Hitlera 13. marca 1939. Archív TASR
Dr. Jozef Tiso u ríšskeho kancelára Adolfa Hitlera 13. marca 1939. Archív TASR

Pred 78 rokmi vznikol Slovenský štát. Pre niektorých je dodnes svetlým momentom slovenských dejín. Hlási sa k nemu aj Marian Kotleba a jeho ľudia, ktorých zvolili do parlamentu. Pozreli sme sa na najčastejšie klamstvá a mýty, ktoré šíria obhajcovia vojnového štátu.

Vznik štátu bol výsledkom túžby po samostatnosti

Nebol. Slováci o samostatnosti vážne neuvažovali dokonca ani v predvečer vojny. A už vôbec nie dlhé stáročia predtým. Spočiatku si ani neuvedomovali, že vôbec sú Slováci, a neskôr z Uhorska odísť nechceli. Čiastočne preto, že neexistoval nik, kto by to dokázal zariadiť a čiastočne preto, že to tak necítili.

Meniť sa to začalo až v 19. storočí, ktoré prinieslo národné obrodenie, ale slovenská politická reprezentácia sa aj vtedy a dlho potom snažila najmä o lepšie postavenie v rámci Uhorska. Časť zas snívala o Rusku. Aj v prípade začlenenia do Československa boli Slováci až na výnimky, akou bol napríklad Štefánik, vo vleku udalostí.

Túžba po samostatnom slovenskom štáte sa neobjavila dokonca ani medzi dvoma vojnami. Najmä HSĽS síce Čechom vyčítala veľa vecí a usilovala sa o autonómiu, ale to nie je to isté ako suverenita.

Hneď 14. marca 1939 síce Jozef Tiso v prejave k vzniku nového štátu dôvodil práve odvekou túžbou po ňom, ale úprimnejší bol v novembri 1942, keď pred spolustraníkmi povedal: „Za bývalej Česko-Slovenskej republiky nikdy Slováci o štátnej samostatnosti nehovorili, ani za ňu nebojovali. V minulosti bol poctivý Slovák ten, ktorý za samostatný slovenský štát nepracoval, lebo každý bol presvedčený, že by takto národ prišiel do nešťastia. Nefalšujme históriu, pridržiavajme sa pravdy! Za samostatný slovenský štát bojovali v minulosti vždy len janičiari a zradcovia a tých sme všetci odsudzovali.“

Samostatná republika bola Slovákom v skutočnosti nanútená Hitlerom a Tiso nemal na výber, len ju založiť. Dnes už vieme, že neobstojí ani tvrdenie jeho obhajcov, že keby to nespravil, Slováci by ako národ zanikli. Pravdou však je, že on to s istotou vedieť nemohol.

Soft diktatúra

Hlinkova slovenská ľudová strana bola všetkým, len nie reprezentatívnym zástupcom celého národa. V slobodných voľbách nikdy ani zďaleka nezískala hlasy väčšiny voličov. Podobne ako NSDAP v Nemecku aj HSĽS takýto výsledok stačil na to, aby totálne ovládla celú krajinu. Už na jeseň 1938 – teda ešte pred rozpadom Československa – v Ilave zriadili koncentračný tábor pre odporcov režimu, v ktorom ste mohli skončiť aj bez rozhodnutia súdu.

HSĽS ešte pred 14. marcom buď zakázala, alebo si podmanila všetky politické strany, na Slovensku vznikla totalita. Tiso mýtus o svojej strane ako reprezentantke celého národa bez obalu zadefinoval už v októbri 1938: „Je mi zadosťučinením, že nie ja žiadam, aby politické strany šli do čerta, a som šťastný, že môžem tlmočiť vôľu a hlas ľudu: my chceme jednu stranu a jednu legitimáciu – t.j. príslušnosť k slovenskému národu.“

Napriek tomu, že Tisov režim svojich odporcov prenasledoval, sledoval a zatýkal, vo verejnosti sa skôr ujali spomienky na „panské väzenie“ pre prominentných komunistov. Historik Marek Syrný skúmal výšku trestov pre politických odporcov režimu. Výsledky sú skreslené tým, že dve tretiny údajov chýbajú.

Zvyšok ponúka nasledovný obraz: 56 percent odsúdených dostalo trest na dva až šesť mesiacov, jeden až dva roky za mrežami dostalo 17,5 percenta ľudí stíhaných za politické prejavy. Treťou najpočetnejšou skupinou trestov je sedem až 11 mesiacov. Na taký čas bolo odsúdených 14 percent „páchateľov“. Tresty nad päť rokov boli výnimočné. „Súdne orgány Slovenskej republiky si zachovali všeobecne skôr punc umiernenosti a dodržiavania vtedajších zákonov… spravidla nedávali vysoké tresty,“ napísal Syrný.

Takže áno, ak by sme mali režim vojnového štátu hodnotiť len na základe trestov pre politických oponentov, dalo by sa hovoriť o čosi mäkšej forme diktatúry. No zakaždým, keď sa jeho apologéti budú oháňať tvrdením, že žiadneho svojho politického odporcu neodsúdil na trest smrti, stojí za to pripomenúť im, že na trest smrti aj bez súdneho rozhodnutia de facto poslal 70-tisíc vlastných občanov. Nie málo na soft diktatúru. 

Sliaè - archívna snímka zo sliaèskeho letiska Tri duby 29. októbra 1945. Odchod Tisovej vlády do Bratislavy. Jozef Tiso - slovenský kòaz a politik, od septembra 1938 do marca 1939 predseda autonómnej slovenskej vlády; po dohode s Adolfom Hitlerom vyhlásil samostatnos Slovenska. V rokoch 1939 - 1945 prezident Slovenskej republiky. Do svojich rúk sústredil rozhodujúcu moc ( proti militantnej skupine V. Tuku a A. Macha ), niesol zodpovednos za perzekúciu protifašistických síl a Židov. Po vojne ušiel do Nemecka. Koncom októbra 1945 ho Amerièania vydali orgánom Èeskoslovenskej republiky. 28. októbra 1945 bol uväznený na Pankráci v Prahe a od 30. októbra 1945 vo väznici Krajského súdu v Bratislave. Národný súd v Bratislave ( december 1946 - apríl 1947 ) ho odsúdil na trest smrti popravením. Foto Archív TASR Jozef Teslík
Odchod Tisovej vlády zo sliačskeho letiska Tri duby 29. októbra 1945.  Foto Archív TASR Jozef Teslík

Tiso, záchranca Židov

Táto téza je spolu s výhovorkami, že slovenskí politici nevedeli o masovom vraždení, a ku všetkému ich aj tak donútili Nemci, možno najškodlivejší mýtus, ktorý sa k vojnovému štátu viaže. Jeho nepravdivosť je pritom len časťou problému.

Keby aj Tiso naozaj nezištne zachraňoval Židov pred najhorším v takých počtoch, ako tvrdia jeho obhajcovia (35-tisíc), tak ich zachraňoval sám pred sebou. Bol to on, kto svojimi rečami a autoritou vytvoril atmosféru, ktorá k deportáciám a vyvraždeniu slovenských Židov viedla.

Najznámejší z takýchto prejavov zaznel v auguste 1942 v Holíči, keď už zo Slovenska násilím odvliekli desaťtisíce Židov a časť Slovákov to poburovalo: „Vraj, či je to kresťanské, čo sa robí. Je to ľudské? Nie je to rabovka? Ale pýtam sa ja: Je to kresťanské, keď sa národ slovenský chce zbaviť svojho večného nepriateľa, žida? Je to kresťanské? Láska k sebe je príkazom Božím a tá láska k sebe mi rozkazuje, aby som od seba odstránil všetko, čo mi škodí, čo mi ohrozuje život.“

Seriózni historici tvrdia, že Tiso v skutočnosti udelil osemsto až tisíc výnimiek. Vzťahovali sa aj na rodinných príslušníkov, preto pomohli viacerým ľuďom. Tisov úrad však dostal až 20-tisíc žiadostí o výnimky. Drvivú väčšinu odmietol, ďalšie našťastie vydávali iné štátne inštitúcie.

Celé oslavovanie udeľovania výnimiek ako prejavu milosrdenstva je však aj tak postavené na hlavu. Tisov režim cieľavedome vytváral stav, v ktorom by sa situácia slovenských Židov stala neudržateľnou. V okamihu, keď sa to po neľudskom odobratí občianskych, ľudských a majetkových práv podarilo, potom Tiso dočasne pomohol zopár ľuďom. Aj to zväčša preto, že boli vo svojich funkciách nenahraditeľní. Majetnejší si zas dokázali výnimky vybaviť za úplatky (samozrejme, našli sa aj predstavitelia režimu a úradníci, ktorí sa Židom snažili úprimne pomôcť).

Pravdou nie je ani to, že režim pred osudom Židov nevystríhali. Neexistuje síce dôkaz, že by o ich vraždení jeho zástupcovia vopred vedeli, ale opakovane ignorovali napríklad varovania z Vatikánu. A aj keby to nevedeli, platí výhrada, že to neospravedlňuje dovtedajšie zločiny páchané na Židoch.

V tieni Tretej ríše, je názov výstavy fotografií, ktorú otvorili v stredu 30. marca vo FotoGalérii NOVA na Hlavnej 48 v Košiciach. Adjustované zábery sú oficiálne fotografie Slovenského štátu(1939-1945). Výstavu pripravila historièka umenia Bohunka Koklesová z bratislavskej VŠVU. Podujatie je súèasou Týždòa slovenských knižníc a Festivalu dokumentánych filmov DOCsk 2011. Fotografie sú z naskenovaných negatívov Slovenskej tlaèovej kancelárie (STK) z rokov 1939 – 45, ktoré sú v Slovenskom národnom archíve. Výstava mala premiéru v Bratislave poèas Mesiaca fotografie v novembri 2010 vo výstavnej sieni Univerzitnej knižnice. Ïalej táto výstava v máji poputuje do Varšavy v Po¾sku. Na snímke prezident Slovenského štátu Jozef Tiso poèas cirkevno - národnej manifestácie v Skalistom , r. 1941, autor neznámy. REPROFOTO TASR – Milan Kapusta *** Local Caption *** výstava fotografie V tieni Tretej ríše snímky unikátne zábery

Hospodársky zázrak

Územiu Slovenska sa boje dlho vyhýbali. Vojna sa na našom území začala prejavovať až v lete 1944 s náletmi amerického letectva. Dovtedy hospodárstvo beztrestne v pokojnom zázemí pomáhalo Hitlerovi viesť vojnu a tým devastovať zvyšok Európy. Za týchto okolností je prirodzené, že sa mu darilo o čosi lepšie než v mnohých európskych krajinách, ktoré boli buď okupované alebo omnoho viac zasiahnuté bojmi. Napriek tomu to však nebolo žiadne Švajčiarsko.

Historik Ľubomír Lipták napríklad citoval nemeckého vyslanca v Bratislave a jeho správu pre nemeckého ministra zahraničia z 19. januára 1940: „Je zrejmé, že každý Slovák si vyvodzuje pre seba hospodársku bilanciu jednoročnej samostatnosti Slovenska a musí prísť k negatívnemu výsledku.“ (Ľubomír Lipták, 2217 dní).

Samozrejme, boli aj pozitíva. Do roku 1943 sa postavilo 83 kilometrov železníc a 280 kilometrov ciest. Prudko stúpala výroba elektriny. Nemecko odoberalo výrobky slovenských zbrojoviek, ktoré boli v plnej miere podriadené Hitlerovým vojnovým plánom, dodávali sme mu aj nerastné suroviny a potraviny. Spočiatku vďaka tomu rástlo celé hospodárstvo, Nemci však platili čoraz horšie a na konci vojny dosiahol ich dlh za tovary, ktoré dostali, ale nikdy nezaplatili, vyše sedem miliárd vtedajších korún. Znížila sa nezamestnanosť. Hospodársky rast však bol len jednou z príčin.

Približne 200-tisíc Slovákov pracovalo v Nemecku. Iní získali prácu po vyhnaných Čechoch (20-tisíc miest). Ďalší si pomohli arizáciami. Tie ekonomike veľmi nepomohli, funkčné firmy sa po nej často dostali do rúk neschopných nových majiteľov.

Najmä od júna 1941 začali chýbať bežné tovary. V nasledujúcom mesiaci sa zrútil trh s múkou, neustále problémy boli s prístupom k tukom. Ceny na čiernom trhu vyleteli hore. Aby sa vláda vyhla zavedeniu prídelového systému, zaviedla takzvané odberné knižky. „Zoznam tovarov s obmedzenou spotrebou na týchto knižkách bol čoraz dlhší,“ napísal historik Ľudovít Hallon.

Situácia sa ďalej prudko zhoršovala po obsadení Slovenska Nemcami. Od marca 1939 do konca decembra 1943 stúpla hodnota peňazí v hotovosti v obehu z vyše jeden a pol miliardy na takmer štyri. Od januára 1944 do konca vojny potom až na 11, 5 miliardy.

Historik Hallon ďalej uvádza, že vnútorný dlh vojnového štátu počas vojny stúpol z 32 miliónov na 14,4 miliardy korún. „Tento vývoj znehodnotil väčšinu benefitov hospodárskeho rozvoja a technologickej pomoci Nemecka z predchádzajúceho obdobia,“ uzavrel svoju štúdiu o vojnovom hospodárstve Slovenska.

Praha - Bratislava preprava transport vydanie vydaný zatknutý zatknutie putá ruky letisko Tri duby letecká doprava lietadlo letadlá Jozef Tiso politici nútený návrat historické povojnové udalosti osobnosti

SNP, zrada národa

Ak vám neprekáža, že slovenský štát bol totalitný a fašistický, že prenasledoval svojich odporcov, že systematicky okrádal časť svojho obyvateľstva, potom ho zbavil všetkých práv a vyviezol do vyhladzovacích táborov, že bojoval na strane Hitlera, do poslednej chvíle mu bol verný a jeho hlavný predstaviteľ to nikdy neoľutoval, potom bolo Slovenské národné povstanie naozaj zradou slovenského národa. No v skutočnosti len tou jeho časťou, čo vďaka režimu a rozbujnenej korupcii, ktorá preň bola typická, si vylepšila svoje sociálne postavenie.

František Vnuk, historik obhajujúci Tisa a jeho štát, výhrady tejto kategórie ľudí zhrnul: „Povstanie nebolo záležitosťou slovenského národa. Bolo dielom niekoľkých krátkozrakých politikov a ambicióznych dôstojníkov, niekoľkých fanatických komunistov a neškrupulóznych oportunistov.“

Ľudácki a neoľudácki historici zároveň fantazírujú o akomsi inom povojnovom štátoprávnom usporiadaní, ktoré by Slovensku zabezpečilo samostatnosť, ale nikdy neponúkajú realistické riešenie. Slovensko by sa totiž súčasťou obnoveného Československa stalo tak či onak, ale len vďaka SNP čiastočne zakrylo fakt, že päť rokov pred tým intenzívne kolaborovalo s Hitlerom.

Variáciou na tvrdenie o zrade národa je obvinenie, že išlo o boľševický puč. Životaschopnosť tohto tvrdenia je o to silnejšia, že si komunistická propaganda po vojne naozaj zásluhu na Povstaní štyri desaťročia pripisovala. Čiastočne oprávnene, pretože komunisti boli najmä v prvej polovici vojny zďaleka najaktívnejšími odbojármi, ale v samotnom Povstaní zohrali skôr negatívnu úlohu. Viac totiž počúvali Moskvu a jej záujmy ako jeho vojenské vedenie na Slovensku.

Vojenskú časť SNP v skutočnosti pripravovali a riadili slovenskí dôstojníci napojení na exilovú vládu v Londýne. Radoví vojaci slovenskej armády tvorili jadro povstaleckej armády, nie partizáni prepojení s komunistami. Hospodárske prípravy na Povstanie zas riadili národohospodári Imrich Karvaš a Peter Zaťko. Prvý z nich po vojne odmietol spolupracovať s komunistami a v 50. rokoch sa sám stal obeťou politických procesov.

Odporúčaná literatúra:

Dr. Jozef Tiso, 1887 – 1947 – Tragédia politika, kňaza a človeka
Ivan Kamenec,
Premedia, 2013

2217 dní, Slovensko v čase druhej svetovej vojny
Ľubomír Lipták, Kalligram, 2011

Mýty naše slovenské
Eduard Krekovič, Elena Mannová, Eva Krekovičová, Premedia, 2013

Nacizmus, holokaust, slovenský štát
Eduard Nižňanský, Kalligram, 2011

Perzekúcie na Slovensku v rokoch 1938-1945
Zborník, ÚPN, 2008

Slovenský štát 1939-1945. Predstavy a realita
Fiamová Martina, Hlavinka Ján, Schvarc Michal a kolektív,
SAV, 2014

Slovenský štát

Teraz najčítanejšie