Politický humor je potrebný, ale ja ho neviem robiť, vraví komik Michael Szatmary a odporúča päť vtipných kníh 

Tvrdí, že politický humor v ťažkých časoch nazýva veci pravými menami a vysvetľuje situáciu, ale on sám sa mu nevenuje. „Politici sú ľahké terče a ja neznášam kopanie do politických mŕtvol. O pár rokov už nebudem počuť ani o jednom z nich. Nechám to na komikov, ktorí to vedia robiť lepšie,“ vraví stand-up komik Michael Szatmary, ktorý pôsobí na slovenskej scéne už pätnásť rokov.

Žartuje o svojom starnutí, mladosti, židovstve, rodičovstve aj o sexe. Svoj humorný štýl by charakterizoval ako absurdno-fabulačný.

Do rubriky Päť kníh vybral diela, ktoré rozosmejú malých aj veľkých.

Vybrali ste päť kníh, ale okrem tej vašej ani jedna nebola slovenská. Je to tým, že Slováci nemajú vtipné knižky? 

Slovensko je známe všeličím, ale humorom až tak nie. Na druhej strane, ja mám rád veľmi špecifický absurdný humor. Mám rád aj také vtipy, ktoré človek pochopí, až keď nad nimi porozmýšľa.

Vo výbere sú tri knihy české…

Český humor je nám blízky. Je svojím spôsobom náš, alebo aspoň dlhé roky bol.

Platí to stále aj pre mladšiu generáciu, ktorá už Československo nezažila? 

Myslel som si, že nie, ale mýlil som sa. Som pomerne úspešný standupový komik aj v Česku. Vystupujem tam aj šesťkrát mesačne. Na vystúpenia chodia aj mladí ľudia a vtipom, zdá sa, rozumejú. Niektoré veci, samozrejme, treba vysvetliť alebo preložiť. Minule sa mi stalo, že som v Česku hovoril fantastický krátky beat, ale ľudia sa nesmiali. Potom mi došlo, že asi nerozumejú slovu semenníky, oni majú varlata.

Robíte si žarty zo starnutia, sexu aj z holokaustu. Keby ste mali dať svojmu humoru prídavné meno, aký by bol? 

Povedal by som, že absurdno-fabulačný.

A často si robíte žarty zo seba.

Každý komik by si mal robiť žarty najmä zo seba. Na svojich chybách a omyloch demonštrovať chyby druhých.

Stand-up robíte už 15 rokov. Vyvíja sa humorný vkus Slovákov? 

Určite. Každý nám dával za vzor národné poklady ako Lasicu, Satinského, Milana Markoviča. Ich vtipy boli dobré vtedy, keď ich tvorili, ale nezostarli najlepšie. V dnešných časoch uvedomeného feminizmu by sa mohlo veľa žien na ich vtipy aj uraziť. Netreba zabudnúť ani na to, že to boli časy tvrdého socializmu a akýkoľvek náznak politickej satiry bol problém.

Momentálne sa nachádzame v pomerne vypätej spoločenskej a politickej situácii. Musí si aj dnes dávať komik pozor na jazyk? 

Treba povedať, že žijeme v najlepších časoch. Tak dlho tu mier už dávno nebol a ľudia sa majú relatívne dobre. Každý komik má v sebe určitý kompas a u každého je trochu inak vykrivený. Sudcom je koniec koncov publikum.

A kde je ten váš kompas? Z čoho by ste si už neuťahovali?

Na pódiu poviem veci, ktoré by som inak nepovedal, lebo tam sa to dá. Zvykol som hovoriť, že si nerobím žarty z hendikepov, za ktoré ľudia nemôžu. Ale potom som si uvedomil, že aj také vtipy sa do mojich vystúpení dostanú. Musia to byť milé vtipy a musí to byť mne samému vtipné.

Ale nie som sedliak. Považujem sa za vzdelaného a rozhľadeného človeka, ktorý má nejakú spoločenskú zodpovednosť. Nikdy nepoviem niečo, o čom viem, že by ma neskôr mohlo mrzieť.

Ako sa robia milé vtipy o hendikepovaných ľuďoch? 

Hendikepom je, aj keď je niekto ryšavý alebo plešatý. Ten, koho sa môj vtip týka, sa väčšinou zasmeje. Urazia sa skôr tí, ktorí s tým hendikepom nemajú nič spoločné a len sa urazia ‚za nich‘.

A čo politický humor? 

Je to skvelá vec a určite je potrebný. V ťažkých časoch nazýva veci pravými menami a vysvetľuje situáciu, ale ja ho neviem robiť. Politici sú ľahké terče a ja neznášam kopanie do politických mŕtvol. O pár rokov už nebudem počuť ani o jednom z nich. Nechám to na komikov, ktorí to vedia robiť lepšie.

Nie je to paradox, že si nestrieľate z politikov, a pritom ste vyštudovaný politológ? 

Priznám sa, že v súčasnej situácii jednoducho neviem nájsť nič komické. Jasné, sú absurdné situácie, napríklad keď Andrej Danko havaruje do semafora alebo sa Romana Tabak vykúpe v Tatrách. Ale to je smiešne samo osebe, tam už netreba nič pridať.

Prečo sa vaša kniha volá Lokálny sexsymbol? 

Je to očividné, nie? Pozriete sa na mňa a vidíte. Tak často začínam svoje predstavenia: „Som Michael Szatmáry a som na Slovensku považovaný za sexsymbol,“ a už sa ľudia smejú. Potom dodám, že som lokálny sexsymbol, v našej bytovke.

Oplatí sa čítať vašu knihu aj tým, ktorí poznajú vaše vystúpenia? 

Sú tam aj poviedky, ktoré boli pôvodne písané ako stand-up, ale neboli samy osebe dosť vtipné na to, aby uspeli. V knihe dávajú zmysel. Sú tam aj príbehy, ktoré boli vo vystúpeniach, ale sú rozšírené. Na pódiu mám len obmedzený čas, papier ma nelimituje. Keď knihu čítala moja mama, tvrdila, že tam mám vatu. Ja s tým nesúhlasím. Ja len rád rozprávam.

Čitateľom ste odporučili prečítať si obrázkovú knihu Procházky pána Pipa. Čo vás na nej oslovilo? 

Tou som si listoval, ešte keď som nevedel čítať. Ako dieťa som si ju prešiel aj stokrát a príbehy som poznal naspamäť. Obrázky sú farebné, absurdné a podnecujú fantáziu. Vstupoval som do sveta pána Pipa a prežíval som všetko s ním.

Vrátili ste sa ku knihe aj ako dospelý? 

Skúsil som knihu ukázať aj mojej dcére. Listovali sme si ňou, ale pri tom audiovizuálnom materiáli, ktorý dnes majú deti k dispozícii, ju to už až tak nezaujalo.

Pán Kaplan má stále třídu rád je prepracovaná verzia originálu, ktorý vyšiel ešte v roku 1937. Kniha má za sebou už takmer sto rokov existencie. Je jej humor skutočne taký nadčasový? 

Určite áno. Situácia, že odídete do inej krajiny a musíte sa naučiť cudzí jazyk, je dnes ešte aktuálnejšia. Tematika večerných škôl baví stále tiež. Leo Rosten knihu napísal naozaj fantasticky, ale ešte lepšie ju preložil Antonín Přídal. Správne ju nakalibroval do českých nuáns a vzniklo celkom nové dielo. Mňa nerozosmeje hocičo, ale pamätám sa, že pri tejto knihe som sa usmieval.

Pán Tragáčik je desaťdielna séria. Ktorý diel je váš obľúbený? 

Ten, v ktorom rieši záhadu Templárov. Odporučil by som ju každému dieťaťu vo veku od 10 do 15 rokov. Sú to detektívne príhody, v ktorých sa riešia historické kauzy. Na Netflixe nedávno pribudol sfilmovaný príbeh pána Tragáčika a templárov, ale nie som si istý, či to chcem vidieť.

Odporúčate aj prepis hier Divadla Jány Cimrmana. V akom životnom období ste sa zasmiali na nich?

Dostal som sa k nim len preto, že som v roku 2019 dostal infarkt. Fyzicky som sa cítil dobre, ale moje srdce sa ma chystalo zabiť. Dovtedy som si myslel, že budem žiť do stovky, a zrazu som si nebol taký istý. Ležal som v nemocnici a musel som nejako zabiť čas. Náhodou som na YouTube našiel záznam z jedného divadelného predstavenia a tak ma bavil, že som si pozrel všetkých štrnásť.

Vďaka tomu som sa nezbláznil. Fascinovalo ma najmä čítanie – volali to seminár –, ktoré bolo vždy na začiatku. Bolo neskutočne vtipné, staré päťdesiat rokov a predsa to pripomínalo dnešný stand-up. A potom som si zohnal aj knihy a musím povedať, že je to asi najvtipnejšie, čo som kedy čítal.

Pomáha humor ľuďom preklenúť ťažké časy? 

Určite áno. Špeciálne náš židovský humor, ktorý sme si vycibrili za tých päťtisíc rokov, čo sa nás snažia vyhubiť. Potrebovali sme ho na to, aby sme zvládli hrôzy, ktoré sa diali. A tak to je v podstate dodnes. Židovský humor je veľmi špecifický, je to smiech cez slzy.

V súčasnosti spoločnosťou rezonuje palestínsko-izraelský konflikt. Reagujú ľudia stále dobre na židovské vtipy? 

Atmosféra vo svete nie je voči židom veľmi milá, aj keď s tým nič nemáme a nič nemôžeme urobiť. Dostávame varovania aj od polície, aby sme sa so svojím „židovstvom“ teraz príliš neprezentovali – netreba vyskakovať, kým sa situácia neutíši. Toto sme však už zažili a ja sa nebudem skrývať. Nič zlé som predsa neurobil, poctivo pracujem, platím dane, dodržujem zákony, pomáham slabším a snažím sa žiť podľa desiatich božích prikázaní.

Židovský standupový materiál sa nateraz vyčerpal. Môj vyše hodinový špeciál z roku 2019 je na YouTube a každý si ho môže pozrieť. Pomaly začínam písať nové židovské sety, takže sa možno o rok-dva znova postavím na pódium a poviem: „Antisemiti, už to raz pochopte, napriek tomu, že sa o to snažíte už tisíce rokov, nikdy nás nevyhubíte. Vidíte predsa, že to nejde. Budeme tu navždy, či sa vám to páči alebo nie.“ A môžu sa pokojne aj za to uraziť.