Kto má z politiky vredy, nech ide do Bruselu

Autor je bývalý poradca predsedu vlády

Keby existovalo niečo také ako diktát Bruselu, na Slovensku by sa žilo lepšie.

Túto tézu dávame do protikladu k častým vyhláseniam, ktoré sa nakopia najmä počas eurokampane a predstavujú Brusel ako negatívny symbol Európskej únie. Keby nám Brusel naozaj diktoval, na Slovensku by sa žilo lepšie preto, lebo bruselská byrokracia je odborne kvalifikovaná, analyticky podkutá, lepšie platená, sústreďuje sa v nej obrovské množstvo skúseností a poznatkov a má aj zmysel pre demokratické pravidlá a právny štát.

Lenže nič také ako diktát Bruselu neexistuje. Je to len ďalšia zlomyseľnosť politikov, ktorým sa darí podľa toho, ako úspešne kontaminujú verejný diskurz lžami. Existujú len záväzné dohody a pravidlá, na ktorých sa podieľajú aj slovenské vlády a ktoré sa v prípade porušenia vynucujú európskymi orgánmi. Keby sa totiž nevynucovali, spoločenstvo by sa rozpadlo, ako sa rozpadá manželstvo, keď sa medzi partnermi prestane ctiť manželský sľub.

„Spoločne zastavíme liberalizmus z Bruselu“, „Nie sme nárazníkové pásmo pre Brusel“ – oznamovala počas eurokampane vládna SNS. Boli to slogany pre náročnejšieho diváka, a tak to aj dopadlo.

Republika to poňala jednoducho a uspela: „Zastavme nezmysly z Bruselu!“

Smer do slovenského politického neba vypustil pacifistický balón so sloganom „Za mier v Európe“. S ním – nebyť kontextu – musia súhlasiť aj batoľatá. Lenže šlo práve o ten kontext. Smer ho svojim voličom doplnil odkazom na bruselských vojnových štváčov. To už dávalo zmysel: bruselskí vojnoví štváči verzus moskovské holubice.

Saska bola k Bruselu oveľa-oveľa vľúdnejšia, ale predsa len svoj slogan vložila do myšlienkového sveta, ktorého jadro tvoria otázky, či je členstvo Slovenska v Únii výhodné a či by z nej nemalo vystúpiť: „EÚ áno! S rozumom“, hlásala SaS.

Po takejto nádielke Progresívnemu Slovensku nezostalo nič iné, len občanov uistiť: „Udržíme Slovensko v Európe.“ A vyhralo.

Zostať či ísť (kade ľahšie)

No ak Progresívne Slovensko uspelo s takýmto sloganom, otázkou je, aké veľké je pri aktuálnom rozložení politických síl riziko slovexitu. Inými slovami, či sa tu ako v útrobách sopky už hromadia sily, ktoré vyvolajú geopolitický výbuch. Práve preto, že takýto vývoj zreálňuje neustále „dehumanizovanie“ Bruselu, treba upriamiť pozornosť na fakt, že Slovensko je k EÚ pripútané silnými ekonomickými povrazmi.

Po prvé, euro. Ak by sa schyľovalo k vystúpeniu Slovenska z EÚ, úspory v slovenských bankách by vzali nohy na plecia a ušli do bezpečia na Západ, pretože by nikto neriskoval ich premenu na devalvačné slovenské koruny. To by s ďalšími bankovými operáciami vrátane tých, ktoré by podnikali veritelia štátu, navodilo finančný kolaps.

Po druhé, 80 až 90 percent verejných investícií financuje EÚ. To sú tie cesty, mosty, chodníky, vodovody, železnice, vydláždené námestia… To sú tie pracovné miesta, ktoré tieto investície držia pri živote.

Po tretie, fondy EÚ zásadne zmiernili cenový šok v energiách po ruskej invázii na Ukrajinu v duchu: v núdzi poznáš priateľa.

Po štvrté, bez európskych dotácií skolabuje slovenské poľnohospodárstvo a s ním i vidiek.

Po piate, väčšina investícií do zlepšovania životného prostredia, a teda do zdravia obyvateľov na Slovensku a ich dlhšieho života, pochádza z EÚ.

Po šieste, slovexit by okrem iného znamenal zavedenie ciel s EÚ, čiže predraženie dovozov i vývozov a na to nadväzujúci odchod zahraničných investorov z krajiny vrátane automobiliek. Jedným slovom – katastrofa. A jediný štát, ktorému by táto hrôza bez konca prišla vhod, by bolo Rusko. (Aj komunistická Čína tu bude mať Volvo preto, lebo sme členom EÚ.)

Ak vládna koalícia zamýšľa ostrakizovať mimovládky, ktoré majú časť príjmov zo zahraničia, pojmom „organizácia so zahraničnou podporou“, potom treba aj tento štát premenovať na „Slovenská republika so zahraničnou podporou“.

Je pri takýchto socioekonomických parametroch slovexit reálny? Nie je taký reálny, aby mal slovenský Európan dôvod na odchod z krajiny. Tieto fakty, naopak, tvoria dobré zázemie na zápas so silami, ktoré si z Bruselu urobili fackovacieho panáka, strašia ľudí jeho diktátom.

Keby sme mali v tejto súvislosti vyhodnocovať najabsurdnejší euroslogan, autor sa prikláňa k tomu, čo dala do pľacu SNS: „Spoločne zastavíme liberalizmus z Bruselu.“ To je, mimochodom, aj posolstvo z parlamentných volieb. Je na takej úrovni, ako keby sme na anestéziologicko-resuscitačnom oddelení (ARO) narazili na štítok s nápisom „Tu vám spoločne zastavíme prívod kyslíka“. Liberalizmus je totiž takým kyslíkom slobodného sveta. V slobodnom svete aj ten najväčší outsider má právo na názor, právo voliť, združovať sa v politických stranách, právo na spravodlivý súdny proces a tak ďalej. Nič také nemá zaručené v tzv. neliberálnej (oligarchickej) demokracii a už vôbec nie v totalite, po ktorej sem-tam z roztopaše zatúži.

Poďme ešte k tabu

Nikto nikdy ešte verejne nepriznal, že do Európskeho parlamentu kandiduje hlavne pre enormne vysoký plat a benefity, zohľadňujúc slovenské pomery. To je tu tabu.

Tabu, naopak, nie je omotávať Brusel lžami a vytvárať z neho symbol zla. Ale prečo sa toľko slovenských koaličných potentátov z vlády i parlamentu na eurokandidátkach doň hrnulo?

Obrovskú vynaliezavosť pri prekrývaní materiálneho motívu svojej kandidatúry preukázal Ľuboš Blaha. Na predvolebnom stretnutí s občanmi podľa záznamu reportérov denníka Postoj vyhlásil, že sa necíti dobre v role podpredsedu NR SR, lebo sa musí správať slušne, čo mu spôsobuje utrpenie: „Odrazu musím len dávať slovo Pročkovi, Galkovi, Remišovej, Matovičovi. Oni tam bliakajú ako takí psychopati a ja im nemôžem nič povedať. Viete si predstaviť, ako trpím. To je otázka žalúdočných vredov. To je taký primitív, intelektuálny planktón. Nemá to vzdelanie, je to nenávistné…“

Takže sa pán Blaha ide liečiť do Bruselu. A to je nóvum; po štvrtom už piaty vektor slovenskej zahraničnej politiky na všetky svetové strany: Brusel – sanatórium pre slovenských politikov s vredmi.

A tak tu máme ďalší dôvod, prečo zotrvať v EÚ a dať si od Bruselu „nadiktovať“ lepší život.