Putin nám povedal, že odchádza pestovať kvety. Škoda, že to nesplnil, hovorí žena považovaná za svedomie Ruska

Ľudskoprávna aktivistka Svetlana Gannuškinová, ktorá býva označovaná ako svedomie Ruska; vo veľkom rozhovore opisuje, koľko Ukrajincov sa obrátilo na jej výbor po začatí totálnej invázie, čo sa s nimi teraz deje a ako je možné pomôcť tým, ktorým sa pomôcť takmer nedá.

Gannuškinová hovorí aj o prenasledovaní migrantov po marcovom teroristickom útoku v Crocus City Hall, o tom, ako jej organizácia poskytovala ochranu utečencom z Afganistanu a zo Severnej Kórey alebo ako spravodajské služby iných krajín s pomocou ruských orgánov unášajú svojich občanov.

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

• ktorý ruský región je najmenej tolerantný voči migrantom a prečo;
• nakoľko reálny je v Rusku návrat k trestu smrti;
• kedy sa Gannuškinová naposledy stretla s Putinom;
• čo riešia ľudia, ktorých do Ruska presídlili z Ukrajiny;
• kedy sa Gannuškinová naposledy pristihla, že premýšľa xenofóbne.

Po teroristických útokoch v Rusku vždy zaznamenávame tendenciu prísnejšieho monitorovania migrantov, nedávno sme však boli svedkami neuveriteľnej brutality zo strany bezpečnostných zložiek podozrivých z útoku na koncertnú sálu Crocus. Malo toto demonštratívne násilie vplyv na postoj Rusov k migrantom?

Nepovedala by som, že by sa po tomto konkrétnom teroristickom útoku stalo niečo viac nečakané než po iných útokoch alebo po konflikte medzi Ruskom a Gruzínskom. Vtedy došlo k úplne šialenému prenasledovaniu Gruzíncov, dokonca ľuďom s gruzínskou koncovkou priezviska trhali pasy, zvážali ich na letisko. Dochádzalo aj k úmrtiam, všeobecne to bolo niečo veľmi obludné.

Po každom teroristickom útoku alebo dokonca aj počas neho by sa mohlo zdať, že všetky pocity smerujú k empatii a súcitu s obeťami, zároveň však existuje strach z toho, čo bude zajtra, koľko budeme mať návštevníkov a žiadostí. A s istou dávkou zadosťučinenia musím povedať, že tentokrát to bolo v omnoho menšej miere, než sme očakávali a než sa obvykle stáva.

Protiimigrantská vlna sa, samozrejme, zdvihla, a to aj v spoločnosti, aj medzi našou obvyklou skupinou strážcov zákona. Až na niektoré konkrétne výnimky však mala civilizovanú podobu. Všetci naši pracovníci v rôznych mestách, právnici a advokáti siete Migrácia a právo zhodne hovoria, že kontroly prebiehali, ale v rámci zákona a pomerne civilizovaným spôsobom. Výnimkou je Petrohrad.

Práve som sa vás chcela spýtať, ktorý región je voči migrantom najmenej tolerantný.

Netuším prečo, ale v Petrohrade sa so zložkami, ktoré sa zaoberajú migráciou, už dlho deje niečo nepochopiteľné. Napríklad vedúca migračného úradu sa stretávala s nacionalistami. Dochádzalo tam k neuveriteľným scénam. Ospravedlňovala sa im, pretože je brunetka, pričom všetci okolo nej boli Rusi. Ospravedlňovala sa, že tatársko-mongolské dedičstvo ovplyvnilo jej ruskú rodinu. Bolo to jednoducho šialené. Vždy sa v Petrohrade k migrantom takto nesprávali, ale teraz to tak už je.

Najmenej tolerantným regiónom je teda podľa vás Petrohrad. Ale čo môžeme povedať o Dagestane, kde ľudia po začiatku vojny na Blízkom východe čakali na letisku na lietadlo z Izraela a hľadali Židov?

To, čo sa odohralo na letisku v Dagestane, je pozoruhodné. Bol tam dav nacionalistov, ktorí sa naoko zastávali islamu. Bolo to ich vyjadrenie solidarity s moslimami, taká divoká forma solidarity. Naša dagestanská právnička to sledovala a hovorila, že tam prichádzali ľudia a išli vyzdvihnúť svojich niekdajších susedov.

Nebol to síce masový jav, ale človek musí mať veľkú odvahu prejsť cez ten dav a povedať, že k nemu niekto priletel a že sú to jeho hostia. A oni ich donútili, aby tých ľudí pustili von. Je, bohužiaľ, tradíciou, že keď u nás prepukne xenofóbia, sprevádza ju nevyhnutne aj nárast antisemitizmu. A nech si každý hovorí, že Putin nie je antisemita alebo že niekto iný nie je antisemita. Hitler tiež hovoril, že on sám rozhoduje o tom, kto je žid a kto nie.

Po teroristickom útoku začali úrady ako obvykle diskutovať o tom, ako podobným veciam predísť, a prišli okrem iného s návrhom na obnovenie trestu smrti. Ako veľmi vážne sa o tom diskutuje a je možné, že sa toto opatrenie uskutoční?

Čo sa týka trestu smrti, musíme si uvedomiť, že náš ústavný súd v roku 2009 túto záležitosť uzavrel. V našej ústave je uvedené, že trest smrti nemôže byť uplatňovaný, pokým nebude vo všetkých oblastiach Ruskej federácie existovať porotný súd. V Čečenskej republike sme ho pomerne dlho nemali. No a Čečensko ho už má. Keď sa taký súd objavil a otázka trestu smrti padla opäť, dostali sme podľa môjho názoru z právneho hľadiska veľmi korektnú a logicky správnu odpoveď, že by sme legislatívu nemali sprísňovať a že za toľko rokov existencie postsovietskeho Ruska sa náš právny systém naučil žiť bez toho, takže táto otázka je uzavretá.

Navyše sme kedysi podpísali šiesty protokol k Európskemu dohovoru, len sme ho neratifikovali. Teraz sa však Európskym dohovorom ani protokolmi k nemu neriadime. Avšak stále máme deklaráciu ľudských práv, ktorá tiež veľmi jasne hovorí o práve na život, a náš ústavný súd sa domnieva, že sa k trestu smrti vrátiť nemôžeme. Napriek tomu sa preň niektorí naši poslanci nadchli.

Veľa otázok vyvoláva aj zavedenie vízového režimu so Strednou Áziou. Čo si o tom myslíte?

Zhodou okolností bola táto myšlienka v roku 2003 tiež veľmi rozšírená a veľa sa o nej hovorilo. V tom čase som bola členkou Rady pre ľudské práva pri úrade prezidenta Ruskej federácie a Putin o tom na ich zasadnutí hovoril. Keď s tým začal, oponovala som mu a hovorila som, že na to, aby sme mohli víza zaviesť, musíme najskôr vybudovať hranice. Máme obrovskú hranicu s Kazachstanom, ktorá nie je chránená.

K čomu povedie zavedenie vízového režimu? Niektorým ľuďom zamietnu víza, zatiaľ čo pár kilometrov od oficiálneho hraničného priechodu budú môcť voľne vstupovať na naše územie. To povedie iba k jednému: zvýšeniu počtu ilegálnych cudzincov na území Ruskej federácie. A musím povedať, že Vladimir Vladimirovič so mnou súhlasil. Reagoval na to pobavene a hovoril, že, samozrejme, potrebujeme posilniť hranice. Ja som mu odpovedala, že je potrebné ich fyzicky vybudovať, a on mi odpovedal, že áno, ale nemá to kto urobiť.

Stretli ste sa po tom rozhovore o budovaní hraníc s Putinom ešte niekedy?

Áno, stretli sme sa asi šesťkrát. Bola som členkou Rady pre ľudské práva až do roku 2012, keď Vladimir Putin nastúpil do prezidentského úradu – podľa môjho názoru v rozpore s ústavou. Pri stretnutí s Medvedevom niekoľko ľudí vrátane mňa povedalo, že odchádzajú. Veď čo je to rada? To je predsa orgán, ktorý poskytuje prezidentovi nejaké rady.

A ja som mu okrem toho, aby dodržal slová, ktoré predniesol, keď sa v roku 2008 s radou lúčil a odovzdával moc Medvedevovi, nemala čo radiť. S každým z nás sa rozlúčil, poprial nám veľa úspechov a vyhlásil, že budeme ďalej robiť svoju prácu a on bude pestovať kvety. A mňa veľmi mrzí, že sa tento jeho zámer neuskutočnil. Možno by nenastalo to, čo je dnes. Vladimir Vladimirovič by pestoval kvety, tešil by sa z toho a možno by sa mu v tom veľmi dobre darilo.

Vladimir Vladimirovič namiesto pestovania kvetov rozpútal vojnu. 

Teraz žneme plody.

To teda. Zrazu sme svedkami toho, že migranti podpisujú zmluvu s ministerstvom obrany výmenou za ruský pas, a len čo sa z nich stávajú ruskí občania, okamžite ich pošlú na front. Poznáte veľa takých prípadov? Obracajú sa na vás tí, ktorí kontrakt podpísali, so žiadosťou o pomoc?

Stalo sa to zopárkrát. Takých prípadov nebolo veľa. Dochádzalo k tomu, že dotyčný hovoril, že jednoducho nepochopil, čo podpisuje.

Je vôbec možné právne pomôcť, keď už bol daný dokument podpísaný?

To záleží na samotnom človeku, či je pripravený vzdorovať a či je pripravený na prípadný trest. Ale pokiaľ odmietne ísť do vojny, je možné mu pomôcť. Ak však pokorne pôjde na porážku, potom nemôžeme urobiť nič. Vyžaduje si to aktívne kroky zo strany toho človeka. Nie je možné rozhodovať o osude za človeka, o ktorého osud ide.

Už ste uviedli, že Islamský štát je v Rusku oficiálne uznaný ako teroristická organizácia, mimochodom, rovnako ako Taliban, s ktorým si Putin buduje partnerské vzťahy. Chcela by som sa spýtať na utečencov z Afganistanu. Tí sú v zvláštnej situácii: v Rusku je pre nich prakticky nemožné sa legalizovať, ale v prípade návratu do vlasti im hrozí smrť. Ako sa dá pomôcť tým, ktorým je prakticky nemožné pomôcť?

Najskôr je potrebné povedať, že Afgancov je veľa, sú veľmi rozdielni, prišli v rôznom čase a z rôznych dôvodov. Ide o jednu z prvých skupín, s ktorou sme začali pracovať, ak nerátame našich niekdajších krajanov zo Sovietskeho zväzu. Po páde Nadžíbulláhovho režimu (Muhammad Nadžíbulláh bol posledný prosovietsky prezident Afganistanu – pozn. red.) sem prišlo veľa utečencov. S nimi sa urobilo veľa práce. Existovala tu kategória sirôt. Tie v sovietskych časoch priviezli z Afganistanu, bolo ich asi dvetisíc. Umiestnili ich na internáty podobné detským domovom, ktoré boli z hľadiska zaistenia na vyššej úrovni než naše bežné detské domovy, deti dostali dobré vzdelanie.

Trvalo niekoľko rokov, kým sa podarilo presadiť, že tieto rodiny majú právo žiť na území Ruska a môžu získať ruské občianstvo. Títo ľudia už mali rodiny, niektoré mali aj vlastné deti, ale stále to boli ilegálni migranti. Aj niektorí vysokopostavení Afganci boli nekonečné roky utečencami, ich deti boli utečenci, utečencom sa rodili utečenci a to už bola, myslím, tretia generácia. A o každom takom osude sa rozhodovalo veľmi zložito v manuálnom režime. Teraz u nás pracujú traja Afganci, ktorí s našou pomocou získali ruské občianstvo, ale sú tu aj ďalší, ktorí sa stále nemôžu plne legalizovať.

Nezískali status utečenca?

Nezískali vôbec nič. Tí, ktorí dostali status utečenca, môžu po nejakom čase požiadať o občianstvo. Aj keď teraz sa zákon opäť zmenil k horšiemu. Tušíte, koľko ľudí, ktorí sú na území Ruskej federácie, má v súčasnom období status utečenca? Oficiálny status v súlade s našou legislatívou a s dohovorom OSN z roku 1951 o statuse utečenca. Koľko si myslíte, že ich je?

Podľa toho, ako poznám ruskú legislatívu, nie viac než desať osôb.

To ste trochu prepískli, je to 250 ľudí.

Takže až tak veľmi som sa nemýlila. 

Vždy si dávam pozor, ako moje slová prekladajú do angličtiny, pretože pokiaľ sa prekladateľ v téme vôbec nevyzná, určite doplní „tisíc“. Pretože je pre neho úplne prirodzené, že v takej obrovskej krajine, akou je Rusko, je 250-tisíc normálne číslo. Nie, ide iba o 250 ľudí, to je všetko. Ďalší štyria ľudia pribudli v posledných troch mesiacoch.

Nie tak dávno som vás žiadala o poskytnutie informácií o severokórejských utečencoch a veľmi ma zaujala zmienka o tom, že severokórejské tajné služby unášajú svojich občanov žijúcich na území Ruska a odvážajú ich preč. Existujú nejaké aktuálne prípady únosov špeciálnymi službami?

Netýka sa to len severokórejských utečencov. Nedávno tu došlo k únosu občana Uzbekistanu, ktorého sme chránili pätnásť rokov a ktorý mal dočasný azyl. Uniesli ho uzbecké tajné služby a tie naše tomu prinajmenšom nijako nebránili. Sú všeobecne v priateľskom vzťahu a ich príslušníci sa navzájom považujú za kolegov.

Ten človek zmizol na ulici aj s autom a my sme nemohli nič robiť. Teraz je už pol roka vo väzení v Uzbekistane, aj keď pred štrnástimi dňami na Európskom súde pre ľudské práva dosiahol zákaz vyhostenia. Veľa rokov tu mal dočasný azyl. Potom sa naše úrady zrazu rozhodli, že dočasný azyl už nepotrebuje a že ho dostatočne chráni rozhodnutie Európskeho súdu. To ho síce možno chránilo pred vyhostením, ale neposkytlo mu právny status a nedalo mu možnosť získať napríklad ruské občianstvo.

Celkovo tu ten človek strávil veľa rokov. Keď sme mali možnosť ho zamestnať, pracoval, je to pre nás veľmi blízky človek. A teraz sedí vo väzení za nejaký extrémizmus, ktorý neprichádza do úvahy, pretože je to jeden z najmierumilovnejších ľudí, s ktorými som sa kedy stretla. Má šesť detí, jeho dcéra sa vydala v Uzbekistane, zvyšok je tu v Rusku. Je to dramatický až tragický príbeh. Dúfali sme, že ho rýchlo prepustia. Už sme mali prípady, keď dotyčného prepustili rýchlo, stačilo im, že ho odsúdili, uväznili, chvíľu zadržiavali a prepustili. Jeho však zatiaľ prepustiť nechcú, aj keď to nie je žiadny extrémista, je to obyčajný muž, otec rodiny, veľmi dobrý vodič a spoľahlivý človek. Takže sa to netýka len Severokórejčanov.

A ako je to teda so Severokórejčanmi? 

Ak ste videli Manského filmy, mohli ste vidieť, ako Rusko obchodovalo a obchoduje so svojím drevom a priváža robotníkov. Boli tam bulharskí robotníci. Bulharsko kupovalo kus lesa a bulharskí robotníci tam pracovali. Mám známych, ktorí hovorili, že to bolo veľmi výhodné – prídete na rok pracovať, vrátite sa a kúpite si byt a auto. Bulharskí robotníci si tam žili celkom dobre, mali romániky, zanechali tu deti, boli dobre platení, dobre živení a súdiac podľa toho, že mali romániky, mohli z toho územia voľne odchádzať.

Severokórejčania žili v príšerných podmienkach a z času na čas od nich niekto utiekol. A naši ich chytali. V deväťdesiatych rokoch, hneď na ich začiatku, po prvý raz prišiel pracovník Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov, ktorý takého utečenca doslova vytrhol z rúk severokórejských aj našich bezpečnostných zložiek. A presídlili ho. Niekedy sa to stáva znovu. Naši právnici veľmi obetavo pracujú. Možno ste čítali našu správu.

Áno, práve odtiaľ to viem. 

To je ten výnimočný prípad, keď niečo pustíme do verejného priestoru. Konkrétne prípady držíme úplne v utajení, pretože by sa mohli skončiť veľmi zle a veľmi rýchlo. Naše bezpečnostné zložky budú spolupracovať s tými severokórejskými, tu nemôžem vylúčiť korupčný prvok, možno za to dostávajú peniaze. Poznáme aj veľmi tragické prípady. Náš právnik nám rozprával, že jedného zo štyroch chytených ľudí priviazali k vlaku, ktorý sa rozbehol. Išlo o barbarskú popravu. Za útek ich čakajú strašné tresty.

Takých prípadov je len pár, pretože len málo ľuďom sa podarí utiecť, ale je potrebné s tým všetkým pracovať veľmi opatrne. A keď k nám už človek príde, musíme ho doslova strážiť, dať ho niekam, kde ho bude ťažké nájsť. Keď naša právnička priviedla jedného z nich na migračnú službu, už tam bol zástupca konzulátu a naši migrační úradníci boli pripravení ho vydať. Odviedla ho na záchod, vyviedla ho von, posadila ho do taxíka, pričom musel trikrát presadať, a nakoniec sa ho podarilo zachrániť. Je to zakaždým veľmi komplikovaná procedúra.

Sú to neuveriteľne pracovití ľudia, preto ich radi odvážali a ukrývali v rôznych odľahlých obciach, pretože pracujú 24 hodín denne, nepijú a jedia veľmi málo. Jeden z nich predtým, než odišiel, býval v našej kancelárii. Naša upratovačka nemala nič na práci, on nemal čo robiť a všetko z vlastnej iniciatívy upratoval, aj keď sme ho o to nežiadali.

Hovorili ste o deťoch z Afganistanu, ale teraz sa objavila nová kategória – deti z Ukrajiny. Na prezidentskú komisárku pre práva detí Mariju Ľvovovú-Belovovú bol vydaný zatykač. Spolupracujete so svojimi kolegami v otázke návratu zavlečených detí späť na Ukrajinu?

S našimi ukrajinskými kolegami komunikujeme pravidelne a ja im nikdy neprestanem byť vďačná za to, že sa k nám nikto z nich neotočil chrbtom. Boli sme priatelia a zostávame nimi dodnes. S ukrajinskými kolegami spolupracujeme, ale s Ľvovovou-Belovovou nie. Pravidelne sa stretávame na Úrade vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR), výbor Občianska pomoc je ich najdlhšie fungujúcim partnerom. Na našich stretnutiach s UNHCR  sú vždy prítomní zástupcovia Tatiany Nikolajevny Moskalkovovej – našej splnomocnenkyne pre ľudské práva v Rusku -, no nikdy som tam nevidela nikoho z tímu Ľvovovej-Belovovej. Čo ona robí, to netuším.

Keď prichádza žiadosť, keď vieme, že je na určitom mieste dieťa – povedzme už dosť veľké, ktoré zavolalo samo -, viem, na koho sa obrátiť, a viem, že je možné dieťa vrátiť príbuzným. Takých prípadov však, bohužiaľ, nie je veľa; dajú sa zrátať na prstoch jednej ruky.

Z okupovaných území boli vyvezení ukrajinskí občania. Čo je s nimi teraz?

Títo ukrajinskí občania, ktorí boli vyvezení nie práve dobrovoľne, jednoducho nemali inú možnosť, nedostali ponuku ísť niekam inam. Hovorí sa, že keď niekto nechcel nastúpiť do autobusu, povedali mu, že teraz bude prebiehať čistka a on tam zostane ležať navždy. O takom prípade mi hovorili. Väčšina ľudí, ktorí sa na nás obracajú, sa chce touto cestou dostať k ruskému občianstvu, mnohí ho už majú.

Vznikol celý rad prezidentských dekrétov, ktoré im túto cestu zjednodušovali, a oni na našom území nachádzajú nový život. Problémov majú veľa, nedávno sme s nimi mali stretnutie a ľudia sa sťažovali, že síce dostali dôchodky, ale mizerné. Nemajú moskovskú registráciu na pobyt a starý a chorý človek tak dostane dôchodok sedemtisíc rubľov (73,5 eura). Je veľmi zložité zistiť odpracovaný čas. Kedysi sa veľmi ústretovo prijímali dôkazy o tom, že človek niekde pracoval, no teraz je to veľmi zložité, takže dostávajú minimálny sociálny dôchodok človeka bez registrácie, teda sedemtisíc rubľov.

Z toho sa v Moskve nedá vyžiť. Je to jednoducho nemožné. Navyše si musíte niekde prenajať izbu. A potom to nie je len samotný dôchodok, ale aj lieky, pretože keď nemajú registráciu, nemajú ani bezplatnú lekársku starostlivosť.

Obrátilo sa na vás v prvých mesiacoch po vypuknutí vojny veľa Ukrajincov?

Tisíce. Pred našou kanceláriou stáli davy ľudí, snažili sme sa všetkých pustiť dovnútra. Ľudia išli najskôr za svojimi príbuznými a známymi, ale tí ich už nemôžu nijako zaopatriť. Sľubovali im desaťtisíc Putinových peňazí. Po 24. februári sme na túto vec vyzbierali 30 miliónov rubľov (315 103 eur) a rozdeľovali sme päťtisíc (52,5 eura) na osobu. K Putinovi máme ďaleko, on dáva desaťtisíc a my päťtisíc, ale aspoň sme nemali žiadnu byrokratickú procedúru.

Aby ste tých desaťtisíc rubľov mohli získať, museli ste prejsť dvojitou procedúrou, takže uplynulo veľa času. Ľudia navyše mali právo zameniť si ukrajinské hrivny za ruble, až keď dostali týchto desaťtisíc. Túto logiku neviem vysvetliť. Podľa všetkého získanie tých Putinových desaťtisíc znamenalo, že ste správny Ukrajinec a je vám umožnené zameniť si hrivny.

Ľudia zostávali úplne bez peňazí, volali nám, zisťovali si naše domáce aj osobné telefónne čísla, hovorili o zranených príbuzných. Viete, ako je to u nás s utečencami? Na urgentné ošetrenia ich posielajú do nemocnice, tam urobia, čo sa dá urgentne urobiť, a potom ich prepúšťajú do domácej starostlivosti. A kam sa dá ísť do domácej starostlivosti, keď nemajú domov?

A takto sa príbuzní a známi vracali do niektorých rodín, kde sa o nich nemal kto postarať a zdravotná sestra im chodila robiť preväzy len za peniaze. Vtedy to stálo 1500 rubľov (15,7 eura). V prípade, o ktorom hovorím, išlo o dvoch ľudí so zranenými nohami – manžela a manželku – a 1500 mali platiť osobitne. Náš lekár zariadil, že ich vzali zadarmo, ale kým sa všetko riešilo, rodina, ktorá sa ich ujala, bola už tiež finančne vyčerpaná do poslednej kvapky.

Odišlo veľa z tých, ktorých previezli z okupovaných území do Ruska, do Európy?

Toto je udalosť, ktorá ma inšpirovala: niekoľko skupín dobrovoľníkov sa dalo dokopy a začali pomáhať s vycestovaním do Európy. Minimálne v Moskve viem o dvoch takých skupinách a sú aj v Petrohrade. Tam si človek zavolá, zdvihne to nejaký bot, všetko je technicky veľmi dobre zorganizované a po nejakom čase sa tomu človeku skutočne ozvú.

Mala som prípady, keď sme poslali do Európy rodinu, ženu so štrnásťročným chlapcom, ktorého vytiahli spod trosiek so zlomenou chrbticou, potreboval invalidný vozík. Jej najstarší syn a nevesta zahynuli, zostalo po nich polročné dieťa. A táto babička so svojím synom a šesťmesačným vnúčaťom sa v priebehu týždňa dostala k príbuzným v Nemecku.

Hovorí sa, že nemáme občiansku spoločnosť, ale títo dobrovoľníci ukázali, že ju máme. Úrady a novinári na nich dobiedzali, novinárom však nedávali žiadne rozhovory, aby o nich nebolo vôbec počuť. Nepracovali pre slávu, ale výhradne s vedomím, že týmto ľuďom treba pomôcť. Musím však podotknúť, že odísť chcel málokto. Dokonca sa stávalo, že sem prichádzali ľudia z Európy. Prišla stará osamelá pani a žiadala nás, aby sme ju niekde ubytovali. Začali sme to riešiť a spýtali sme sa: „Prečo ste prišli z Nemecka?“ A ona na to, že tam nerozumie ani slovo.

Existujú rodiny, v ktorých má jeden z rodičov ruské občianstvo, ten druhý ukrajinské a majú spolu deti. Dochádzalo k prípadom, keď po návrate zo zahraničia nebol rodič s ukrajinským občianstvom vpustený do Ruska? 

Ide o čerstvý fenomén, pretože nedávno bolo vydané nariadenie, že cestovné doklady Ukrajincov sa majú na hraniciach dôkladne kontrolovať. A už sa na nás obrátilo niekoľko ľudí, ale len traja z nich sú pripravení ďalej bojovať, ostatní to vzdali a rozhodli sa zvoliť si inú cestu. Manželia sú svoji od roku 2017, majú päťročné dieťa, ona má povolenie na pobyt, vracali sa z Antalye. Viete, ak človek v tejto dobe ide do Antalye na dovolenku, znamená to, že žije svoj každodenný život a o žiadnu politiku sa nezaujíma. Pozerajú sa na niečo v jej pase, o niečom s ňou hovoria, vyplňujú akýsi dotazník a dospejú k záveru, že táto žena je ohrozením pre obranyschopnosť Ruskej federácie. Kto je to vlastne pohraničník? Jeho prácou je kontrolovať doklady…

Rovnakú odpoveď dostala aj žena, ktorá je staršia než ja. Ja mám 82 rokov a tá žena 85. Vracala sa k svojej dcéra a je taktiež hrozbou pre obranyschopnosť. Chápete to? Osemdesiatpäťročná babička je hrozbou pre obranyschopnosť Ruskej federácie. Je to smiešne.

A také rodiny, kde jeden z rodičov má ukrajinské občianstvo, môžu žiť iba v tretích krajinách? 

A aký veľký stres je to aj pre dieťa. Bolo s mamou na dovolenke v Antalyi, vrátilo sa, 24 hodín s otcom neopustilo letisko, snažilo sa dostať za mamou, ale nakoniec odišlo bez nej. Je to jednoducho obludné. A ju posielajú späť do Antalye, kde nemá nič. Penzión, kde bývali, ju neprijme, pretože zájazd sa už dávno skončil. A koľko takých prípadov sa udialo, no nezaznamenali sme ich? S ňou pracoval náš právnik, pomáhal jej vybaviť dokumenty. Keď žiadala o povolenie na pobyt a obrátila sa na tohto právnika, ten sa obrátil na mňa a ja na svoju kolegyňu v Turecku, takže tam tá žena po nejakom čase našla strechu nad hlavou. A teraz sú v inej krajine, všetci traja spolu. Už nie sú v Rusku.

Vladimir Putin nikdy nevynechá príležitosť pripomenúť, že Rusko je mnohonárodnostná krajina, no napriek tomu medzi Rusmi vládne obrovská miera neznášanlivosti a xenofóbie. Prečo si myslíte, že to tak je? 

Musím konštatovať, že naši ľudia majú neuveriteľnú trpezlivosť a zároveň rovnako veľkú mieru netolerantnosti. Má to pravdepodobne historické korene. Mám na túto tému vlastnú nevedeckú teóriu o opakovanom delení nášho národa na ľud trpiteľský a slobodomyseľný.

Xenofóbia je prirodzenou vlastnosťou každého živočíšneho druhu. Každý druh sa bráni a nemá rád cudzincov, je to úplne pochopiteľné a prirodzené. Iná vec je, že nie všetko, čo je prirodzené a vrodené od prírody, je dobré. Už dávno sme si mali všetci uvedomiť, najmä analytici a ľudia zaoberajúci sa vedou, že bude nutné vytvoriť mechanizmy boja proti xenofóbii až do posledného dňa ľudského pokolenia, obrazne povedané. Bude to treba robiť vždy. Nikdy nenastane deň, keď by sme mohli povedať, že sme problém xenofóbie úplne vyriešili.

Zdá sa mi, že to musíme pochopiť, že to musia pochopiť učitelia, ktorí vychovávajú deti, a že my všetci, mimochodom, musíme sami seba pristihnúť pri určitých prejavoch xenofóbie. Také okamihy som mala aj ja. Po analýze svojich reakcií som si uvedomila, že aj ja z času na čas mám o druhých ľuďoch mylné predstavy, pretože ich správanie nezodpovedá mojim očakávaniam.

Kedy naposledy ste taký pocit zažili?

Naposledy to bolo pri jednom utečencovi z Afriky. Keď som s ním hovorila, zrazu som sa začala cítiť nesvoja a všimla som si jeho zvláštnu intonáciu. Ľudia obvykle prichádzajú žiadať o pomoc, čo sa na ich správaní určitým spôsobom prejavuje. Lenže tento muž sa správal úplne slobodne, hovoril so mnou profesorským tónom, opravoval moju veľmi zlú angličtinu a robil to veľmi decentne – ako pri študentke.

Potom som sa dozvedela, že je to naozaj profesor a že som sa divila úplne zbytočne, pre neho je taký štýl komunikácie úplne prirodzený. Ale prichytila som samu seba. Nijako zvlášť ma to nerozhodilo; uvedomila som si, že to musím reflektovať v sebe a že musím urobiť určité opatrenia aj voči vlastnej osobe, najmä pri práci s rôznymi ľuďmi.

Akú pomoc potreboval ten africký profesor? 

Vo svojej krajine ho prenasledovali. Bol to utečenec, krajinu menovať nebudem. Pomáhali sme mu tu vydržať, ale nakoniec bol donútený odísť do tretej bezpečnej krajiny, odkiaľ nám posielal listy a pozdravy.

Bezchybnou angličtinou. 

Hovorí nielen po anglicky, ale aj po francúzsky. Na festivale venovanom Dňu utečencov, kde sa hovorilo o tradíciách, mimochodom, vystúpil bosý v africkom oblečení a zatancoval tanec vstupu do domu. Takže sme ho zažili v rôznych sociálnych rolách. Mali sme veľké šťastie, že sme mohli s týmto mužom udržiavať dlhodobý vzťah. Ako predstaviteľ opozície toho vo svojej vlasti pre svoj ľud urobil veľa. Chcela by som mu popriať, aby sa mohol vrátiť a pokračovať vo svojej práci.