Aká by mala byť nová telesná výchova: zostavovanie jedálneho lístka, učenie sa fair play a pomoc deťom s nadváhou

Aj telesná výchova by sa mala učiť po novom, učebné osnovy tohto predmetu takisto prešli veľkými zmenami pri kurikulárnej reforme. Autori nových osnov chcú, aby už deti na základnej škole porozumeli tomu, prečo je pohyb taký dôležitý pre ich fyzické, ale aj duševné zdravie.

Podľa spoluautorky nových osnov Dany Masarykovej si často až v dospelosti človek skutočne začne uvedomovať benefity športu a je ochotný investovať do svojho trénera či fyzioterapeuta. Podľa nej by sa však k pohybu mali viesť už deti na školách, pretože šport môže formovať ich osobnosť.

„Sú to jednoduché veci, s ktorými sa v škole začína, ako je napríklad pochopenie výhry a prehry. Naučia sa tlmiť svoje emócie alebo budovať svoju odolnosť – aj keď prehrám, môžem sa zlepšiť. Cez pohyb sa buduje charakter dieťaťa,“ hovorí Masaryková.

Je poverenou prodekankou Trnavskej univerzity a docentkou na Katedre školskej pedagogiky Trnavskej univerzity, kde pripravuje budúcich učiteľov telesnej výchovy. Zároveň sa venuje profesionálne plávaniu ako trénerka a rozhodkyňa.

Akú ste mali telesnú výchovu? Mali ste ju ako dieťa rada?

Na prvom stupni základnej školy som telesnú milovala. Mala som veľmi dobrú učiteľku, ktorá nám dala dobré základy. Chodila som na dedinskú školu, nemali sme telocvičňu. Cvičili sme na chodbách alebo školskom dvore, ale naše zručnosti to nijako neobmedzilo. Potom som išla do športovej triedy, keďže som sa neskôr venovala plávaniu na vrcholovej úrovni. Tam sa športuje oveľa viac, nad rámec telesnej výchovy.

Pamätáte si, kedy ste získali vášeň pre šport? Že ste sa rozhodli ísť na športovú školu a potom vrcholovo plávať?

Bola to iniciatíva rodičov, keď som bola v druhom ročníku základnej školy. Mala som vtedy mierny nábeh na obezitu a rodičia to chceli riešiť, aby som bola zdravá a cítila sa dobre. Mala som rada vodu, prihlásili ma teda na plavecký kurz. Moje vynikajúce trénerky na Lanfranconi v Bratislave si u mňa všimli potenciál a rodičom odporučili, aby som v tom pokračovala. Som za to vďačná, plávanie mi veľmi veľa dalo. Doteraz som v tom aktívna ako trénerka či rozhodkyňa.

Je zaujímavé, že ste sa k športu dostali nie preto, že ste boli štíhle dievča, ale práve naopak.

Preto mám intenzívnejší vzťah k téme inklúzie v telesnej výchove. Nie každé dieťa má šťastie na takú podporu, a to aj v rodinnom prostredí. Telesná výchova a šport pritom dokážu zmeniť nastavenie človeka k zdravému životnému štýlu.

Väčšina detí, ktoré sú trochu obéznejšie, nemá rada telesnú výchovu už ani na prvom stupni. Sú menej zručné, vysmievajú sa im, hanbia sa. Ako je možné, že u vás sa to nestalo?

Lebo som mala vynikajúcu učiteľku. Aj keď mi to zo začiatku až tak dobre nešlo, pohyb ma bavil, nebránila som sa mu. Venovali sme sa gymnastike, atletike, športovým hrám a mňa všetky nové veci veľmi bavili. Veľmi dôležitú úlohu zohráva učiteľ, a to vo všetkých predmetoch, práve pri takých deťoch, ktorým na začiatku nejaké učivo nejde. Učiteľ má veľkú moc dieťa motivovať a hľadať možnosti, ako pomáhať dieťaťu zlepšovať sa, a nie zlomiť nad ním palicu.

Nie je to predsa len na telesnej výchove pre deti trochu citlivejšie? Keď dieťaťu nejde matematika, môže to zvládnuť o niečo lepšie než to, keď sa trochu obéznejšie dieťa pred očami všetkých spolužiakov nedokáže vyšplhať na tyč. To už môže priniesť blok. Je to citlivejší predmet preto, že ide o telo, na ktoré sú tínedžeri špeciálne hákliví?

Je to určite citlivejší predmet. Vezmite si už len športové oblečenie, do ktorého sa deti prezliekajú a ktoré môže odhaliť časti, ktoré sa inak snažia deti zakryť. Na telesnej sa ukazuje aj to, ako sa vie dieťa prezentovať, či je asertívnejšie alebo submisívnejšie. Športové aktivity podnecujú prezentovanie temperamentu dieťaťa, čo na ostatných hodinách, keď sedí v lavici, nemusí byť také viditeľné.

A áno, priznávam na rovinu, že v praxi sa stále stretávam s kolegami, ktorí so žiakmi nekomunikovali ideálne. Komentovali výzor dieťaťa či jeho pohybový prejav. Ale závisí to od vzťahu učiteľa so žiakmi. Mám aj učiteľov, ktorí pôsobili agresívnejšie, ale majú vybudovaný taký dobrý a férový vzťah so žiakmi, že sa navzájom chápu a nevzniká tam napätie.

Aký je pre vás zmysel športu? Väčšinou až v dospelosti pochopíme, prečo je šport dôležitý pre telo i myseľ – potom začnú športovať aj ľudia, ktorí v detstve nenávideli telesnú. Ako to bolo u vás?

Je to dnešný fenomén. Aj výskumy nám ukazujú, že práve vo veku 30 až 35 rokov si ľudia začínajú uvedomovať význam športu. A to aj z pohľadu psychohygieny či podpory zdravotného stavu – chronické problémy s kĺbmi či chrbticou sa objavujú už aj v tejto vekovej kategórii. Takže v dospelosti si človek skutočne začína uvedomovať benefity športu. Nehovoriac o tom, že je ochotný investovať aj nemalé peniaze do svojho trénera či fyzioterapeuta.

Ja vidím obrovský potenciál športu aj vo formovaní osobnosti jedinca. Preto mi tak záleží na tom, aby sa so športom stretávali deti už od raného detstva a už od prvej triedy základnej školy. Sú to jednoduché veci, s ktorými sa v škole začína, ako je napríklad pochopenie výhry a prehry. Naučia sa tlmiť svoje emócie alebo budovať svoju odolnosť – aj keď prehrám, môžem sa zlepšiť. Cez pohyb sa buduje charakter dieťaťa. Naučí sa pravidlá a čo je to fair play, takisto olympizmus má svoje hodnoty, ktoré sú veľkou témou.

Čo dalo vám, že ste športovali od detstva?

Mne šport dal niečo, čo vnímam aj ako benefit oproti kolegom, ktorí nešportovali. A to je, že sa dokážem o niečo ľahšie vyrovnať so stresovými alebo s vyhrotenými situáciami. Aj deti si môžu vďaka športu posilniť mentálne zdravie, pokiaľ to, samozrejme, nie je na úrovni vrcholového športu, ktoré má zásadný vplyv aj na mentálne zdravie. Ale ak sa bavíme o bežnom prospešnom pohybe, vnímame na deťoch, že sú odolnejšie a majú menej duševných problémov.

Prečo?

Šport prirodzene vytvára záťažové situácie, s ktorými si musí dieťa poradiť. Zmieriť sa s neúspechom, dynamiku kolektívu a spoluprácu, ktorú musia riešiť. Cez šport sa formuje osobnosť dieťaťa, napríklad dokázať odprezentovať sa, čo si vyžaduje mnoho športov. Vidíme, ako to deťom pomáha – precvičujú si svoj výkon mimo komfortnej zóny, keď sa musia odprezentovať pred divákmi. V praxi to pomáha neskôr v práci na pohovoroch či pracovných prezentáciách.

Nejde pritom len o stres z prezentovania sa pred divákmi, ale aj tlak – mám iba jeden pokus na súťaži, aby som ukázal to, čo som tak dlho trénoval.

Je to aj jedno, aj druhé. Okrem toho je šport tak trochu nácvikom stresu – deti, ktoré sú športovo aktívne, majú trochu inak vytvorený denný harmonogram. Okrem školských povinností majú pravidelné tréningy, súťaže, majú preto nastavený prísnejší režim. Majú naplánované, kedy musia spraviť domáce úlohy a učiť sa, pretože ak to vtedy neurobia, už na to nebudú mať čas. Je, samozrejme, problém, ak sa to preženie a deti sú vyťažené ako dospelí. Ale pokiaľ je to v zdravej norme, u detí to buduje schopnosť zvládať malé a predvídateľné stresové situácie. Potom sú efektívnejšie a mnohé aj úspešné na akademickej úrovni.

Dokážu tieto benefity športu a pohybu pochopiť aj deti na základnej škole, najmä v puberte? Prečo by im na tom malo záležať?

To je práve to, čo by sme kurikulárnou reformou chceli dosiahnuť. Každý, kto by si prečítal vzdelávacie štandardy pre oblasť Zdravie a pohyb, by tam tieto témy mal nájsť. Samozrejme, stále dbáme na fyzický výkon – chceme, aby sa deti na telesnej hýbali a učili nové pohybové zručnosti. Ale zároveň s témami, cez ktoré pochopia význam pohybu pre život. Spája sa to v jednom pojme, ktorý používame v našich osnovách prvýkrát – pohybová gramotnosť.

Čo pod tým myslíte?

Je to inšpirácia zo zahraničia, kde je physical literacy už bežný pojem. Je to komplexné poňatie pohybu. Nie je to len fyzická stránka, ale aj vedomosti o tom, prečo sa mám hýbať a prečo je to pre mňa dôležité. Aký bude mať na mňa vplyv, keď sa budem hýbať? Na moje fyzické aj psychické zdravie? Aby sa žiaci nehýbali iba preto, že im to učiteľ povie. Ale aby to pochopili skôr, nie až v tridsiatke.

Je toto cieľ telesnej výchovy v školách?

Dá sa to tak povedať. Cieľom je rozvoj pohybovej gramotnosti a celoživotných pohybových zručností. Aby človek využíval to, čo získal v škole počas celého života.

Jedným z cieľov v osnovách telesnej výchovy pre tie najstaršie deti, teda 6. až 9. ročník, je: „Aktívne sa starať o svoje duševné a telesné zdravie.“ Otvorene tam teda duševné zdravie pomenúvate.

V súčasnosti by nebolo správne oddeľovať telesné a duševné zdravie. Práve dnešná doba ponúka najlepší priestor na vnímanie komplexného zdravia, v zmysle wellbeingu. Najradšej by sme používali tento pojem, ale ťažko mu nájsť slovenský ekvivalent. Aj v súvislosti s pandémiou a so zatvorenými školami potrebujeme posilniť stránku mentálneho zdravia.

A ako vlastne? Cez aké témy sa môže telocvikár rozprávať so žiakmi o duševnom zdraví?

Učiteľom budeme ponúkať školenia na to, ako to robiť priamo v praxi. No mnohí učitelia tomu už teraz veľmi dobre rozumejú. Už sa stretli s tým, ako môže pohyb ovplyvňovať duševné zdravie, nebude to pre nich novinka. Ale dôležité je ponúknuť im príklady dobrej praxe a inšpirovať ich.

V 3. cykle sú tí najstarší žiaci, 13- až 15-ročné deti. Tam sa už objavujú poruchy príjmu potravy, najmä u dievčat, ale zvyšuje sa podiel už aj u chlapcov. Cez pohybové aktivity vieme týmto témam dávať iný motív. Možno ako nahliadať na svoje telo a jeho pohyb s pochopením, v zmysle „body positivity“.

Ako si to máme predstaviť? Učiteľ vojde do triedy a povie žiakom, že dnes im nehodí loptu, ale namiesto toho im dá prednášku?

Ideálne je, ak hodina prepája teoretické a praktické časti. Skúsim to povedať na príklade. Žiaci sa často boja testovania. Keď majú zabehnúť dvanásťminútovku, už polovica z nich sedí na lavičke s ospravedlnenkou od rodiča. No len málokedy sa stáva, že im učiteľ vysvetlí, prečo je také dôležité, aby boli testovaní.

Čo s tým?

Skúšali sme na prvých testovacích skupinkách, kde učiteľ žiakom vysvetlil, prečo a čo idú testovať. Napríklad si vysvetlili aeróbnu vytrvalosť, ktorá sa pri dvanásťminútovke testuje. Znamená, že mám dobrú kapacitu pľúc, dobre mi cirkuluje krv a pracuje srdce. To je to, čo sa snažíme pri testovaní zistiť. Nejdem vás testovať preto, lebo ma ako učiteľa baví trápiť vás. Ale chcem zistiť, ako vaše telo funguje. Adaptácia na zaťaženie by sa mala prejaviť v lepšom výkone srdca a pľúc. Môžeme to prepájať s biológiou a s učivom o ľudskom tele. Deti by mali dostať komplexnejšie informácie, nielen sa postaviť na čiaru a bežať.

A s tým prichádza aj hodnotenie. Ty si to zabehol za tento čas, mal si nejaký problém, zle sa ti dýchalo? Čo za tým môže byť a akými technikami by sme to mohli ovplyvniť? Vedieme tým deti k tomu, aby pochopili, že stojí za to dostať zo svojho tela maximum, pretože je to moje telo a má to pre mňa veľký význam.

Takže to nemusí byť teória, počas ktorej deti sedia na lavičke v telocvični.

Bola tu intenzívna diskusia o navyšovaní počtu hodín telesnej výchovy, čo nakoniec dopadlo tak, že sa nič neudialo. Ja som bola za to, aby sa počet hodín navýšil. Nie preto, že by sme chceli ukrajovať hodiny iným predmetom. Ale práve preto, aby sme do vyučovania zapojili aj tie témy, ktoré súvisia o niečo viac s vedomosťami o pohybe a zdraví. Aby si učiteľ počas roka mohol zvoliť niekoľko hodín, ktoré venuje témam ako zdravý životný štýl a spravil napríklad projektové vyučovanie či besedu.

Dala by sa telesná výchova prepájať aj s inými predmetmi – napríklad s biológiou?

Určite áno. Okrem biológie aj fyzika – rôzne sily, ktoré pôsobia na žiaka pri pohybe a cvičení. Veľa spoločných tém by sme našli s chémiou. Procesy, ktoré prebiehajú v tele a strava, ktorá intenzívne vstupuje do otázky zdravia, pohybu, tela. Žiaci by tak mohli získať komplexnejší pohľad na svoje telo, ktoré je nám predsa najbližšie. V názve je telesná výchova – teda vychovávame deti k tomu, aby si vážili svoje telo, starali sa oň a chápali, že pohyb tomu pomáha.

Nie je to sci-fi, že sa spoja telocvikár a chemikár a spolu pripravia hodinu alebo skoordinujú hodiny v školskom roku?

Dúfam, že to nie je sci-fi. Za tvorcov kurikula môžem povedať, že sme navzájom komunikovali. Hovorili sme s kolegami, ktorí majú na starosti oblasť Človek a príroda, čiže chémiu aj biológiu. Hľadali sme, ako sa môžu navzájom dopĺňať naše aj ich štandardy, dokonca sme sa ich snažili zladiť v rámci cyklov. Tak, aby sme my nedali niečo náročnejšie mladším deťom, pričom na chémii si to budú vysvetľovať až o dva ročníky neskôr. Ak by sa na to chceli učitelia pozrieť, prepojenie tam nájdu. Ale ostáva to na ich vôli a ochote. Táto kurikulárna reforma je najbližšie k tomu, aby učiteľské tímy neostávali izolované v predmetoch.

Viete uviesť príklad témy, pri ktorej sa prepojí s telesnou iný predmet?

Môžem spomenúť zdravú výživu. Hovorí sa o zložení potravín – o sacharidoch či lipidoch –, čo sú témy spojené s chémiou. Veľa žiakov má dnes už záujem zorientovať sa v tom, čo jedia, čo je zdravé a čo nie. Je zaujímavé prepojiť to so športovým výkonom. Ak som podal výkon, potrebujem prijať väčší podiel látok, ktoré mi zabezpečujú energiu, aby som nemal deficit. Na to učitelia nepotrebujú ani prevzdelať. Telocvikári majú veľmi silné základy biochémie a zdravého stravovania, čiže nie je problém v tom, že by to učiteľ neovládal. Možno iba doteraz nemal čas a priestor venovať sa tomu.

Pre druhý cyklus, teda 4. až 5. ročník, je v osnovách cieľom vedieť zostaviť si zdravý jedálny lístok. Veľká časť detí má problém s nezdravým jedlom – od spracovaných potravín cez energetické nápoje a fastfood. Môže s tým telocvikár niečo urobiť?

Vôbec sa nebránime tomu, aby sa rozprávali o zložení a energetickej hodnote potravín. Dnes máme na všetkých výrobkoch presný opis zloženia a na základe toho si žiaci vedia zistiť nutričnú hodnotu a vyskladať vlastný jedálniček. Učiteľ môže navrhnúť, aké sú ideálne hodnoty pre daný vek alebo aj fyzickú záťaž – keď športujem, môžem prijať viac. Nechceli by sme ich však týmto doviesť k tomu, aby limitovali to, čo jedia alebo až príliš sledovali nutričnú hodnotu jedla – čo by mohlo viesť k poruchám príjmu potravy. To určite nie. Ostať by to malo v limitoch porozumenia tomu, čo jem.

Ako napríklad by to mohlo vyzerať?

Deti si to môžu pripraviť aj ako projekt – nastavia si jedálny lístok a pokúsia sa ho určitý čas dodržiavať. Alebo v zahraničí som sa stretla s tým, že už malé deti si každé ráno položili na stôl svoju desiatu a mali ju odprezentovať. Učiteľka im na začiatku vysvetlila, čo to je a či je to zdravé alebo nie. Počas jedného mesiaca sa snažili postupne meniť to, čo si nosili na desiatu. Deti boli motivované, aby si priniesli niečo zdravšie, tak, ako to má napríklad ich spolužiak, ktorý dostal pochvalu. Už si namiesto keksíka zobrali jablko, lebo ukazujú desiatu v škole.

Novým vzdelávacím programom sa naprieč všetkými ročníkmi tiahne aj téma fair play. Uplatňovať zásady fair play v športe ako súťažiaci, pomocný rozhodca, organizátor, divák. Prečo?

Je dôležité deťom povedať, aké zásadné je fair play pre šport a súťaženie. Je to ako v etike otázka pravda a lži, v prenesení na telesnú výchovu je to vec férového a pravdivého športovca. Sú to témy, ktoré si môžu preniesť aj do bežného života. Ak si to raz vštepia, je pre nich ťažké podvádzať v iných oblastiach.

Ako s nimi vo vzdelávacom programe pracujete?

V prvom cykle sa snažíme tieto hodnoty vysvetľovať. Prečo dodržiavať pravidlá a prečo je dôležité dodržiavať fair play? Čo sa stane, ak hráme spoločne hru a niekto poruší pravidlá? Aké to má dôsledky? V druhom cykle sa posúvame na vyššiu úroveň. Pravidlá by mali dodržiavať automaticky a v rámci súťaží by mali byť deti poctivé bez toho, aby ich na to učiteľ musel upozorňovať. No a v treťom cykle by už ony mali byť tie, ktoré vedia sledovať dodržiavanie pravidiel, byť rozhodcami a upozorňovať, ak ich niekto poruší. Spomíname v rámci telesnej výchovy aj olympizmus.

Prečo?

Blížia sa nám olympijské hry a vyzerá to, žiaľ, tak, že budeme mať najmenšiu slovenskú výpravu vôbec. Ľuďom, ktorí sa pohybujú v športe, je to veľmi ľúto, sme z toho smutní, že sa nám nedarí vychovávať profesionálnych športovcov. A súvisí to aj s telesnou výchovou – čím väčšiu základňu si vytvárate, tým viac vrcholových športovcov z nej môže vzísť. Preto chceme s deťmi hovoriť o tom, aká je to špecifická súťaž, akú má históriu a hodnoty, na ktorých stojí.

Vo vlaňajšej ankete ste písali, že nové štandardy sú viac inkluzívne. Dáva sa v nich dôraz na „zohľadňovanie individuálnych dispozícií žiaka tak, aby žiaci vnímali pohybovú aktivitu ako primárnu možnosť trávenia voľného času a chápali význam pohybu pre svoje zdravie“. Ako to vyzerá v praxi?

My sme boli jedna z prvých vzdelávacích oblastí, ktorá sa odvážila naformulovať štandard, ktorý hovoril o individuálnom zlepšení žiaka. Aj pri telesnej zdatnosti nás zaujíma individuálne zlepšenie – nielen uniformné porovnávanie žiakov. Dieťa by malo vnímať, že na začiatku roka malo nejaký výsledok, ale na konci roka sa zlepšilo. Pri niektorých predmetoch je to zložitejšie, ale práve telesná výchova je priestor, kde môže žiak vnímať svoje zlepšenie evidentne. Dieťa si hneď vie svoj výkon porovnať – skočil ďalej do diaľky alebo zabehol rýchlejšie.

Nebude sa však aj tak prirodzene porovnávať, keď žiak zakaždým dobehne spomedzi spolužiakov ako posledný a ostatní ho musia čakať?

Chceli by sme sa dopracovať k tomu, aby to nikoho netrápilo. Každý žiak má vlastné predpoklady a dispozície, snažíme sa o to, aby sa každý v rámci svojich schopností zlepšil. Je logické, že dobre disponovaní žiaci budú vždy medzi prvými. Ale aj fyzicky menej disponovaní by sa mali dokázať posúvať. Ako plavecká trénerka hovorím, že plávať sa dokáže naučiť každý. Len niekomu to trvá týždeň a niekomu dva roky. Ale výsledok dosiahne.

Chceme, aby sa každé dieťa niekam posunulo. Možno skočí len o centimeter ďalej, čo je skvelé a čo by malo byť ocenené. Ešte väčší efekt však vidím pri pohybových hrách, kde vidno priamy efekt vyučovania na žiaka. Keď som nevedel driblovať, ale niekoľko hodín si to cvičím, tak sa to naučím. Možno to nebudem vedieť robiť tak ako moja spolužiačka, ale posunul som sa ďalej, než som ja sám predtým bol.

Ak dieťaťu nejde matematika, do nejakej miery sa ju dokáže nabifliť na písomku. Ale ak má dieťa nadváhu, prekonať niektoré cviky na telesnej výchove sa mu môže zdať až nemožné.

Aj nadváha a obezita môžu byť limitom, pri ktorom hovoríme o inklúzii. Takýto žiak potrebuje špecifické prostredie, metódy a prístup. Stále sa môže zúčastniť na hodine rovnako ako iní žiaci, ale upravím mu podmienky tak, aby sa dokázal zlepšovať a posúvať v rámci svojich možností. Zaujímavé postrehy sme zistili v rámci výskumu pohybových kompetencií, ktoré bolo spojené aj s medzinárodným meraním.

Aké?

Žiaci s miernou nadváhou dokázali dosahovať v niektorých oblastiach, napríklad pri manipulácii s náčiním, rovnaké výkony ako deti s normálnou hmotnosťou. Dokonca sa nám v niektorých prieskumoch ukazuje, že žiaci s nižšou hmotnosťou, a teda aj nižším podielom svalovej hmoty dosahujú niekedy horšie výsledky ako deti s nadváhou. Preto by sme chceli aj tento stereotyp nabúrať. Pohyb potrebuje každý – aj veľmi štíhly žiak, ktorého môžu dostihnúť problémy s kĺbmi či so skoliózou. Pri inklúzii by sme tiež radi nadviazali spoluprácu s podpornými tímami v školách.

Prečo?

Zaregistrovali sme, že na niektorých školách veľmi dobre funguje spolupráca s asistentmi učiteľa, ktorí chodia aj do telocvične. Na niektorých zase ostávajú iba v triedach. Chceli by sme, aby aj školy vnímali, že asistenta žiaci nepotrebujú iba v triede, ale aj v telocvični.

Prečo ste do nových učebných osnov pridali aj to, aby sa deti naučili pracovať s aplikáciami na meranie telesného výkonu? Uvádzate napríklad multifunkčné hodinky či mobilné aplikácie v smartfónoch na zaznamenávanie a analýzu údajov o telesnej zdatnosti.

Každý, kto športuje, to používa a pozná to – rovnako aj deti. Ich používanie nám pripadá logické – súvisí to aj s digitálnou gramotnosťou, aj s telesnou výchovou. Zvažovali sme, ako s tým pracovať prakticky v školách, čo závisí od toho, aké podmienky má škola a aj jednotliví žiaci. Nemôžeme predpokladať, že každý žiak má smarthodinky alebo smartfón. V takom prípade je to skôr o vysvetľovaní toho, ako sa dajú aplikácie používať na monitorovanie pohybovej aktivity.

Pri tých najstarších žiakoch sa nám často stáva, že žiaci používajú smarthodinky alebo iné aplikácie, ale nie vždy vedia, čo im daná funkcia vlastne hovorí. Ako mám dáta interpretovať? Čo vlastne chcem dosiahnuť a aké parametre mám na to sledovať?

To, či sa nové osnovy dostanú do praxe, na konci dňa aj tak závisí od učiteľov. Aké zmeny v prístupe k deťom by mali urobiť telocvikári?

Najväčšia zmena by mala byť otvoriť sa zmenám. Napriek mojej praxi a dlhoročným skúsenostiam môžem ešte stále niečo zmeniť a zlepšiť. Nezablokovať sa – v zmysle ja som už zažil toľko reforiem a aj tak sa nikdy nič nezmení, radšej budem učiť rovnako ako posledných 30 rokov. Základ je, aby bol učiteľ otvorený zmenám. Aby si nechal odprezentovať, ako môže robiť veci inak, a potom si to sám zapracoval do vlastného vyučovania. Moje skúsenosti s učiteľmi telesnej výchovy sú často veľmi pozitívne. Chce sa im do toho, chcú vyskúšať nové veci.

Neplatí to len pre tých mladších učiteľov?

Vôbec nie. Nedávno som robila školenia, kam mi prichádzali učitelia s 30-, 40-ročnou praxou, pomaly v dôchodkovom veku, ktorí mali stále záujem zlepšovať sa. Chceli vnímať nové veci, skúsiť ich so žiakmi. Nemám pocit, že by to bolo vekovo ohraničené. Skôr je to o nastavení – chcem alebo nechcem?