Ako vysvetliť víťazstvo nad Belgickom?

Autor je prekladateľ

Vitajte pri pokračovaní podcastu, v ktorom sa s Tomášom Hudákom rozprávame o mužských veciach. Aj keď Hudák zase neprišiel a podľa mňa ani nikdy nepríde. A ani podcast to vlastne nie je.

Ale vitajte. Dnes si spolu povieme niečo málo o futbale.

Moja múdra a vnímavá priateľka, ktorá je navyše aj chápavá, so mnou občas pozerá futbal. Alebo presnejšie je prítomná pri tom, keď futbal pozerám ja.

Práve preto raz počula, ako jeden tréner povedal, že „lopta je guľatá a plná vzduchu“. Ja viem, čo tým dotyčný chcel povedať, a snažil som sa jej to aj vysvetliť: je to metafora, ktorá má povedať, že v zápase sa môže stať hocičo.

Ju však tento výrok fascinoval. Rovnako, ako ju fascinuje fráza, že každý zápas sa začína od 0:0 (lebo od akého iného stavu by sa mal začínať?). Alebo keď počuje o súperovej svätyni.

V každom prípade si však kladie otázku, prečo taký inteligentný (pokladá ma za inteligentného) a rozhľadený (pokladá ma aj za rozhľadeného) muž (pokladá ma navyše aj za muža!) trávi tak veľa času sledovaním športu, v ktorom človek povie, že lopta je guľatá a plná vzduchu, a nikto ho za to nevysmeje.

Myslím, že je to vo svojej podstate jednoduché a stačí pochopiť len niekoľko základných vecí. Víťazstvo nad Belgickom na to ponúka úplne ideálnu príležitosť.

V prvom rade treba pochopiť, že je to otázka očakávaní.

Keď zo zápasu s Belgickom uplynulo pätnásť minút a my sme ešte stále vyhrávali 1:0, tak sme už fakticky boli absolútnymi a jednoznačnými majstrami sveta. A platilo to bez ohľadu na konečný výsledok. A boli sme majstrami sveta aj napriek tomu, že sa v skutočnosti nehrali majstrovstvá sveta, ale Európy.

Okrem toho treba pochopiť, že je to aj otázka relativity.

Nie je totiž faul ako faul. Ak súper akýmkoľvek spôsobom fauluje nášho hráča, je to zlé, surové a bezohľadné. Ak však náš hráč skopne súpera ako vrece zemiakov, je to prejav bojovnosti a odhodlania a hovoríme tomu „jemné prebrúsenie“. Tak ako v zápase s Belgickom.

Navyše treba pochopiť aj to, že je to otázka taktiky.

Keď sa hráč súpera váľa po ihrisku, je to nešportové simulovanie, ktoré vôbec nie je fér. Keď však – tak ako v zápase s Belgickom – po pätnástich minútach vyhrávate 1:0, je váľanie sa, zdržiavanie, naťahovanie a zakopávanie súčasťou „taktickej výbavy“, prejavom „hernej vyspelosti“ a zároveň aj absolútne legitímnym spôsobom, ako dosiahnuť výhru.

Zhruba niekedy v tomto bode sa zo „Slovenska“ alebo „reprezentácie“ staneme my. My sme my. Všetci. Napríklad taký Suslov. Alebo Strelec. Ani jeden z nich nepatrí medzi mojich obľúbených hráčov. Keď je však 1:0 a do konca desať minút, tak Suslov, Strelec, ja a spolu s nami aj všetci ostatní tvoríme jedno kolektívne vedomie.

Práve vtedy je napríklad úplne legitímne kričať na Suslova (neviem, či som spomínal, že fakt nie je môj obľúbený hráč) „Bež, kámo, bež!!!“ Pričom, pozor, cieľom jeho behu ani môjho povzbudzovania nie je pekná akcia alebo gól. Nie je a ja aj Suslov to vieme.

Jeho cieľom, v ktorom ho s takou vervou povzbudzujem, je iba zabehnúť čo najďalej od našej brány a tam sa podľa možnosti hodiť o zem tak, aby si rozhodca myslel, že to bol faul.

Hovorí sa tomu, že „si vypýtal faul“, v ťažšie obhájiteľných situáciách, že „kontakt tam bol“. Ak tam kontakt celkom evidentne nebol a ešte to aj vyzeralo trápne, tak sa hovorí, že „rozhodca sa to rozhodol nezapískať“.

Futbal je totiž okrem iného aj obrovskou skúškou z morálnej integrity. Táto skúška je z princípu neúspešná. Opäť tá relativita: ak takto vyhráme my, je to „veľké víťazstvo“ a „história sa pýtať nebude“. Ak takto vyhrá súper, je to „podvod“ alebo „ťažko stráviteľná prehra“, po ktorej „navždy zostane pachuť“. (Nezostane, v skutočnosti máme pamäť akváriovej rybičky a pri každom zápase sa začína odznova. Alebo ak chcete, od 0:0. Všetko, čo sa stalo predtým, akoby sa nestalo.)

Mimochodom, úplne v poriadku je aj škodoradosť, napríklad keď súperovi neuznajú gól pre nejakú ruku, ktorú by ste v reálnom živote necítili a vôbec by ste si ju ani nevšimli. Nespravodlivé? „Také sú pravidlá.“ A o to ide – ak čakáte spravodlivosť, ste tu nesprávne: toto je boj a nie filozofické pojednanie o morálnom kompase v postmodernej spoločnosti.

Vzadu hrali ako Taliani a vpredu ako Brazília – a to všetko hráči, ktorí Talianmi ani Brazílčanmi rozhodne nie sú. Ak by po polčase v súlade s očakávaniami bolo 0:3, všetko by bolo v poriadku. Takto človek zrazu cítil nádej. Zrazu mal očakávania. To nie je stav, na ktorý by som bol zvyknutý.

Posledných pätnásť minúť zápasu som strávil ľahkým kolísaním (myslím). Priateľka ma nespoznávala (myslím). Pamätám si z nich len máločo (zisťujem). Nikdy nepochopí, že toto je zázrak, že sa to deje maximálne raz za pätnásť rokov – a ak to pochopí, tak to aj tak nedokáže precítiť.

„Aaaaaaaa!“ napísal mi kamoš, keď rozhodca odpískal koniec. „Aaaaaaa!“ odpísal som mu. Obaja sme mali pravdu. Úplne sme to vystihli. A zároveň sme si povedali aj úplne všetko, čo bolo potrebné.

Lebo presne tak to zas občas vyzerá, keď medzi sebou komunikujú dvaja muži. Ale o tom zas niekedy nabudúce.