Denník N

Irena Brežná: Exil ma naučil, že identít môže byť viac, nielen jedna národná

Irena Brežná (1950) sa narodila v Bratislave, od roku 1968 žije vo Švajčiarsku. Vyštudovala slavistiku, filozofiu a psychológiu. Pracovala pre Amnesty International, realizovala a podporovala humanitné a ženské projekty najmä v Guinei a v Čečensku. Jej nemecké texty vychádzajú v prestížnych časopisoch. Do slovenčiny boli preložené jej knihy Psoriáza, moja láska, Tekutý fetiš, Na slepačích krídlach a Nevďačná cudzinka. Foto - Tasr
Irena Brežná (1950) sa narodila v Bratislave, od roku 1968 žije vo Švajčiarsku. Vyštudovala slavistiku, filozofiu a psychológiu. Pracovala pre Amnesty International, realizovala a podporovala humanitné a ženské projekty najmä v Guinei a v Čečensku. Jej nemecké texty vychádzajú v prestížnych časopisoch. Do slovenčiny boli preložené jej knihy Psoriáza, moja láska, Tekutý fetiš, Na slepačích krídlach a Nevďačná cudzinka. Foto – Tasr

Realita je fantastickejšia ako hocijaká fantázia, hovorí spisovateľka, ktorá sa stala držiteľkou ceny Dominika Tatarku.

Zo Švajčiarska, kam IRENA BREŽNÁ emigrovala s rodičmi v roku 1968, sa na Slovensko vracia od roku 1990. Najčastejším dôvodom sú jej literárne aktivity, čítačky, besedy, prezentácie prekladov jej kníh, ktoré píše po nemecky. Tentoraz je však jej návšteva v rodnom meste výnimočná,  v Bratislave si prevzala prestížnu Cenu Dominika Tatarku za knihu Nevďačná cudzinka. V stredu 16. marca v bratislavskom Artfore knihu uvedie s Janou Cvikovou, ktorá ju preložila pre vydavateľstvo Aspekt.

Ste prvým „zahraničným“ laureátom Ceny Dominika Tatarku. Čo vám napadlo ako úplne prvé, keď ste sa túto zvesť dozvedeli?

Že je to odvážne rozhodnutie, keďže knihu som napísala po nemecky a slovenský preklad Jany Cvikovej som iba autorizovala. Práve v čase, keď sa Slovensko čoraz viac uťahuje samo do seba, je to protitrendové. Veľmi si také otvorenie cením.

Po vyše desiatich rokoch porota ocenenie udelila opäť beletrii, románu. Ešte pred niekoľkými rokmi bola veľmi frekventovaná debata o tom, že slovenskej literatúre chýba veľký román. Odvtedy niekoľko kvalitných diel pribudlo, aj vďaka vám. Čo si myslíte o tomto diskurze?

Nie som typická románová spisovateľka, mám radšej krátke formy, dlho som písala literárne reportáže, a z toho mám v hlave nožnice, texty neustále krátim.

Nevďačná cudzinka získala Literárnu cenu Švajčiarskej konfederácie. So zreteľom na to, že román búra niektoré mýty o emigrantoch z východného bloku a súčasne nešetrí kritikou ani hostiteľskú krajinu, je toto švajčiarske ocenenie pre mnohých možno trochu prekvapujúce.

Švajčiarsko dospelo k tomu, že prisťahovalkyňa si môže dovoliť nastaviť hostiteľskej krajine zrkadlo, aj neľútostné. Pred desiatimi rokmi by to však tak dobre nedopadlo, ale dnes je multikultúrna spoločnosť už natoľko prítomná v každodennom živote, že nie je možné ignorovať tvorivý potenciál cudzincov, je rozumnejšie ho uvítať ako obohatenie. A tým, na čo moja hrdinka frfle, trpia sami Švajčiari, ktorí mi na vystúpeniach ďakujú a smejú sa sami zo seba. Tými mnohými vystúpeniami v mestách, na dedinách objavujem Švajčiarsko, schopné sebakritiky, teda silné a uvoľnené.

Ku ktorému druhu emigrantov patrila vaša rodina, k tým, čo stále zostali akoby jednou nohou v bývalej vlasti, alebo ste sa od Československa „odstrihli“, nepochybujúc, že sa doň nikdy nebudete môcť vrátiť?

Nemohli sme si predstaviť, že sa raz vrátime. Mojej matke sa to už nepodarilo. Mňa ešte stále chytá eufória, keď vidím opustenú budovu na slovensko-rakúskych hraniciach.

Píšete stále v nemčine, kedy ste si trúfli prvý raz vyjsť s literárnym textom na verejnosť?

Písala som už počas štúdia literárne rozprávky do Bazilejského študentského časopisu, ale rozhodnutie písať po nemecky a urobiť si z toho povolanie, prišlo až po skoro dvoch desaťročiach života v po nemecky hovoriacej časti Švajčiarska.

Zrejme sa vám ľahšie píše po nemecky. V čom je nemčina „lepšia“ na písanie?

Neviem, či nemčina je lepšia na písanie, nerozhodovala som sa slobodne, jednoducho som vzala tú reč, ktorá tam bola. Chcela som prežiť, a to znamenalo pre mňa písať. Bola to dramatická jazyková premena. Na nemčine si cením presnosť, nedovoľuje tárať. Na nemeckej vete hneď vidno, keď myšlienka je mútna, naopak v slovenčine sa dá hocičo zabaliť do krásnych slov. Slovenčina vie obalamutiť. Je šarmantná, ale aj zákerná.

Každý prekladateľ dielo poznačí svojou interpretáciou. Nemáte chuť alebo čas prekladať svoje knihy do slovenčiny sama?

Nejde o chuť ani o čas. Musela by som si vytvoriť literárnu slovenčinu. Na to si zatiaľ netrúfam. Píšem dva roky publicistiku v slovenčine a trvá mi to dlhšie ako v nemčine, ale pomaly sa zabehávam.

Dlho ste pracovali ako novinárka, na Slovensku rezonovala napríklad kauza poslanca Jozefa Rydla, ale ste aj oceňovaná vojnová reportérka. Na ktoré kauzy či reportáže si spomínate najradšej?

Kauza Rydlo bola síce nepríjemná práca – zaoberať sa človekom, ktorý zavádzal, ale brala som to ako občiansku povinnosť, a je to jeden z mála textov, ktorý konkrétne niečo zmenil. Švajčiarska invalidná poisťovňa Jozefovi Rydlovi na základe mojich rešerší odobrala invalidný dôchodok, keďže zamlčal, že popri tom poberal poslanecký plat. A na Slovensku sa široká verejnosť dozvedela, koho si zvolila do parlamentu. Ale moje vojnové reportáže z Čečenska zostávajú ako najsilnejší a najbolestnejší zážitok.

Ako vedľa seba vo vás žila novinárka a spisovateľka? Kto koho viac ovplyvňoval?

Navzájom sa ovplyvňujú. Literárne prvky sa skoro vždy objavujú v mojej publicistike a naopak, moje literárne diela nie su čistý výmysel, ale čerpajú z rešerší a z osobnej skúsenosti. Pre mňa je realita fantastickejšia ako hocijaká fantázia.

Aký je váš vzťah k osobe a dielu Dominika Tatarku? V čase vašich stredoškolských štúdií v Bratislave bol Tatarka ešte nielen povolený, ale prežíval umelecky vydarené obdobie. Čítali sa Prútené kreslá či Démon súhlasu, premietala sa Panna zázračnica. Ako si na to spomínate?

Čítala som v 60. rokoch Mladú tvorbu, bola mojím poetickým manifestom, pamätám si Štrpku, ale či tam uverejňoval aj Tatarka, to už neviem.

A v emigrácii? Sledovali ste jeho podpísanie Charty 77, umeleckú izoláciu a osobné perzekvovanie?

Sledovala som všeobecnú perzekúciu v Československu a v Sovietskom zväze. Roky som bola koordinátorkou švajčiarskych skupín Amnesty International, písala som protestné listy nielen do Kremľa, ale aj Husákovi, a upozorňovala som ho na to, že keby naša organizácia existovala v tom čase, keď bol väznený, zasadzovali by sme sa aj za jeho oslobodenie. Od Husáka som vyžadovala oslobodenie Václava Havla a iných politických väzňov. A všeobecne sme sa obracali na vlády, aby zrušili trest smrti. A písala som neustále do po nemecky hovoriacich médií o stredo- a východoeurópskych disidentoch, a keď ich vyhosťovali na Západ, robila som s nimi rozhovory. Práve týmito rozhovormi som si urobila meno ako takzvaná angažovaná novinárka.

Ste na Slovensku pomerne tesne po parlamentných voľbách. Ako vnímate ich výsledok z pohľadu Slovenky žijúcej trvale vo Švajčiarsku?

Ako strach zo straty etnickej identity. Ale identít môže byť viac, nielen jedna národná, to ma naučil exil. A moja životná skúsenosť mimo krajiny, kde som sa narodila a vyrástla, mi ukázala, že máme viac sily, ako predpokladáme. Slovensku želám viac zdravého sebavedomia, ale nie takého nafúkaného a nereálneho, ako to ponúkajú xenofóbne strany. Výsledok volieb ešte zhoršil imidž Slovenska na Západe. Ale je tu aj odpor. Potrebuje sa rozšíriť. Keď si ľudia začnú veriť a budú sa viac angažovať, tak sa spoločnosť začne meniť.

Vynorila sa vám aj spomienka na odopretie ministerského grantu pre banskobystrické bábkové divadlo županom Kotlebom? Postihlo to aj inscenáciu vášho textu List čiernemu synovi…

Také rozhodnutie je iba potvrdenie reality rasizmu, proti ktorému sa môj text obracia. Keď sa teraz pán Kotleba a spol. dostali aj do parlamentu, nezávidím tým, ktorí tam s nimi budú musieť debatovať.

Nikdy ste po páde komunizmu nezatúžili vrátiť sa na Slovensko natrvalo?

Skôr som túžila tu publikovať, a to sa mi splnilo. Fyzická prítomnosť je druhoradá. Vážim si, že tu môžem byť prítomná v necenzurovanom slove.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie