Cesta do stredu PS: ako prijali Ódora či Cifrovú Ostrihoňovú a ako sa stali lídrom opozície

Náš rozhovor s Ivanom Štefunkom sa už pomaly chýli ku koncu, keď poslanec siahne po smartfóne. Ukazuje špeciálnu aplikáciu, ku ktorej majú prístup všetci členovia Progresívneho Slovenska.

„Neviem o žiadnej inej strane v Európe, ktorá by využívala podobnú platformu,“ hovorí. Vysvetľuje, že ktorýkoľvek straník cez ňu môže napísať komukoľvek inému. Dokonca aj členom predsedníctva.

Ivan Štefunko pred ôsmimi rokmi zakladal Progresívne Slovensko. Z think-tanku, ktorý spočiatku financoval sám s niekoľkými priateľmi, je dnes strana so zhruba 700 členmi a 32 mandátmi v parlamente.

Začiatkom júna zvíťazila v eurovoľbách, čím potvrdila, že aktuálne ako jediná môže konkurovať Smeru. Viacerí komentátori hovoria, že sa jej darí aj vďaka „posunu do stredu“.

Denník N sa rozprával s pätnástimi členkami a členmi hnutia a s ľuďmi z jeho bezprostredného okolia, aby sme zistili, ako sa vnímajú v samotnom Progresívnom Slovensku. Viacerí z nich hovorili iba pod podmienkou anonymity.

Rozoberali sme s nimi aj to, ako v hnutí spolunažívajú ľavičiari a pravičiari, aké dilemy riešia a či sa nemôže stať, že s cieľom osloviť konzervatívneho voliča upustia od niektorých ľudskoprávnych tém. Vnútri Progresívneho Slovenska vyvolávajú veľkú debatu príchody Veroniky Cifrovej Ostrihoňovej či Jozefa Viskupiča, ale aj izraelsko-palestínsky konflikt.

Z Ódorových slov neboli nadšení

V Progresívnom Slovensku sú presvedčení, že jedným z kľúčov ich úspechu sú nadštandardné medziľudské vzťahy. Nejde len o spoločnú mobilnú aplikáciu – viacerí zdôrazňujú, že v hnutí si všetci tykajú. Aj nový zamestnanec tyká predsedovi.

„Jedinou výnimkou je Jaroslav Spišiak, toho sa trochu bojíme,“ hovorí s úsmevom nemenovaný člen strany. Bývalý prezident policajného zboru vstúpil do PS vlani v marci a okamžite musel čeliť otázkam, či do hnutia naozaj hodnotovo zapadá.

Spišiak, ktorého si verejnosť pamätala ako prísne vyzerajúceho muža v strednom veku v uniforme, naozaj nevyzeral ako prototyp progresívca.

Pripočítajme k nemu Ľudovíta Ódora, ktorý bol pri zavádzaní rovnej dane, sám seba označuje skôr za pravicového ekonóma a tvrdí, že nechce riešiť „hodnotové otázky“, aby nerozdeľoval spoločnosť. Keď bol premiérom úradníckej vlády, jeho kabinet v programovom vyhlásení nespomínal práva žien ani LGBTI+ ľudí.

Ódor v tohtoročných voľbách do Európskeho parlamentu viedol kandidátku PS a komentátori to označovali za ďalší dôkaz posunu strany. Po voľbách to pomenoval aj osobne Ódor, keď pre Denník N povedal, že by bol rád, ak by hnutie „bolo viac rozkročené aj do stredu a bolo atraktívnou stranou aj pre mierne konzervatívnych voličov“.

Keď sa o „posune do stredu“ rozprávate so straníkmi, nie všetci súhlasia. Nie nutne preto, že by boli proti umiernenej politike – skôr to pomenúvajú ako nepochopenie reálií v PS. Tento Ódorov citát si všimli viacerí respondenti z PS a hovoria, že neodráža to, ako stranu vnímajú oni.

Napríklad jeden zo zdrojov zo strany to pomenoval takto: na jednej strane oceňuje Ódorov prínos v eurovoľbách, v ktorých získal takmer 300-tisíc preferenčných hlasov, najviac v slovenskej histórii. Zároveň však tvrdí, že niektoré jeho mediálne výstupy voči hnutiu nie sú férové.

Tým, že Ódor hovorí o posúvaní PS do stredu, podľa zdroja podporuje mylný dojem, že PS je ultraľavicová strana.

Bývalá predsedníčka Irena Bihariová vraví, že si Ódora váži a rešpektuje jeho politický názor. Dodáva však, že zatiaľ nie je členom Progresívneho Slovenska. „A tak treba takéto vyjadrenia aj čítať, ako prípustnú akademickú úvahu,“ konštatuje.

Bihariová zdôrazňuje, že PS sa na žiadnom sneme ani v oficiálnom dokumente nezaviazalo zmeniť svoju „ideologickú profiláciu“. Posledný snem Progresívneho Slovenska sa uskutočnil v máji, nikto z vedenia tam „ponuku pre konzervatívneho voliča“ nespomínal.

Platí však, že predseda Michal Šimečka na tomto sneme vyhlásil, že už nejde o to, aby „presadili každú jednu myšlienku“ zo svojho programu.

Teraz už môžu hovoriť za seba

Progresívne Slovensko vzniklo ako think-tank v roku 2016, o rok neskôr vyzbieralo podpisy a ministerstvo vnútra ho zaregistrovalo ako politický subjekt. Jeho historicky prvým poslancom bol po odchode z SaS Martin Poliačik.

„Vôbec nemám pocit, že by sa PS nejako posúvalo,“ hovorí dnes jeden zo zakladajúcich členov. Tvrdí, že sa od začiatku zameriavalo na riešenia „bez jasného ideologického rámca“.

Faktom je, že Progresívne Slovensko mnohí označovali za ľavičiarov. Richard Sulík o nich hovoril ako o „proimigračnej, ľavicovej a silno etatistickej strane“, aj viacerí komentátori naznačovali, že by mohli byť „serióznou ľavicou“.

Prispievalo k tomu aj to, že zakladateľ hnutia Ivan Štefunko sám seba definoval ako ľavičiara a v starom rozhovore pre SME povedal, že ľavica je preňho „základná platforma pre ozajstnú slobodu a demokraciu“.

Členovia PS na záznam aj mimo mikrofónu vravia, že od začiatku išlo o nepochopenie, a niektorí sa trochu hnevajú, že im nálepku ľavičiarov dali politickí súperi. „Teraz už máme dostatočne silné tváre a silný hlas, takže môžeme hovoriť sami za seba,“ vraví Poliačik.

Podobne to vidí aj Štefunko, ktorý tvrdí, že Progresívne Slovensko sa snažil skladať ako „tím ľudí, ktorí boli najlepší vo svojich oblastiach“. Spomína Michala Trubana ako úspešného podnikateľa, Zoru Jaurovú ako poprednú odborníčku na kultúru a Martina Hojsíka ako rešpektovaného ekológa.

„Bol to projekt pre generáciu, ktorá mala predstavu o svete, ale nevedela si nájsť pôsobenie na našej politickej scéne,“ vraví. Tvrdí, že v ekonomických otázkach bol medzi členmi PS vždy rozptyl, nikdy však nie väčší ako vo vzťahu k iným stranám.

Vlaky zadarmo ako červená čiara

Naozaj je možné, že v jednom hnutí bok po boku spolunažívajú ľavičiari a pravičiari bez toho, aby medzi nimi vznikali zásadné rozpory?

Straník, ktorý chce ostať v anonymite, tvrdí, že v tomto zmysle je PS „ako bonboniéra, v ktorej si každý nájde svoje“. Dokazujú to aj postoje dvoch bývalých predsedov, ktorí dokonca v roku 2020 súperili o post lídra.

Michal Truban, ktorý v minulosti volil SaS a verejnosť ho pozná ako človeka z podnikateľského prostredia, tvrdí, že sa v strane cíti „úplne komfortne“.

Bývalá predsedníčka Irena Bihariová, ktorá o sebe hovorí ako o ľavičiarke, sa vyjadruje podobne. „Neviem si predstaviť politickú stranu, ktorá by sa hlásila k liberalizmu a zároveň by nebola schopná vo vlastných radoch akceptovať pluralizmus a istú šírku akceptovateľných postojov,“ vraví.

Zdôrazňuje však, že má vlastné červené čiary a jednou z nich je rušenie vlakov zadarmo pre seniorov.

Nemenovaný člen strany tvrdí, že v strane nevznikajú zásadné rozpory najmä vďaka tomu, že ich drží pokope liberalizmus v spoločenských otázkach. „Tie sú pre nás najdôležitejšie, ekonomické témy môžu ostať na debatu.“

Všetci zástupcovia PS, s ktorými sme sa rozprávali, trvali na tom, že by nemali upustiť zo svojho ľudskoprávneho programu.

Konzervatívni komentátori v Postoji tento program označili za „krajne ľavicový“ či dokonca „extrémistický“. Aj predseda KDH Milan Majerský vyhlásil, že sa mu javí ako extrémistický.

Označenie za extrémistov prišlo aj z inej strany politického spektra: „Progresívne Slovensko je extrémistickou stranou liberálnej bratislavskej kaviarne,“ napísal vlani Matúš Šutaj Eštok, ktorý sa tento mesiac stal predsedom vládneho Hlasu.

Konzervatívcom prekážala predovšetkým časť programu o rovnosti, v ktorom sa PS zaviazalo hľadať podporu pre rozšírenie manželstva pre všetky páry či umožniť tranzíciu na princípe sebaurčenia. Podráždila ich aj formulácia o zavedení práva na menštruačné voľno pre „pracujúce osoby“ namiesto „pracujúcich žien“.

V Progresívnom Slovensku trvajú na tom, že o týchto témach budú hovoriť aj naďalej. Slovami predsedu Michala Šimečku, Progresívne Slovensko „bolo, je a bude liberálnou stranou“.

Kvantový geografický skok 

Aj keď v PS odmietajú, že by ustupovali zo svojich hodnôt a posúvali sa do stredu na ekonomickej osi, pripúšťajú, že strana sa postupne mení.

Po prvé, s nárastom preferencií a pozíciou lídra opozície sa postupne menia aj jej témy. Nedá sa povedať, že by sa PS v prvých rokoch existencie venovalo len ľudským právam, Európskej únii či ekológii – faktom však je, že veľká časť Slovákov ho tak vnímala.

„Je prirodzené, že navonok pôsobíme inak, keď máme v prvej desiatke siedmich ľudskoprávnych aktivistov a keď ich teraz máme troch,“ vraví vysoko postavený člen PS. Na príklade vysvetľuje, že ak strana nemá mnohých ekonómov, ľudia si ju ani nebudú spájať s ekonomickými témami.

Aj preto bolo pre Progresívne Slovensko dôležité, že doň v novembri 2022 vstúpil jeden z najvplyvnejších slovenských ekonómov Štefan Kišš, ktorý zakladal Útvar hodnoty za peniaze na ministerstve financií. Rovnako tak príchod Ľudovíta Ódora, ktorý bol v minulosti aj viceguvernérom Národnej banky Slovenska – a okrem toho, že teraz bol na čele eurokandidátky, zároveň povedie aj stranícky think-tank.

Poslankyňa PS Zuzana Števulová hovorí aj o tom, že sa im ťažko otvárajú ekonomické témy, keď vláda „útočí na základné piliere demokracie – slobodu médií, zhromažďovania a združovania sa“. „Programovo sociálne témy zostávajú v centre nášho záujmu,“ poznamenáva.

Po druhé, PS sa chce meniť aj regionálne. V minuloročných parlamentných voľbách zvíťazilo nielen v Bratislave, ale aj v Košiciach, na Záhorí či v Žiline. Ich kandidátka však bola spolu s SaS najviac bratislavská. PS nateraz vzhľadom na svoje preferencie nemá silné zastúpenie na komunálnej úrovni.

Strana nemá vlastného primátora väčšieho mesta. Výraznejším menom je Matúš Vallo v Bratislave, ktorý nie je členom hnutia, ale primátorom hlavného mesta sa stal s podporou PS (hoci s vlastnou lokálnou stranou Team Bratislava).

S podporou PS kandidovali aj prešovský primátor František Oľha, ktorý je však podpredsedom Demokratov, či aj banskobystrický župan Ondrej Lunter – ktorý zasa zbieral podporu naprieč spektrom strán a podporil ho napríklad aj Hlas.

Členovia Progresívneho Slovenska aj na záznam priznávajú, že je to málo. „Teraz sme v pozícii kvantového skoku, snažíme sa etablovať aj geograficky,“ konštatuje Martin Poliačik. Plasticky opisuje, že sa musia naučiť, ako a o čom sa rozprávať aj s ľuďmi v Prievidzi, Čadci a Snine.

V PS napríklad chystajú výjazdové rokovania svojho predsedníctva mimo Bratislavy.

Prichádza župan Viskupič

Cieľ rásť v regiónoch nasleduje aj najnovšia akvizícia – trnavský župan Jozef Viskupič, ktorý kedysi spoluzakladal OĽaNO. Bratranec Igora Matoviča kandidoval za jeho hnutie ešte aj v posledných parlamentných voľbách, hoci do parlamentu napokon nenastúpil.

Na jeho vstupe do PS má zásadný podiel Ivan Štefunko. Vraví, že si s Viskupičom tyká osem rokov a pravidelne s ním chodí na kávu. „Svoj kraj pozná dokonale. Pozná takmer každého primátora a starostu a presne vie, čo tam treba robiť,“ vysvetľuje.

Zastavme sa na chvíľu práve pri Viskupičovi. Viacerí v PS nám povedali, že sa o jeho príchode dozvedeli len hodinu pred tým, ako ho na tlačovej konferencii v Trnave oficiálne odprezentoval predseda Michal Šimečka.

S narastajúcim počtom straníkov sa zintenzívňuje aj dilema, ako má prebiehať komunikácia medzi členskou základňou a vedením. Zástupcovia predsedníctva tvrdia, že ak nechcú, aby dôležité správy unikali do médií, nemôžu o nich informovať vopred.

Spomínajú napríklad to, že do médií ešte pred vyše piatimi rokmi predčasne unikla informácia, že Ivan Štefunko už nebude kandidovať za predsedu.

Aj Viskupičov príchod vyvolal v hnutí diskusiu. Jeden člen PS si všíma, že si od neho v pozícii župana nepamätá žiaden progresívny krok. Dáva ho do kontrastu napríklad s Ondrejom Lunterom, ktorý v Banskobystrickom kraji začal distribuovať bezplatné menštruačné pomôcky pre študentky.

Ivan Štefunko vraví, že Viskupiča v hnutí prijali pozitívne a zdôrazňuje, že od neho roky počúval, že „nebol v ideologickom súzvuku s tvrdým jadrom ultrakatolíkov v OĽaNO“.

Cifrová Ostrihoňová ako feministka pre masy

Paradoxne ešte väčšiu diskusiu ako Viskupič podľa našich zdrojov vyvolala Veronika Cifrová Ostrihoňová, ktorá ako politický nováčik kandidovala zo štvrtého miesta do Európskeho parlamentu. Členovia PS mimo záznam pripúšťajú, že podobné akvizície frustrujú dlhoročných členov strany, ktorí roky budujú hnutie v regiónoch – a potom vidia, ako ich na kandidátkach predbiehajú „ľudia zvonku“.

Vo vedení pri Cifrovej Ostrihoňovej zdôrazňujú, že v kampani bola mimoriadne profesionálna. Novozvolená europoslankyňa, ktorú na Instagrame sleduje vyše 220-tisíc ľudí, získala vyše 117-tisíc krúžkov, viac ich z PS dostal iba Ódor.

Ivan Štefunko vraví, že vďaka ich spoločnej aktivite získali dva mandáty oproti voľbám 2019 navyše, takže svojím príchodom „nikomu neuškodili“.

Aj nemenovaný člen predsedníctva mimo záznam dodáva, že kritika Cifrovej Ostrihoňovej je „často neférová“. „Pre feminizmus urobila viac ako mnohé akademičky, ktoré sa feminizmom zaoberajú,“ konštatuje.

Spolu s Cifrovou Ostrihoňovou a Ódorom do europarlamentu za PS ide aj diplomatka Ľubica Karvašová a bývalá novinárka Lucia Yar. Spolu s nimi aj dvaja staronoví europoslanci Michal Wiezik a Martin Hojsík, ktorý za PS deň po voľbách odletel do Bruselu rokovať s ďalšími zástupcami liberálnej frakcie Renew Europe aj o tom, či strana opäť obsadí post podpredsedu Európskeho parlamentu a akú úlohu bude frakcia zohrávať pri zostavovaní novej Európskej komisie.

Ako sa postaviť ku Gaze

Bezprostredne po eurovoľbách sa stala ešte jedna vec, ktorá vnútri Progresívneho Slovenska a aj navonok vyvolala veľkú debatu – štyria predstavitelia strany zverejnili fotografiu z propalestínskeho protestu v Bratislave – a naplno sa tak rozvinula téma, ako sa postaviť k téme Gazy.

Na sociálnych sieťach si účasťou na proteste vyslúžili kritiku z oboch strán. Napríklad sympatizant hnutia Peter Konečný, ktorý má blízky vzťah s viacerými zakladateľmi, na Facebooku napísal, že už PS nebude môcť voliť. Stranu označil za Propalestínske Slovensko a uverejnil fotografiu jej loga s palestínskou vlajkou.

Denníku N vysvetlil, že preňho ide o „zásadnú etickú otázku“, cez ktorú sa nevie preniesť. „Žijeme v dobe, keď sa ľudia prestávajú hanbiť za extrémne názory. Ak chcú sympatie z mojej strany vymeniť za sympatie nejakého extrémistu, nech sa páči,“ povedal.

Veľkú polemiku rozpútalo už prvé oficiálne vyjadrenie PS, ktoré ešte 7. októbra 2023 v deň teroristického útoku Hamasu zverejnil Tomáš Valášek. Odsúdil útok na civilných obyvateľov a zároveň dodal, že rozumie „frustrácii Palestínčanov na okupovaných územiach“.

Toto stanovisko vtedy kritizoval Ústredný zväz židovských náboženských obcí na Slovensku a napríklad aj stand-up komik Michael Szatmary, publicista Michal Havran či moderátorka Vera Wisterová.

Zdroj zvnútra PS tvrdí, že sa „v hnutí zľakli“ a o téme začali komunikovať oveľa opatrnejšie.

Niektorí aj v PS však majú naopak pocit, že boli opatrní až príliš – a teda že mesiace ignorovali utrpenie Palestínčanov, aby si počas kampane príliš neuškodili. Podľa palestínskych úradov v Pásme Gazy zomrelo od vypuknutia izraelskej ofenzívy 37-tisíc ľudí, ďalších takmer 86-tisíc bolo zranených. Väčšinu z nich pritom tvoria civilisti.

Nemenovaný zdroj zvnútra strany, ktorý sám seba označuje za propalestínskeho, hovorí, že sa rozhodol svoje názory verejne neprezentovať, kým PS nezaujme jasné stanovisko.

V posledných týždňoch sa PS začalo vyhraňovať voči Izraelu jasnejšie. Podľa členov hnutia to nesúvisí iba s tým, že sa skončilo kampaňové obdobie. K zmenám nálad podľa nich postupne prispelo aj rozhodnutie prokurátora Medzinárodného trestného súdu vydať zatykač na izraelského premiéra Benjamina Netanjahua a kritický postoj lídra európskej diplomacie Josepha Borella.

„Je mi ľúto, že na oboch stranách sú ľudia, ktorí fanaticky obhajujú svoje videnia tejto otázky,“ vraví poslankyňa Zuzana Števulová, ktorá sa dlhodobo venuje ľudskoprávnym otázkam a bola aj na propalestínskom proteste. Tvrdí, že ona sama tvrdo odsudzuje Hamas, zároveň je však proti „vedeniu vojny, kde nezáleží na civilnom obyvateľstve“.

Vysoko postavený funkcionár PS to zasa pod podmienkou anonymity pomenúva takto: z čisto politického hľadiska podľa neho ide o „pomerne obskúrnu tému“, ktorá na Slovensku oproti témam právneho štátu či RTVS zaujíma len minimum ľudí. Vraví, že v hnutí sa nechcú „nechať uniesť Instagramom“, kde predovšetkým mladší používatelia citlivo sledujú palestínske utrpenie v dôsledku izraelských útokov.

Zatiaľ čo v Spojených štátoch amerických a viacerých západoeurópskych krajinách sa už mesiace konajú masívne propalestínske demonštrácie, na Slovensku sa prvý masovejší protest konal až začiatkom júna.

Aj Martin Poliačik otvorene hovorí, že túto tému „nemožno zľahčovať z hľadiska počtu obetí, ale rozhodne nepôjde o tému, ktorá by definovala Progresívne Slovensko do budúcnosti“.

To, že na izraelsko-palestínsky konflikt majú vnútri PS rozdielne názory, opatrne naznačuje aj predseda Michal Šimečka. „Nie sme stranou, kde si každý myslí to isté,“ vraví.

Trvá na tom, že progresívci v tejto téme nekalkukovali. „Od prvého okamihu sme odsúdili barbarský teroristický útok Hamasu. Jasne sme vraveli, že Izrael má právo brániť sa proti terorizmu, ale ako všetky štáty sveta má povinnosť dodržiavať medzinárodné právo,“ hovorí.

Hneď nato dodáva, že utrpenie Palestínčanov je obrovské, vyzýva na zastavenie bojov a volá po vzniku Palestínskeho štátu. Kopíruje tým oficiálnu líniu Európskej únie, ale napríklad aj amerického prezidenta Joea Bidena, ktorý desaťročia podporuje dvojštátne riešenie.

Predseda Michal Šimečka a bývalí predsedovia

Pozastavme sa v tomto bode práve pri Michalovi Šimečkovi. Pre úplnosť dodajme, že jeho otec – Martin Milan Šimečka – je komentátorom Denníka N.

Michal Šimečka sa stal predsedom Progresívneho Slovenska v máji 2022, stranu prebral od Ireny Bihariovej. Strana už pod jeho vedením skončila druhá v parlamentných voľbách na jeseň 2023 so ziskom takmer 18 percent a viedol rokovania o prípadnom vytvorení vlády s KDH, SaS a Hlasom – strana Petra Pellegriniho napokon išla do koalície so Smerom a SNS.

Pri rozhovoroch so zástupcami PS opakovane počuť, že Šimečka vzhľadom na svoje zásluhy na raste hnutia nie je vždy adekvátne docenený. Viacerí o ňom hovorili, že má schopnosť empaticky počúvať a riešiť vnútorné konflikty diplomaticky.

„Za zatvorenými dverami je často ešte schopnejší ako pred kamerami,“ hovorí Martin Poliačik, ktorý vyzdvihuje, že predseda PS si vie „nájsť čas, keď sa niekomu niečo nepáči a vysvetliť, ako premýšľa“.

Keď sa Šimečka stal predsedom v máji 2022, hneď po zvolení vyhlásil, že PS si „nevystačí“ s liberálnymi a zelenými témami. V tom čase bol pomerne neznámy nielen pre voličov iných strán, ale dokonca aj pre elektorát Progresívneho Slovenska. Ešte začiatkom roka 2023 ho nepoznala až štvrtina z tých, ktorí plánovali voliť PS.

Sociológovia to vtedy vysvetľovali aj tým, že priaznivci hnutia sa vo väčšej miere identifikujú skôr so straníckou značkou ako s konkrétnym lídrom. Túto interpretáciu často spomínajú členovia Progresívneho Slovenska, keď im vyčítajú časté striedanie lídrov. Momentálne majú už štvrtého predsedu.

Napríklad bývalý predseda konkurenčnej SaS Richard Sulík dávnejšie vyhlásil, že ide o „dosť veľkú eróziu predsedov“. Z PS mu odkazovali, že ide skôr o ukážku, že dokážu meniť lídra aj bez výraznejších otrasov.

V prvej desiatke kandidátky do minuloročných parlamentných volieb mali historicky všetkých lídrov, teda nielen aktuálneho predsedu Michala Šimečku, ale aj Ivana Štefunka, Michala Trubana a Irenu Bihariovú.

Štefunko hovorí, že s Trubanom chodí na spoločné rodinné dovolenky. Bihariová zase vraví, že si výborne rozumie so Šimečkom. Spomína si, ako spoločne zastupovali hnutie na politických akciách, po ktorých často chodili na pohár vína a „viedli do neskorého večera filozoficky-politické debaty“.

„Boli to pre mňa dodnes jedny z najmilších a najcennejších chvíľ prežitých v PS,“ konštatuje bývalá predsedníčka.

Viacerí členovia Progresívneho Slovenska pripúšťajú, že hnutie je možno také jednotné aj preto, lebo nemá skúsenosť s vládnutím a jeho členovia sa nestihli rozhádať.

Niektorí sa ešte aj dnes vracajú k volebnému neúspechu spred štyroch rokov, keď sa PS na spoločnej kandidátke so Spolu nedostalo do parlamentu. Chýbalo im 926 hlasov.

Ustálila sa interpretácia, že azda najviac im uškodili videá Michala Trubana, ktoré unikli pred parlamentnými voľbami v roku 2020. Bývalý líder v nich opisoval svoje skúsenosti s drogami a ukázalo sa, že o nich klamal.

Súčasnému lídrovi Šimečkovi zasa vyčítali, že externe pracoval pre bývalého europoslanca Smeru Borisa Zalu. Predseda PS to vysvetľoval tým, že išlo o výlučne odbornú spoluprácu, ktorá sa týkala vzťahov Únie s Ruskom či Tureckom.

Tento rok na Šimečku vytiahol Smer 15 rokov starý článok o revolúciách v Gruzínsku a na Ukrajine a zástupcovia najväčšej vládnej strany ho preň označili za „nebezpečného extrémistu“ a agenta cudzích mocností. V skutočnosti išlo o akademický text, ktorý nijako nenavádzal na revolúciu na Slovensku, ako mu podsúvali v Smere. Celkovo sa v tejto téme Smer a konkrétne jeho podpredseda Ľuboš Blaha dopustil viacerých manipulácií.

„Zažili sme spoločné úspechy aj pády. Naozaj sme priatelia, ale zároveň chápeme, že politika nie je krúžok kamarátov,“ konštatuje Šimečka.

Počas rozhovoru hneď niekoľkokrát spomenie slovo „zodpovednosť“. Hovorí, že PS musí rásť, lebo cíti zodpovednosť za osud demokracie na Slovensku. Tvrdí, že jeho zodpovednosťou je robiť politiku tak, aby „prečíslili Smer“.

„Chcem, aby bolo PS veľkou a štátotvornou stranou, o ktorú sa budú môcť oprieť generácie dopredu,“ konštatuje Šimečka.

Čo ukazujú dáta

Prieskumy z posledných mesiacov naozaj ukazujú, že Progresívne Slovensko sa etablovalo ako hlavná opozičná strana na Slovensku. Posledný volebný model Ipsosu z mája 2024 mu nameral 21 percent, o päť percentuálnych bodov menej ako Smeru.

Zároveň platí, že v posledných rokoch nemala žiadna strana okrem Smeru dlhodobo nad dvadsať percent.

A žiadna z ďalších strán tieto dve strany v čele momentálne ani neohrozuje, vysvetľuje riaditeľ Ipsosu Jakub Hankovský. Pripomína, že PS dvakrát porazilo Smer – v eurovoľbách 2019 a tento rok.

Je však možné, že by Progresívne Slovensko mohlo ďalej rásť a získavať aj hlasy umiernených konzervatívcov, ako o tom hovorí napríklad Ľudovít Ódor?

„Z prieskumov vieme, že PS nevolia len tí, ktorí samých seba označujú za liberálov,“ vraví Hankovský.

Riaditeľ Ipsosu ešte dodáva, že Progresívne Slovensko neodrádza konzervatívnych voličov „en bloc“ – a vychádza aj z toho, že mnohí voliči konzervatívnych strán nie sú proti tomu, aby konzervatívci v budúcnosti vytvorili koalíciu s PS.

Sociológ Roman Pudmarčík z Ipsosu k tomu ešte dodáva, že väčšina slovenských voličov sa neradí ku konzervatívcom ani k liberálom, považujú sa za stredových – a nerozmýšľajú teda v týchto kategóriách.