Denník N

Založili sme komunitu Susedia na dvore, aj preto, že som gej

Susedia na dvore. Foto - Michal Huštaty
Susedia na dvore. Foto – Michal Huštaty

Zoberte si tých vašich bezdomovcov a choďte s nimi niekam inam! Nemali by sem chodiť ani psíčkári. A ani deti, vraveli druhí, robia tu hluk. Nech chodia inam, veď ihriská sú všade. Prekladateľ Dušan Martinčok sa pýta, prečo stále musíme niekoho vyčleňovať.

V jeden októbrový deň pred troma rokmi som zišiel s frajerom dolu schodmi na dvor nášho bytového domu. V jednej ruke tácka so slivkovým koláčom, v druhej taška s niekoľkými fľašami sangrie. Postavili sme to všetko na malý stolík a dúfali, že sa niekto príde ponúknuť. Niekto z tých neznámych ľudí, s ktorými sme okolo seba každodenne prechádzali a akosi sme sa nevedeli dať do reči.

Prišli, zoznámili sme sa a bolo nám spolu fajn. Vznikla komunita Susedia na dvore. Odvtedy sme tými schodmi s rovnakým cieľom zišli dolu presne dvadsaťosemkrát. Susedov bola každý raz viac.

V kontexte celospoločenskej debaty posledných dní sa sám seba pýtam, či k rozhodnutiu venovať sa práci so susedskou komunitou prispel fakt, že som gej. Som si istý, že áno. Mám totiž silnú potrebu žiť na mieste, ktoré je otvorené a kde sa ľudia poznajú. Na mieste, ktorým nemusím len rýchlo preplávať s maskou vytvorenou očakávaniami iných.  Na mieste, kde sa môžem pochváliť, že ten pekný muž, čo nám z každej susedskej akcie robí fotky, je môj partner. Kde verejný priestor je aj mojim priestorom.

IMG_0994
Foto – Michal Huštaty

 

IMG_0962
Foto – Michal Huštaty

 

Som rád, že náš dvor zostal otvorený aj fyzicky, hoci uzavrieť ho mrežami, tak ako sa to stalo vo vedľajšom vnútrobloku, by nebol problém. Na letné premietanie, či na susedský bazár k mám prichádzajú susedia z iných ulíc, ktorých dvory sú neraz len obrími parkoviskami. Kontakt s inými je obohacujúci a pripomína nám, že sa navzájom potrebujeme.

Pričasto si uvedomujem, ako radi v našej krajine hľadáme, kto za to môže. Ako si predstavujeme, že nebyť tamtých, všetko by bolo dobré a boli by sme šťastní.

Pred dvoma rokmi sme na dvore organizovali debatu o vznikajúcom centre pre ľudí bez domova. Pozvali sme ľudí z okolia a manažment budúceho centra sa im pokúšal vysvetliť, prečo nie je potrebné sa centra obávať. Bolo to ťažké, väčšina už mala jasnú predstavu, že ľudia bez domova v našej štvrti nenechajú kameň na kameni. Pamätám si jednu pani, ktorá oduševnene vykríkla: „Zoberte si tých vašich bezdomovcom a choďte s nimi niekam inam!“

IMG_1059
Foto – Michal Huštaty

 

Podobnú situáciu som zažil, keď sme so susedmi upratovali neďaleké zanedbané ihrisko. Je to úžasný, veľký priestor, obkolesený mirabelkovými stromami. Ľudia tam však veľmi nechodia. Pri upratovaní sme sa okoloidúcich pýtali, prečo ihrisko viac nevyužívajú a čo by sa malo zmeniť, aby sa tam mali chuť zastaviť. Nemali by sem chodiť psíčkári, vraveli jedni, nechávajú tu bordel. Nech chodia inam, veď venčísk je plno. Nemali by sem chodiť deti, vraveli druhí, robia tu hluk. Nech chodia inam, veď  ihriská sú všade. Chvíľu sme tam s kámoškou stáli bez nálady. Uvažovali sme, prečo máme stále potrebu niekoho vylučovať. Veď to ihrisko, tá štvrť, aj táto krajina je dosť veľká a dá sa vymyslieť tak, aby sa tam všetci cítili dobre.

Ako sme tak špiritizovali opierajúc sa o lopaty a motyky, spolubrigádnici nám pripomenuli, že to ihrisko sa samo neuprace. Bolo babie leto, zo starých reprákov nám hrali Hot serenaders a robota išla od ruky. Na ihrisku sa zišla rôznorodá zostava. S kosačkou pobehoval Milan, sympatický chalan bez domova. Vrecia s odpadom napĺňali ďalší klienti z novootvoreného bezdomoveckého centra. Prišla pani, ktorá si na lavičke rozložila psie kaderníctvo a postarala sa o niekoľko nových psích frizúr. Môj frajer strúhal formu s hrabľami, ale väčšinu času prekecal so susedou. Prišli aj decká z okolia, niektoré pomáhali, iné si kreslili kriedou na chodník.

Keď sme s upratovaním  skončili, celá tá farbistá partia si za veľkým stolom rozloženým uprostred ihriska dala spoločný obed. Bola príjemná nedeľa, ani chladno, ani horúco, slnko svietilo tak akurát. A zrazu sme mali pocit, že žijeme v správnej krajine. V krajine otvorených dvorov.

Foto - Michal Huštaty
Foto – Michal Huštaty
Foto - Michal Huštaty
Foto – Michal Huštaty

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie