Herec Jakub Jablonský: Aj ja som veril konšpiráciám a mal radikálne názory. Za zmenu vďačím dvom ženám

Hrá v Divadle Petra Mankoveckého, hosťuje v SND. V seriáli Dunaj, k vašim službám stvárňuje židovského mladíka prenasledovaného fašistickým režimom slovenského štátu. Popularitu mu priniesla účasť v tanečnej súťaži Let’s Dance, v ktorej spolu s tanečnou partnerkou Eliškou Lenčešovou zvíťazili.

Jakub Jablonský vyrastal v Banskej Bystrici medzi priaznivcami Kotlebu a sám mal v detstve blízko k radikálnym názorom a konšpiráciám. V rozhovore opisuje, čo uňho prispelo k zmene aj ako sa dnes dokáže rozprávať s ľuďmi s opačnými názormi.

Rozhodla som sa, že s vami urobím rozhovor, keď som videla, že ste si na odovzdávanie cien Slnko v sieti obliekli čierne šaty. Určite to chcelo odvahu. Potom som si niekde aj prečítala, že ste tým „rozdelili národ“.

A pritom som už aj predtým bol na jednej akcii v sukni – kilte. Len to vtedy nebolo v televízii.

Ale určite za tým nebol popud, že by som chcel rozdeľovať národ, práve naopak.

Prečo ste si dali tie šaty?

Lebo sa mi to páči. A rovnako sa mi zdá v poriadku obliekať sa aj do farieb, ktoré mnohí v detstve nepripisujú chlapcom. U nás je modrá pre chlapcov a ružová pre dievčatá, a ja nosím ružovú aj modrú. Jednoducho sa mi to páči. Snažím sa trochu viac orientovať v móde, mám rád, keď návrhári či návrhárky prídu s nejakým dobrým nápadom, a keď mám ísť na takúto udalosť, tak si rád nechám poradiť. Vedel som o dievčatách, čo šijú tieto všehošaty, ktoré sú unisex. Robia ich v bielej a v modrej, tak som im povedal, že by som ich chcel v čiernej, a ony boli nadšené. Nebol za tým žiadny iný zámer.

Ako k tejto vašej odvahe vytŕčať z davu a neriadiť sa konvenciami prispelo prostredie, v ktorom ste vyrastali? Formovalo vás týmto smerom?

Nie, práveže skôr úplne opačne. Vyrastal som v prostredí, kde vládli radikálne názory typu, že je nás na planéte priveľa, musí byť vojna, my sme nadradenejšia rasa, alebo že nie je v poriadku cítiť lásku k rovnakému pohlaviu. U nás doma sa asi tri roky odoberal aj Zem a vek. Pravidelne mi to pristálo v detskej izbe s tým, že „tento článok si prečítaj“.

Vyrastali ste v Banskej Bystrici medzi priaznivcami Kotlebu. Bolo v puberte ťažké tomu nepodľahnúť? Snažím sa pochopiť, prečo veľa mladých ľudí volí krajnú pravicu.

Podľa mňa ich lákajú jednoduché riešenia, nad ktorým sa nemusia veľmi zamýšľať. Jednoduché riešenia boli v tom veku lákavé aj pre mňa, rád som sa vtedy zamýšľal aj nad konšpiračnými teóriami. V puberte je lákavé ísť proti prúdu.

Kdesi som čítala, že ste vyrastali v služobnom policajnom byte a schody v dome upratovali väzni. Vaši rodičia teda robili vo väznici?

Áno, obaja rodičia sú bachári, otec je už na výsluhovom dôchodku, mamina ešte stále pracuje.

Aké bolo vyrastať v takom prostredí? Rozprávali sa rodičia doma o svojej práci?

Na obed vždy chodili domov v uniforme, takže sme ich prácu vnímali, ale veľa nám o nej nehovorili, snažili sa nás od toho izolovať. Nikdy ani nemali ambíciu, aby sme so sestrou pokračovali v ich povolaní. Vždy nás podporili v našich vlastných snoch – či už to bol drobný sen, alebo veľký, vždy robili maximum, aby sme si za ním išli a hľadali si svoju cestu. Mal som pocit, že chceli, aby sme sa z toho prostredia dostali von.

Názory však mali také, aké mali – v tom ich determinovala aj ich práca a ľudia, s ktorými sa stretávali. Ale nerobí to z nich zlých ľudí. Viem, že sú to dobrí ľudia, a veľakrát som ich videl dať vlastné úspory priateľom, keď potrebovali pomôcť. Hovorím skôr o politických a spoločenských názoroch, v ktorých sme sa neskôr často rozchádzali, hlavne keď som už bol v puberte.

A v detstve?

V detstve nie, vtedy ešte človek papá, čo mu dajú. V puberte som sa však prvýkrát vzoprel proti ich náboženstvu, ktoré mi v mojom mentálnom nastavení nikdy nedávalo veľký zmysel. Dnes sa už nepovažujem za kresťana, ale za agnostika. A postupne sa ten rozkol prejavoval aj v politických názoroch.

Čo k tomu prispelo?

To, že som odišiel do Bratislavy a stretol ľudí, ktorí mali vplyv na mňa a môj život. Myslím tým hlavne Janku Oľhovú a Milku Vášáryovú. Obidve so mnou viedli veľmi dlhé rozhovory a boli veľmi tolerantné. Okrem toho som veľa čítal. A môj názor sa tak postupne menil a formoval.

U vás stačilo na zmenu stretnúť tých správnych ľudí a viesť s nimi rozhovory? Takže stačí dať jednu Janu Oľhovú na každú školu?

Áno, jej ľudskosť na každú školu! Janka ma za moje názory nikdy nesúdila, bola vždy veľmi láskavá, ide z nej taká tá človečina, ktorá je typická pre všetkých Geišbergovcov. Nikdy sa na nič nehrá, netvári sa, že je niečo viac než niekto iný. Vždy to teda bol rovnocenný rozhovor.

U mňa však bolo kľúčové aj to, že som sa z toho prostredia odsťahoval. V osemnástich som najprv odišiel na štyri mesiace do Ameriky. A po návrate som už išiel študovať do Bratislavy a začal úplne iný život. Takže reštartoval som sa v Amerike.

Cestovanie zvykne ľuďom otvoriť oči.

Presne tak. Ja som veľa cestoval už aj predtým, s folklórnym súborom z Banskej Bystrice. Boli v ňom aj úžasní ľudia, ale napríklad mňa v súbore dlhé roky šikanovali a nadávali mi, že som „homosexuál“, a ja som sa vzpieral, že nie som. Vtedy sa to vo mne tak zvláštne bilo – aj som tých ľudí mal rád, ale spätne si myslím, že som sa hlavne chcel začleniť do nejakej komunity, niekam patriť.

Keď sa na to pozerám dnes, už by som sa do toho prostredia nevrátil. Som rád, že som to zažil, za ľudí, ktorých som spoznal, za všetko, čo som sa naučil, aj za svet, ktorý som vďaka folklóru videl. Ale to mentálne nastavenie plné alkoholu a nerestí mi vôbec nechýba. Skôr spätne vnímam, koľko špiny sa za tým folklórom skrýva. Je to presne ako celá naša krajina – taká čarovná a taká špinavá.

Myslíte tým aj tú „tradičnú kultúru“, ktorú sa niektorí snažia presadzovať?

Naša „tradičná kultúra“ je popravde dosť sexistická a plná alkoholu. A nielen v piesňach, ale aj v tom, ako sa tí ľudia správajú, keď zhasnú svetlá na pódiu. Nehovorím, že to z nich automaticky robí zlých ľudí – s mnohými som dodnes v kontakte –, ale keď sa na každom folklórnom festivale vždy jedno konkrétne miesto volá „ožranisko“, tak to už niečo značí. Keď sa povie „Stretneme sa na ožranisku“, tak každý vie, čo sa tam robí.

Prečo vám vlastne pripisovali homosexualitu?

Vždy som trávil veľa času v dievčenských kolektívoch. Boli sme tri spriatelené rodiny a ja som bol spomedzi detí jediný chlapec. Vždy som tak vyrastal v ženskom kolektíve a načúval ženskému svetu. Maskulínny svet sa mi v niečom zdá strašne smiešny. Poznám aj chlapov, ktorí si nevedia oprať, navariť alebo ani nevedia, kde majú doma soľ. Ja základné veci v pohode zvládam, viem si aj ušiť vankúš alebo zašiť, čo treba.

Ako to, že viete aj šiť?

Lebo ma vždy baví, keď sa môžem naučiť niečo nové. Viem variť, piecť, kváskovať, mám rád, keď je doma upratané… A dosť dobre sa vyznám aj v ženskom tele, jednoducho preto, že ma fascinuje. Netajím sa tým, že som feminista, a myslím si, že by sme nimi mali byť všetci. Stále nám chýba viac žien v politike. Už ich síce trochu pribudlo, ale mali by sme ich mať oveľa viac – aj vo verejnom priestore, aj v politike.

V čom by to pomohlo?

Emočnosť, ktorú mnohí muži v patriarcháte vyčítajú ženám, je podľa mňa práve to, čo nám chýba. Lebo to, čo teraz vidíme v politike, je boj ega mužov – bez záujmu o to, aké následky majú ich rozhodnutia. Každý chce byť najlepší, vyhrať, byť celebrita. Zo Zuzany Čaputovej som nikdy nemal pocit, že by mala túto populistickú snahu byť celebritou; práve naopak. Vnímala veci veľmi emočne, ale tak ľudsky. Dokázala sa vcítiť. Podľa mňa nám v politike chýba trochu nehy.

Vy ste teda svoj reštart zažili v Amerike. Čo ste tam robili?

Pracoval som v detskom tábore, v lese som učil deti rozložiť si oheň, loziť po horolezeckej stene, kajakovať… A potom som mesiac stopoval po východnom pobreží.

Niekde ste spomínali, že najviac nažive sa cítite, keď cestujete. Ako ste to mysleli?

Mám rád, keď môžem vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Je veľmi ľahké sa usalašiť v komforte a pohodlí domova, zavrieť sa do svojej bubliny a postaviť na záhrade vysoký plot, aby nám nikto nevidel do dvora. Mňa vždy bavilo byť vystavený situáciám, keď si všetko, čo potrebujem, nesiem na chrbte. Stopnem si auto a spoznám niekoho, kto ma kúsok odvezie, potom zas spoznám niekoho ďalšieho, kto mi odporučí nejaké miesto. Keď som raz išiel stopom zo Španielska na Slovensko, každého, kto mi zastavil, som sa pýtal, čo by som mal vidieť. A tak som to cikcakoval a spoznal aj miesta, ktoré by som možno inak nikdy neobjavil.

Aj dnes chodievam na dovolenku tak, že nemám presný plán – len viem, že chcem niečo vidieť. Teraz pripravujem na zimu mesačnú expedíciu do Afriky. Chcel by som, aby sme prešli z jednej strany Afriky na druhú a vyliezli aj na Kilimandžáro. Fascinujú ma púšte, africké kmene, veľa si o nich čítam. Chcem to vidieť a navnímať iný spôsob života.

Aký máte dnes pocit, keď už sám chodievate autom a zastavujete stopárom? Cítite nostalgiu a chceli by ste sa k nim pridať?

Cítim nostalgiu, ale na stopovanie treba mať veľa času, ktorý ja nemám. A už si to ani neviem celkom predstaviť. Nejde o komfort, ale o mentálne nastavenie. Prešiel som stopom časť Ameriky, dvakrát Európu, zažil som si ten silný diskomfort, keď človek spí v priekope na pumpe, veľa som sa toho o sebe naučil… Ale už som sa toho nasýtil.

Teraz už mám možnosť cestovať inak. Stále to nie je tak, že by som sa zrazu ocitol v hoteli s raňajkami, obedom a večerou. Na takej dovolenke som v živote nebol a ani ma to neláka. Mňa najviac baví sa čo najviac stretávať s miestnymi. Nemusím jesť v najluxusnejšej reštike, ale v garáži na trhu. Ak to chce človek zažiť, treba ísť von skoro ráno, keď ešte len vykladajú trhy. Ak prídete o piatej, keď tam ešte okrem predajcov nikto nie je, veľmi rýchlo vznikajú priateľstvá. Tak som to mal napríklad v Thajsku, kde som po pár dňoch už mával ráno u trhovníka nachystanú tašku s čerstvým ovocím.

Teraz je to už s cestovaním, samozrejme, oveľa komplikovanejšie. Posledný polrok som nemal vôbec voľno. Ale zase, konečne môžem robiť to, o čom som sníval, a už nemusím robiť nič iné. Ešte pred rokom a pol som musel chodiť na brigády, aby som sa uživil.

To bolo hneď po skončení vysokej školy?

Keď som skončil vysokú školu, začala sa korona. A tak som postupne robil floristu, prekladateľa, kuriéra, a keď sa to trochu povolilo, čašníka. Pol roka som robil aj vychovávateľa a potom som rok učil angličtinu na základnej škole.

Dnes už nemusíte robiť nič iné okrem herectva. Aj keď úspech sa nedá zakonzervovať.

Nedá, veľmi dobre viem, aký je pominuteľný. Je to 15 minút, ktoré môžu veľmi rýchlo zhasnúť. Mne sa to už stalo v inej televízii, kde som tri roky nakrúcal seriál. Keď sa ten projekt skončil, skončil som aj ja a znova som sa musel vrátiť k brigádam.

Všetko v našom povolaní je veľmi pominuteľné. No som rád za všetko, čo sa mi stalo. Aj za to, že som musel robiť všetky tie roboty, ako napríklad nočného strážnika alebo pri pokladni v Kauflande.

Nerobilo vám to problém? Nehovorili ste si: „Čo to tu robím? Veď som vyštudovaný herec“?

Nie, práca ako práca. Potreboval som zaplatiť účty, aby som mohol žiť a cestovať. Plnil som si menšie sny, na ktoré som mal, a tie väčšie som si odkladal na obdobie, keď na ne budem mať. Jasné, že som bol smutný, a boli chvíle, keď som chcel herectvo zavesiť na klinec, aj som veľakrát v divadle povedal, že končím. No Lenka Libjaková, moja veľmi dobrá priateľka a kolegyňa herečka z nášho Divadla Petra Mankoveckého, ma vždy presvedčila, aby som ešte vydržal.

Na vysokej škole vás nepripravovali na to, že to môže byť také ťažké?

Jasné, hovorili nám to, ale v adolescentnom veku si človek myslí, že on má väčšiu pravdu než ktokoľvek so skúsenosťami a že to dokáže urobiť tak, aby to nemal také zložité ako iní. Až potom zistí, že to nie je také jednoduché.

Dodnes si pamätám prvý telefonát zo sociálky, keď mi mesiac po tom, čo som dostal titul, volali, koľko mám platiť. Bola korona a ja som toľko peňazí ani nemal. Vravel som si: Prečo mi toto za päť rokov štúdia nikto nepovedal? 80 percent ľudí, ktorí skončia VŠMU, budú umelci v slobodnom povolaní, ale za tých päť rokov sa nedozvedia, ako vyzerá daňové priznanie, čo ich čaká po škole, ako má vyzerať zmluva umelca v slobodnom povolaní… Všetko sa potom učíme za pochodu. Už na strednej škole by nás mali učiť finančnej gramotnosti.

U vás popularita prišla so seriálom Dunaj, k vašim službám, kde hráte židovského mladíka, ktorý je prenasledovaný režimom fašistického slovenského štátu. Myslíte si, že aj televízny seriál môže učiť väčšej tolerancii?

Podľa mňa áno. Dunaj je na slovenské pomery výnimočný projekt. Hrá sa s historickými reáliami a scenáristi ich ukazujú cez silné príbehy a myšlienky, ktoré sa ľudí dotýkajú. Keď človek číta nejakú faktografickú knihu, kde sa rozoberá spoločenská situácia a politické názory, tak ho to až tak nezasiahne ako seriál, kde to má podané cez konkrétny príbeh. Ľudia majú radi tie postavy, držia im palce, rozčuľujú sa, keď sa im deje nespravodlivosť – tak ako môjmu Dávidovi. On je v seriáli tá menšina, ktorá je utláčaná, a človek si môže ten príbeh premietať aj na súčasnosť a dnešnú situáciu menšín.

Stále je to však kapitola slovenských dejín, ktorú ešte ako spoločnosť nemáme ani zďaleka spracovanú. Nestretli ste sa pre to aj s hejtom?

Nie, zatiaľ ma nikto s ničím takým nekonfrontoval. Myslím si, že len málokedy taký rozhovor zažijete osobne. Tí ľudia sú silní na sociálnych sieťach, klávesnica znesie veľa, ale v reálnej diskusii sa do toho ani nepustia.

Ešte väčšiu popularitu vám prinieslo víťazstvo v Let’s Dance. To nemusí byť vždy len príjemné. Aj ste si niekedy povzdychli, či vám to bolo treba?

Až také zlé to nebolo. Aj keď, samozrejme, boli tam bulvárne tlaky, ale zdalo sa mi skôr smiešne a bizarné, ako sa snažili vytvoriť príbeh z ničoho. Jeden denník ma týždeň sledoval a snažili sa vytvoriť vzťah medzi mnou a Eliškou, ktorá vtedy mala a aj stále má priateľa. Neskôr ma zase spojili s Kristínou Svarinskou, lebo sme boli spolu na obede… Stále sa na tom skôr bavím, než že by ma to vnútorne trápilo. Aj rodičom som dal pred súťažou jemný mediálny „brífing“ a upozornil som ich, že sa budú písať veci, ktoré možno nebudú pravda, tak keby mali nejaké pochybnosti, nech sa spýtajú mňa.

Keď vás sledovali redaktori z bulváru, vedeli ste hneď, o čo ide?

Nie, ja som si to ani nevšimol. Až keď som potom videl titulnú stránku s fotkami, kde som bol v rôznom oblečení, pochopil som, že nás sledovali celý týždeň a kde všade boli. Bol to zvláštny pocit – pár dní som sa potom obzeral, či to ešte pokračuje. Nebolo to príjemné, ale podľa mňa by bolo horšie, keby som ich s tým konfrontoval. Ja som sa k tomu radšej nikdy nevyjadril, nemal som ani potrebu sa brániť. A ono to prestalo. To je jedna z vecí, ktoré mi hovoril aj otec v detstve, keď ma šikanovali: „Musíš to ignorovať. Lebo ich baví, keď vidia, že ťa to trápi.“

V rozhovoroch sa vás často pýtajú aj na to, či nemáte chuť odísť zo Slovenska. Tak sa poďme rozprávať o tom, prečo sa tu oplatí zostať. Tak prečo?

Keď všetci odídeme, potom čo? Posledný zhasne svetlo? Pre mňa by bolo hranicou, keby sa tu začalo hovoriť o referende o vystúpení z Únie alebo o veľkom príklone na Východ. Keby nás tu niekto chcel zavrieť a vrátiť do minulosti, tak by som neváhal, zobral by som veci a ani by som sa neobzrel.

Pre mňa je sloboda to najdôležitejšie. Zdá sa mi naozaj zvláštne, že sa niekto stále vracia ku komunizmu ako k niečomu dobrému. Boli sme tu úplne zavretí, ľudia prichádzali o priateľov, ďalší boli prenasledovaní, a niekto nám bude tvrdiť, že vtedy bolo lepšie. Nedokážem to pochopiť. Je preto dôležité, aby sme tu boli a aby sme sa stále snažili odkloniť misky váh na stranu slobody a demokracie.

Vy sa verejne zastávate aj kvír ľudí, ktorí sa necítia na Slovensku bezpečne; niektorí z nich odchádzajú zo Slovenska.

Mám medzi nimi veľa blízkych priateľov a je bolestivé sledovať, ako odchádzajú. Za posledné dva roky mi takto odišlo päť či šesť kamarátov a kamarátok. Už žijú inde. A pritom sú to naši spoluobčania, ľudia ako my a mali by mať aj rovnaké práva ako my. Stále neviem pochopiť, prečo má niekto potrebu starať sa do toho, ako žije niekto iný, ako je orientovaný, či chce deti alebo nie. Aj preto mám pocit, že je dôležité o tom hovoriť nahlas a zastať sa ich.

V čom vidíte nádej na zmenu?

Informácie, vzdelanie, kultúra… Kultúra nielen v tom, aby sme chodili do divadla, ale všeobecne ide o možnosti, ako ľudia trávia večer čas. V Bratislave možno máme pocit, že sa tu deje dosť kultúrnych akcií, ale stále je to málo. Každý z nás, kto pobudol nejaký čas v zahraničí, videl, koľko sa tam toho deje. Stačí sa ísť pozrieť hoci aj do susedného Poľska alebo do Česka. Chápem, že ľudia na dedine môžu mať iné problémy, ale ani im by nezaškodilo, keby žili trochu kultúrnejšie.

Vy tvrdíte, že nemáte problém sa porozprávať aj s ľuďmi, ktorí majú úplne odlišné názory. Ako na to?

Vždy sa v niečom stretneme.

V čom napríklad?

Minimálne v tom folklóre. (smiech) Ale vážne, láska k tejto krajine je podľa mňa prítomná v každom z nás. V tom sa stretneme. Aj ja milujem túto krajinu, len mám problém so štátom.

Aj s rodičmi o tom ešte stále vediete debaty a mávate výmeny názorov?

Už nie sú ani voličmi Kotlebu, ani radikálov. Majú za sebou aj knižky ako Kotleba od Daniela Vraždu a Zem a vek sa už u nás dlhšie neodoberá. Samozrejme, ešte stále sú veci, v ktorých sa veľmi rozchádzame, ale naše diskusie sú už oveľa miernejšie.

Minule ma otec zaskočil. Keď mi predtým hovoril niečo, čo mi pripadalo ako konšpiračný blud, vždy som sa ho pýtal na zdroj. A keď sme nedávno spolu telefonovali a hovoril mi o niečom novom, čo kdesi čítal, tak som sa ho automaticky spýtal na zdroj. A on povedal: „Denník N.“

To nás teší. Myslíte si, že sa ich názory menia aj pod vaším vplyvom?

V niečom asi áno, ale určite to neznamená, že som ich ja zmenil. Stále majú svoj rozum aj svoj svet. Ale sú to dobráci a sú zvedaví. Teraz začali veľa cestovať, majú naplánované výlety, chcú vidieť svet a spoznať ľudí, nie iba sedieť doma na záhrade. Posledné roky z nich mám naozaj radosť.