Dodnes mnohí Slováci vedú dvojité životy a sťahujú sa za pocitom slobody, hovorí Milan Zvada z Pride Banská Bystrica

„Bola to dráma, mama plakala. Vraj si to namýšľam, robím hanbu a čo povedia susedia. Klasika. Dodnes, v roku 2024, premýšľajú ľudia a niektorí rodičia stále rovnako,“ opisuje Milan Zvada svoje skúsenosti s coming-outom, ktorý mal ako pätnásťročný, no neskôr ho už doma prijímali bez výhrad.

„Teraz sa k tomu ešte pridáva, že ide o liberálnu agendu zo Západu a údajne spôsob, ako chceme rozvrátiť tradičnú rodinu a kultúrne hodnoty. Tento naratív rozšírila dezinfoscéna. Ale v zásade má veľa na svedomí strach z neznámeho, tabuizovanie, stigmatizácia a spôsob, akým sa kedysi interpretovala epidémia HIV/AIDS,“ dodáva Zvada z kultúrneho centra Záhrada, kde sa aj tento rok bude konať časť programu Pride Banská Bystrica.

Siedmy ročník podujatia sa uskutoční v sobotu 22. júna. Jeho téma znie Kvír zlatý vek. „Poukazujeme ňou aj na to, že inde ľudia zlatý vek žijú, majú plne garantované občianske práva. Takmer 40 krajín uznáva manželstvá párov rovnakého pohlavia, čo je ešte relatívne málo a väčšinou ide o západné štáty, ale už medzi ne patria napríklad aj Taiwan, Nepál a pred pár dňami pribudlo Thajsko. Na Slovensku vidíme skôr regres v rámci tejto otázky, a preto viacerí odchádzajú do zahraničia.“

V rozhovore sa dočítate:

• ako sa žilo kvír ľuďom na Slovensku v 90. rokoch;
• prečo bol jeho coming-out pred rodičmi nedobrovoľný;
• ktorým argumentom sa riešili spory na ružomberskom sídlisku;
• prečo Pride Banská Bystrica nepoužíva spojenie „dúhový pochod“;
• čo očakáva od Petra Pellegriniho vo funkcii prezidenta;
• či ako učiteľ zažíval v školách predsudky.

Pride podujatia sa organizujú v rôzne letné dátumy, ale celosvetovo sa za Pride mesiac považuje jún. Odkazuje sa tým na prvé viditeľnejšie hromadné protesty LGBTI+ ľudí z roku 1969, ktoré vznikli po tom, ako polícia spravila raziu v newyorskom podniku Stonewall a hrubo zaobchádzala s kvír osobami. Tento mesiac už bol Pride napríklad v neďalekej Viedni. Chodievate na podobné podujatia do väčších zahraničných miest?

Navštevoval som pražský Pride, inak sa zúčastňujem najmä našich slovenských – bratislavský, košický a minulý rok sa konal aj bardejovský Pride. Ďalej v zahraničí som na týchto podujatiach ešte nebol, nestíham to.

Ani keď ste kedysi študovali v Holandsku a vo Fínsku? 

Keď som býval v zahraničí, vôbec som tieto témy neriešil, nemal som prečo. Nezažíval som žiadnu diskrimináciu. V rámci tamojšieho spoločenského a politického kontextu som necítil potrebu angažovať sa. Súviselo to s tým, že menované krajiny a aj Nemecko, kam som cestoval, majú legislatívu, ktorá uznáva rodiny a partnerský život ľudí rovnakého pohlavia.

Keby som naďalej žil v štáte, kde sa z tohto hľadiska angažovanosť nevyžaduje, môj osobný čas by pravdepodobne vyzeral trochu inak. Ale za terajšej situácie sa pracovne venujem aj témam ochrany ľudských práv a kvír právam.

Coming-outom ste si prešli na Slovensku, keď ste mali pätnásť rokov. Ako vyzeral?

Nastal nedobrovoľne. Niežeby o tom okolie nevedelo, no doma sme o týchto veciach nehovorili a vo verejnom priestore existovali len čiastkové informácie alebo išlo o tabu. Vtedy bol rok 1997.

V tom čase vychádzal časopis pre tínedžerov Maxi Super s rubrikou Gay hovory. Ako komunita sme ho čítali, veľakrát aj na „tajnáša“, a rovno sme preskakovali na túto stranu. Zvyšok časopisu by som prirovnal povedzme k farebnému Bravu s plagátmi uprostred. Odlišovala ho však táto rubrika, do ktorej zvyčajne zaradili päť až osem krátkych listov. Obsahovo išlo väčšinou o trúchlivé príspevky s titulkami ako: Mám krvácajúce srdce. Som iný. Cítim sa ako chlapec. Čo hľadám na tomto svete? Chcel som sa zabiť. Hlúpa spoločnosť.

Zároveň Gay hovory fungovali ako poradňa alebo linka dôvery. Nachádzali sme tam aj veľmi pozitívne správy a reakcie od spojenkýň a spojencov z majority, ktorí nám vyjadrovali podporu slovami: „Nie ste chorí. Buďte sami sebou.“ To boli vtedy časté heslá, pretože ako prvé sa človek vyrastajúci v 90. rokoch dopočul, že sme chorí a ide o hriech. Alebo sa bežne používalo označenie „úchylák“.

Až neskôr sa začalo objavovať v diskurze slovo gej. Vďaka nebohému aktivistovi Ivanovi Požgaiovi sa dostalo aj do Súčasného slovníka slovenského jazyka.

Spomenuli ste, že váš coming-out bol nedobrovoľný. Prečo?

Vyplynul z toho, že mi domov prišla odpoveď na môj list z časopisu. Osudovo ho otvorila mama, lebo s otcom sa voláme rovnako a nepredpokladala, že by mne ako pätnásťročnému chodil list z Bratislavy. Bývali sme v Ružomberku.

Bola to dráma, mama plakala. Vraj si to namýšľam, robím hanbu a čo povedia susedia. Klasika. Dodnes, v roku 2024, premýšľajú ľudia a niektorí rodičia stále rovnako. Len teraz sa k tomu ešte pridáva, že ide o liberálnu agendu zo Západu a údajne spôsob, ako chceme rozvrátiť tradičnú rodinu a kultúrne hodnoty. Tento naratív rozšírila dezinfoscéna. Ale v zásade má veľa na svedomí strach z neznámeho, tabuizovanie, stigmatizácia a spôsob, akým sa kedysi interpretovala epidémia HIV/AIDS. Teplým ľuďom sa rovno hovorilo „aidsáci“.

Ako sa ďalej vyvíjala nálada u vás doma?

Nastalo u nás informačné embargo. Veľmi sme sa o tom nerozprávali, no mal som podporu rovesníkov a rovesníčok. V triede som sa vyoutoval jednej kamoške, ale vedeli to viacerí, ja som sa tým nejako netajil.

Vtedy fičala pieseň Lucie Bílej Láska je láska. Často sme si ju púšťali a bola to veľká vec, keď vo verejnom priestore na plné ústa spievala refrén: „Láska je láska, když choděj kluci s holkama. Láska je láska, když choděj kluci s klukama a holky s holkama.“ Mal som tričko s názvom piesne a chodil som v ňom po Ružomberku aj do školy.

Samozrejme, ten klip bol súčasťou zábavného priemyslu a rôzne orientácie sa spočiatku normalizovali cez nejaké anekdoty a trochu aj sexualitu. No práve popkultúra nám pomáhala. Napríklad Madonna organizovala v roku 1990 turné Blonde Ambition a otvorene hovorila, že súčasťou jej tímu sú šiesti teplí tanečníci, na ktorých je hrdá. To nás akoby veľmi posilňovalo, videli sme, že sa nemusíme v živote len skrývať.

Na jednej strane sme teda od okolia počúvali naratív, že sme nenormálni a chorí, no na druhej strane sme v médiách badali, že to tak naozaj nie je.

Dotkli sa vás v tom období mamine reakcie, že „robíte hanbu“ a „čo na to povedia susedia“?

Mňa sa to nedotýkalo, skôr ma mrzelo, že mama dáva na názor iných. Celkovo mi bolo jedno, čo si ostatní myslia, lebo som vedel, že ide o zlé veci a mýlia sa. Možno je to osobnostná vec. Dokážem si predstaviť ľudí, ktorí takýto tlak nezvládajú a radšej uhýbajú, skrývajú sa, nechcú sa dostať do konfrontácie. V mojom príbehu asi zohral rolu aj istý druh odvahy až nerozvážnosti.

Zažívali ste v Ružomberku nejaké narážky alebo nepríjemné pohľady na ulici?

Iná bola atmosféra na sídlisku a iná v meste. Do centra sme chodili v skupinách, bola to polhodina pešo. Keď som videl na druhej strane bandu holohlavých v bomberových bundách a kanadách, ani som si nedovolil ísť potme sám. Neonáckovia sa vtedy jednoznačne odlišovali oblečením, dnes už tieto subkultúry fungujú trochu inak.

Nás označovali za nezávislákov, niektorí nosili dlhé vlasy. Feminínne vyzerajúci muži ako ja boli, samozrejme, terčom posmeškov a nadávok, ale to sa dialo v meste. Na sídlisku občas tiež, no nikdy to neprerástlo do násilia. Tam sme sa všetci poznali a najsilnejší argument bol: „Poviem to tvojej mame.“ Vyriešené.

Ako sa tá vaša napokon vyrovnala s tým, že ste gej? 

Nepodmienečnou láskou. Podľa mňa ju viac trápilo, že som vtedy veľa stopoval a chodil na festivaly. Nemal som mobil, len tak som odišiel na tri dni preč. Preto si myslím, že skôr toto považovala za hlavný problém a moja orientácia bola až niekde v závese.

Potom v devätnástich som dotrepal domov frajera. Reagovala v zmysle: „Ešte som sa s tým nevyrovnala a už mi tu vodíš kamarátov.“ Ani ho nenazvala frajer. Ale takto som celú záležitosť opäť otvoril a ďalej to bola sila zvyku. Začala vnímať viac kvír ľudí z môjho okruhu a sama pri pozeraní televízie prichádzala s tým, ktorý moderátor alebo ktorá celebrita patrí tiež k LGBTI+. Dnes je to už bežná súčasť našich konverzácií.

V deväťdesiatych a nultých rokoch bolo pre LGBTI+ osoby zrejme omnoho ťažšie navzájom sa spoznávať a vymieňať si skúsenosti s coming-outmi. Ako ste vy postupne stretávali kvír ľudí?

Mama mi v pätnástich rokoch odovzdala ten list, ktorý mi prišiel ako reakcia na môj príspevok uverejnený v časopise Maxi Super. Mal som tam kontakt, volali sme si cez pevnú linku. Išiel som ho aj pozrieť a dodnes sme veľmi dobrí kamaráti. Dlho bol v zahraničí, teraz žije zhodou okolností opäť na Slovensku a má svoju dúhovú rodinu.

V Ružomberku sme boli iba traja, čo sme o sebe vedeli, ale ja som už v tom veku chodieval na víkendy stopom do Bystrice. Cez známeho som tam postretával ďalších a dostal som sa do komunity ľudí ako Dušan Veselovský, ktorý bol výtvarníkom a psychológom, až kým nečakane nezomrel na zástavu srdca.

Keď sme sa s Dušanom spoznali, mal 21 rokov a s ešte jedným kamarátom praxoval v nitrianskej linke dôvery. Už vtedy im tam volali aj LGBTI+ ľudia, ktorí si prechádzali coming-outmi. Ja som to mal o to ľahšie, že mi v podstate od začiatku vytvárali bezpečný priestor.

Ten ste neskôr našli aj v Prahe, kde ste po prvej vysokej škole dva roky pracovali. Myslíte si, že niektorí Slováci sa sťahujú do tohto mesta práve pre svoju identitu?

Do Prahy som prišiel v roku 2006 a mal som tam otvorenejší kvír život. Nemusel som riešiť žiadny útlak, cítil som, že ide o akceptujúce prostredie. Zároveň som tam stretol najviac nových ľudí z LGBTI+ komunity. Na Slovensku sme sa o sebe dozvedali skôr len náhodou.

Veľká diaspóra LGBTI+ ľudí je v Prahe dodnes, plus najväčšou národnostnou menšinou v meste sú Slováci. Preto by som povedal, že polovica z nich patrí do kvír komunity. Odišli tam, lebo na Slovensku sa necítia dobre. Mnohí navyše vedú dvojité životy. Keď prídu do svojej rodnej dediny, idú do kostola alebo na nejakú oslavu a rodina o nich nevie, že v Prahe žijú úplne inak. Deje sa to stále, ľudia sa sťahujú za pocitom slobody. Je to jeden z dôvodov.

Vy ste sa však napokon vrátili a usadili ste sa v Banskej Bystrici, kde od roku 2010 postupne vznikalo kultúrne centrum Záhrada. Dodnes ste jeho riaditeľom, projektovým manažérom a dramaturgom. Aké boli začiatky?

Keď som prišiel do Bystrice, vedel som, že asi to je moje mesto, a dodnes to tak cítim. Spoznal som tu Vieru Dubačovú a spolu s ňou ľudí z Divadla z Pasáže a ďalších kultúrnych nadšencov. Hoci ma dobre nepoznali, prijali ma medzi seba a s veľkým entuziazmom sme začali tvoriť kultúrno-komunitný priestor.

Najskôr sme sídlili v bývalej palacinkárni, kde hrávalo aj divadlo, potom sme našli schátranú budovu Záhrady. Naplánovali sme revitalizáciu a ďalšie tri roky sme sa venovali reštrukturalizácii a zmenám v manažmente. Naše aktivity sa rozširovali, potrebovali sme si stanoviť jasné vízie a ciele. V rokoch 2015 a 2016 prišiel zlom. Stali sme sa známejšími, dostávali sme veľa ponúk, ale nemali sme kapacitu na všetky, tak sme niektoré museli aj odmietať. Teraz robíme štyria dramaturgovia s celým produkčným a technickým tímom zhruba dvesto akcií ročne.

Záhrada má teda svoj význam a povedal by som, že ide o inštitucionálne vyústenie snáh aktérov na nezávislej kultúrnej scéne v Banskej Bystrici ešte spred roku 2010. Vtedy tu výraznejšie pôsobili ľudia ako Ján Fakla, zakladateľ Kremnických gagov, dramaturg Maroš Krajčovič, výtvarník a scénograf Dušan Krnáč, ktorý je s nami v Záhrade dodnes, či mnohí ďalší miestni alebo ekologickí aktivisti.

Akému typu podujatí sa dramaturgicky venujete vy?

Nazývame to občianska dramaturgia. Vždy ma zaujímali ľudskoprávne témy, preto pripravujem rôzne prednášky, diskusie, workshopy alebo tréningy. Pôvodne som však divadelný dramaturg, venoval som sa divadelným predstaveniam s angažovaným námetom.

Prichádzajú do Záhrady často aj mladí ľudia? Ste pre nich akoby prístreškom v centre Banskej Bystrice?

Určite. Pôvodne sme zakladali umelecký a kultúrny priestor, ale postupne Záhrada rástla a naďalej sa organicky mení vďaka ľuďom, ktorí ju navštevujú. Neformálne sme sa teda stali aj komunitným centrom. Niekedy si sem mladí prídu iba sadnúť, lebo sa tu cítia fajn. Snažíme sa s tým vedome pracovať, keďže veľa času tu trávia napríklad počas akademických týždňov a učia sa.

Záhrada ma naozaj rôzne využitia, poobede sem často chodia rodiny s deťmi a večer čaká návštevníkov program. Ide o obľúbené miesto aj vďaka výhodnej pozícii v centre mesta. Často dostávame názov „oáza“, lebo tu máme zeleň, fontánu a momentálne úžasnú mikroklímu. Nechodia k nám však všetci, to by sme ani nechceli. Sme radi, že nás navštevuje široké spektrum ľudí, ktorí sa dokážu rešpektovať vo svojej pestrosti.

Navyše ste bezpečným priestorom pre LGBTI+ osoby. Kedy ste prvýkrát zorganizovali kvír podujatie?

Prvou teplou akciou bolo hosťovanie Filmového festivalu inakosti v roku 2012. Išlo pre nás o dramaturgicky veľkú vec, lebo sme v Záhrade prvý raz viditeľne hosťovali nejakú akciu s touto témou. Keď sme dali v Banskej Bystrici vylepiť plagáty, rozmýšľali sme, či nám ich vôbec uverejnia. Prichádzali sme teda do verejného priestoru s takýmito obavami.

Ale žiadne problémy nenastali a diváci prišli. Ani sme nepromovali, že ide o kvír podujatie alebo že sme kvír priateľské prostredie. Jednoducho to tak je aj vďaka ľuďom, ktorí v Záhrade pracujú.

Zároveň sa v kultúrnom centre zvykne konať časť programu Pride Banská Bystrica. Ako vyzerali úvodné ročníky? Prečo cielene nepoužívate označenie dúhový pochod?

Na jednom workshope ma oslovili dobrovoľníčky zo Zvolena, že by chceli spraviť Pride. Ja som z manažérskej pozície vedel, že sa nedá zorganizovať spontánne z radosti, ale sú za tým oznámenia, papierovačky, spolupráca s políciou, bezpečnostné opatrenia, produkcia či dramaturgia.

V roku 2018 sme najskôr pripravili iba posedenie v Záhrade, rámcovali sme ho ako Pride a prišlo naň asi 60 ľudí. Pochod sme nestihli usporiadať, ten bol súčasťou druhého ročníka. Vtedy sme ho začali nazývať sprievod mestom, sprievod za rovnoprávnosť alebo pochod za rovnoprávnosť. Aj dramaturgickou ambíciou je uvedomovať si univerzálnosť ľudských práv a pripomínať si rôzne skupiny ľudí, ktoré ich v rôznych častiach sveta nemajú a sú utláčané.

Keď hovoríme o „kvír zlatom veku“, ako znie téma siedmeho ročníka, tak tiež poukazujeme na to, že inde ľudia zlatý vek žijú, majú plne garantované občianske práva. Takmer 40 krajín uznáva manželstvá párov rovnakého pohlavia, čo je ešte relatívne málo a väčšinou ide o západné štáty, ale už medzi ne patria napríklad aj Taiwan, Nepál a pred pár dňami pribudlo Thajsko.

Na Slovensku vidíme skôr regres v rámci tejto otázky, a preto viacerí odchádzajú do zahraničia. Chcú žiť zlatý vek – byť uznaní právne a spoločensky. Populizmus, ale aj náboženské dogmy to však u nás znemožňujú. Pritom kvír práva nie sú žiadnou propagandou či útokom na niečo, ako sa to často rámcuje.

Vy ste nechceli ešte niekedy odísť zo Slovenska? 

Nie, nemám dôvod to teraz zvažovať, neutekám odtiaľto. Na niečom tu pracujem, vybudoval som si záväzky. Zatiaľ sa cítim dostatočne slobodný na to, aby som mohol kedykoľvek odísť, keď sa rozhodnem.

Súčasťou programu tohtoročného Pride Banská Bystrica je prednáška Davida Púchovského na tému: Hoaxy o kvír ľuďoch ako nástroj nenávisti. Ako z vášho pohľadu vplývajú hoaxy na verejnú mienku o LGBTI+ osobách?

Považujeme za dôležité hovoriť o nich, lebo jedným z dôvodov, prečo zažívame taký odpor alebo útok pri snahách o rovnoprávnosť, je spomínaný populizmus. Platí úplne jednoduchá poučka: populisti používajú predsudky, polopravdy a stereotypy o istých skupinách ľudí na získanie bodov. Upriamujú sa na strach z neznámeho. Keď upozorňujeme na hoaxy a zámerné dezinformácie o kvír osobách, verím tomu, že zároveň vzdelávame aspoň časť väčšinovej spoločnosti.

David Púchovský má navyše veľmi zaujímavý osobný príbeh, jeho coming-out ešte z pozície príslušníka policajného zboru bol na slovenské pomery unikátny. Veď to je na knihu. Vo svojej prednáške zájde aj do histórie; spomenie, aké predsudky sa šírili kedysi a odkedy sa to tu takto tiahne.

Okrem osobnej skúsenosti už iná cesta, ako vyvracať hoaxy a mýty o kvír ľuďoch, nie je. Myslím si, že ak by sa „frajeri“ za počítačmi viac rozprávali priamo s LGBTI+ osobami, situácia by vyzerala inak. Ja som už sedem rokov súčasťou projektu Živé knižnice, ku ktorému som sa dostal vďaka Amnesty International Slovensko. Chodím po školách – základných, stredných, vysokých, kde rozprávam svoj príbeh coming-outu, a vidím, že ľudia sú zvedaví a pýtajú sa. Stalo sa, že zmenili postoj po pätnástich minútach, keď videli geja naživo. Ale je to mravčia práca.

V rozhovore pre Aktuality ste uviedli, že sa vás veľmi dotklo referendum o rodine z roku 2015. Podľa vás nadlho určilo debatu o LGBTI+ ľuďoch a ich právach, pričom v televíznych diskusiách sa stretávali dva tábory a už vtedy bola spoločnosť polarizovaná. Čo konkrétne vás na celom tomto období vyrušovalo najviac? 

Vtedy ma niektorí začali nazývať aktivistom, lebo som bral referendum veľmi osobne a argumentoval som aj v mnohých diskusiách na Facebooku. Už spôsob, akým sa téma rámcovala v médiách, bol a priori zlý. Nešlo o to, že existuje jeden tábor a druhý tábor. Bolo treba povedať, že kvír ľudia zažívajú atak, a skutočnosť, že o sebe hovoríme, je našou protireakciou na to, ako sa na nás niekto povýšenecky pozerá, chce nám upierať práva a z heteronormatívneho rámca hodnotí, že nie sme rovnocenní.

Prečo sme sa vôbec ocitli v pozícii, z ktorej sme museli vysvetľovať, kto sme, že nie sme chorí a máme svoje rodiny? Ďalej sa to rámcovalo spôsobom, že ide o náš názor, pričom existuje ešte druhý názor. Prečo nás takto nekriticky stavali proti sebe? To, ako žijeme, akí sme sa narodili, nie je náš názor, ale fakt. Je to naša identita. No predstavitelia niektorých politických strán alebo veriaci ľudia nás označovali za hriešnych a nehodných rovnakých práv.

Homofóbia sa objavuje aj v krajinách s dobrou legislatívou. Rozdiel spočíva v tom, že tamojšia politická moc a médiá sa s ňou vyrovnávajú inak ako u nás. Tu sa ešte stále vajatá. Je to aj vec odvahy. Videli sme coming-outy niektorých známych osobností, ľudí z obrazoviek, ale myslím si, že ak by takéto momenty prišli skôr, mohlo to byť lepšie.

Pride v Banskej Bystrici sa pravidelne snažia narúšať kotlebovci. Minulý rok sa blízko podujatia objavili aj s postrekmi a nápismi „postrek proti buzerantom“. Ako to ovplyvnilo atmosféru? 

Vedeli sme, že tam kotlebovci budú, komunikovali sme s políciou. No nechali ich dosť blízko nás, čiže sme počuli, ako vykrikujú. Mali ich dať ďalej. Vyzneli však úplne trápne aj s tými, čo prišli demonštratívne s postrekmi. Iba sa zhovädili a zdiskreditovali, o nič nešlo. Nebolo príjemné ísť okolo nich, ale necítili sme strach, skôr je to vždy smiešne. Neviem, aký majú z toho výtlak, čo pridávajú na sociálne siete.

Koľko ľudí chodieva na vaše podujatie?

Prvé tri roky Pride postupne rástol, prichádzalo od 50 do 200 ľudí. Teraz je to už stabilne okolo 300 až 500. Pochodu sa zúčastní zhruba tých 300 a zvyšok sa premelie na programoch. Je to veľká zodpovednosť a aj sme radi, že nepripravujeme podujatie pre tisícky ľudí. Neviem, či by sme to organizačne vôbec chceli a zvládli.

Ako ste posilnili bezpečnosť po teroristickom útoku pred bratislavskou Teplárňou? 

Máme už aj kamerový systém a esbéesku. Zároveň sa nesmieme poddávať paranoji, lebo to, aby sme zmizli z verejného priestoru alebo nevytŕčali, počúvame veľmi dlho z rôznych strán vrátane vládnej koalície a ľudí z nedemokratického spektra. Ale myslím si, že nie sme na tom tak, aby sme sa museli skrývať. Ak by sme ustupovali, tak by sme boj za svoje práva prehrávali. Nemôžeme sa stiahnuť.

Pride považujem za jednu z možností, ktorou sa dá zvyšovať povedomie o stave dodržiavania občianskych a ľudských práv LGBTI+ osôb ako vzťahovej menšiny na Slovensku. Častý argument proti pochodom znie, že ide len o okázalú prehliadku, kde sa „pretŕčajú exhibicionisti a úchyláci“, a všade je priveľa dúhy. Na zamyslenie by som spomenul karnevaly v Riu de Janeiro alebo v Benátkach s rôznymi typmi ľudí a masiek. Na tomto príklade môžeme vidieť, že podľa tematického rámcovania podujatí sa odvíja ich vnímanie aj funkcia.

Tým, ktorým sa zdá, že je toho „priveľa“, vysvetľujem, že zatiaľ sa v tejto demokracii cítime dostatočne slobodní na to, aby sme mohli Pride pochody robiť. V minulosti sa ich nekonalo „toľko“, lebo panoval väčší strach a coming-out bol pre väčšinu kvír ľudí z hľadiska reputácie, práce či priateľských vzťahov nemysliteľný.

Zmenilo sa niečo vo vás osobne, keď ste sa dozvedeli o teroristickom útoku? 

Najskôr som to bral rozvážne, ale na druhý deň mi to celé došlo a otriaslo to aj komunitou v Bystrici. Dodnes máme v Záhrade fotku Juraja a Matúša. Spomíname na nich, je to strašná nespravodlivosť a krivda. V istom zmysle však považujem za ešte horšie to, čo nasledovalo. Dva týždne bolo ticho, ale potom sa nič nezmenilo. Naďalej pretrvávajú urážky a šíria sa hanlivé naratívy. Pani prezidentka to ako jediná z politikov uchopila správne.

Mocenský zápas je ako keby dôležitejší než ľudský život. Celkovo sa na určitých skupinách ľudí vytĺkajú politické body.

Aký máte postoj voči ministerke kultúry Martine Šimkovičovej, ktorá začiatkom roka zverejňovala dnes už vymazané videá napríklad v súvislosti s financovaním mimovládnych kvír organizácií? 

Už mi nestojí ani za úvahu. Nemôžem k nej mať prirodzený rešpekt, lebo ide o človeka, ktorý je nevzdelaný, nekompetentný a vedome zlomyseľný. Zo svojej mocenskej pozície vypúšťa o LGBTI+ ľuďoch dezinformácie. Ťažko sa dá obhajovať, že iba vyjadruje svoj názor, pretože tak to nie je. A to hovorím ako kritiku, nešírim nenávisť. Teraz si ešte aj to zručne obracajú.

Novým prezidentom sa stal Peter Pellegrini, ktorý pochádza práve z Banskej Bystrice. Čo od neho očakávate vo funkcii?

Úprimne, neočakávam od neho vôbec nič, pretože bol sklamaním a je sklamaním na politickej aj ľudskej úrovni. Nechám sa iba príjemne prekvapiť. Ale zaujíma ma, či bude tiež prezidentom všetkých ako jeho predchodkyňa, ktorá bola prezidentkou všetkých ľudí, všetkých menšín žijúcich na Slovensku a uznávala ich ľudské a občianske práva.

Kedysi ste pracovali v školstve ako učiteľ. Vnímali ste v triedach predsudky voči LGBTI+ osobám alebo priamo voči sebe?

V rokoch 2010 až 2013 som učil na základnej a strednej škole a medzitým som začal aj na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Konkrétne na základnej škole som bol angličtinár aj triedny a nijakú šikanu som tam neriešil ani som túto tému neotváral. Všetci kolegovia a kolegyne to o mne vedeli hneď od začiatku a podľa mňa aj niektorí rodičia. Nikdy som nič nepríjemné nezažil, ale poznám strach iných nevyoutovaných učiteľov, ktorí sa skrývali, lebo to brali ako ohrozenie svojej práce.

Na strednej škole o mne tiež vedeli, tam boli nejaké srandičky, ale necítil som šikanu ani od riaditeľky. A na Akadémii umení už vôbec nie.

Ako by sa podľa vás mohlo najmä na základných a stredných školách hovoriť o rôznych menšinách vrátane LGBTI+ ľudí, aby sa znížila miera predsudkov už v tomto veku? 

Najlepšiu skúsenosť mám so spomenutým projektom Živé knižnice. Ide o veľmi efektívne neformálne vzdelávanie. Po útoku pred Teplárňou som sa dozvedel, že boli školy, ktoré uvalili embargo na túto tému. Učiteľom sa povedalo, že ju nemajú spomínať. To ma veľmi ranilo, lebo mladí ľudia sa prirodzene zaujímajú o to, čo sa deje, chcú poznať spoločensko-politický kontext.

Na internete síce majú veľa informácií, ale nachádzajú tam aj hoaxy, preto sa ich snažím vyvracať. Zároveň sú zvedaví v rámci vlastného sebapoznávania, čo je super. Ja som takéto debaty v 90. rokoch ani neskôr nemal s nikým.