Denník N

Nevesta hôľ od SND: Slováci ako národ čírych pudov a živelnosti

V inscenácii Nevesta hôľ ponúka SND ďalší odvážny obraz národa.

3
Dano Heriban (Libor), Petra Vajdová (Zuna). Foto – Martin Geišberg

Po kritických obrazoch v Polnočnej omši, Bále či Mojmírovi II. prichádza Slovenské národné divadlo s pohľadom na Slovákov spätým s prírodou, ktorej pôsobením sa ľudské vášne odhalia až na kosť.

Hoci Bál aj Mojmír II. pracujú s viacerými časovými rovinami, sú pomerne presne ukotvené v čase. František Švantner napísal Nevestu hôľ krátko po 2. svetovej vojne, ale spracovanie románu, ako ho podáva režisér Roman Polák, smeruje skôr k časovej abstrakcii. Predpokladáme, že príbeh sa odohráva pravdepodobne v prvej polovici 20. storočia, ale pre porozumenie je to absolútne nepodstatné. Polákova nová dramatizácia (prvý raz dielo uviedol tiež vo svojej dramatizácii v roku 1986 v Martine) je tentoraz založená na čírej pudovosti, vášni a živelnosti. Polák nové naštudovanie takmer oprostil o svet „hore“, v ľuďoch vládne živočíšnosť.

Na prvý pohľad zaujme divákov scéna – holá plošina ako breh, ale aj bralo, pod ktorým je potok. Z plošiny sa stáva les, lúka, krčma aj priestor pre spomienky. Voda tu nepredstavuje len očistu v podobe dažďa, spomínaný potok je skôr prekážkou. Postavy sa brodia po kolená vo vode, šmýkajú sa v ňom. Potok je zhmotnením Švantnerovej prírody do konkrétneho prvku.

Voda, oheň, dym, krv, nahota

Roman Polák využil rôzne prostriedky, aby nás čo najviac priblížil k prírode: voda, oheň, dym, krv, nahota, pôrod. Kombináciou týchto prvkov sa mu podarilo vytvoriť vizuálne pôsobivé, výtvarné obrazy. Zároveň dokázal vyvolať pocit hrubosti, zemitosti, nízkosti. Striedavé osvetlenie – rozlievavé svetlo či úzky svetelný kužeľ – menilo prostredie bez toho, aby bola potrebná prestavba scény.

Diváci sa svetelnou zmenou dostali z lesa do krčmy, potom do chorého vedomia horára Libora. Polák zámerne prekrýva vidiny a skutočnosť, aby nebolo jasné, čo sa Liborovi len sníva a čo sa naozaj deje (tak to robí aj Švantner).

1

Emblémovými postavami inscenácie sú Zuna (Petra Vajdová), Tavo (Jozef Vajda) a On/Neznámy (Milan Ondrík). Zuna ako jediná by mohla zastupovať svet „hore“, aj do nej však režisér vložil veľa pudovosti. Petra Vajdová prezentuje Zunu spočiatku ako nadpozemský ideál, ale čím hlbšie sme v príbehu, tým je živočíšnejšia. Jej vnútorné vypätie a nespútanosť vrcholia v nahom súboji s Ním, vlkolakom, zvieraťom v nás.

Jozef Vajda aj vďaka výbornému maskovaniu predviedol koncentrovaný výkon ako uhliar Tavo. Jeho príbehová línia jasne vystupuje spomedzi ostatných. Tavo je hrubý, drsný, vychovaný ohňom. Ukrýva sa v ňom svet pohanskej mágie. Vajda svojím hlasom, zjavom aj gestom vierohodne tlmočí prízemného, primitívneho – takmer pračloveka. Milan Ondrík sa pomaly stáva Polákovým predstaviteľom zla (Koniec hry, DAB Nitra; Karpatský thriller, SND). V úlohe Jeho/Neznámeho, resp. tuláka je Ondrík v dialógoch prevažne civilný, no jeho herectvo má prirodzene blízko k naturalizmu, tak ako sa jeho postava Neznámeho mení na zviera – vlkolaka.

Horár Libor (Dano Heriban) sa pohybuje medzi nebeskou a pekelnou úrovňou. Jeho existencia nie je pevne ukotvená, len niekoľkými vetami na úvod sa naznačí, že sa vracia do svojho rodiska. Heriban mal azda najmenší priestor modelovať postavu, čo bola oproti ostatným jednoznačne vykresleným postavám ťažká úloha. Režisér ho necháva ako vonkajší element, narušiteľa, ktorý je svedkom rozprávaní o minulosti aj súčasných udalostí.

Nemá priestor na psychologickú drobnokresbu, ťažoba švantnerovskej atmosféry naňho doľahne náhle. Heriban je herecky sebavedomý, v druhej časti – v jeho šialenstve – mu pomáha svietenie, ktoré zahaľuje do tmy všetko okrem jeho tváre. Na druhej premiére mal však problém so zrozumiteľným tlmočením textu, rozprával rýchlo a málo zreteľne.

Alexander Bárta stvárnil krčmára Weinholda, ďalšieho Zuninho nápadníka. Hral ho ako chodiace rácio, kalkul, ktorý necíti a neprežíva. Tomu prispôsobil úsporné gesto a striedmu, ničím nezafarbenú reč.

V Polákovej dramatizácii vystupuje celá dedina, ale používa ju len rozdrobenú na jednotlivcov alebo menšie skupiny. Silu dediny ako kolektívu využije len raz, pri príchode Libora, necháva ho však stáť obďaleč ako toho, kto sa medzi nich nikdy nezačlení.

2

Polák rozvil v Neveste hôľ mnoho motívov pôvodných aj domyslených, ktoré rozohral najmä disponovaný súbor staršej a strednej generácie. Každý z množstva výstupov, ktoré Polák za sebou radí, je vytvorený inými hereckými prostriedkami, inou poetikou. Strieda sa civilný prejav, oslobodený od rekvizít, s lyrickými obrazmi Zuny kúpajúcej sa v daždi, naturalistické obrazy plné krvi sa striedajú so štylizovaným zásnubným tancom v krčme. Každý obraz sám osebe funguje, ale čím viac sa ich radí za sebou, tým menej pozornosti si získavajú.

Divadelná mágia, veľkovýpravné plátno, ktoré režisér na začiatku úspešne vybuduje pomocou atmosférotvorných divadelných, vlastne prírodných prostriedkov, sa skôr či neskôr opotrebuje. Vášeň, eros aj pudovosť, ktoré prostredníctvom Švantnerovho jazyka chcel režisér interpretovať, v takom širokom časovom rozpätí (3,5 hodiny) a zámernej kontrastnosti scén postupne slabnú. Prirodzene potom slabne aj divácky zážitok.

Recenzia / divadlo

František Švantner: Nevesta hôľ

Adaptácia a réžia: Roman Polák, dramaturgia: Daniel Majling, scéna: Pavel Borák, kostýmy: Peter Čanecký, hudba: Andrej Kalinka, pohybová spolupráca: Marta Poláková.

Hrajú: Dano Heriban, Petra Vajdová, Jozef Vajda, Alexander Bárta, Milan Ondrík, Leopold Haverl, Božidara Turzonovová, Zuzana Kocúriková, Dušan Jamrich, Gabriela Dzúriková, Soňa Valentová-Hasprová a ďalší.

Premiéry: 31. 1. a 1. 2. 2015 v Slovenskom národnom divadle

Kultúra

Teraz najčítanejšie