Ak ste chlap namieste, chcete mať vedľa seba partnerku, nie druhú mamu, hovorí český feminista Houdek 

Pavel Houdek je známy český inovátor v oblasti sebaobrany, kriminológ a feminista. Spolu s manželkou Jasmínou Houdek sú autormi knihy Moderná sebaobrana, ktorá sa stala v Česku i na Slovensku bestsellerom.

Kurzy sebaobrany, ktoré vedie s manželkou už jedenásť rokov aj na Slovensku, navštevujú verejne známe ženy, političky, ale i veľa žien, ktoré sa v živote stretli so slovným alebo fyzickým obťažovaním či násilím.

Houdek hovorí, že práve denný kontakt s obeťami agresívnych mužov a extrémistov ho priviedol k otvorenému propagovaniu feministických myšlienok. Je presvedčený, že silná osveta spolu s odvahou brániť ženy môže zmeniť kultúru a nastavenie spoločnosti.

„Každý muž má okolo seba ženy, na ktorých mu záleží. Či je to dcéra, manželka, matka, kamarátka, predsa nikto nemôže chcieť, aby sa tým jeho ženám diali zlé veci. Máme moc to zmeniť, ak my všetci muži budeme proti negatívnym javom vystupovať, začne sa to meniť,“ hovorí.

Za jeho feminizmus ho mnohí muži na sociálnych sieťach osočujú, zosmiešňujú, vyhrážajú sa mu. On im nastavuje zrkadlo svojim videami, workshopmi a článkami.

V rozhovore s Pavlom Houdkom sa dočítate:

• ako sa stane feministom muž, ktorý pochádza z tradičnej rodiny,
• ako to vyzerá v domácnosti muža feministu,
• prečo sa len máloktorý muž zastane ženy, ktorú niekto oplzlo uráža na verejnosti,
• ako bojovať s nenávistnými prejavmi mizogýnov a extrémistov na sociálnych sieťach,
• prečo je stále na výslní mačistický typ chlapa,
• prečo feminizmus môže výrazne zlepšiť život aj mužom.

Kto je feminista?

Každý muž, ktorý má všetkých päť pohromade, by mal byť feminista, pretože na nejakej základnej úrovni feminizmus znamená rovnosť mužov a žien, ktorú objektívne nemáme a ktorú by každý vyrovnaný chlap mal chcieť a mal sa o ňu usilovať.

Každý muž pochádza z nejakého prostredia, dostal nejakú výchovu, čo ho ovplyvňuje aj v správaní k ženám. V akom prostredí ste vyrastali vy? Čo vás formovalo k feminizmu?

K feministickým myšlienkam som sa dostal prostredníctvom sebaobrany. Chodí k nám veľa žien, vždy ma zaujímalo prečo a počúval som ich príbehy. Takmer žiadna žena neprišla preto, aby sa naučila dať dobrú ranu alebo skvelý kopanec. Povedia: „Pracujem ako servírka a muži si na mňa dovoľujú, potrebujem nejaké nástroje, ako ich umravniť.“ Alebo: „V lete je teplo, oblečiem si sukňu a na ulici na mňa pokrikujú kadejaké sprosté výrazy, bojím sa.“

A keď som začal premýšľať a pátrať po koreňoch všetkých týchto javov, prišiel som na jedného spoločného menovateľa – nerovnosť mužov a žien v spoločnosti. Polovica populácie je stále v určitých aspektoch menejcenná, dostáva menej zaplatené za prácu na rovnakých pozíciách, je diskriminovaná na trhu práce v oveľa vyššej miere, je ohrozená domácim násilím a tak ďalej. Ak chcem byť inštruktorom sebaobrany, ak to chcem brať vážne, tak na jednej strane musím ženy učiť, ako sa majú brániť proti násiliu, čo povedať, ako sa za seba postaviť, a druhá rovina je celospoločenská a tá úzko súvisí s feministickými myšlienkami – či chceme alebo nie.

Aký vzťah ste mali k feminizmu ešte pred tým, ako ste začali s kurzom sebaobrany? Boli ste už skôr feministicky ladený? Formovala vás k tomu rodina a prostredie, v ktorom ste dospievali?

Vyrastal som v prostredí ako všetci ostatní. V úplne tradičnej rodine, kde sa mama starala o domácnosť a otec zarábal. Napríklad moja mama, vďaka tomu, že sa teraz o tejto téme často rozprávame a máme dobrý vzťah, už má trochu odlišný pohľad na stereotypy, ale má vyše 60 rokov a stále sa tam premieta tá tradičná výchova.

Ako ste sa teda postupne dopracovali k tomu, že sa dokážete vcítiť do problémov žien a citlivejšie vnímate nerovnosť medzi pohlaviami?

Je to preto, že sa tej téme venujem a historky o správaní mužov k ženám počúvam denne. Mám na to zvýšenú empatiu a citlivosť, nemávnem nad tým rukou. Prirodzená autentická reakcia väčšiny mužov na tie situácie je: „Ale veď o nič nešlo, bol to nejaký blbec.“ Mávne nad tým rukou a ide ďalej. A pritom to nemusí ani myslieť nejako zle.

Je to o tom, že ženská a mužská skúsenosť sa vzájomne nezhodujú. Pretože ja, muž, keď pôjdem po ulici a začne na mňa nejaká žena na zastávke pokrikovať, aký mám pekný zadok, tak mi bude asi trápne. Alebo sa bude na mňa tlačiť niekde na večierku opitá pani, budem sa cítiť nepríjemne, trápne, ale to je všetko. Ak by som to niekomu na druhý deň rozprával, poviem: „Fúú, bola tam nejaká opitá ženská, bola to trápna situácia.“ Ale nemám strach, nebál som sa ani v tej situácii. A to je ten rozdiel.

Ako muž sa v takej situácii nebudem báť o život. A vlastne mi nedôjde, že keď je to naopak, nie je to to isté. Žena sa bojí. Trikrát sa obzrie, či ju ten chlap nesleduje, kým príde domov, vo vrecku stíska kľúče a premýšľa, čo bude, keď ju dobehne a bude ju chcieť zatiahnuť niekam do podchodu. Porovnateľná situácia pre mňa ako muža je, ak by mi cestu zatarasili dvaja-traja svalovci a začali do mňa skákať, že čo čumíš. To by bolo situácia, keď by som sa bál. Ale takúto situáciu muž zažije možno raz-dvakrát v živote, ale žena skoro každý týždeň.

No a keď sa s tým chce zveriť napríklad svojmu partnerovi alebo otcovi, blízkej osobe mužského pohlavia, odozva je mávnutie rukou, zľahčovanie v lepšom prípade. V horšom si vypočuje: „No tak nosíš sukňu, páčiš sa, tak sa nediv.“ Čo si z toho potom odnesie? Že pre ňu to bolo maximálne nepríjemné, bála sa a nabudúce si to radšej nechá pre seba, pretože jej nikto nerozumie. A to potom vytvára bariéru.

Veľmi častá reakcia mužov, trebárs v komentároch na sociálnych sieťach, kde žena napíše o takej skúsenosti, býva: „No to nie je možné, to sa nedeje, nikdy som také nevidel.“ Samozrejme, že každý už bol svedkom takej situácie, akurát že ten muž na to nemá citlivosť a nedokáže si predstaviť, čo to znamená.

A ešte poviem k tomu jednu príhodu, ktorá je typická. Naše kurzy vedieme v priestore vo dvore, ide sa tam priechodom a vždy si dáme zraz s frekventantkami pred tým priechodom, a vedieme ich dovnútra. Čakalo tam desať žien, išli po ne inštruktorky, zašli spolu do priechodu a míňali sa s mužom, ktorý tam býva.

V tom tmavom priestore zrazu bolo desať žien a muž, ktorý, samozrejme, nezaváhal ani na sekundu. Ešte aj povedal, aké má šťastie, že stretol toľko žien. A to je ten moment, kde je dobre sa pozastaviť, pretože ak by to bolo obrátene, ak by do priechodu zašlo desať mužov a jedna žena, ktorá tam býva, tak tam najskôr ani nevkročí. No len čo je to naopak, je z toho vtipná historka.

Opisujete situácie, ktorým ženy musia čeliť naozaj často. Na druhej strane muži zvyknú reagovať, že keď chcú byť k ženám galantní, už aj to je problém, a nevedia, ako majú prejaviť žene rešpekt.

Rešpekt a galantnosť sú dve rozdielne veci. A to je možno jadro problému – tá galantnosť tradičného džentlmena. Jedného takého u nás máme, Špačka (Ladislav Špaček označovaný za odborníka na etiketu – pozn. red.), typ starosvetských džentlmenov. Vtĺkajú nám do hlavy etiketu už od základnej školy a potom si pozriete tie pravidlá a sú tam také perly, že keď ide žena na večeru, tak sa tam nechodí najesť, má si maximálne zobnúť nejakú jednohubku, ale rozhodne nemá jesť, pretože je dáma a nevyzerá to dobre. Chytám sa za hlavu. Kde to žijeme? Je to galantnosť?

Keď sa nad tým človek zamyslí, je to taký spolovice slizký materialistický prístup. Áno, dievčatko, ty tu budeš za peknú a výmenou za to sa k tebe budem dobre správať. A toto vidíme aj v diskusiách na sociálnych sieťach: ak žena nezodpovedá ideálu krásy alebo sa venuje niečomu, čo nezapadá do tých predstáv, je to krava. A už tam lietajú urážky, nadávky, vyhrážky.

Džentlmenstvo a galantnosť vlastne hovoria, že ak dodržiavaš pravidlá, si dáma, ale ak z nich vystúpiš, prídu za to nejaké sankcie. Preto je podľa mňa lepšie slovo rešpekt, ktoré reflektuje aj feministické myšlienky. A priama odpoveď na vašu otázku je, že žiadna pevná hranica nie je a je to tak v poriadku. Každý máme tú hranicu niekde inde. No určite sú veci, ktoré sú jednoznačne za hranou.

Ak niekam prídem, tak asi nie je najlepší nápad pochváliť žene prsia. No niekde je tá sivá zóna. Napríklad mám v práci kolegyňu, ktorej neprekážajú ani mierne oplzlé vtipy, ale niekomu, samozrejme, prekážajú. Vyžaduje to základnú empatiu. Keď vidím, že je niekto citlivý, tak vtipy hovoriť nebudem, lebo mu to môže byť nepríjemné.

Alebo aj keď som kontaktný typ a niekoho sa dotknem, nemyslím to zle, jednoducho sa len jemne dotknem ruky, ramena. A keď vidím, že je to tomu človeku nepríjemné, odtiahne sa, tak už to znovu neurobím. Alebo sa dokonca aj ospravedlním.

Bohužiaľ, keď sa takéto situácie stanú v bežnom živote, ak sa žena nad niečím takým pozastaví, veľká časť mužov to neunesie a začne reagovať skôr obviňovaním, ponižovaním, zosmiešňovaním: „Čo myslíš, čo asi robím? Ja som to tak nemyslel!“ A vlastne vôbec neuznáva telesné hranice, ktoré má každý niekde inde a treba ich rešpektovať.

To sú spôsoby a návyky, ktoré si ľudia zvyčajne nesú z detstva, z prostredia, v ktorom vyrastali. 

Začína sa to výchovou. Máme malú dcéru, snažíme sa ju nejako vychovávať a potom vidíme spôsob, akým k nej pristupuje spoločnosť, v ktorej stále vychovávame chlapčekov a dievčatká odlišným prístupom. Stále je tu prítomné to „ale ty si dievča, nemala by si kričať, vyvádzať“.

Keď dievča vezme do ruky palicu a začne s ňou šermovať, tak by nemalo, lebo sa aj ušpiní. A ak to isté robia chlapci, je to normálne, lebo „chlapci sú chlapci“. A plošne pre všetky deti platí, že ich nevedieme k telesnej autonómii. Dieťa si vypočuje: „Bež za dedkom, daj mu pusu a choď spať.“ Neodznie tam to „ak chceš“.

Bol som s dcérou na ihrisku a jedna pani, ktorá tam bola s vnučkou, k nej podišla a pohladila ju po hlave so slovami: „Jéj, ty si roztomilá.“ Dcére sa to zjavne nepáčilo, stuhla, pozerala do zeme, dokonca jej odstrčila ruku a tá pani sa začala smiať a pohladila ju napriek tomu ešte raz. Tak som ju upozornil, nech sa nedotýka mojej dcéry, či nevníma, že jej to je nepríjemné. A ona, samozrejme, spustila, že tu má tiež vnučku, že chcela moju dcéru len pohladiť.

Spýtal som sa jej, či vie, čo týmto správaním učí dieťa. Malé dievčatko sa tak naučí, že na jeho nesúhlase vôbec nezáleží, pretože väčší a silnejší človek si bude aj tak robiť, čo sa mu zachce, a ešte sa bude na tom aj smiať.

A deje sa to aj u doktora. Lekárka chce vyšetriť moju malú dcéru, pozrie na mňa alebo manželku, aby sme ju vyzliekli, povie, aby sme ju podržali, keď jej bude dávať injekciu. A ja tej lekárke v tej situácii poviem, nech sa pozrie dcére do očí, prihovorí sa jej a vysvetlí jej, čo s ňou bude robiť. Začína sa to teda už pri výchove k telesnej autonómii, že rešpektujeme dieťa – človeka a jeho hranice. Dieťa si má vedieť povedať, čo chce a čo nie, lebo si to nesie do celého života.

Vaša dcéra má teraz päť rokov. Keď denne v práci riešite zlé skúsenosti žien, nemáte potom pri dcére ešte silnejší ochranársky pud? Otcovia zvyknú hovoriť, že keď dcéra pôjde do puberty, kúpia si pušku. Máte to tak aj vy?

Beriem do úvahy všetky riziká. Napríklad, keď prihlasujeme dcéru na nejaký krúžok, tak sa pýtam, ako majú nastavené postupy pre prípad, že sa odhalí nejaký sexuálny nátlak alebo obťažovanie. A pýtam sa, ako by to riešili.

Väčšinou začnú vyhýbavo odpovedať, že u nás sa nič také nedeje, a to je pre mňa veľký červený výkričník. Pretože takéto organizácie priťahujú aj ľudí, ktorí chcú také veci páchať. A jeden z mála spôsobov, ako tomu môžeme predchádzať, je to, že organizácie budú mať nastavený systém, transparentný, ako tomu predchádzať a ako reagujú na situácie, keď sa nejaký prípad obťažovania odhalí.

Poďme ešte späť k mužovi feministovi. Ako sa feminista správa k ženám v bežnom kontakte?  

Najdôležitejšie je im načúvať. Počúvať napríklad aj o tých spomenutých negatívnych skúsenostiach žien bez toho, aby som ich hneď v úvode hodnotil alebo zhadzoval. Už som o tom hovoril, že ak muž mávne rukou, pozrie sa na to len svojimi očami, nič sa nedozvie. A potom bude prekvapený, keď uvidí nejakú štatistiku o správaní sa k ženám, bude hovoriť, že je to blbosť, že sa to nedeje. Deje. Ale ženy to nie každému mužovi povedia, lebo poznajú už vopred ich názor.

A v domácom prostredí k svojej partnerke?

To je druhá vec, ako sa rodová nerovnosť premieta do osobného života. Spoločnosť je štruktúrovaná tak, že nás priamo strká do nejakých rolí. Keďže tu stále máme gender pay gap, tak často muž zarába viac ako žena, preto dáva z určitého pohľadu logiku, že na rodičovskej dovolenke ostáva žena. Ale na druhej strane to tú platovú nerovnosť ešte prehĺbi a v konečnom dôsledku na to doplatí rodina.

Budem sa teda snažiť neprodukovať genderové stereotypy doma, nebudem vymedzovať ženské práce ako upratovanie, žehlenie, utieranie prachu a podobne a potom mužské práce, ale vezmem na seba férovú časť domácich prác, čo si veľmi veľa mužov myslí, že už robia.

Dnes už existujú celkom dobré nástroje, ktoré umožňujú spraviť si za polhodinky s partnerkou „check list“ toho, čo sa všetko robí v domácnosti, a vyjde z toho percentuálny výsledok, kto čo vykonáva. Dnes už sa hovorí aj o neviditeľnej záťaži. Muž síce môže robiť relatívne veľa vecí, ale žena je väčšinou stále tá manažérka domácnosti a vykonáva aj neviditeľnú prácu, tú duševnú, ktorá je navyše náročná. Myslí na všetky narodeniny, výročia, oslavy kamarátov detí, nakupuje darčeky, neustále myslí na to, čo treba zariadiť. A to tam všetko patrí.

Ako to mužovi odkomunikovať?

Napríklad u nás v Čechách máme projekt Férová domácnosť, stiahnete si dokument, v ktorom si môžete odškrtávať, čo kto robí a zistiť situáciu u vás doma. A zároveň je tam aj návod, ako to všetko zosúladiť.

Neplatená práca žien je stále obrovský problém aj u nás. Mnohé výskumy ukazujú, že osemdesiat percent žien príde domov z práce a čaká ich tam tá neplatená robota a starostlivosť o deti. 

Stále existuje predsudok, že dieťa má prirodzene bližšie k matke, že otca vlastne ani nezaujíma až do veku, keď už vie kopať do lopty alebo v šiestich rokoch jazdiť na bicykli. A to mi pripadá príšerné, pretože veľa týchto stereotypov má negatívne následky nielen na ženy, ale aj na mužov. Je dôležité o tom hovoriť.

Feminizmus neznamená, že som hrdina, rytier, ktorý zachraňuje ženy. Ale keď sa rozprávame o genderových stereotypoch a predsudkoch, tak mnohé z nich majú negatívny dosah aj na mužov. Jeden z nich je práve rodičovstvo. My muži sme dosť tlačení do toho, aby sme boli živiteľmi rodiny, nosili domov peniaze, že to je naša úloha. A žena sa teda stará o malé dieťa, obzvlášť na rodičovskej dovolenke. U nás len necelé dve percentá mužov idú aspoň na časť rodičovskej dovolenky. V Škandinávii je to okolo 50 percent.

Muž tak prichádza o najdôležitejšie a najcennejšie obdobie s dieťaťom, čo je do troch rokov veku, keď sa mu aj formuje vzťah k rodičom. Je veľa psychologických štúdií, ktoré hovoria, že v tom období zameškané sa už nikdy nedobehne. Mňa to číslo – dve percentá – šokuje.

Ja som sa s manželkou na rodičovskej striedal a išiel som raz s dieťaťom v kočíku za jedným známym do jeho reštaurácie. Pri jednom stole sedeli nejakí jeho známi a jeden z nich, ktorý ma vôbec nepoznal, sa ma spýtal: „Točíš rodinohodiny?“ Mne to vôbec nedocvaklo. Hovoril som si: Čo to je? Čo tým myslí? A až potom mi to došlo, že on narážal na to, že som s dieťaťom preto, lebo musím, žena ma donútila. Pritom čas s dieťaťom je to najcennejšie obdobie v živote.

Ďalším príkladom je duševné zdravie mužov. Keď nás niečo trápi, necháme si to pre seba. Muži omnoho menej chodia k lekárom, takmer vôbec na terapie.

Je to predsa málo mužné, nie?

No ale potom muži aj výrazne viac umierajú na civilizačné choroby ako rakovina, pretože zanedbávajú prevenciu. Lebo my sme chlapi, nepôjdeme predsa s každou hlúposťou k doktorovi! Muži majú aj vyššiu mieru samovrážd. Prečo? Lebo nebudú predsa niekomu hovoriť o svojich problémoch.

No a späť k otázke, ako sa správa feminista v bežnom živote. Základ je férové rozdelenie domácich prác, férová starostlivosť o deti a zároveň načúvanie partnerke. Muž by mal mať ešte osobnú odvahu a osobnú intervenciu v situáciách, keď sa deje nejaká diskriminácia voči ženám. Naozaj to veľká väčšina mužov stále nerobí. Pritom je prevaha tých, ktorí nepokrikujú na uliciach na ženy alebo v práci nemajú sexistické poznámky a narážky, ale tá menšina, ktorá to robí, sa spolieha na to, že všetci ostatní budú mlčať, že my budeme „držať hubu“.

A to je to také tiché bratstvo, keď mám kolegu a on na porade povie kolegyni, ktorá prezentuje, nejakú sexistickú narážku ako: „Ženská mi tu bude niečo vysvetľovať?“ Samozrejme, žena je väčšinou ticho, ale aj tí všetci chlapi, ktorí tam sedia, budú ticho. Možno sa aj trochu zasmejú alebo budú pozerať do stola. Ale nič nepovedia. A to je tá osobná odvaha, vystúpiť v takej situácii, povedať kolegovi „toto nerob, je to cez čiaru“.

To si väčšina mužov nedovolí, lebo je to riziko. Ak ide o šéfa, nebude ma mať rád, nezvýši mi plat, keď bude prepúšťať, pošle ma prvého preč. Alebo aj niekde inde, vo verejnom priestore, na zastávke, v kaviarni, keď počujem, ako niekto niečo sexistické hovorí, ako typický muž sklopím zrak. A pritom je veľmi dôležité ozvať sa.

Za každých okolností?

Určite. Ak nejaký muž na plný autobus zahlási nejakej žene, že má super kozy alebo niečo podobné, spolieha sa na to, že ja budem mlčať. Mlčaním prispievam ku zlu, pretože ak sa ozvem, tak ten človek nebude za borca, narazí na nejaké hranice. A aj tí ostatní v tom autobuse si povedia, aha, ono je možné sa ozvať.

Povzbudí to aj ženy, ktoré sú zvyknuté a naučené mlčať, pozerať do zeme a dúfať, že to ostane len pri jednej vete. Povie si, tak ja sa môžem ozvať, lebo je tu niekto, kto sa ma zastal. A pomaly začneme meniť kultúru, lebo ona sa nezmení tým, že sa neozvem. Zmení sa to len tak, že ľudia, ktorí majú nevhodné poznámky a je ich menšina, začnú narážať na odpor a na to, že je to neprijateľné.

Všímam si, že medzi mladšou generáciou sú aj muži, ktorí sa správajú k ženám ako k seberovným, slušne, s rešpektom. No na druhej strane aj v téme feminizmus cítiť polarizáciu.  

Býval som celkom optimista, čo sa týka mladej generácie. Chodíme prednášať aj do škôl a tam vidím, že hranice majú už niekde inde. Na druhej strane vidíme z rôznych volieb na národnej alebo európskej či globálnej úrovni, že sa veľa mladých mužov prikláňa ku krajnej pravici a ženy, naopak, k ľavici a feminizmu.

Vidíme to aj u nás na Slovensku. Pravicový extrémizmus je citeľný, niektorí mladí muži uznávajú mizogýnov ako Andrew Tate, ktorý hlása, že žena je menejcenná, má sa podriadiť mužovi. Ako bojovať proti takému extrému?

Príklad Andrewa Tatea je dobrý, pretože na českých základných školách ho pozná a sleduje skoro tretina školákov. Ďalšia tretina nemusí sledovať nikoho a ďalšia má progresívne myšlienky. Ale nemáme tu nikoho výrazného s opačným názorom ako Tate. Chýbajú tu vzory, aj globálne. A keď nie sú vzory, mladí ľudia sa nemajú kým inšpirovať, niet divu, že potom majú prevahu tí z opačného spektra.

Kolega Vladimír Šnídl napísal text o dospievajúcich chlapcoch, ktorí uznávajú Andrewa Tatea, je až hrozivé, ako ho niektorí obdivujú, nosia ho na tričkách a hlavne sa stotožňujú s jeho myšlienkami. Ale napríklad v niektorých hollywoodskych filmoch sa začal objavovať feminizmus. Spomeniem film Barbie a napríklad aj nový film Kaskadér, v oboch hrá americký herec Ryan Gosling. Jeho postavy sa nehanbia vyjadriť city, poplakať si. Môžu mať aj takéto počiny nejaký výraznejší vplyv?

V školách vidím, že mnohé veci, o ktorých so žiakmi hovoríme, sú už dnes absolútne neprijateľné. Zároveň vidím, že osveta je stále nutná. Keď sa povie feminista, tak množstvo ľudí si predstaví nejakú karikatúru, chudého chlapa v sukni, možno v topánkach s podpätkami, s nalakovanými nechtami a záľubou vo vyšívaní. Ale nie je to tak.

Ja sám mám plno typicky alebo stereotypne mužských záľub. Robím bojové športy, dvíham činky, zbieram nože. Sledujem akčné filmy, ale to neznamená, že sa budem k ženám správať ako blbec, však? Aj z druhej strany je umelo živený strach, že ak dvíhaš činky a máš svaly, tak budú o tebe hovoriť, že si toxicky maskulínny. Alebo keď máš rád motorky a box, tak si ten pravý chlap a je to v konflikte s feminizmom. Ale to vôbec nie je pravda.

Škatuľkovanie je u nás veľmi zažité, príznačné pre naše kultúry, ale v mnohých prípadoch sú tie predstavy mylné. 

Vidím to najmä na sociálnych sieťach. Pod témy o feminizme mi píšu rôzne hejty, a keď potom vidia, kto som a čo som zač, tak sú prekvapení, že vidia niekoho, kto je na prvý pohľad stereotypný chlap. Feminizmus nie je o tom, že si muži musia lakovať nechty, ale o tom, aby si každý mohol vybrať. A keď nejaký muž chce, môže pokojne nosiť sukňu. Ale keď chce boxovať, tak chodí na box. A tak je to, samozrejme, aj pri ženách. Ak chce boxovať dievča alebo žena, nech to robí. Žiadne reči typu: to by si nemala, lebo ti to nepristane.

Mnohí si myslia, že keď je niekto feminista, uberá mu to na mužnosti, na maskulinite. 

Jasné. Práve nedávno som sa stretol s názorom, že ak sa niekto stará o dieťa, je na rodičovskej dovolenke, nosí dieťa v šatke, prebaľuje ho, chodí s ním na ihrisko a varí mu, tak je to nedostatočne maskulínne.

Ako ste na to reagovali?

Autenticky ma to zaujalo, tak som sa spýtal na svojich sociálnych sieťach ľudí. Síce tam mám svoju bublinu, ale sú tam aj ľudia, ktorí ma sledujú, lebo ma neznášajú. Tak som sa verejnosti spýtal, čo si o tom názore myslia. A odpovede boli klasicky polarizované. Ženy takmer výhradne písali, že nie, že starať sa o dieťa neuberá na mužnosti. Práve naopak.

Keď vidia, že chlap sa dokáže postarať o dieťa, pripadá im ešte viac maskulínny a príťažlivý. No a väčšina mužov písala, že je to blbosť. Že keď sa chlap stará o dieťa a mieša kašičku, je to ženské. Čo je vlastne veľmi zaujímavé, keďže jedna z tých akože mužských vlastností a hodnôt je práve ochranársky prístup.

Niektorí sa starajú, ale možno sa k tomu hanbia priznať v spoločnosti, nie? Už sme trochu o tom hovorili. 

No to je vlastne veľmi zaujímavá otázka, pretože keď chlap bude doma žehliť a povie to niekde v nejakom stereotypnom kolektíve, tak čo si vypočuje? Že je pod papučou. „Musíš žehliť, aby si potom mal večer sex, čo?“ Alebo: „Kto u vás nosí nohavice? Chlap predsa nežehlí.“ A zároveň si myslím, že veľa mužov doma žehlí a robí aj iné práce. Tieto stereotypy opakujú zo strachu, aby neboli považovaní za baby. Ale samo osebe je to poriadne absurdné. Veď to mužné by malo byť v tom, že som chlap, a teda robím, čo chcem, nehanbím sa ani za to žehlenie.

Myslím si, že mnohí muži sa jednoducho boja. Tie dve percentá mužov, ktorí idú u nás na rodičovskú dovolenku, o tom vypovedajú. Podiel je dokonca rovnaký aj v rodinách, kde žena zarába viac. Ekonomický argument tam nehrá významnú rolu, ale spoločenský tlak, čo sa očakáva od mužov.

Tvrdenie, že ja nejdem na rodičovskú, lebo zarábam, sa zrejme aj dnes objavuje často. 

Je to zaujímavý fenomén, lebo ak aj muž zarába viac a chodí do práce on, žena je doma, odloží sa jej kariéra o tri-štyri roky, niekedy aj dlhšie, ak sú dve deti po sebe. Celý ten čas jej nestúpa plat, a keď sa to potom naráta ako príjem na rodinu, rodina tratí oproti hypotetickej situácii, ak by sa na rodičovskej dovolenke vystriedali. Žena by rýchlejšie naskočila do pracovného a kariérneho procesu, skôr by začala zarábať a jej mzda by rástla.

A žena po tých materských, rodičovských, OČR-kách s chorými deťmi má ešte aj na dôvažok po ukončení pracovnej kariéry nižší dôchodok. 

Presne. A ak ste chlap namieste, chcete mať predsa vedľa seba partnerku. Už to slovo evokuje, že je to niekto, kto je na rovnakej úrovni. Ak hľadám ženu, ktorá mi bude prať, variť, nehľadám partnerku, ale druhú mamu. Pokiaľ si nevieš uvariť alebo vyprať, nedokážeš si doma poupratovať, tak si stále decko. Ako keby ťa tá tvoja žena mala dojčiť a prebaľovať, akurát, že si už veľký a stará sa o teba ako o dieťa.

Mňa by ponižovalo ako človeka, keby som od partnerky vyžadoval poskytovať kompletný denný servis. Veď tak sa o mňa starala mama, keď som bol malý a nevedel som to. Ale chcieť to od svojej partnerky? To je veľmi ponižujúce. Pre mňa ako človeka, pre mňa ako muža.

A znovu to súvisí aj s peniazmi. Lebo pre mňa by bolo ponižujúce, ak by žena bola odo mňa závislá, od mojich peňazí, tiež by bola ako dieťa, ktoré si ku mne chodí po vreckové. A opäť je to naviazané na ďalšie veci, ako je domáce násilie. Ak je žena od muža finančne závislá, ťažko sa jej od násilníka odchádza, nemá peniaze, aby uživila seba a deti.

Ako to vyzerá u vás doma? Čo robíte vy a čo manželka?

Striedali sme sa na rodičovskej dovolenke odvtedy, keď to už bolo možné a dcéra nemusela byť s manželkou nonstop. Aj keď žena dojčí, časom sa to dá vyriešiť odsávaním mlieka, keď prestane dojčiť, už je to pohoda. Už padne akýkoľvek argument, že to nie je možné. Často zaznieva, že žena je tá, ktorá má byť pri dieťati, je na to vybavená. Ale veď nemá nejakú tretiu ruku na prebaľovanie. Muž nemôže, chudáčik, prebaľovať, lebo mu z toho príde zle alebo čo? Takže áno, striedali sme sa hneď od času, keď prestala byť prítomnosť manželky biologicky nevyhnutná.

A urobili sme si audit férovej domácnosti. Výsledok bol zaujímavý, pretože sme si obaja mysleli, že toho robíme doma viac. Vyšlo nám to jedna k jednej, čo nám otvorilo oči, pretože ja som bol presvedčený, že toho robím ešte viac. A boli tam presne tie veci, ktoré som nevidel, duševná práca. Tie narodeniny, darčeky, kontroly u lekára, čo všetko držia v hlave väčšinou ženy. Audit domácnosti mi umožnil zistiť to.

Aj ste po audite niečo zmenili, prerozdelili inak?  

Vlastne nakoniec ani nie, nebolo treba, vyšlo nám to v pohode. Skôr sme niektoré veci pomenovali, pretože boli nevypovedané. Máme na starosti každý to, čo nám je bližšie. Napríklad ja žehlím, pretože žena to neznáša a mne to neprekáža, ona zase robí niečo iné. Potom máme veci spoločné, že sa obaja snažíme byť veľa s dcérou, ktorej svojím príkladom odovzdávame hodnoty rovnoprávnosti.

Obaja jej čítame rozprávky a pri tejto téme mi napadá, že aj v tých tradičných príbehoch je veľmi veľa stereotypov. Okrem dobra a zla, čo je v poriadku, je tam väčšinou nejaký princ, silný, statočný, proste aktívny mužský element, ktorý zachraňuje princeznú bozkom. A ona je tam ten pasívny prvok. Krásna a milá, no pasívne čaká, kým ju princ nezachráni.

Dnes už sú, našťastie, aj iné rozprávky, kde sú dievčatá a ženy hrdinky. 

Chceme jej čítať aj tie klasické, aby ich poznala, keď sa v škôlke o nich rozprávajú. Preto jej čítame aj Zlatovlásku, ale robíme menšie obmeny. (smiech) Napríklad, kde bolo, tam bolo, žila krásna princezná a bola tiež veľmi múdra, mala doktorát a viedla svoju vlastnú firmu. Alebo vynechávame niektoré odseky.

Máme aj moderné detské knihy, napríklad príbehy úspešných žien. Každý večer dcére prečítam jeden a ona sa ma potom pýta: Je to pravda? A ja jej odpovedám, áno, naozaj sa to tak stalo, ale predtým to bolo inak, ženy nesmeli podnikať alebo ani len chodiť do práce. Dcéra tomu nechce veriť, pretože vidí, ako je to u nás doma.

S manželkou Jasmínou spolu podnikáme, máme spoločnú firmu, takže príjmovú stránku máme úplne ošetrenú, obaja máme rovnaký podiel. Aj peniaze máme jedna k jednej. Máme šťastie, lebo to nám vyriešilo aj do haliera rovnaký príjem. Pre nás je dôležité, aby mal každý svoje vlastné peniaze. Síce máme rodinný rozpočet, ale obaja máme aj peniaze mimo kontroly toho druhého.

Máte teda každý svoj bankový účet?

Máme spoločný účet a k tomu vlastný s peniazmi, s ktorými si robí každý, čo uzná za vhodné. Zdá sa nám to naozaj dôležité.

Badať na vašej päťročnej dcére, že ju vychovávate v rodine, kde panuje rodová rovnosť?

Asi áno. Teda dúfam, že sa to prejaví najmä časom. Ale zároveň si uvedomujem, že vplyv spoločnosti a prostredia, v ktorom sa okrem rodiny pohybuje – škôlka, neskôr škola, je tiež dosť silný. Nechcem teda našu výchovu preceňovať, ale snažíme sa jej ísť príkladom, netlačíme ju do toho.

Stáva sa, že príde a povie, že si neoblečie modré tričko, lebo v škôlke povedali, že modrá je pre chlapcov. Nechce ho, nedáme jej ho, ale snažíme sa jej vysvetliť, aká je to blbosť. Veď môžeš nosiť hocijakú farbu, akú chceš. Pre koho je potom čierna? Možno povie, že pre chlapcov. Ale máš čierne šatočky a nosíš ich rada, nie? To je pravda, odpovie.

To, o čo sa pri nej najviac snažíme, je, aby vedela, že keď bude mať nejaký problém, nech príde za nami a povie nám o tom. Nech nemá strach zveriť sa nám.

Neviem, do akej miery sledujete situáciu na Slovensku, no u nás vo verejnom živote je vo veľkej miere prítomný mačizmus. Vidieť to veľmi v politike, kde sú stále v kurze silní, neohroziteľní, priam drsní lídri, ktorí vedia buchnúť do stola, často aj s mladými priateľkami či milenkami. Sú populárni aj medzi ženami. Čím to je, že ženy stále inklinujú k týmto typom mužov?

Zdá sa mi to logické. Tie ženy vyrastali v tejto spoločnosti, podliehali predsudkom a do nejakej miery ich reprodukujú, aj keď na ne možno doma doplácajú. No čoraz väčší podiel žien si to uvedomuje, lebo sa stretávajú s diskrimináciou. Ale keďže je tu stále dosť veľa žien, ktoré reprodukujú stereotypy, nepríde zmena zo dňa na deň.

Na Slovensku máme posledné roky naozaj extrémnu situáciu v urážaní žien najmä na sociálnych sieťach. Nielen naša bývalá prezidentka Zuzana Čaputová bola obeťou mnohých nenávistných prejavov, ale aj iné političky alebo novinárky. Máte to v podobnej miere aj u vás v Česku?

Ako to povedať čo najzrozumiteľnejšie… Situácia u vás je horšia, ale nepovedal by som, že nejako extrémna oproti niektorým iným krajinám. Miera nenávisti a hejtov je všade obrovská. Narážame na to aj u nás.

Ženy političky v Česku čelia hejtom ako aj muži politici, dozvedajú sa o sebe, že sú dementné, ničomu nerozumejú. Ale na rozdiel od mužov si ešte o sebe prečítajú, že sú hnusné, nikto by s nimi nechcel spať alebo že do svojich funkcií sa dostali cez posteľ. Dosť často sú v tom aj sexuálne vyhrážky znásilnením, čo sa už naozaj dotkne aj hlbšej vrstvy človeka.

Ženy potom strácajú chuť sa verejne angažovať, je tam viac mužov, a zase sa dostávame k argumentu, že veď tie ženy tam nie sú, lebo asi nechcú, tak čo s tým narobíme? Spomenuli ste hejtovanie novinárok, to máme aj u nás. V poslednom čase veľa pracujeme s novinárkami a političkami. Aj s aktivistkami.

Viditeľné ženy to majú náročné, keď musia ustáť tie neustále nenávistné prejavy. 

Áno, je to, žiaľ, aj u nás bežné.

Ako sa majú brániť?

Nie je na to jedna mustra. Je však veľmi dôležité hovoriť o tom, lebo tie sexuálne veci, vyhrážky znásilnením a podobne, ktoré sú už naozaj bežné, sa týkajú aj hlbšej podstaty. Totiž zase sme pri tom, že my muži si celkom nevieme predstaviť, že by nám niekto písal také veci, teda že by nás mal niekto znásilniť. A ešte k tomu v spoločnosti, kde každá desiata žena bola znásilnená, každá tretia zažila fyzické sexuálne obťažovanie, je veľmi vysoká pravdepodobnosť, že s tým má niektorá hejtovaná žena aj vlastné skúsenosti.

Tí najväčší extrémisti prajú znásilnenia, bitky, potraty. Má sa na také veci reagovať?

Fenomén nenávisti na sociálnych sieťach je relatívne nový, spoločnosť sa tomu venuje, zatiaľ s nie príliš pozitívnym výsledkom, preto je úplne legitímne na to nereagovať. Tých ľudí treba mazať, blokovať, pretože to nie sú názory, s ktorými sa dá polemizovať. Je to útok a ja to zvyknem prirovnať k prednáške, na ktorej je v sále 300 ľudí, je priestor na otázky a niekto si vezme mikrofón a začne sprosto nadávať, urážať, vyhrážať sa. Tak mu ten mikrofón zoberiete. A na sociálnej sieti blokujete a vyhadzujete.

Ak niekto okrikuje političku na ulici, má to dve roviny. V popise práce máte stretávanie sa s ľuďmi a hľadáte hranicu, čo je ešte akceptovateľná miera kritiky a čo už nie. Ak to prekročí hranicu, sú to urážky, vyhrážky, slovné útoky na rodinu, nie je to názor a proti tomu sa má aj človek vo verejnej funkcii ohradiť. Lebo ak sa neohradíte, útočník nadobudne pocit, že môže pritvrdiť, že môže ísť ďalej. On by mal naraziť na nejaké hranice. Z mojich skúseností to funguje. Keď sa tá osočovaná žena na ulici ohradí, že toto nie, väčšinou ten človek začne len brblať a odíde. Ale samozrejme, nemusí to tak byť vždy. Útočník môže chcieť konfrontáciu, ale ak bude obeť mlčať, nechá si to, nevyhne sa jej. Treba sa ohradiť.

Aj my stále častejšie pracujeme s verejne činnými ľuďmi, vyhľadávajú nás práve s týmto problémom.

Pribúdajú vám ženy klientky v kurze sebaobrany z radov političiek aj novinárok?

Áno.

Na Slovensku sme sa už dostali do štádia, že vládni politici nenávistné prejavy označujú za slobodu slova a prejavu. Pokiaľ sa ich to netýka osobne. Máme tu veľmi aktívneho extrémistického blogera a youtubera Daniela Bombica, ktorý okrem iného útočil na novinárku Zuzanu Kovačič Hanzelovú, a vládni politici k nemu napriek tomu chodia na debaty a obhajujú jeho otrasné vyjadrenia ako slobodu prejavu. 

Čítal som o tom v jej newslettri. Deje sa to, žiaľ, častejšie. Všetci hľadáme nejaké metódy, ako to riešiť. Keď je človek verejne činný, určitá miera, niekedy aj vyhrotenejšej kritiky je normálna, ale bezpochyby je tu hranica. Individuálne dávame na kurzoch rady, ako s vyhrážkami a hejtmi naložiť, no potom je tu aj tá spoločenská rovina.

Musíme o tom stále hovoriť, angažovať sa, nemôžeme klásť zodpovednosť za túto situáciu na obete. Tí, ktorí sa nenávistných prejavov zastávajú a hovoria, že je to sloboda slova, kŕmia démona, ktorý sa môže každú chvíľu obrátiť proti nim.

Vy ste tiež na očiach, propagujete feministické myšlienky, nenávistné prejavy zrejme schytávate aj vy často. Ako reagujete?

Píšem na sociálne siete našej Modernej sebaobrany a došli sme tam k záveru, že akúkoľvek vyhrážku alebo urážku mažeme a blokujeme. Predtým sme to všetko zvažovali, ale teraz ak niekto napíše niečo sprosté, mažem to a nebavím sa s ním. Nedávno nám napísal nenávistnú otázku jeden celkom známy inštruktor sebaobrany a potom vyplakával, že sme ho zablokovali za slušnú otázku. Urobil som si ešte skôr screenshot, napísal nám niečo v zmysle „To myslíte vážne, alebo ste totálne vypatlaní zmrdi?“ To teda bola slušná otázka, však?

S manželkou sme si urobili jednu kvalitatívnu analýzu, ktorá sa vlastne udiala náhodou. Natočili sme dve videá, na jednom hovorí Jasmína, na druhom ja a obe dosť vystrelili na sociálnych sieťach, každé malo milión zhliadnutí. A potom sme sa dívali na komentáre pod tými videami. Jasmíne písali, že je blbá krava, nerozumie tomu, mne písali, že som debil a nerozumiem tomu, no jej písali ešte niečo navyše, že je hnusná, že by ju mal niekto znásilniť, „keď ťa stretnem, budem sa ťa dotýkať a som zvedavý, čo spravíš“. Mne táto skupina komentárov nechodila. To je ten rozdiel, u žien je týchto komentárov naviac.

Vám vyhrážky násilím nechodia? 

Ale áno. „Nájdem si ťa a dám ti po hube.“ Váham, či poviem ešte o jednej skúsenosti.

Povedzte.

V minulosti som robil jednu vec, teraz to už dlhší čas nerobím. Keď mi niekto poslal vyhrážku, že mi rozbije hubu, tak som odpovedal, okej, tu máš moju adresu, čas, keď môžeš za mnou prísť. Nikdy nikto neprišiel. A pritom som to napísal desiatkam ľudí. Mám odložených niekoľko takých konverzácií. Vždy sa tí agresori začali vykrúcať – že je v práci, že je z Chomutova, tak som odpísal, dobre, počkám ťa do šiestej. Bolo to absurdné. Nikto nikdy neprišiel. Teraz už neodpisujem, lebo je to zbytočné.

Je tam vôbec nejaká šanca, že by sa taký človek zmenil k lepšiemu?

Natočili sme video o atlétke Tereze Vytlačilovej, ktorú celé roky zneužíval tréner. Bol to apel na športové zväzy, aby niečo zásadné zmenili. A dosť mužov nám písalo, že asi sa jej to páčilo, „ten jej musel ale prášiť kožuch“, ešte aj horšie veci. Pritom v čase, keď sa jej to dialo, bola ešte dieťa.

Išiel som sa pozrieť na profily ľudí, ktorí takéto nehoráznosti písali, a často to boli hrdí oteckovia, mali profilovky so svojimi deťmi. A tak sme ako reakciu urobili ďalšie video, dali sme tam ich profilovky s rozmazanými tvárami, a k tomu komentár, že toto sú tí ľudia, ktorí pod video o znásilňovanom dievčatku písali hnusné komentáre. Sú to ľudia, ktorí majú deti, vnúčatá, zjavne ich majú radi, no sú schopní inému dieťaťu priať toto.

A prečo to spomínam? Jeden z tých ľudí vo videu so zakrytou tvárou nám napísal mail, že sa veľmi ospravedlňuje, že to je taký jeho humor, že už teraz vidí, že je to cez čiaru, ale že sa vlastne bojí o svoje deti a takto sa vyrovnáva s tým stresom. Potom z toho vyplynulo, že ho k tomu dokopala jeho žena, ktorá to videla a prestala s ním preto hovoriť. Povedala mu, nech to dá do poriadku. Tým chcem povedať, že to nie je nemožné, občas sa niekomu v hlave rozsvieti, ale veľmi často sa to nestáva.

Spomínali sme už, že nevieme v rýchlosti nájsť nejaký silný vzor muža – feministu. V Česku niekto taký nie je? 

Silný globálny vzor pre mladú generáciu mi nenapadá. U nás je dosť populárny Kovy, influencer, ktorý občas ide feministickú linku, je gay a hovorí otvorene o rôznych témach aj v súvislosti so ženami. Ale práve mi napadol americký herec prezývaný The Rock, vlastným menom Dwayne Johnson.

Tak napríklad on sa, myslím, označuje za feministu a často máva aj takto ladené príspevky na sociálnych sieťach. Napríklad to obrovské fitko, ktoré všade so sebou vozí a rozkladá, mal aj v Prahe. Niekto mu vtedy napísal komentár, že chudák ten chlap, čo to všetko rozkladá. A The Rock natočil video, že to fitko rozkladá jeho trénerka, a pekne hovoril o tom, že aj ženy môžu zvládať veľa vecí, a prečo automaticky predpokladáme, že to robil muž. Pritom on je práve prototyp maskulinity – svaly, tetovania, motorky.

Celkom dobrý príklad. Vy ste povedali, že feminizmus nie je len záležitosť žien, že môže zmeniť aj životy mužov. Ako?

Pred nami je ešte mužská emancipácia na štýl feminizmu. Ženy už pred dvadsiatimi rokmi riešili témy ako vzťah k svojmu telu, mýtus dokonalej krásy, body positivity či poruchy príjmu potravy. To sú pritom všetko veci, ktoré sa týkajú aj mužov. Vo veľkom. Aj keď sa o tom stále dosť nehovorí. Začína sa to objavovať, pár ľudí to už rieši.

V Česku môj menovec Lukáš Houdek mal podcast Hrana, kde riešil práve vzťah mužov k svojmu telu. Aj mužský mýtus krásy má rovnako deštruktívne následky ako ženský mýtus krásy. Je to rovnaké. My muži si myslíme, že musíme vyzerať ako The Rock, mať obrovské bicepsy, vysekané bruchá, dvíhať denne činky, čo jednoznačne nie je žiadny zdravý sebaobraz.

Množstvo mužov sa s tým trápi, lebo nikdy tak nebudú vyzerať. Je to vlastne rovnaké, ako keď sa ženy trápia, lebo chcú byť ako topmodelky. Obrovský problém je aj masívne užívanie steroidov. Všetko sa to až brutálne podpíše pod fyzické a psychické zdravie mužov. U žien už osveta postúpila, vidíme to na obálkach časopisov, v reklamách, kde už ukazujú aj reálne ženy. Vy ženy ste si to však museli odpracovať. A teraz je to aj na nás, na mužoch.

Áno, je tu určitý posun v témach, ktoré sa dotýkajú priamo žien, ale stále nie sme tam, kde by sme mali byť. Rovnoprávnosť nie je.

To je pravda, ale čoraz viac sa o tom hovorí, že žena môže mať kariéru, že nemusí mať deti, ak nechce, spoločnosť to už celkom berie. Ale nie som si istý, či spoločnosť berie myšlienku, že muž tiež môže byť v domácnosti, starať sa o deti dlhodobo. A potom duševné zdravie, ktoré sme už spomenuli: muži stále žijú v presvedčení, že terapia je skôr pre ženy.

Sú tu prítomné aj špecifické mužské problémy, o ktorých sa stále nehovorí, napríklad rakovina prostaty, problémy s erekciou. Aj my muži niekedy nechceme sex a možno je to aj celkom často. Ale stále panuje stereotyp, že muž chce sex vždy a žena je tá, ktorú bolieva hlava. Môže to byť aj opačne. Tak toto nás ešte čaká, práca na týchto témach, mužská emancipácia.

Ďalší obrovský problém je aj domáce násilie na mužoch. Deje sa to dokonca často. Muži sa hanbia o tom hovoriť, požiadať niekoho o pomoc, pretože si vypočujú: „Čo je to za blbosť? Veď je to chlap, tak dá tej ženskej jednu facku. Ako by ho mohla týrať?“ O domácom násilí na ženách sa hovorí veľa, venujú sa im špecializované organizácie. U mužov to tak nie je.

Ak bude vo svete, na Slovensku, v Česku viac mužov feministov, zlepší sa celkovo život spoločnosti?  

Jednoznačne. V oboch krajinách, aj v Česku, aj na Slovensku, máme v preambule ústavy, že sme si všetci rovní. A fakticky to tak nie je. Pokiaľ máme niečo spoločné, muži a ženy, tak dúfam, že sú to tie základné hodnoty. Každý muž má okolo seba ženy, na ktorých mu záleží. Či je to dcéra, manželka, matka, kamarátka, predsa nikto nemôže chcieť, aby sa tým jeho ženám diali zlé veci.

Máme moc to zmeniť, ak my všetci muži budeme proti negatívnym javom vystupovať, začne sa to meniť. Nerovnosť môže za pár dekád vymiznúť. Máme v rukách skutočnú moc zmeniť, aby naše dcéry nevyrastali v spoločnosti, v ktorej každá tretia žena zažila sexuálne obťažovanie a každá desiata bola znásilnená.

Ak dajú muži najavo, prípadne aj celá spoločnosť, že násilie na ženách a rodová nerovnosť je niečo absolútne neprijateľné, máme moc to vytlačiť na okraj. Nehovorím, že sa to úplne prestane diať, ale bude to záležitosť úplného okraja spoločnosti a nebude to jedna žena z desiatich, ale napríklad jedna zo sto, čo je už zásadný rozdiel.

Keď budú aj muži bojovať za rovnoprávnosť pohlaví, tak tu bude spravodlivejší svet pre všetkých. Byť feministom neznamená, že som nejaký rytier, ktorý pricválal na bielom koni zachraňovať ženy, ale znamená to budovať skutočne rovnoprávnu a spravodlivú spoločnosť voči nám všetkým.