Bratislava je v kvalite kaviarní európskym fenoménom. Ako foodbloger Čoje hodnotí slovenské gastro

Daniel Feranec, ktorý pod menom Čoje bloguje o jedle, sleduje slovenské reštaurácie už od roku 2015. Vysvetľuje, prečo má Bratislava toľko kvalitných kaviarní či dokonca tri podniky s fantastickým ramenom. Bratislava sa podľa neho stala miestom ľudí, ktorí sú ochotní vyhľadať kvalitné jedlo a zaplatiť zaň. „Je skvelé, že takých ľudí v Bratislave máme, pretože vďaka tomu sa môže gastroscéna rozvíjať,“ vysvetľuje.

Čoje radí, kde si dať dobrú pizzu, prečo sú najlepšie burgery v Pezinku a v akej bratislavskej kaviarni sa cíti ako v Berlíne. A aj prečo je jedlo v Bratislave také drahé. „Áno, bratislavské podniky sú drahé. Ale netrúfam si povedať, že je to preto, lebo majitelia zdierajú zákazníkov. A neprepadnem ani lákadlu odsúdiť podnik preto, že na tanieri vidím suroviny za 2,50 eura – nemyslím si, že aj cena jedla by mala byť 2,50 eura,“ hovorí Čoje.

Čoje ste založili v roku 2015, gastroscénu sledujete deväť rokov. Prekvapí vás ešte nejaké jedlo?

Už ani nie. Na Slovensku ma niečo prekvapí menej ako v zahraničí. Pretože aj nové „fresh“ veci, ktoré u nás vzniknú a spôsobia rozruch, som už zazrel niekde v zahraničí. V iných krajinách občas nájdem niečo nové prekvapivé, ale je to skôr niečo, čo prvýkrát zažijem poriadne. Ale už dlhšie ma neprekvapil nejaký prelomový koncept jedla. Pre mňa je oveľa vzrušujúcejšie, ak niekto znovuobjaví zabudnuté jedlo a posunie ho na novú úroveň.

Čo vás prekvapilo v zahraničí?

Nedávno som bol v Mexiku, kde sa mi posunulo vnímanie jedla tacos. Teraz si konečne viem byť istý, že keď tacos ochutnám hocikde v Európe, budem ho vedieť porovnať s originálom. U nás sa tacos predvádza a je pestrofarebné, pretože je to pre nás stále exotické jedlo. V Mexiku je to obyčajné, ľudové jedlo. Tie najlepšie, ktoré som tam jedol, neboli ničím ohurujúce. Ako u nás párok v rožku. Ale aby sa tacos predával u nás, musí byť viac než len mastená lokša s pečienkou. Musí hýriť farbami, aby ponúklo zákazníkom sen o exotickom Mexiku.

Je pre vás vzrušujúce, ak znovuobjavíte zabudnuté jedlo. Čo také ste naposledy jedli?

Stalo sa mi to v Prahe, kde robia klasickú českú kuchyňu obyčajným tradičným spôsobom bez zbytočných výmyslov. Ale v niektorých reštauráciách ju robia kuchári s takým kreatívnym talentom, že keď pred vás položia tanier, nepripomína to nič iné, čo ste doteraz jedli. To je pre mňa fascinujúce. Užijem si aj fine dining reštauráciu, kde používajú moderné nové techniky alebo surovinu, ktorú som v živote nejedol. Ale nevyrovná sa to tomu, keď si U Kalendů dám kuře kyjev alebo tatarák – je to neopísateľný zážitok. Očakávate klasiku – ako kura s ryžou v nedeľu na obed; dobré jedlo, na ktoré sa vždy tešíte, ale nemá čím prekvapiť. A zrazu dostanete pred seba také kura, ktoré vám vybije poistky.

A čím to je? Stačí dobré mäso alebo zvláštna surovina?

V tom je fenomén pražský podnik U Kalendů. Človek má pocit, že jedlo je ako u babky alebo v nejakej jedálni. Len s tým rozdielom, že tanier vyzerá tak, akoby ho kuchári pripravovali šesť hodín. Je to dokonale prepracované. Napríklad k jedlu mi doniesli hlávkový šalát s octom a cukrom. Od detstva som to po rokoch zažil znova – obyčajný šalát s octom a cukrom. Netreba nič viac fajnové, iba tri suroviny. Je geniálne, že niekomu to napadlo zákazníkom ponúknuť a spoľahnúť sa na to, že na druhej strane stola bude dosť ľudí, ktorým to zapne vypínač z detstva.

Je podobný podnik na Slovensku?

Dlhodobo ide podobným smerom Sýpka u Ludvíka. Je trochu od ruky, v dedine Báb pri ceste do Nitry. No práve preto k tomu patrí zážitok toho, že ľudia idú na dovolenku, z chalupy či koncertu a v rámci toho si doprajú aj jedlo u nich. V sýpke robia tradičnú kuchyňu. Páči sa mi, že šéfkuchár a jeho ľudia nevymýšľajú, ako jedlo skomplikovať alebo urobiť nasilu zaujímavejšie. Spoliehajú sa na to, že ak jedlo urobia verne a tradične, pre ľudí to bude zaujímavé. Robia napríklad vyprážaný syr, ale je to čerstvá hrudka, žiadny eidam „štyridsiatka“. Žiadna uhorková príloha, žiadne výmysly okolo toho. Ale keď si to dá človek do úst, viac nepotrebuje.

A v Bratislave?

Bratislava na svojich Kalendov stále čaká. Aj keď sa to začalo trochu posúvať. Napríklad podnik Vyhňa v Krasňanoch alebo Korzo v centre mesta. Som však zvedavý, ako dlho to Korzu vydrží, keďže v turistickom centre číhajú nástrahy na podniky, ktoré idú proti prúdu a snažia sa o kreativitu a vysokú kvalitu. Ale držím im palce. Alebo aj reštaurácia Bistronomy, ktorá to zasa robí aj trochu viac na štýl fine diningu, ale tradičné chute sú tam.

View this post on Instagram

A post shared by Čojenko (@cojebratislava)

Ako ste si za tie roky vycvičili chuťové bunky? Viete už okamžite rozoznať, či boli použité kvalitné suroviny? Ako?

Áno, ale nie je to žiadny talent. Je to, ako keď sa niekto vyzná vo víne, lebo sa k tomu prepil. Alebo prevypľúval. Stačí, že sa na jedlo človek sústredí, pamätá si to a vyhodnocuje. Potom sa vie rokmi ochutnávania dostať do stavu, že si dokáže obhájiť, prečo je jedlo výnimočné.

Ako napríklad?

Boli sme nedávno vo Frankfurte. Vybrali sme si reštauráciu, ale bola zatvorená, skončili sme teda v španielskom steakehouse. Obsluhovali tam starí páni, ktorí vyzerali, že tam pracujú už 40 rokov. Aj celá reštaurácia vyzerala ako z 80. rokov. Zdalo sa mi to ako dobrý signál, ale bol som opatrný – veľakrát sa stáva, že aj jedlo zaspí v čase rovnako ako interiér. Priniesli nám steak na tanieri, žiadne drevené podnosy, neponúkali dokonca ani žiadne omáčky. Ochutnal som to a bolo to geniálne. Jeden z najlepších steakov, aké som kedy mal. Bolo to určite kvôli surovine – mäso bolo kvalitné a pripravené jednoducho, iba opečené na grile alebo panvici. Ale nevedel by som tú kvalitu mäsa vysvetliť. Iba tak, že vás tam dotiahnem za ruku.

Vedeli by ste chuť toho steaku takto oceniť aj pred deviatimi rokmi?

Chutilo by mi to, vedel by som povedať, že je to dobrý steak. Ale o týždeň by som išiel do inej priemernej reštaurácie a zdalo by sa mi to podobne dobré. Rozoznať rozdiel medzi kvalitou a priemerom som vtedy ešte nedokázal tak ako teraz.

Dokážete za tie roky rozoznať dobrú reštauráciu už len pri pohľade na ňu?

Veľakrát áno, dokonca v poslednom čase aj z fotiek na Google mapách. Viem si na fotkách všimnúť, či jedlo vyzerá dobre alebo nie. Ani neviem, na základe akých konkrétnych vnemov, iba sa mi spoja v hlave drôtiky a viem, či si toto jedlo užijem. Samozrejme, nemusí to vždy vyjsť.

Na základe čoho konkrétne to viete vyhodnotiť? Ako tipy pre ľudí, ktorí si v inom meste často vyberajú reštaurácie podľa Google máp?

Možno si všimnúť, koľko lokálnych ľudí sedí v reštaurácii – čo môže byť ťažšie o tretej popoludní, keď sú všetci v robote. Dobré znamenie je, ak je pred nejakým stánkom rad ľudí, ak to nie sú turisti. Na Slovensku to môže byť jednoduchšie tým, že naše jedlá poznáme a podvedome vieme, ako má vyzerať napríklad dobrý rezeň. Väčšinou si ako problém všímam, keď sú taniere príliš pestrofarebné, ba až gýčové; vtedy začínam tušiť, že podobný bude aj prístup pri varení. Dobré znamenie je aj to, keď má podnik tisíce hodnotení, ale pozor, nie ak je v úplnom centre mesta. Ale ak je v okrajovejšej štvrti, má tisíce hodnotení a aj fotky vyzerajú dobre, je veľká šanca, že ide o dobrý podnik.

Na fotkách sa môžeme najčastejšie zmýliť moderným interiérom. Ak podnik vyzerá moderne, znamená to, že bude dobre variť? Vy ste mali dobrý steak práve v reštaurácii, ktorá vyzerala ako z 80. rokov.

Tým si prešla aj Bratislava. Keď si podnik zaplatil od grafického dizajnéra vizuálnu identitu a od architekta interiér, bolo to znamenie, že tomuto podniku záleží na kvalite všetkého. Podnikateľský typ gastromajiteľov niečo podobné neriešil. Bolo to asi v rokoch 2013 až 2015 a išlo to ruka v ruke s bratislavským obrodením. Ľudia prichádzali zo zahraničia, otvárali si nové podniky a vďaka nim sme my všetci spoznávali, že sa to dá robiť inak. Potom však na to naskočili aj investorsko-podnikateľskí gastro ľudia a začalo to byť kontraproduktívne. Tak ako keď som v Berlíne išiel na burger do podniku s dokonalým logom a interiérom a bol to ten najhorší burger. Naopak, ten najlepší som si dal v stánku pri stanici nadzemky. Aj v Bratislave to už tak začína byť.

Na takú malú krajinu sa 9 rokov foodblogovania zdá dlho. Máte stále čo hodnotiť?

Určite áno. Ale zdá sa mi, že v Bratislave teraz vzniká o niečo menej podnikov ako kedysi. Okrem kaviarní, ktoré po pandémii začali rýchlo napredovať. Myslím, že sa v Európe stávame fenoménom v kaviarňach. Stále čakám, že už musí prísť vrchol, ale stále vznikajú nové a nové miesta. Je to úžasné. Potom je na depku, keď cestujem do Hamburgu a zistím, že kávová scéna je tam v porovnaní s Bratislavou o ničom.

Naozaj by ste to nazvali až európskym fenoménom?

Áno. Spomedzi miest v zahraničí, ktoré som navštívil, sme vzhľadom na počet obyvateľov vysoko. Možno by sme sa vedeli rovnať s Brnom, ktoré má takisto bohatú kávovú scénu.

Ktoré kaviarne sú podľa vás najlepšie?

To už je pomaly ťažko vybrať. Mám veľmi rád Baryk pri Mýtnej ulici. Baví ma Triple five Coffee Roasters, ktorí si otvárali novú pobočku. Mojou srdcovkou je kaviareň Vták na Špitálskej – okrem fantastickej kávy sú tam aj skvelí ľudia.

To je úplne malá kaviareň, nedá sa tam pomaly ani sadnúť.

Áno, je to maličké, vonku pred kaviarňou na chodníku sú úzke lavičky. Vždy keď tam som, mám však akýsi berlínsky pocit. Človek sedí na lavičke a pred ním sa odohráva rušný mestský život. Po ulici chodí polícia, ktorá neďaleko sídli, BMW zastaví na blikačkách na cyklopruhu, my sa naňho pozeráme a hovoríme: Kámo, to nemyslíš vážne?! Oproti Vtákovi je ďalšia výborná kaviareň – LOT. No a nesmiem zabudnúť na Soren, ktorí sú na úplne inom leveli. Mávajú špeciálne akcie, keď desiatky ľudí zablokujú chodník pred kaviarňou. Pripomína to skoro až kávovú udalosť, je to naozaj úžasné.

View this post on Instagram

A post shared by Čojenko (@cojebratislava)

Avšak pri podnikoch sa vám zdá, že už tak rýchlo nič nové nevzniká?

Nie je to ako pred pár rokmi, keď som mal pocit, že pomaly každý mesiac vzniká nový podnik. Ale na druhej strane je skvelé, že teraz sa podniky snažia o väčšiu kvalitu aj na úkor kvantity. Dobrý príklad sú rameny, pri ktorých je podľa mňa Bratislava na počet obyvateľov ďalší fenomén.

Prečo?

V každom veľkom meste v zahraničí si dám ramen a napriek tomu mám stále v top päťke Ramen Kazu z Panskej v Bratislave. Nehovoriac o tom, že v Bratislave máme podnik Shugetsu, kde robia špeciálny tsukemen ramen, ktorý sa nedá hocikde nájsť. Navyše podnik sídli od ruky na konci Dúbravky v technickom areáli. Je to fantastický ramen, má dodržané všetky suroviny a techniku, dokonca majú vlastnú mašinu, ktorá vyrába rezance. Samozrejme, nie je to bežný podnik, je to trochu ako hračka pre majiteľa, ktorá nemusí až tak zarábať. Aj keď som presvedčený, že zarába a je tam plno.

No a navyše to vyzerá tak, že sa v Bratislave bude otvárať tretí ramen, ktorý vyzerá tiež autenticky japonsky. Z toho sa veľmi teším. Nemusí každý mesiac vznikať nový podnik, ale stačí, ak podniky, ktoré vzniknú, budú mať niečo navyše.

Je v Bratislave taký veľký dopyt aj po exotických jedlách? Až taký, že sa dokážu uživiť tri podniky s ramenom?

Ramen už podľa mňa nie je v Bratislave exotika, máme ho už zaužívaný. Zákazníci idú po ozajstnej chuti, nepotrebujú bieloružové špirálky, ale sústredia sa na to, či je vývar dobrý a či sú tam autentické alkalické cestoviny, ktoré majú byť hmatovo a chuťovo odlišné napríklad od špagiet. Je to podobné ako pri dobrej káve. Nemalo by zmysel, keby si niekto pýtal 5 eur za kávu, ktorú väčšina ľudí nevie doceniť. To isté platí aj pre rameny.

A tí ľudia v Bratislave sú?

Sú tu. Cestovali po svete, spoznávali jedlá a potom prídu do Ramen Kazu a zistia, že je rovnako fantastický ako hocikde v Európe.

Takže za deväť rokov sa gastroscéna v Bratislave posunula najmä v tom, že tu sú zákazníci, ktorí vedia rozoznať a oceniť dobré jedlo?

Áno. Sú tu „foodies“, ktorí sú ochotní vyhľadať dobré jedlo a zaplatiť zaň viac. Dobré jedlo cielene hľadajú, nejdú sa najesť len tak naslepo, ale hľadajú odporúčania. Je skvelé, že takých ľudí v Bratislave máme, pretože vďaka tomu sa môže gastroscéna rozvíjať. Veľa dobrých podnikov funguje iba ako radôstky majiteľov, ktorí zarábajú peniaze na niečom úplne inom a kvalitný podnik majú ako radosť. Nejde im primárne o to, aby boli ziskoví, ale chcú napríklad dobré miesto, kam by mohli priviesť svojich biznis partnerov. Ale stále sú tu ľudia, ktorí idú do rizika a rozbehnú kvalitný podnik. Nie je pre nich dôležité, či si zarobia každý rok na najnovšie auto, ale stačí im z toho žiť a sústreďujú sa predovšetkým na kvalitu jedla.

Aká je expirácia podnikov v Bratislave?

Stáva sa, že podnik zanikne napriek tomu, že bol úspešný a mal dobré jedlo. Pár podnikov skončilo kvôli pandémii, ako napríklad Omusuby na Obchodnej, čo bol dobrý, autentický japonský podnik. Stáva sa aj to, že reštaurácie vymieňajú šéfkuchárov, čo sa môže odraziť na kvalite a môže to podnikom zatriasť.

V príspevku na Instagrame vysvetľujete krivku reštaurácie, keď na začiatku odvážny podnik po čase narazí na realitu a začne optimalizovať. Jedna či dve dobré suroviny vypadnú a kvalita postupne klesá. Ako taká krivka vyzerá?

Často sa mi stáva, že mi podnik napíše: Ahoj, máme slávnostné otvorenie, príď sa pozrieť. Takmer vždy to odmietam, pretože pre mňa nie je hodnotou zažiť špeciálnu udalosť v podniku. Viem, že vtedy sa extra snažia, zaplatia viac peňazí za lepšiu prezentáciu alebo viac personálu, aby sa dobre pripravili. Na druhej strane celkom nový podnik ešte vychytáva muchy a potrebuje čas na to, aby sa ustálil a zistil, ktoré jedlo nefunguje či aké sú slabé stránky jedálneho lístka.

Kedy podnik navštívite?

Je dobré počkať minimálne pár týždňov. Je to krásne obdobie – podnik sa snaží, lebo ešte len začína, a aj sa už postupne stihli utriasť chybičky. Po niekoľkých mesiacoch až roku prichádza krízové obdobie. Buď si podnik nájde zákazníkov, dostane sa do pohodlnosti a prestane napredovať, alebo si zákazníkov nenájde, nesplnia sa plány majiteľov a začne upadať kvalita.

A začnú optimalizovať.

Najprv si povieme, že budeme robiť z poctivých surovín. Až kým nezistíme, že nám to finančne nevychádza, a chtiac-nechtiac to musíme kúpiť odinakiaľ a lacnejšie. Alebo nezaplatím najlepšieho šéfkuchára, ale niekoho, kto ho vie iba napodobniť.

Spomínate si na nejaký podnik, ktorý takto dopadol?

Môžem spomenúť napríklad pizzeriu Basilicó. Bol to prvý podnik, ktorý spustil vlnu neapolských pizzerií na Slovensku – a boli naozaj fantastickí. Ale pamätám si, ako ma strašne sklamalo, keď som zistil, že cestoviny sú tam príšerné. Nielen priemerné, jednoducho príšerné. Počas tých rokov si užívali záujem ľudí, mali stále plno. Po čase som začal mať pocit, že tie pizze sú príliš nafúknuté až nepríjemným spôsobom a necítil som sa po nich dobre. Je to zaujímavý príbeh – podnik, ktorý zmenil celú pizzovú kultúru v Bratislave, neudržal krok sám so sebou.

View this post on Instagram

A post shared by Čojenko (@cojebratislava)

Ktorá pizza je teraz v Bratislave najlepšia?

Je to už trochu trápne, už to vyzerá ako moja agenda, ale za mňa je to pizzeria Oggi. Hovoria to aj ľudia, ktorých spovedám v ankete na Instagrame. Podnik založil majiteľ Roxor burgera a nie je to úplne tradičná pizzeria. Topingy sú progresívne, kreatívne, ako napríklad slanina z mangalice. Majú fantastické cesto, ktoré nie je príliš nafúknuté a trochu hrubšie – je v ňom aj trochu „Ameriky“. Pizza má vynikajúce drsné semolinové okraje, ktoré sú chrumkavé, a pizza má tým pádom viacero textúr.

Ako najlepší burger ste v roku 2018 odporúčali Roxor, neskôr Quinsboro. Platí?

Teraz som skôr tím Nion. A špeciálne som tím Airstream Guys z Pezinka, ktorí mi chutia najviac. A keď sme už v Pezinku, je tam niekoľko skvelých burgerov, napríklad aj Molotov Barbecue. V Bratislave je super aj Burger Bar a Unas Streetfood. Občas robia burger aj v Mäse od Romana a to treba tiež zažiť.

Je najlepší kebab stále Musafer?

Už dlhšie som tam nebol. Musafer bol trochu lepší ako priemerné kebaby v meste, pri ňom človek nemal pocit odfláknutia alebo ekonomickosti príloh. Teraz je už aj stánok Kebab-On-Wheelz na Poľnej, kde robia berlínsky gemüse kebab, ktorý je tiež fantastický. No teraz som bol vo Frankfurte a máme stále ešte čo doháňať, aby sme sa dostali na ich úroveň. Z Bratislavy však možno odbehnúť do Viedne na kebab do Ferhat Döner, tak to stojí za to. Robia vlastné durum placky priamo na mieste.

Je to u nás stále vnímané ako podradné jedlo, ktoré ešte nikto nezačal robiť kvalitne?

Je to trochu ako osud číny. Teda typ kuchyne, ktorá má síce veľký potenciál, ale na Slovensku sa jej nedarí dostať von z kategórie veľká porcia a nízka cena. Napríklad vietnamskej kuchyni sa z tejto pasce podarilo uniknúť vďaka Phong Nam na Miletičke, kde si trúfli robiť pho a strhli ľudí na kvalitnú vietnamskú kuchyňu. Nie každá zahraničná exotická kuchyňa by si mohla dovoliť zrazu vzniknúť a pýtať si za jedlo 13 eur. Ale dobrým príkladom je reštaurácia Arabeska, kde síce nerobia kebaby, ale robia fantastickú blízkovýchodnú kuchyňu, a to aj v porovnaní s inými mestami.

A kam sa posunula celkovo slovenská gastroscéna – aj v regiónoch?

Kedysi platilo, že ľudia sa vracali zo zahraničia a otvárali nové podniky v Bratislave – to už platí aj pre regióny. Je už normálne, že už v každom krajskom či väčšom okresnom meste nájde človek výnimočný podnik. Od Prievidze cez Bystricu a Zvolen až po Prešov. Napríklad v Lučenci vznikol podnik Origin, ktorý založil mladý človek, ktorý sa narodil vo Švajčiarsku. Rozhodol sa prísť do krajiny svojho otca a otvoril v Lučenci fine dining reštauráciu, ktorá je fantastická. Aj tento príbeh hovorí o tom, kam sa posunula gastroscéna na Slovensku.

Veľmi často počúvam, že jedlo v Bratislave je priveľmi drahé, a to aj v porovnaní so zahraničím. Vidíte to rovnako? Musí praženica s párkom stáť 8 eur?

Bratislava je veľmi drahá. Ale neviem, či to platí iba o gastre, keďže som majiteľom bytu v tomto meste. Samozrejme, s hypotékou. Neviem, čím to je. Vždy keď sa na to niekto sťažuje, premýšľam nad tým, prečo teda nepríde nejaký podnik a nerozhodne sa zničiť všetky ostatné tým, že ponúkne rádovo nižšie ceny za rovnako kvalitné jedlo. Asi tieto ceny musia trhovo dávať zmysel.

Na Slovensku máme tradíciu mať reštaurácie ako práčku peňazí či obchádzanie daní. To, že stále existujú miesta, kde sa dá najesť za 5,50 eura, nemusí znamenať, že je to v poriadku. Nechcem generalizovať, určite to neplatí pre všetky reštaurácie. Navyše, je dobré, že stále existujú lacné reštaurácie pre ľudí, ktorí si nemôžu dovoliť zaplatiť za jedlo veľa.

Ale nie je Bratislava príliš drahá aj v porovnaní so zahraničím?

Bratislava je iba polmiliónové mesto, nie sme dvojmiliónová metropola. Reštaurácie si u nás stále nevedia nastaviť ceny na to, že k nim prídu denne stovky ľudí, a preto by im stačila nižšia marža. Zdá sa mi, že ceny v iných zahraničných mestách sú porovnateľné s našimi. Ak sa niekomu z lepšie situovaných Bratislavčanov zdá tunajšie jedlo drahé, tak odporúčam navštíviť Kodaň alebo Švajčiarsko. V Kodani je jedlo drahé, ale ešte lepšie. Kým v Zürichu stojí jedlo ešte viac, ale je horšie. Potom je návrat do Bratislavy príjemný.

Nemáte teda pocit, že sú ceny v Bratislave prepísknuté?

Sú reštaurácie, ktoré sú, samozrejme, otvorené iba pre biznis a majú vysoké ceny. Ale sú aj reštaurácie s vysokými cenami a veľmi dobrým jedlom. Viem, kto sú ich majitelia, a viem, že nechodia na Porsche a nebývajú na Strmých vŕškoch. Áno, bratislavské podniky sú drahé. Ale netrúfam si povedať, že je to preto, lebo majitelia zdierajú zákazníkov. A neprepadnem ani lákadlu odsúdiť podnik pre to, že na tanieri vidím suroviny za 2,50 eura – nemyslím si, že aj cena jedla by mala byť 2,50 eura. Vidím za tým aj ďalšie investície – personál, priestor, vyvíjanie jedál, dobrý šéfkuchár.