Pas de quatre

Autor je režisér

Keď sa v stredoveku futbalu, v medzivojnovom období, v rádiu reportoval priamy prenos, chlapík za mikrofónom musel sprostredkovať poslucháčovi priebeh zápasu, opísať atmosféru, divákov, verdikty rozhodcov, balet futbalových hviezd, výraz tváre pri hlavičke, jednotlivé pohybové kreácie, pridať opis meteorologickej situácie nad štadiónom, pretkať to všetko básnickými obrazmi a predovšetkým gradovať hlasom priebeh matchu od dramatického šepotu, stupňovaného do staccata prudkého ako bomba vypálená kopačkou na bránku, prosto tak, aby poslucháč mal pocit, že vidí, čo v skutočnosti len počuje. Zlaté časy rádia.

Nie náhodou dali v pražskom rozhlase reportovať prenos z príchodu wehrmachtu na Václavák komentátorskej hviezde Josefovi Lauferovi, tomu, ktorý v roku 1926 reportoval prvý živý rozhlasový športový prenos. Koniec republiky po Mníchovskej dohode a príchod okupačnej armády v ponurom dni spíkroval na mikrofón ako tragickú prehru.

Futbalové recenzie uverejnené na druhý deň v tlači neboli suchými správami o včerajšom zápase, ale skutočnými poviedkami slávnych autorov. Po rokoch ich nádheru pripomenul Bohumil Hrabal. Ako v spomalenom filme opisoval pohyb hráča, dotyk lopty na priehlavku nohy, ladnú otočku ako pri baletnom pas de quatre z Labutieho jazera a víťazný gól zavesený pod brvno. Keď sa zjavil priamy televízny prenos a diváci videli, čo predtým len počuli, hlasy zovšedneli a len niekoľko reportérov, posledných mohykánov starej profesie, naďalej strhávalo divákov popíjajúcich na gauči pivo.

Dnes je doba bezfarebných úvah komentátorov a trénerov mužstiev, ktoré poväčšine nevyhrávajú – ale dejú sa aj zázraky. Sú ešte takí, ktorí to vedia, a jedna z nich to vie dokonale. „Periodista de El Mundo, Inma Lidón, deportiva,“ športová novinárka píšuca pre El Mundo tak, ako sa u nás nezvykne písať. Vie, o čom hovorí, pozná slovenských futbalistov, je niečo medzi športovou novinárkou a strategicky uvažujúcim trénerom. Číta sa to ako správa vojvodu z Mediny-Sidonie o debakli španielskej Armady s anglickou flotilou v kanáli La Manche roku 1588. „Keď vediete útok po čiare, obaja krídelníci sa buď sťahujú do stredu na os ihriska, čím vytvárajú priestor pre krajných obrancov, alebo sami ťahajú loptu popri čiare s úmyslom vniknúť do šestnástky alebo do nej poslať center“. Výborný rozhovor s ňou uverejnil Ondrej Lauko pre Denník N.

Príťažlivá vizualita športu v televízii poslala zasvätené futbalové komentáre do histórie. V denníkoch sa podobné literárne starožitnosti dávno nepestujú, aspoň nie u nás, a v kaviarňach sa o futbale nehovorí. Keď príde z Madridu syn, v aute má vždy mnohostránkové víkendové vydanie El País s podrobnými futbalovými recenziami, obsahujú opis zápasu, profil hráčov, stratégiu trénerov, historické odbočky, bonmoty z tlačoviek, stratégie hráčskych prestupov, tetovania hráčov, politický kontext a to celé je múdre a vtipné – a španielska cafetucha má o čom hovoriť. Cibrí sa jazyk, formulácie a nie je čas ani dôvod pri pohári vína z kraja La Rioja komentovať bezodnú parlamentnú stoku. Na televíznom prenose je však milé mlčanie komentátorov, keď sa objaví záber bezvýznamných VIP zo vzdialených provincií EÚ.