Diplomat Metod Špaček: Som gej a ešte k tomu od Čaputovej. Do New Yorku ma nepustili (+video)

Ste ešte stále vo funkcii? 

Áno, posledné dni. S novým prezidentom som sa dohodol, že potiahnem do konca mesiaca, čiže do konca júna som vo funkcii.

Odkiaľ pochádzate?

Dlhodobo žijem v Bratislave, ale pochádzam z Galanty, kde som aj vyrastal.

V roku 1990 ste mali 15 rokov. Aké to bolo byť v tom čase gejom v Galante?

Nebolo to o nič ľahšie alebo zložitejšie než kdekoľvek v Československu alebo aj v širšom regióne. Bola to pre LGBTI ľudí veľmi zložitá doba. Téma LGBTI ľudí bola tabuizovaná nielen v spoločnosti, ale aj v rodinách. Bolo veľmi ťažké prísť do kontaktu s niekým, kto by mal vôbec skúsenosť so životom LGBTI ľudí. To, že by som si mohol založiť rodinu, vychovávať dieťa alebo vôbec byť spoločensky akceptovateľný taký, aký v skutočnosti som, bola pre mňa a zrejme aj pre mojich rovesníkov surreálna predstava. Množstvo mojich rovesníkov skončilo buď ako zarytí starí mládenci, osamote alebo v manželstvách v heterosexuálnych vzťahoch. Ja som mal začiatkom milénia možnosť ísť pracovne do Spojených štátov amerických, kde som strávil štyri roky, a bolo to pre mňa veľmi formatívne. Prvýkrát som sa stretol s diverzitou a v zásade to bolo aj spúšťačom môjho coming-outu.

Video: Diplomat Špaček: Som gej a od Čaputovej. Do New Yorku ma nepustili 

Ako fakt, že ste gej, prijali v tom čase vaši rodičia?

Primerane dobe. Samozrejme, že mama mala veľké obavy, ale láska prevážila a cítil som silnú akceptáciu.

Prešlo 34 rokov, myslíte si, že byť gejom v Galante je dnes jednoduchšie?

Táto vec má minimálne dve roviny. Prvá je spoločenská – prijatie. Nájsť spoločnosť, v ktorej je gej akceptovaný, je dnes oveľa jednoduchšie. Mladí ľudia majú k dispozícii množstvo informácií, môžu sa voľne stretávať, v Bratislave je možné žiť život geja bez toho, aby mal človek obavu. Aj v rodinách je to oveľa viac akceptované ako predtým. Rozdiel oproti 90. rokom je aj v tom, že táto téma bola tabuizovaná nielen doma, spoločensky, ale aj v politike. Nikto to neriešil, nebola to téma. Existovala falošná predstava, že je to možno v poriadku, pokiaľ sa to nepertraktuje na verejnosti. Dnes je najmä v politickom priestore veľa nenávisti voči LGBTI ľuďom a stáva sa to úplne zbytočne politickou témou. V mnohých ľuďoch to môže vzbudzovať pocit strachu a, samozrejme, tieto obavy o život a zdravie stúpli po teroristickom útoku na Zámockej.

Bolo to vtedy bezpečnejšie, aj keď to bolo strašné.

Áno, síce človek žil v izolácii, ale bol v bezpečí.

Veľa LGBTI ľudí z menších miest dnes prichádza žiť do Bratislavy. Vtedy Bratislava nebola takým mestom?

Pravdupovediac, neviem. Pre mňa to celé bola surrealistická predstava a vôbec som nežil v takejto dimenzii. V Bratislave som študoval od vysokej školy, ale mal som iné priority. Sústredil som sa na štúdium, na rodinu, na kamarátov a otázka orientácie bola u mňa potlačená.

Aké ste mali vtedy o LGBTI ľuďoch informácie? Čo ste o sebe vedeli?

Takmer žiadne. Svoju orientáciu som si jasne uvedomoval, ale nevyhľadával som iných LGBTI ľudí, ani som nemal pocit, že by som mal patriť napríklad do nejakej komunity. Bral som to ako realitu, ako niečo, čo ma na jednej strane definuje, ale na druhej strane si to nechávam pre seba alebo pre najbližšiu rodinu.

Vyštudovali ste právo a vstúpili ste do diplomacie. Prečo ste sa rozhodli pre takúto kariéru?

To sa stále pýtam sám seba, ako som sa dostal k právu. Celú mladosť som sa venoval matematike a fyzike, chcel som byť jadrový fyzik. Ale asi roky 1990, 1991 až 1993 vo mne po revolúcii a po vzniku Slovenska vzbudili volanie po verejnej službe. Keď som sa rozhodoval, na akú vysokú školu by som sa mal prihlásiť, tak som si povedal, že možno právo by pre mňa bolo to správne. Už vtedy som poškuľoval po medzinárodnom práve, hoci som poriadne nevedel, o čo ide. Mal som pocit, že to je niečo, kde sa dá právo robiť vo verejnom kontexte. Teda nie byť právnikom, ktorý rieši spory jednotlivých ľudí, ale chcel som právo využiť pre službu vo verejnom sektore.

Na ministerstve zahraničných vecí pracujete ako diplomat od roku 1998, teda od konca mečiarizmu, prežili ste tam odvtedy všetky vlády aj tri vlády Roberta Fica. Ako veľmi domáca politika ovplyvňovala vašu prácu?

Keď sa na to obdobie pozerám spätne, tak možno viac, ako by sa dalo predpokladať. Medzinárodné právo je dlhodobou dôležitou mantrou aj pre domácu politiku. Dosť často sa medzinárodným právom oháňajú politici v rôznych kontextoch a paradoxne sme ja a môj tím na medzinárodnom odbore ministerstva zahraničných vecí stáli pri rôznych zlomových udalostiach. Možno si spomeniete na pád druhej Dzurindovej vlády, ktorú spôsobila dohoda o výhrade vo svedomí so Svätou stolicou.

Vatikánske zmluvy. 

Áno, tak na tom som intenzívne participoval, na stanoviskách pre ministra Kukana. Snažil som sa, aby tá zmluva nebola uzavretá, pretože som si myslel, že bola negociovaná nesprávnym spôsobom. Čiastočne sa môjho tímu dotkol paradoxne aj pád Radičovej vlády, kde išlo o euroval. V poslednom období na ministerstve som sa veľmi intenzívne zo zákulisia venoval paktu o migrácii, demisii a nedemisii ministra Lajčáka alebo tam bola téma Istanbulského dohovoru a politickej krízy, ktorú spôsobila požiadavka zo strany SNS na stiahnutie podpisu. Na ministerstve ma zachytila aj negociácia okolo obrannej zmluvy so Spojenými štátmi americkými.

Ako ste vnímali to, čo sa okolo obrannej zmluvy vyrobilo?

Bolo to veľmi nešťastné. Išlo v zásade o technickú zmluvu, ktorá mala vytvoriť naozaj moderné podmienky pre pôsobenie ozbrojených síl Spojených štátov na území Slovenskej republiky. Bolo v tom veľmi veľa zbytočných emócií, hoaxov a nepravdivých vecí. V konečnom dôsledku to bolo podobné tomu, čo sa vytvorilo okolo paktu o migrácii alebo Istanbulského dohovoru. Ide o vyrábanie strašiakov z vecí, ktoré sú o niečom úplne inom.

Ako diplomat ste sa zásadne angažovali aj v spore o vodné dielo Gabčíkovo, čo bol dlhé roky spor medzi Slovenskom a Maďarskom. Ako by ste to dnes vysvetlili, o čo tam išlo a ako to dopadlo?

K tejto téme som sa dostal v roku 2005 a odvtedy sa v nejakej podobe stále venujem implementácii rozsudku. Táto kauza siaha hlboko do minulosti, do 70. rokov, keď padlo rozhodnutie, že sa na Dunaji medzi Bratislavou a Budapešťou postaví veľké vodné dielo pozostávajúce z dvoch samostatných častí Gabčíkovo-Nagymaros. Koncom 80. rokov sa z tejto témy stala v Maďarsku pri páde starého režimu silná politická téma – boj proti Nagymarosu, respektíve boj proti dielu ako takému. Maďarsko potom veľmi skoro vycúvalo z celého projektu a odmietlo dokončiť Nagymaros aj práce, ktoré mali na Gabčíkove. Veľkým pozitívom je, že spor skončil na Medzinárodnom súdnom dvore, najvyššom súdnom orgáne OSN, kde bol v roku 1997 vyhlásený rozsudok. Ten síce nezmenil veci na mieste, sústava funguje v režime ako v roku 1992, ale podarilo sa upokojiť vášne, čo je veľmi dôležité a na čo som veľmi hrdý. Ten rozsudok je jeden z najdôležitejších, aké kedy Medzinárodný súdny dvor prijal. Od roku 1997 sa snažia Slovensko a Maďarsko dospieť k vyrokovaniu dohody o implementácii rozsudku, ako sa majú upraviť vzťahy k objektom, ktoré boli postavené, teda ku Gabčíkovu. Najnovší pokus má minister Taraba, ktorý je v intenzívnom kontakte so svojím partnerom.

Dokonca boli spolu v Nemecku na futbale. 

Áno, ale neviem, či dospeli k dohode. Tá premena, na ktorú sa v slovensko-maďarských vzťahoch teraz pozeráme, je inak veľmi zaujímavá. Politické strany, pre ktoré boli ešte koncom 90. rokov Maďarsko, Fidesz a Orbán úhlavnými nepriateľmi, sú dnes ich strategickými partnermi. Ak by to malo prispieť k dohode v Gabčíkove-Nagymaros, tak je to možno aspoň nejaké pozitívum.

Ako ste sa dostali do Prezidentského paláca?

Mal som kontakty s pani prezidentkou Čaputovou práve prostredníctvom tém, ktoré som spomínal, napríklad, keď sa riešilo, čo s Istanbulským dohovorom. Vtedy sme spolu rokovali prvýkrát a snažil som sa ju informovať o tejto téme. Mal som známych v jej tíme, padlo odporúčanie, bol som zavolaný na pohovor, ten dopadol úspešne a vzájomne sme si sadli.

Boli ste sklamaný, keď sa Zuzana Čaputová rozhodla znovu nekandidovať?

Povedal som jej, že ako občan som sklamaný, ale ako človek z jej tímu ju úplne chápem. Ešte pred tým, ako oznámila, že nebude kandidovať, som jej viackrát povedal, že v tempe, v ktorom išla prvý mandát, sa ten druhý nebude dať utiahnuť. Povedal som jej, že sa budeme musieť zamyslieť nad tým, ako zefektívniť prácu, lebo je to extrémne vyčerpávajúce.

To hovorí viac ľudí z jej okolia, že robila aj veci, ktoré robiť nemusela. 

Áno, ale nebral by som to ako negatívum. To je to, čo ju definovalo. Je komplexná osobnosť a spôsob, akým pracovala, uvažovala a prijímala rozhodnutia, mal vplyv na to, aký ten výkon funkcie bol. V tomto bola jedinečná. Samozrejme, že iní politici na jej mieste by veľa vecí delegovali na niekoho iného, ale potom sa stráca tá autenticita, ktorá bola pre ňu veľmi dôležitá.

V paláci ste boli dôležitým aktérom jednej udalosti – Igor Matovič mohol zachrániť padajúcu vládu, keby podal demisiu, on s ňou aj prišiel do Prezidentského paláca, podal vám ju do rúk a hneď ju aj vytrhol. Vy ste sa objavili vo všetkých správach. Čo ste si vtedy pomysleli o Matovičovi?

Asi som si pomyslel, že je nepredvídateľný. Ale my sme nejakým spôsobom tušili, že sa chystá nejaká „kuleha“, ako hovoria Česi. Pripravili sme sa na to, že sa niečo môže stať. Celé to prebiehalo za veľmi bizarných okolností, od jeho príchodu až po jeho odchod.

Čo to znamená?

Keď prišiel, tak celý čas telefonoval. Dodnes neviem, či bol ten telefonát reálny alebo len hraný. Potom demisiu vytiahol z vrecka, predo mnou ju podpísal, ja som ju vzal, išiel som spraviť kópiu, ale v jeden moment mi napadlo, čo vlastne na tom papieri je, či to je naozaj demisia. Bola tam teda prítomná táto opatrnosť. Tak som si to čítal a počas toho to vzal a ušiel.

A bola to demisia? 

Nakoniec to bola demisia. Zaujímavé ešte bolo to, že sme celý tím boli v paláci, prebiehala schôdza Národnej rady a otázka vyslovenia nedôvery vláde bola na stole. Mali sme aj mediálny tím, ale ten sme stiahli. Hovorili sme si, že radšej nech tam nie sú kamery, aby sme ho nevyprovokovali k nejakému kroku.

Ale nepomohlo. 

Nepomohlo a bohužiaľ sme to nemali zachytené ani na zázname. Ale je to asi najbizarnejšia situácia, akú som v paláci zažil – a zrejme aj vo svojej kariére.

V apríli o vás vyšli dva texty v Plus 7 dní, časopise, ktorý vlastní finančná skupina Penta. Prvý mal titulok „Dvaja muži a dieťa? Vedúci Čaputovej kancelárie vychováva bábätko so spolubývajúcim“ a druhý „Zlatý padák pre šéfa Čaputovej kancelárie? Balí kufre aj s gej partnerom a ich bábätkom“. Vyoutovali vás – teda zverejnili informáciu o vašej sexuálnej orientácii a ešte mohli ohroziť aj vaše dieťa. Ako ste sa vtedy cítili?

Bolo to pre mňa extrémne nepríjemné, hraničilo to so strachom, obavami o rodinu, o dieťa. Celkom som nerozumel, čo za tým v skutočnosti bolo. Či to bol útok na prezidentku, či sa to malo týkať mňa, mojej kariéry, dieťaťa, toho, že som gej, alebo o čo išlo. Nakoniec som po tom ani nepátral, lebo som si povedal, že je to jedno. Nejakým spôsobom to odznelo, ale je fakt, že to bol asi prvý nútený outing zo strany slovenských médií. Nepamätám si na podobný príbeh. Bolo to extrémne neseriózne a veľmi nepríjemná skúsenosť.

Kde ste sa spoznali so svojím manželom?

On je tiež právnik a spoznali sme sa cez medzinárodné právo. Obidvaja sme pôsobili na ministerstve zahraničných vecí, čiže sme v podstate kolegovia z práce.

Ako prežíva pár ako vy označenie „spolubývajúci“ zo strany bulváru?

Úplne rovnako, ako keby heterosexuálny pár – manžela a manželku – niekto označil pojmom spolubývajúci. Je to dehonestujúce. Dehonestuje to náš vzťah. Človeka, ktorý vám je v živote najbližší, nemôžete označiť za spolubývajúceho.

Ako dlho ste spolu?

Osem rokov.

Kde ste mali svadbu?

V Rakúsku, na zámku Schloss Hof v roku 2020. Ale bola to covidová svadba, takže sme tam boli len my dvaja a svedkovia. Pôvodne tam malo byť veľa hostí, ale dva týždne pred svadbou Rakúsko sprísnilo opatrenia.

Ako sa po texte Plus 7 dní cítil váš manžel?

Myslím, že veľmi podobne ako ja. Môj manžel mi je však veľkou oporou a zároveň aj inšpiráciou, keďže je extrémne hodnotovo založený a viackrát ma v otázke, že treba vystúpiť a bojovať za svoje práva, posúva ďalej. Možno je to aj generačná otázka, je odo mňa mladší.

Redaktorka z Plus 7 dní zvonila u vás doma. V texte opisovala, že videla kočík, že dieťa bolo doma so ženou, ktorú označili ako opatrovateľku. To je ďalšie prekročenie nejakej hranice. Nezľakli ste sa?

Toto bol extrém. Veľa ľudí v mojom okolí to označilo slovom hnus. Získal som veľa podpory práve vo vzťahu k tejto konkrétnej udalosti. Myslím, že to je prekročenie akejkoľvek žurnalistickej etiky, pokiaľ o žurnalistike vôbec môžeme hovoriť. Keď vám niekto búcha do dverí, vyhľadá si vašu adresu, má potrebu prísť do bytu, tak je to vzbudzovanie strachu. Naša prvá reakcia bola, že by sme mali odísť z Bratislavy a ísť aspoň na nejaký čas preč. Ale nakoniec naša hrdosť prevážila. Povedali sme si, že nemáme čo skrývať, nerobíme nič zlé a máme ísť príkladom usporiadaným životom. Použijem slová súčasného prezidenta – rodina nie je definovaná vonkajšími znakmi, ale tými vnútornými, čo je pre mňa láska, vzájomný rešpekt, úcta, bezpečie, a tu môžeme ísť príkladom. Ešte mám jednu poznámku k tomu: žena, ktorá otvorila, nie je opatrovateľka, ale je to naša príbuzná, je to teta môjho manžela a pomáha nám.

Našli ste sa v tých Pellegriniho slovách?

Nie som si celkom istý, či im správne rozumiem, ale s tým, ako boli vyslovené, môžem súhlasiť.

V Plus 7 dní odôvodnili to, že o vás píšu, takto: „Je štatutárom paláca, generálnym tajomníkom, mužom, ktorý vie o všetkom a ktorý nesie zodpovednosť za chod paláca a jeho niekoľkomiliónové výdaje ročne. Tajnosti teda k nemu ako k verejnému funkcionárovi rozhodne nepatria.“ Alebo ďalšia veta: „Je nám jasné, že pre páry rovnakého pohlavia nie je ľahké vychovávať dieťa v polarizovanej slovenskej spoločnosti. Ale šéf prezidentskej kancelárie je inteligentný muž, ktorý to všetko musel brať do úvahy už vtedy, keď sa pre dieťa rozhodoval. A keď sa hovorí o veciach s tým spojenými, napríklad o potrebe zmeny legislatívy, očakávali by sme, že najhlasnejšie bude počuť ľudí, ktorých sa tieto problémy osobne týkajú a zároveň sa pohybujú na najvyšších poschodiach politiky. Ale nie.“ Čo na to hovoríte?

Pripadá mi to ako falošná zámienka, či už právna, alebo novinárska, ktorá mala legitimizovať tento článok. V prvom rade nie som politik, ani som nebol. Som síce verejný funkcionár, ale vždy som pôsobil ako odborník, čiže nesúhlasím s tým, že by som mal zniesť takýto druh zásahu, ktorý sa navyše týkal maloletého dieťaťa. Ja som to tej žene, ktorá je autorkou článku, aj v telefonickom rozhovore povedal.

Lenka Dale. 

Áno. Povedal som jej, že nemám problém sa vyjadriť ku všetkému, čo súvisí s výkonom mojej funkcie, ale ochrana mojej rodiny je pre mňa dôležitá a to dieťa má právo na ochranu súkromia.

Keď som to videla, tak mi ako prvé v prípade Plus 7 dní napadlo, že celú prezidentskú kampaň pôsobili ako stranícke noviny Petra Pellegriniho, ktorý absolútne odmieta hovoriť o svojom súkromí a má na to právo, a namiesto toho, aby sa zaujímali oňho, vyoutujú vás. Rozumiete tomu?

To, čo v skutočnosti bolo za tým článkom, je pre mňa záhadou. Faktom je, že tento text vyšiel v online verzii prvýkrát v deň druhého kola prezidentských volieb. Neviem, či to malo odvrátiť pozornosť alebo to bolo namierené na prezidentku, alebo išlo o pomstu mne, že som pre Zuzanu Čaputovú pracoval. Nie je mi to zrejmé a asi sa to ani nedozviem. Myslím si, že aj politici majú právo na súkromie, každý jeden človek. Každý LGBTI človek má výsostné právo rozhodnúť o tom, či sa vyoutuje alebo nie, či informácia o jeho orientácii bude verejne známa. Toto nemôže byť nikomu ubraté.

Ale aký je to prístup, keď napíšu, že ľudia na najvyšších poschodiach politiky majú byť pripravení o tom hovoriť, Pellegriniho ignorujú a u vás zazvonia doma a ešte aj ohrozia vaše dieťa? 

Toto sa pýtam sám seba aj ja, ale odpoveď nenachádzam. Myslím si, že najviac by LGBTI ľuďom na Slovensku mohli pomôcť pozitívne príklady, ktorých máme stále málo. Boj s homofóbiou by mal práve začať prostredníctvom pozitívnych príkladov. Ľudia vo vrcholnej politike, na vysokých postoch, ľudia, ktorí sú spoločensky známi, by mali hovoriť o svojej sexuálnej orientácii a byť pozitívnym príkladom, ktorý by dokázal prispieť k tomu, aby práva LGBTI ľudí boli rešpektované.

Aký bude Peter Pellegrini prezident? 

To dnes nevieme povedať. Je to človek, ktorý je dlhodobo v politike, je to preňho známy terén a rýchlo sa zhostí novej funkcie. Má silný mandát a jeho veľkou výhodou je, že má vládu, ktorá nie je opozíciou voči Prezidentskému palácu, čo tu nebolo desať rokov. Má potenciál prispieť k tomu, aby sa na Slovensku reálne robili zmeny k pozitívnemu. Či to tak bude, to je na ňom.

Znamená niečo pre LGBTI ľudí, že je prezidentom práve on?

Nie. Nevnímam ho ako človeka, ktorý by mal zásadne prispieť k zmene vnímania LGBTI ľudí.

Ponúka sa ešte jeden motív, prečo to na vás vytiahli. Pluska napísala: „Má mať totiž namierené do USA, kde je adeptom na lukratívny džob vedúceho zastúpenia SR pri OSN. Jeho spolubývajúci z ministerstva zahraničných vecí má vraj sľúbené miesto konzula.“ Ako to vlastne dopadlo? Idete do zahraničia?

Je to jeden z možných motívov, že si ministerstvo zahraničných vecí nevedelo predstaviť, že by malo prvýkrát v histórii otvoreného LGBTI veľvyslanca. Bol to ešte minister Káčer, ktorý ma oslovil, či by som prijal ponuku pôsobiť ako stály predstaviteľ Slovenskej republiky pri OSN v New Yorku. Vzhľadom na svoj odborný background, či už ide o medzinárodné právo, alebo o to, že som Slovensko viackrát zastupoval na pôde OSN, som s tým súhlasil. Po pôsobení v paláci sa mi to zdalo ako najlepšie riešenie nielen pre mňa, ale aj pre slovenskú zahraničnú službu. Povedal som áno, ale avizoval som, že by som rád dokončil mandát prezidentky Čaputovej. Nešiel som sa upratať do zahraničia ešte pred tým, ako skončila. Miesto v New Yorku bolo potvrdené aj ministrom Wlachovským a Ódorovou vládou a v konečnom dôsledku aj novou vládou a ministrom Blanárom. Niektoré nominácie, ktoré boli predschválené, boli zrušené niekedy v septembri, októbri, keď sa vláda ujala moci. Na niektorých miestach boli urobené zmeny, čo je legitímne, ale netýkalo sa to môjho miesta. V mojom prípade nastala zmena až po zverejnení tohto článku. V máji mi oznámili, že 1. júla do New Yorku nepocestujem, že došlo z politických dôvodov k prehodnoteniu môjho postu a že ostávam na Slovensku.

Čo to znamená z politických dôvodov?

To nebolo špecifikované. Teraz sa to dosť často opakuje – je to politické rozhodnutie, nezamýšľajte sa nad tým. Sú možné len dve verzie. Prvá je, že je to politická pomsta prezidentke, respektíve osobe, ktorá pre ňu pracovala, alebo to súvisí s mojou sexuálnou orientáciou, a že som LGBTI človek, a že si ministerstvo nevie predstaviť vyslať do zahraničia pár rovnakého pohlavia.

Pri heterosexuálnych pároch je bežné, že idú na ambasádu manžel aj manželka?

Áno, je to bežné.

Toto nie je diskriminácia, ktorú by ste mohli zažalovať?

Určite je to diskriminácia.

Prečo ste tam nešli už počas tej úradníckej vlády?

Neľutujem to a určite to nebola chyba. To, že som po boku prezidentky dokončil jej funkčné obdobie, bolo pre mňa oveľa významnejšie. Bez tej bodky by to pre mňa nedávalo zmysel. Nebol by som profesijne naplnený, keby som odišiel do New Yorku pre svoj súkromný záujem. Na druhej strane, pôsobiť v New Yorku bez dôvery vlády je pomerne zložité.

Ako vnímate ministra zahraničných vecí Juraja Blanára? Dá sa robiť politika na všetky štyri svetové strany?

Je to v prvom rade profesionálny politik. Ministerstvo zahraničných vecí nemá veľa skúseností s tým, že na jeho čele je silná politická osobnosť z vládnej strany. Ja som dlhodobo presadzoval, aby bol na čele ministerstva politik, ktorý získa legitímnu podporu vo voľbách. To sa v zásade stalo. Ale pri súčasnom vedení rezortu mám pocit, ako keby zahraničná služba strácala smer. Síce sa potvrdzuje jasná orientácia na EÚ a NATO, ale začínajú zahraničnej politike dominovať floskuly o suverénnej zahraničnej politike alebo politike na všetky štyri svetové strany, čo radových diplomatov iba mätie. V zásade nevedia, čo to znamená a čo majú robiť inak. Hrozí nám tiež, že stratíme dobré meno, ktoré slovenská diplomacia mala, čo v konečnom dôsledku bude v neprospech občanov.

Strácame dobré meno?

Sme na ceste k tomu, že ho strácame. Slovensko sa vytráca z dôležitých rokovaní a trošku strácame to, čo sme si dlhé roky budovali, že sme jasný a predvídateľný partner. Keď je niekto jasný a predvídateľný partner, tak to znamená, že má dôveru. Teda nielen, že dostáva informácie, ktoré nedôveryhodný partner nikdy nedostane, ale jeho názory je aj počuť.

Hoci zákony to ignorujú, ale aj páry rovnakého pohlavia majú deti a dopracúvajú sa k tomu rôzne. Pre ženy je to jednoduchšie, pretože jedna z nich ho vie porodiť, muži často hľadajú matku, ktorá to pre nich urobí. Ako sa vám podarilo založiť si rodinu? 

Od začiatku nášho vzťahu bolo jasné, že by sme chceli mať plnohodnotnú rodinu, teda nájsť spôsob, ako by sme do rodiny mohli prijať dieťa. Zvažovali sme množstvo možností aj tie, ktoré ste spomínali. Od začiatku bolo pre nás zrejmé, že chceme ísť cestou, ktorá bude právne a zdravotne najbezpečnejšia. Myslím, že sa nám to aj podarilo. Nepôjdem do detailov, pretože chcem primárne ochrániť záujem dieťaťa, ktorý je pre mňa najdôležitejší. Ale ten proces je veľmi zložitý a trvalo nám to veľmi dlhé obdobie. Celý proces bol extrémne emočne náročný a niekedy si hovorím, že sa dá prirovnať k tomu, čo prežívajú heterosexuálni rodičia.

Ako sa na vašu rodinu pozerajú slovenské úrady?

Dlhodobo máme veľkú podporu našej rodiny, našich známych a sú veľmi dôležitou súčasťou nášho života. Až na tento jeden prípad s bulvárom sa nestretávame s odmietnutím alebo nenávisťou. Takisto musím povedať, že aj úrady sa nám zatiaľ snažia skôr vyjsť v ústrety, ako hádzať polená pod nohy. Verím, že to tak aj zostane.

Ako dieťa zmenilo váš vzťah a váš život?

Veľmi podobne ako iným párom. Dieťa je skvelé. Išli sme do toho veľmi dobre pripravení a vybavení, boli sme pripravení aj na bezsenné noci a množstvo problémov, ale o to jednoduchšie to je. Rodičovstvo nám nič nevzalo, ale veľa nám dalo. Veľa lásky a veľa pozitívnej energie. Sme extrémne šťastní.

Zostávate žiť na Slovensku?

Áno. Nateraz zostávame. Je pravdou, že pre mnohých, či už mladých ľudí, alebo ľudí z LGBTI prostredia, je teraz táto otázka naozaj na stole. Či ostať, alebo odísť. Aj pre nás to bola legitímna úvaha, keďže jedna éra pre mňa končí a druhá začína. Na druhej strane sme sa s manželom zhodli, že odísť zo Slovenska by sme považovali za vnútornú prehru, že by sme prehrali zápas za lepší život pre LGBTI ľudí alebo za lepšie Slovensko. Preto sme sa rozhodli, že zostávame a budeme hľadať miesto, kde by som ja alebo my obaja boli prospešní a kde by sme mohli prispieť k tomu, aby sa na Slovensku nielen LGBTI ľuďom žilo lepšie.

Čo budete vlastne robiť? Zostávate obidvaja na ministerstve zahraničných vecí?

Ja zrejme nezostávam. Okrem toho, že bol zrušený môj plánovaný pobyt v New Yorku, tak mi oznámili, že zrušili aj moje miesto, ktoré mi malo byť garantované počas výkonu verejnej funkcie v Prezidentskom paláci. Budem musieť prehodnotiť svoj vzťah k ministerstvu. Nechcem byť súčasťou niečoho, kde nie som chcený, či už politicky, alebo vzhľadom na môj LGBTI príbeh. Ale určite by som chcel byť aktívny vo verejnom živote, je to pre mňa veľmi dôležité. Júl, august chcem využiť na oddych, obdobie v Prezidentskom paláci bolo extrémne náročné. Prezidentka o tom často hovorí a týkalo sa to aj jej tímu. Bolo tam množstvo kríz a ťažkých rozhodovaní. Niekoľkotýždňový oddych mi padne dobre.

Zuzana Čaputová nedávno v diskusii Denníka N povedala, že nepochybuje o tom, že Slovensko to zvládne. Aj vy si to myslíte?

Vždy som bol skôr pesimista ako optimista. Podľa mňa pesimista to má vždy lepšie. Lebo buď sa jeho pesimistická predstava naplní, alebo môže byť potom príjemne prekvapený. Na mojich pleciach navyše nie je taká zodpovednosť ako na pleciach bývalej prezidentky a nemusím šíriť nádej. Slovensko je na veľmi dôležitej križovatke a ten smer môže byť dobrý aj zlý. V roku 2010 som pôsobil na veľvyslanectve v Budapešti a zažíval som nástup Fideszu a druhej Orbánovej vlády. Už vtedy boli signály, že ten režim smeruje k semidiktatúre. Je dôležité, aby sme sa na Slovensku vyhli maďarskému scenáru.