Vidiecky život na juhu Číny je pohodlný, ale na severe je chudoba, hovorí odborník na Čínu Dvořák a vyberá päť kníh o nej

Cestovať po Číne nie je vôbec jednoduché. Ak sa poriadne nepripravíte, nebudete vedieť, ako riešiť rôzne situácie, ako si kúpiť lístok na vlak, nastúpiť doň, zavolať si taxík či zaplatiť, keďže hotovosťou sa tam platiť nedá. Len aplikáciami, a ešte k tomu čínskymi, pretože západné sa nedostanú cez „veľký čínsky internetový múr“.

Možno budete mať problém s ubytovaním, keďže nie vo všetkých hoteloch si chcú robiť starosti registrovaním cudzincov na polícii. Požiadať niekoho o radu? Ani to nemusí vyjsť.

„Číňania tam nevedia po anglicky, to je problém aj vo veľkých mestách, ale v odľahlých častiach krajiny sa nedohovoríte vôbec. Tam často nevedia ani po čínsky, rozprávajú svojím dialektom a aj ja mám niekedy problém dohovoriť sa s nimi, hoci po čínsky viem,“ hovorí slovenský cestovateľ žijúci na čínskom vidieku a autor dvoch kníh o Číne Pavel Dvořák.

V posledných rokoch cestuje práve po tých oblastiach Číny, kam bežne nikto nechodí. Do rubriky Päť kníh vybral tituly, pomocou ktorých si vytvoríte lepší obraz o tejto krajine.

Roky ste žili v Šanghaji. Prečo ste sa presťahovali na čínsky vidiek?

Vždy som sníval o tom, že by som žil na čínskej dedine, ale bol to dlhší proces. V Šanghaji som žil desať rokov, snažil som sa vybudovať si tam život, keďže tam bolo viac pracovných príležitostí. Spoznal som tam svoju manželku, ktorá tam tiež pracovala, a na život v Šanghaji sme si zvykli. No už pred pandémiou som z toho začínal byť trochu unavený. Pandémia potom všetko rozhádzala. Zatvárali firmy, nebola práca. Predtým som mal vlastnú cestovnú kanceláriu a venoval som sa aj tlmočeniu. Veľa som cestoval, najmä do prírody, čo mi vynahrádzalo dedinu, ktorá mi chýbala, lebo pochádzam z vidieka. Počas pandémie som nemohol a začalo mi to veľmi chýbať. Z návštev Slovenska a mojej rodnej dediny sa mi ťažko odchádzalo.

Cez pandémiu to v Šanghaji muselo byť drsné. Čína zaviedla veľmi tvrdé opatrenia.

Áno, ako pokračovala pandémia, v Šanghaji bolo čoraz ťažšie žiť. Pribúdali rôzne kontroly, testy, lockdowny. Mojej žene sa zhoršilo zdravie, začali sa jej vracať rôzne alergie a naštrbil sa jej imunitný systém. Môj čínsky kamarát má malý hotelík a navrhol nám, aby sme prišli na malú ozdravnú cestu a vyskúšali si život na vidieku. Zapáčilo sa nám to. Manželka si našla aj lekára čínskej medicíny, ku ktorému chodila asi rok a veľmi jej pomohol. Pobyt na vidieku sme predlžovali, až sme sa zabývali a už sa nám nechce odísť.

Aký bol Šanghaj cez pandémiu?

O tom je jedna kapitola mojej druhej knihy, ktorá teraz vychádza. Pandémia zasiahla Čínu ako prvú na svete, takže sme na začiatku nevedeli, čo sa deje. No v Šanghaji to až tak veľmi nevypuklo. Boli rôzne opatrenia, nechodilo sa do práce, deti nechodili do školy, ale na začiatku neboli ani žiadne uzávery a mesto fungovalo normálne. Asi trištvrte roka to bolo také obmedzené, ale potom sa situácia dostala viac-menej pod kontrolu, všetko sa uvoľnilo a asi rok a pol sme v rámci Číny žili úplne normálne, akoby žiadna pandémia neexistovala. Jedine hranice boli zatvorené, čiže sa nedalo ísť ani dnu, ani von, respektíve von len raz, bez možnosti návratu.

Posledný rok sa to zhoršilo, situácia sa vymkla spod kontroly a pol roka sme mali nonstop lockdowny po celej krajine. V Šanghaji sme boli 55 dní zavretí doma. Aj po skončení tvrdého lockdownu boli stále veľmi prísne opatrenia, každý deň testy. Bolo to nepríjemné, človek sa musel stále prispôsobovať, všetko bolo obmedzené a nič poriadne nefungovalo. V tom období sme už zo Šanghaja odišli. Začal som dosť cestovať, lebo som natáčal dokumentárny seriál pre televíziu, ale v dôsledku obmedzení to boli cesty plné výziev a problémov. Koncom roka 2022 sa pandémia skončila a zo dňa na deň sa všetko vrátilo do normálu.

To náhle ukončenie bolo reakciou na obrovské demonštrácie proti opatreniam? 

Áno, koncu opatrení predchádzali protesty, lebo celá krajina mala plné zuby zero covid politiky. Obmedzenia boli nekonečné a stále sa len sprísňovali. Väčšina ľudí v tom už nevidela žiadny zmysel. Vyústilo to do politicky najdôležitejších protestov v uplynulých desaťročiach. Protesty v Číne bývajú, sú ich desaťtisíce ročne. Rozdiel je, že väčšinou bývajú lokálne, protestuje sa v niektorom meste, provincii. Nebývajú to celospoločenské protesty naprieč krajinou za spoločný cieľ. V tomto boli protesty počas pandémie výnimočné. Inak sa po Číne protestuje skoro stále, ale hlavne z environmentálnych dôvodov, keď sa buď stavajú, alebo búrajú časti miest. Prípadne proti korupcii.

Ako Číňania vnímajú svoju vládu? Si Ťin-pching sa dal bezprecedentne vymenovať za lídra krajiny tretíkrát. Riešia ľudia politiku len tak na ulici, rozprávajú sa o nej v bežnom živote? 

Rozprávajú sa o politike, ale len v teoretickej rovine, lebo vedia, že sa do nej nemajú ako zapojiť. Berú to tak, že to nemajú ako zmeniť. Je to tak, ako to je. Sú veci, za ktoré si ľudia vládu pochvaľujú, a sú aj také, ktoré sa im nepáčia. Pre Číňanov je však najväčšou prioritou stabilita. Chcú mať pokojné životy a uživiť svoje rodiny, pričom to súčasný stav Číny viac-menej garantuje. Ľudia majú stabilitu a môžu sa venovať svojim vlastným životom. A môžu sa mať lepšie, čo ešte pred tromi desaťročiami nebola samozrejmosť.

Aj na vidieku sa už ľudia majú lepšie?

Na to neexistuje jednoznačná odpoveď, lebo Čína je obrovská, je väčšia ako celá Európska únia. Provincie sú odlišné aj podnebím, aj prostredím, obyvateľmi a, samozrejme, aj bohatstvom. Rozdiely sú obrovské. Napríklad na juhu, kde žijeme aj my, je vidiek relatívne dobre zabezpečený, život je tu podľa mňa celkom pohodlný. Samozrejme, niektorí obyvatelia sú bohatší, niektorí chudobnejší, ale nevídam tu nikoho na hranici absolútnej chudoby, kto by nemal čo jesť alebo čo si obliecť. Sú tu úrodné pôdy, podnebie je relatívne mierne, hoci sme vo vysokej nadmorskej výške, a tak sa dá všeličo vypestovať. Sú tu aj rôzne politiky štátu na bohatnutie miestneho obyvateľstva.

Ale keď človek ide napríklad na sever Číny, ktorý je v podstate na okraji púšte, uvidí tam iný svet. Je tam obrovská chudoba, ľudia nič nevypestujú, nie je tam skoro žiadna zeleň, časté sú púštne búrky, erózia pôdy, nedostatok vody, jednoducho život je naozaj tvrdý. Aj tam sú snahy o zmenšenie chudoby, ale je ťažké niečo tam vymyslieť. Ľudia chudobu riešia jedine tak, že odídu.

Ako je to s pracovnými možnosťami mimo veľkých miest, ako je Peking alebo Šanghaj? Kde vlastne sú fabriky na všetky tie „lacné“ veci? Sústreďuje sa to na jednom mieste alebo sú fabriky rozložené po krajine?

Sústreďuje sa to primárne na pobrežiach, teda v nížinných oblastiach východnej Číny, čo sú najbohatšie oblasti, kde žije najviac ľudí. V Číne dve tretiny obyvateľstva žijú na jednej tretine územia, pričom to sú práve tieto pobrežné oblasti. Tam sa koncentruje priemysel, hoci sa ho už snažia sťahovať aj do odľahlejších oblastí, a to hlavne z troch dôvodov.

Po prvé, v tejto industrializovanej oblasti sú najúrodnejšie pôdy, ktoré sa snažia oživiť, takže na nich nemôže byť priemysel. Po druhé, chcú, aby aj v odľahlejších častiach Číny boli pracovné možnosti. A po tretie, aj z environmentálnych dôvodov je lepšie, ak sa priemysel nesústreďuje na jednom mieste. Problém je, že nie je jednoduché presťahovať priemysel, pretože je k nemu vybudovaná infraštruktúra. Sú to priemyselné parky, kde sú stovky tovární vzdialené od seba desiatky metrov, vyrábajú si navzájom súčiastky a podobne.

No Čína už nie je miesto, kde sa vyrábajú „lacné“ veci. Tie sa vyrábajú v Indii a juhovýchodnej Ázii, pretože v Číne sú už na to privysoké platy, prísne environmentálne nariadenia, pracovné právo. Čína sa teraz snaží budovať si vlastné značky kvalitných produktov, ktoré chcú vypúšťať do sveta, napríklad Xiaomi či elektrické autá. To je teraz obrovský exportný artikel, pričom značiek pribúda a sú čoraz sofistikovanejšie a kvalitnejšie.

Spomenuli ste environmentálne opatrenia. Čína s tým mala veľké problémy. Pred pár rokmi vtedajší spravodajca Českej televízie v Číne Tomáš Etzler často informoval o tom, že je tam veľmi znečistené životné prostredie, dôvodom bol jednak priemysel, ale aj bane, v ktorých okolí bolo všetko čierne a špinavé. Aj voda a vzduch boli znečistené. Takže hovoríte, že sa to zlepšuje?

Environmentálne reformy uplynulých ôsmich rokov sú už veľmi prísne. Prvým krokom bola obrovská kampaň za očistenie ovzdušia. Ako tlmočník som sa často stretával s tým, že zatvárali továrne, lebo nespĺňali normy. Často museli niečo mesiace opravovať a investovať do toho obrovské peniaze, aby mohli otvoriť. Bol preto problém s termínmi, dodávkami, náklady stúpali extrémne rýchlo a všetko bolo počas tohto obdobia nestabilné. Prísnymi nariadeniami Čína prečistila trh, takže veľa malých a stredných podnikov skrachovalo, čo bolo aj cieľom. Chceli totiž ponechať len veľké firmy, ktoré majú finančné možnosti investovať do environmentálnych nariadení.

Potom tu bolo obdobie oživovania trhu s daňovými úľavami a podporou pre firmy, ktoré prežili prvotnú kampaň. Stále však všade pokračovali kontroly, lietalo sa s dronmi a merali sa výpary. Do tovární chodili náhodné kontroly a zatvárali ich, vypínali im elektrinu. Bolo to veľmi prísne a v dôsledku toho sa situácia za tri alebo štyri roky veľmi zmenila.

Zaviedli sa aj veľmi prísne pravidlá vlastníctva áut so spaľovacím motorom vo veľkých mestách. Znečistenie ovzdušia je tu už relatívne nízke. Na hlavu Čína znečisťuje menej než napríklad Česká republika, hoci, samozrejme, v absolútnych číslach oveľa viac, pretože je to obrovská krajina.

Veľkým problémom zostáva voda. Oblasti na severe Číny, kde sú bane, bývajú znečistené najviac. Je tam dosť znečistené aj ovzdušie, rozširujú sa tam púšte, dochádza k dezertifikácii a erózii vody, pričom nedostatok vody je tam problémom už stáročia.

Ako prvú ste vybrali knihu Superveľmoc od Kristíny Kironskej a Richarda Turcsányiho. Je to prvá slovenská kniha, ktorá komplexne vysvetľuje spoločenskú, ekonomickú a politickú situáciu súčasnej Číny. Potrebujeme si obraz, ktorý o Číne máme, aktualizovať? Myslíte si, že zo zahraničia vnímame Čínu správne?

Myslím si, že v súvislosti s Čínou panuje v zahraničí veľké nepochopenie. Málokto rozumie, ako Čína funguje, pretože je to veľmi komplexná otázka. Je tu iný jazyk a písmo, pričom informácie, ktoré sa dostávajú do zahraničných médií, sú často nepresné a skreslené. Potrebujeme ľudí ako Kristína a Richard, ktorí Číne skutočne rozumejú a patria nielen medzi slovenskú, ale aj svetovú špičku. Kniha bola preložená do angličtiny a dostávajú už aj mediálny priestor – keď médiá píšu niečo o Číne, konzultujú to s nimi. Nedeje sa to však vždy a vtedy je obraz o Číne v médiách skreslený.

Ešte k názvu knihy Superveľmoc. Čína určite ašpiruje na to, aby ňou bola. Je to veľmi dôležité pre Si Ťin-pchinga. Vnímajú tak svoju krajinu aj Číňania? Riešia ľudia, aké je postavenie Číny na svetovej scéne?

Áno, určite sa považujú za veľmoc s obrovským vplyvom na svetové dianie. Zároveň sa považujú za krajinu, ktorú ohrozujú iné veľmoci. V očiach Číňanov sa ich krajina snaží vybudovať multipolárny svet, v ktorom nie je jedno mocenské centrum, ale je ich viac a vplyv je rozložený. Majú pocit, že v tejto snahe im je aktívne zabraňované. Je tu aj pocit ohrozenia alebo až paranoje – často živený z čínskej strany –, ktorým sa potom odôvodňujú niektoré praktiky a rozhodnutia. Určite sa však vnímajú ako rastúca superveľmoc s veľkou silou.

O tom sa dočítame aj v druhej knihe, ktorú ste vybrali: The Age of Unpeace od Marka Leonarda.

Áno, táto kniha je o zdrojoch konfliktu medzi veľmocami vo svete. Kniha Superveľmoc sa tomuto aspektu venuje len okrajovo, ale Leonard sa venuje iba tomuto a veľmi úzko a cielene.

Zaujal ma aj cestopis Ladislava Ziburu Pěšky mezi buddhisty a komunisty. Cestuje po Číne, zažíva rôzne, aj náročné situácie, ale všetko berie s humorom a kniha je napísaná vtipne. Čo sa čitateľ dozvie, ak si ju prečíta?

Chcel som, aby bol výber kníh pestrý, tak som vybral aj túto. Zibura nie je sinológ, nevie po čínsky a o Číne možno ani nič nevedel pred tým, ako krajinou cestoval. Má však skvelý pozorovací talent a vysokú empatiu. Len z pozorovania Číňanov a z toho, čo sa mu po ceste dialo, často udrie klinec po hlavičke a veľmi presne pomenuje, čo sa tu deje, pričom tak robí zo svojho ničím nezaťaženého pohľadu. Má veľmi dobrý štýl písania a je neuveriteľne vtipný. Jeho zážitky sú veľmi bizarné. Prešiel peši asi tisíc kilometrov cez husto obývané oblasti aj cez hory.

Je náročné cestovať po Číne mimo miest ako Peking a Šanghaj?

Je to náročné. Číňania tam nevedia po anglicky, to je problém aj vo veľkých mestách, ale v odľahlých častiach krajiny sa nedohovoríte vôbec. Tam často nevedia ani po čínsky, rozprávajú svojím dialektom a aj ja mám niekedy problém dohovoriť sa s nimi, hoci po čínsky viem. Ak však idete na vidiek v oblastiach, kde je rozvinutý turizmus, je to jednoduchšie, lebo sú tam minimálne hotely, v ktorých ubytúvajú cudzincov, je tam infraštruktúra, chodia tam autobusy, vlaky, sú tam taxíky. Ak máte nejaký prekladač a na cestu sa pripravíte, tak sa tu dá cestovať. Ak si však nespravíte dôkladnú prípravu, stratíte na ceste veľmi veľa času, budete tápať a nebudete vedieť, ako jednotlivé situácie riešiť, napríklad ako si kúpiť lístok na vlak, ako doň nastúpiť, ako si zavolať taxík, ako zaplatiť, lebo tu už sa nedá platiť v hotovosti, len aplikáciami.

Ja posledné roky veľmi veľa cestujem po miestach, kam nechodia žiadni turisti. O tom je moja druhá kniha. Na mnohých týchto miestach cudzinca ešte ani nevideli. Tam je komplikované cestovať, a to aj so znalosťou čínštiny. Je problém ubytovať sa, lebo tam nie sú hotely, a ak aj nejaké lacné sú, tak neubytúvajú cudzincov, lebo by ich museli registrovať na polícii a často to nevedia urobiť. Preto ma radšej neubytujú, lebo nechcú mať starosti. Občas sa idem registrovať na políciu sám a občas stanujem alebo spím v aute.

Na týchto miestach nám asi nepomôže ani internet, však? Ako je to s internetom v Číne?

Čínsky internet je iný ako ten západný. Majú svoje sociálne siete, aplikácie, mapy, platobné brány. Cudzinci to môžu používať, ale musia vedieť, čo si majú stiahnuť. Čo funguje na hotely, lebo Booking tu nefunguje; čo funguje na taxíky, lebo Uber by ste hľadali márne. Ak si chcete dať fotku na Instagram alebo iné naše sociálne siete, tak si pripravte VPN alebo inú aplikáciu, vďaka ktorej obídete takzvaný veľký čínsky internetový múr.

Vybrali ste aj knihu Bratia I od Jü Chua. Je to román z čias kultúrnej revolúcie Mao Ce-tunga, počas ktorej v brutálnych čistkách zavraždili množstvo ľudí. Rozpráva sa o tomto období na verejnosti?

Veľmi sa o tom nehovorí. Je to téma, ktorú poznajú starší ľudia, lebo to prežili, ale hovoriť o tom nechcú. Pri písaní svojej druhej knihy som cestoval po chudobnejších častiach Sečuánu. Bol som v jednom chráme, ktorý bol totálne zničený počas kultúrnej revolúcie. Správca chrámu pochádzal z lekárskej rodiny, ale on nemohol študovať z politických dôvodov. Vtedy bolo náročné dostať sa na štúdium. Tak sa z neho stal dedinský učiteľ a správca chrámu. On napríklad o kultúrnej revolúcii rozprával stále. Spomínal, ako ničili sochy v chráme, ako tam boli gardisti (Červené gardy boli militantné skupiny čínskych študentov stredných a vysokých škôl, ktoré sa počas kultúrnej revolúcie v Číne sformovali do polovojenských jednotiek – pozn. red.). Sú však aj ľudia, ktorí o tom nechcú hovoriť, majú veľké traumy.

Mám pocit, že počas pandémie to ľudia spomínali trochu viac, lebo to v niektorých momentoch pripomínalo začiatky kultúrnej revolúcie. Mal som o tom debaty s mnohými Číňanmi a zistil som, že mladí ľudia o tom veľa nevedia, najmä tí, ktorí nečítajú knihy, lebo inde sa o tejto téme nedozvedia. Na sociálnych sieťach sú takéto príspevky vymazávané.

Kniha Bratia sa zaoberá koncom kultúrnej revolúcie a obdobím bohatnutia po ekonomických reformách. Vtedy sa veľmi rýchlo bohatlo, vznikali bizarné veci. Bratia je obrovská paródia na toto obdobie. Čítal som ju ešte na vysokej škole a veľmi ma zasiahla. Je plná cynizmu a humoru, vykresľuje absurdné situácie vážnym tónom. Takéto vtipné knihy sa v Číne hľadajú ťažko, cynizmus tu nie je veľmi rozšírený.

Ako poslednú odporúčate knihu Problém tří těles od Liou Cch‘-Sin. To je fantasy, však?

Áno, je to trojdielna fantasy epopeja, ktorá sa stala najväčším čínskym bestsellerom na svete a bola preložená do takmer všetkých svetových jazykov. Rozprávajú o nej aj prominentní ľudia, napríklad Barack Obama ešte ako prezident hovoril, že táto kniha je úžasná.

Aj príbeh jej autora je zaujímavý. Bol to pracovník v elektrárni, robotník, neznámy človek, ale absolútny fanúšik fantasy literatúry. Stretával sa s komunitou amatérskych spisovateľov, roky písal svoju knihu, ale len do šuplíka. Pri každom nápade, ktorý dostal, skontroloval, či ho už niekto v nejakej knihe nemal, a ak áno, tak ho vyškrtol a písal odznovu.

Chcel, aby kniha bola originálna. A podarilo sa mu to. Čitateľ nevie, čo bude na nasledujúcej strane. Niekto aj povedal, že západný autor by z toho napísal 20 kníh, pretože je to plné unikátnych nápadov, ktoré by mu bolo ľúto dať do jednej knihy. Autorské práva predal za smiešnu sumu, pričom kniha zarobila miliardy. Číňania aj Netflix podľa nej natočili seriál, teraz sa robí film. Na tejto knihe sa vystavalo impérium. Napokon nejako vyriešili autorské práva a dnes je z neho profesionálny spisovateľ.

O čom je vaša prvá kniha Moja čínska dekáda. Príbehy chlapca, ktorý dospel v Číne?

Viac-menej je to môj príbeh. Začínam na začiatku, ako mi na základnej škole prišiel do života film Jackieho Chana a zmenil moje smerovanie. Ako som prvýkrát prišiel do Číny, spoznal tu prvých kamarátov, presťahoval sa do Šanghaja, snažil sa tu uchytiť, vybudovať si život. Začal som ako tlmočník a v knihe som opísal rôzne bizarné zážitky z tlmočenia. Kniha je moje spomínanie na prvých desať rokov v Číne, je to moje dozrievanie, lebo som sem prišiel ako nezrelý študent a cez viaceré udalosti som tu dospel.

Vaša druhá kniha sa volá Ťažké časy v Číne a ako ma vyhnali z vlastného domu. O čom je?

Je to príbeh o ceste za hľadaním domova v uplynulých štyroch rokoch. O tom, ako sme sa v Šanghaji prestali cítiť ako doma a hľadali sme niečo nové. O tom, ako sme sa presťahovali na vidiek. Je to čiastočne aj cestopis, lebo posledné dva alebo tri roky som absolvoval niekoľko veľkých ciest po odľahlých častiach Číny, kde som nakrúcal dokumentárny seriál pre televíziu a aj pre svoj kanál na YouTube. Spoznával som sa s miestnymi ľuďmi a zaznamenával som ich príbehy. Táto kniha je teda už menej o mne a viac o ľuďoch, ktorých som spoznal na cestách, ich príbehoch, problémoch, životných bojoch.

Mám ešte jednu otázku, ktorá ma veľmi zaujíma. Je jedlo v čínskych reštauráciách na Slovensku aspoň trochu autentické?

Vôbec nechutí ako jedlo v Číne. Je to taká slovenská „čína“, kde všetko chutí rovnako. Nájdu sa však aj autentické reštaurácie, napríklad Šanghaj v Bratislave, len si treba vypýtať jedálny lístok v čínštine, lebo je iný. Má však aj slovenské názvy, takže budete rozumieť, ale je to autentickejšie jedlo. Hlavne ich sečuánska kuchyňa je celkom autentická. Treba mať na pamäti, že čínska kuchyňa je veľmi pestrá, iná od severu na juh a z východu na západ. Ak chce človek ochutnať autentickejšiu čínsku kuchyňu, tak v Prahe, vo Viedni alebo v Nemecku má väčšiu šancu než na Slovensku.