Denník N

Fico či Sulík? Asi Fico

Je nevyhnutné, aby nová slovenská vláda, ak už aj nepríde s nejakými konštruktívnymi návrhmi na riešenie európskych problémov, aspoň nebola ich súčasťou.

Autor je historik a politológ,
Historisches Kolleg, Institute for Advanced Study, Mníchov

Rozumiem pobúreniu a zhrozeniu voličov Siete a najmä Mosta-Híd. Rovnako chápem aj dilemu, pred ktorou stoja viacerí poslanci týchto strán. Ale – napriek všetkému dešpektu, ktorý voči Robertovi Ficovi prechovávam – musím opatrne skonštatovať, že kabinet Fico III by bol za daných okolností asi tou lepšou alternatívou. Prečo?

Moje dôvody sú zahraničnopolitické. Na rozdiel od Richarda Sulíka, ktorý je jednoducho nevypočítateľný a dlhodobo (naposledy 4. marca v nemeckej ARD) potvrdzuje, že keď príde na jeho libertariánske substitučné náboženstvo, záväzky sú preňho zdrap papiera, Robert Fico rešpektuje dohody. Aj tie neformálne a pochybnejšieho charakteru. Zároveň Fico ako svojho času nádejný káder štátostrany a dnes bytostné stelesnenie machiavellistického cynizmu tiež veľmi dobre vie, „ako sú karty namiešané“ a v čích rukách je skutočná moc. Je preto len veľmi ťažko predstaviteľné, že by – na rozdiel od Sulíka – šiel s nemeckou kancelárkou Merkelovou alebo francúzskym prezidentom Hollandom do konfliktu na ostrie noža.

Jeho protiutečenecká rétorika je síce odporná a zaiste bola vodou na mlyn menom Kotleba, lenže Fico ešte stále môže mesiace štvania „predať“ svojim kolegom  v Európskej rade ako špecifikum slovenského predvolebného boja, ktorý sa skončil v momente sformovania širokej, proeurópskej koalície. Politický „meisterstück“ by dokonal azda už len tým, že by začal obhajovať odpis gréckych dlhov, ktoré Atény aj tak nikdy nesplatia, výmenou za skutočne dôsledné uplatňovanie schengenských pravidiel na grécko-tureckých hraniciach.

Prakticky by tak síce zaútočil na Merkelovej Archillovu pätu, ale myslím si, že aj tá by „zaplesala“ nad návratom strateného syna, pretože aktuálne musí hasiť problémy na úplne inej úrovni ako na periférii EÚ. V nedeľu totiž kancelárka a jej politika otvorenosti utrpela v krajinských voľbách ťažkú prehru a nič na tom nemení ani víťazstvo Winfrieda Kretschmanna v Baden-Württembergu.

Kretschmann je síce s kancelárkou zajedno ohľadom „Willkommenskultur“, má to však jeden háčik: je od zelených. S jeho úspechom, naopak, kontrastuje prehra „Merkelovej princezničky“ Julie Klöckner vo voľbách v Porýní-Falcku. Bavorský ministerský predseda a šéf CSU Horst Seehofer sa zas po volebnom neúspechu nadýchol k novej ofenzíve a otvorene hovorí o tom, že treba od základov zmeniť politický kurz, lebo kancelárkina politika neohrozuje len CDU a CSU, ale aj osud Únie ako takej.

Ešte stále môže ísť len o búrku v pohári vody, lenže Merkelová stratila dve (Bavorsko je doménou CSU) z troch spolkových krajín s najnižšou mierou nezamestnanosti a otázne je, ako by voľby dopadli momentálne v Hessensku. Ocitá sa tak pod stále väčším vnútrostraníckym a vnútropolitickým tlakom a jej ďalší politický osud už zďaleka nie je taký istý, ako bol ešte pred rokom.

Samozrejme, nikto z nás tu nie je na večnosť a politický život je ešte kratší ako ten ľudský. Kladiem si však otázku, čo po Merkelovej. Áno, možno jej vyčítať nedostatok ideí a technokratizmus, nesúhlasiť s ňou ohľadom utečeneckej politiky, kritizovať jej prístup k riešeniu fiškálnych problémov Grécka, ale akosi nevidím politika, ktorý by ju dokázal nahradiť. Fakt je skrátka, ako to pred troma rokmi v rozhovore pre portál VoxEurop explicitne skonštatoval jeden z mála skutočných „insiderov“ európskej politiky Peter Ludlow, že Merkelová „je naozaj oveľa chytrejšia ako všetci tí muži okolo nej za rokovacím stolom. Skutočne vie, o čom hovorí. Nemusí sa naparovať (ako Cameron, Hollande alebo pred ním Sarkozy), že je víťaz – ona totiž naozaj víťazí“.

Európa momentálne stojí na kritickej križovatke. Hrozba odchodu Británie, hlboké štrukturálne problémy juhoeurópskych krajín, pričom Grécko je len vrchol ľadovca, utečenecká kríza s kolabujúcim schengenom, ktorý je jedným zo základných kameňov integrácie, vyžadujú silné líderstvo. Politika je však umením možného a Merkelová je nateraz jediný líder, ktorého vidím.

Je preto nevyhnutné, aby nová slovenská vláda, ak už aj nepríde s nejakými konštruktívnymi návrhmi na riešenie problémov, aspoň nebola ich súčasťou. Obávam sa, že vláda vedená Richardom Sulíkom by takou nebola… A pri všetkom tom pobúrení nezabúdajme, že v Kremli už vlk cerí zuby.

Voľby 2016

Teraz najčítanejšie