Partnerovou prioritou je práca a koníčky. My s dcérou sme až na piatej koľaji. Som príliš náročná, ak chcem viac?

Obraciam sa na Vás s partnerským problémom. Zdá sa mi, že nie je len jeden. Je ich kopa.

S partnerom sme spolu 10 rokov. Máme trojročné dieťa. Pred dieťaťom sme nemali žiadne vážne problémy vo vzťahu. Obaja s partnerom sme pracovali a zarábali sme približne takisto. S tým rozdielom, že ja som mala prácu na plný úväzok a partner pracoval len pár hodín denne. Mal tak plno času na svoje koníčky.

Keď som otehotnela, rozhodol sa, že prácu zmení, bude pracovať viac a aj viac zarobí. Zároveň padlo rozhodnutie, že si urobí aj VŠ. Ja som sa po nejakom čase vrátila do práce na skrátený úväzok. Náš deň vyzerá asi takto: Partner vstane o 4.00. Ide behať alebo cvičiť. Približne od 5.00 do 9.00 sa učí. Od 9.00 do 18.30 je v práci. Od 18.30 do 20.00 trávime čas spoločne. O 20.00 uspáva dcéru a potom od 20.30 asi do 22.00 máme čas vo dvojici.

Ja vstanem aj s dcérou o 6.00, dáme si raňajky a trávime spolu čas, rozprávame sa. Od 9.00 do 15.00 je v škôlke a ja pracujem. Od 15.00 do 18.30 sme zase spolu, potom sa pridá partner. Od 20.00 do 20.30 mám čas pre seba, potom s partnerom.

Asi to nie je nič hrozné. Objektívne by sa dalo povedať, že super. Partner nepozerá porno, nehrá PC hry ani nestávkuje. Intimita je u nás ok – nie extra často, ale dobrá. Sme finančne zabezpečení a zdraví.

Mne však stále niečo chýba a som z toho nervózna. Zdá sa mi, že partner s dcérou vôbec nemá vybudovaný vzťah. Z toho dôvodu ho ona ani nerešpektuje. Potom mám výčitky, že som ju zle vychovala, ale ja s ňou problém nemám. Som príliš náročná? Chcela som, aby si aspoň prečítal jednu knihu o výchove a komunikácii, ale ak má čas, radšej si prečíta nejakú učebnicu alebo sci-fi. Zdá sa mi (nielen) preto, že partnerovou prioritou je len on sám a my sme na piatej koľaji za vzdelaním, peniazmi, športom… Ťažko sa mi v tomto argumentuje, pretože on to potom obracia do absurdna, že či mu chcem zakázať cvičiť, nechcem, aby bol zdravý, a podobne.

Musí však cvičiť každý jeden deň? Keď už nemá argumenty, začne vyťahovať financie – že ja nič nerobím a podobne. Pritom sme sa spoločne rozhodli, že dieťa pôjde do škôlky len na 6 hodín. On bol dokonca proti škôlke a vôbec tam dcéru nechcel dať. Ale zároveň by chcel, aby mi chodila výplata na účet. Áno, zarobí veľmi veľa, pretože má veľmi vysokú odbornosť – možno 10-krát viac ako ja, ale to ja nikdy nezarobím, ani keby som pracovala od rána do noci, lebo mám takú prácu, akú mám, a on o tom predsa vie.

Cítim sa prosto zle. Neviem, čo mám robiť. Celé mi to pripomína vzťah partnerových rodičov, z ktorého som smutná. Zdá sa mi, že náš vzťah zapadá do rovnakých koľají. Mimochodom, párovú terapiu som navrhovala už veľakrát – on ju odmieta.

Partnerova mama nepracovala, starala sa o deti, varila a upratovala. Z toho dôvodu nemali veľa peňazí, otec musel chodiť do zahraničia robiť. Partnerovi to vadilo. Jeho mama nemá dokončené ani základné vzdelanie. Vo voľnom čase sa hrá na mobile a pozerá telku. Trochu mi pripadá, akoby odo mňa partner vyžadoval aj túto rolu. Ale zároveň si ma vybral preto, že si ma vážil, že mám koníčky, dá sa so mnou debatovať, milujem knihy, som vzdelaná a inteligentná.

Partnerov otec je už na dôchodku a doslova celý deň pozerá telku. Od telky odíde, len keď ho manželka zavolá do kuchyne jesť. Jedlo musí mať správnu teplotu, aby mohol hneď jesť a vrátiť sa k telke. Hundre a nadáva na všetko, čo ho pri pozeraní vyruší. Vôbec sa nevie rozprávať s ľuďmi, so svojimi deťmi nemá vzťah.

Bojím sa, že aj my tak dopadneme. Respektíve že partner sa bude venovať svojmu hobby a odo mňa bude vyžadovať len nejaký servis. Mne to však na partnerstvo nestačí. Preháňam?

Karolína, 33 rokov

Odpovedá psychologička Lenka Pavuková Rušarová

Milá Karolína,

nemyslím si, že preháňate. Aj dĺžka Vášho listu vypovedá o tom, ako veľmi Vám na zlepšení situácie záleží. Možno by som skôr povedala, že namiesto preháňania predbiehate – máte strach, kam vzťah smeruje a či nedopadne ako vzťah rodičov. A možno aj z tohto strachu reagujete s intenzitou a naliehavosťou.

Ak tomu správne rozumiem, táto situácia je dôsledkom vašej spoločnej dohody o rozdelení povinností a ambícií, ktorú ste spravili ešte v čase tehotenstva. A zdá sa, že udržať si tento stav sa aktuálne darí len pri precíznom plánovaní dňa Vášho manžela na polhodiny. Má to však svoju cenu – Váš rodinný a partnerský život je skresaný na minimum.

Vy necítite, že ste priorita, a mrzí Vás, že dcéra má s otcom menej pevný vzťah. Viete niečo o tom, ako sa cíti Váš manžel? Či mu daná situácia vyhovuje a príde mu vhod, že sa vyhne nárokom rodiny, alebo aj sám rieši dilemu, ako všetko dôležité stihnúť a je uštvaný takýmto maximalistickým využitím času? To bude dôležitý rozdiel.

Pri debatách s partnerom myslite na to, že takéto rozhovory sú nadlho. Nejde tu o to, aby ste pomocou argumentov vyhrali spor. Vy dvaja si nastavujete vlastné rodinné pravidlá a hodnoty, odlišné od tých, aké mali rodičia, a to sa dá len v spolupráci s mužom, nie v súboji s ním. A trvá to často aj roky, než sa manželia zladia a vylepšia zdedené stereotypy.

Skúste manželovi len opakovane a neútočne hovoriť, že Vám chýba a že by ste si priali viac času spolu, že takýto spôsob tesného plánovania času na polhodiny je pre Vás neudržateľný. Hľadajte spolu príležitosti, ako si spoločný čas vynahradiť, a hlavne premýšľajte spolu, či by nebolo lepšie Vaše spoločné rozhodnutie o rozdelení práce, výchovy, domácnosti a vysokoškolského štúdia po troch rokoch prehodnotiť. Jedna vec je plánovanie a predstavy, druhá je to, ako sa s tým žije.

Skúste o tom hovoriť bez toho, aby ste manželovi navrhovali, čoho sa má vzdať alebo ako často mu stačí športovať – nikto z nás nereaguje dobre, keď nám berú niečo, na čom mu záleží.

A ešte jedna poznámka: myslím, že otázka peňazí a príjmu je pri Vašich hádkach len mocenským nástrojom, argumentom na umlčanie. Nenechajte sa touto témou zviesť na bočnú koľaj a držte sa podstaty veci – ako udržiavať rovnováhu v situácii, keď sa všetko dôležité naraz nedá.

Prajem Vám veľa trpezlivosti.