Monika Tódová
Aké to je odísť po piatich rokoch z práce hovorcu prezidentky? Pozerali ste prvé dni na mobil, či píše prezidentka?
Bolo jasné, že už toho písať veľa nebude. Musel som jej napísať ja ohľadom nejakých praktických vecí, ktoré sme si nestihli dopovedať tesne pred tým, ako sme sa videli naposledy osobne v paláci. Potom som jej gratuloval k narodeninám, ktoré mala. Taká bola naša komunikácia v uplynulých dňoch.
Ako to zvládate?
Je to nový životný pocit. Priznám sa, že som akoby uprostred života dostal k dispozícii letné prázdniny, tak tomu položartom hovorím. Je to zo 100 na nula z hľadiska toho, čo musel človek robiť, sledovať, na čo musel byť pripravený. Teraz si postupne zvykám, že nemusím mať telefón stále pri sebe, viem, že naozaj žiadny dôležitý hovor zrejme nezmeškám, som slobodnejší aj v tom, čomu venujem pozornosť.
Stalo sa vám za päť uplynulých rokov, že ste si mohli vypnúť telefón?
Nie. Mal som ho stále zapnutý, aj keď teda niekedy na ticho. Veľa ľudí potom už vedelo, že mi majú radšej písať ako telefonovať. Zapnutý bol aj na dovolenke. Aj vo chvíľach, keď si človek myslel, že deň sa už skončil, že pomyselný stôl je prázdny a ideš s čistou hlavou domov. Zrazu sa niečo o siedmej večer stane, treba reagovať, zaujať stanovisko, znovu ožijú všetky čety na to slúžiace a dohadujeme sa do deviatej, do desiatej. Neexistuje ukážkový deň, lebo realita za tých päť rokov bola stále dynamická a dramatická, takže sme si zvykli v tom tempe aj žiť.
Sledujete ďalej aktuálne dianie?
Presunul som aplikáciu Minútu po minúte na inú časť obrazovky. Bol som zvyknutý na ňu stále klikať, aby som nič nezmeškal. Teraz ju mám tak, že nie som zvyknutý klikať na to miesto. To som potreboval. Samozrejme, že som zorientovaný, ale vyberám si ako občan, čomu budem venovať svoju pozornosť.
Znamená to, že nepozeráte televízne noviny?
No to nie. Nesnažím sa zahlcovať každou drobnosťou, o ktorej som kedysi mal mať a mal prehľad. Teraz si hovorím, že to netreba až tak vnímať, respektíve si to až tak pripúšťať, aby som analyzoval každý citát a rozmýšľal, čo to prinesie v najbližších hodinách do politického života. Od tohto som sa už trochu odstrihol. Verejná debata je unesená tým, že sme možno až príliš paralyzovaní veľkou politikou. Nehovorím, že to nie je dôležité, lebo situácia je vážna, ale získať od nej väčší odstup je podľa mňa správny prístup k životu. Je množstvo vecí, ktoré vás potom len unavujú a paralyzujú v utvrdzovaní sa, že je to celé beznádejné, ťažké, že nie je východisko. Príliš často si to opakujeme. Treba sa začať na tie veci pozerať trochu inak. A tu niekde budem hľadať odpovede počas leta.
Už viete, čo budete robiť?
Neviem.
Myslíte, že sa môžete vrátiť do médií? Chceli by ste to?
Viem, kam mierite. Je to nekonečná debata, či sa dá z tohto zase vrátiť naspäť. Sú na to rôzne názory, sám som bol proti tomu, keď sme robili v RTVS, aby hovorcovia vykonávali nejaké pozície. Tí ľudia potrebujú aj viac času. Nevidel by som tak ľahko svoje pôsobenie v RTVS. Navyše už nebudeme mať RTVS, to je tiež dosť vážna téma. Viem si predstaviť, že sa vrátim k pôvodnému remeslu, že sa budem niekoho niečo pýtať, ale v akých kulisách, kde, to ešte vôbec nie je jasné – a možno sa to nakoniec skončí úplne inak. Ale asi by som to chcel; počas tých piatich rokov mi to chýbalo, mám silnú potrebu hovoriť sám za seba. Dlhý čas som robil v Rádiu Expres, to bol môj základ. Chcem robiť niečo, čo je užitočné, čo by mi dávalo zmysel a čo ma bude baviť. Takto by som to zadefinoval a uvidím, čo sa mi pritrafí do cesty.
Kedysi ste moderovali O 5 minút 12 v RTVS. Čo si hovoríte, keď dnes počujete poslanca SNS Romana Michelka hovoriť, že tí, čo to moderujú teraz, odtiaľ budú musieť odísť?
Ťažko sa to počúva. Oni asi vedia, komu sa tým prihovárajú. Viem, koľko úsilia stálo značku RTVS vzkriesiť, dať jej kredit. Myslím, že sa nám to počas obdobia, keď bol v manažmente Václav Mika a šéfom spravodajstva bol Lukáš Diko, po dlhom čase darilo. Televízia a celé spojené médium malo spoločenský výtlak a kredit. Toto by mali byť veci, ktoré komentujú profesionáli. Sme v situácii, keď to komentujú politici – a navyše veľmi nevhodným spôsobom. Oni nemajú čo vyberať moderátorov.
RTVS zrušili, slovenská televízia a rozhlas budú mať zase nové meno – STVR. Prečo politici toto robia s verejnoprávnou inštitúciou?
To keby som vedel. Môžeme len interpretovať ich dôvody alebo sa nad tým zamyslieť. Nejakým spôsobom je zrejme aj v dobe internetu lákavé mať aj tento vplyv; to je základná motivácia. Ťažko povedať, či je naozaj situácia v RTVS taká vážna, že ju treba takto akútne a takýmto spôsobom za pár mesiacov riešiť. Toto už podľa mňa nezaujíma ani voličov vládnej koalície, lebo oni vedia, že čakajú na lekárske vyšetrenie tri mesiace. Vedia, že sú tu dôležitejšie veci ako RTVS.
Z celospoločenského pohľadu RTVS po rokoch spájania obstála, konečne sa to stabilizovalo, značka mala silu a výtlak a jediné, čo tam ľudia potrebujú, sú kontinuálne dobré podmienky, aby cítili, že inštitúcia stojí za nimi, že majú adekvátne finančné ohodnotenie a môžu robiť veci slobodne. To sa teraz asi končí. Je to pravým opakom toho, čo to médium potrebuje. Motivácie sú pravdepodobne veľmi jednoduché. Ovládneme to tu a skúsime zmeniť podľa našej predstavy, ale tá nie je odborná a nie je ani profesionálna; je to len splnený sen zopár ľudí a všetci ostatní sa stali ich rukojemníkmi.
Prečo nemáme takú televíziu, ako je Česká televízia?
Vinou tohto. Slovenská televízia mala už vyše dvadsať riaditeľov. Česká televízia zďaleka možno ani nie desať. Teraz síce tipujem, ale myslím, že to tak vychádza. Kontinuita je tam dramaticky iná a je to médium, ktoré vzniklo na silnejších základoch, keďže pražská televízia bola za federácie silnejšia po všetkých stránkach. Ale aj tým, ako sa vyvíjali verejnoprávne médiá v Českej republike; je tam kontinuita, dá sa to odprezentovať na menách: Vašo Moravec robí svoju reláciu dvadsať rokov, Marcela Augustová oznamuje volebné výsledky od 90. rokov. Je to tam zapísané v menách.
Keď to začalo u nás fungovať a bolo to už v nejakej kondícii, vždy sa to narušilo, redakcia sa rozpadla a stavala nanovo. To je ten problém, prečo nemáme Českú televíziu. Navyše je to dramaticky podfinancované. Keby sme sa vrátili k časom koncesionárskych poplatkov, ktoré sa dekády nezvyšovali, už to bolo na stole a znovu to stopol niekto, kto chce teraz silou-mocou to médium meniť. Potom sme to zrušili načisto. V Čechách je teraz debata o zvýšení koncesionárskych poplatkov; my tu máme debatu o novom médiu, ktoré teraz ani nebude mať kto riadiť. V najbližších mesiacoch tam nepríde k žiadnemu rozvoju, v najlepšom prípade k totálnej stagnácii, ak nie k totálnemu rozpadu.
Ako vnímate to, o čo sa pokúšajú redaktori v Markíze? Môžu uspieť voči súkromnému majiteľovi?
To sa ukáže. Vnímam to sympaticky, je mi to blízke v tom, že vedia, čo je to nerobiť hodnotové a morálne kompromisy. Dajme tomu, že chápem legitimitu biznis modelu, že poďme robiť správy, ktoré budú oveľa menej politické. Nova v Čechách vysiela správy týmto spôsobom, chcú sa tomu priblížiť. Treba však brať do úvahy, akú historickú rolu plnila Markíza, že v istej chvíli prebrala verejnoprávne poslanie a že sa na to nedá pozerať čisto biznisovo ako na Novu. Markíza mala tiež obdobie, keď bol Pavol Rusko v politike, tiež nebola objektívna, vyvážená, robila politickú nadprácu veľmi aktivisticky po roku 2000, keď prezentovali členov strany ANO a prišli hodnotiace správy licenčnej rady. Prežila aj toto obdobie. Tak si myslím, že prežije aj ďalšie dramatické obdobia.
Sme v období, keď sú niektoré médiá označované za nepriateľské. Postupne odchádzajú moderátori politických diskusií. Z TA3 odišiel Richard Dírer, z JOJ Jana Krescanko Dibáková, z Markízy Michal Kovačič. Predstavitelia vlády to na mítingoch prezentujú, že doručujú výsledok. Mali ste v paláci novinárov, ktorých ste nepúšťali na tlačové besedy alebo ste im neodpovedali na otázky?
Ak som niekomu neodpovedal na otázku, tak naozaj len preto, že jeho e-mail zapadol v stovke iných, a ak sa nepripomenul, možno som zabudol. Myslím, že sme si s každým našli spôsob komunikácie podľa toho, či bolo treba niečo dohľadať alebo to bolo niečo akútne. Nemali sme žiadny zoznam zakázaných novinárov. Sú ľudia, jednotlivci, ktorí neboli do paláca púšťaní pre bezpečnostné dôvody. Niektoré „hviezdy“ alternatívnej scény. Ale bolo to na základe faktického rozhodnutia. Do paláca mal prístup každý a mal aj priestor na to, aby sa spýtal. Boli aj bizarnosti typu, či prezidentka odpisovala v škole; tak takéto otázky asi zostali dlhodobo bez odpovede.
Čo si myslíte o prístupe vlády k médiám?
Nie je prekvapivý. Potrebujú nepriateľov na rôznych frontoch, aby sa ľahšie robili niektoré veci. Prekvapivé je to tempo a dynamika, možno až nejaký nevkus, ktorý to sprevádza.
Mali ste v Prezidentskom paláci pocit, že sú k vám médiá nespravodlivé?
Pocit z druhej strany často objektívne človek môže mať. Ale sú to hlavne komentáre, ktoré nevedia doceniť celý kontext, lebo ten ešte nemôže byť ani verejne známy vo chvíli, keď človek prijíma rozhodnutie. Niekedy sa to oveľa ľahšie píše, ako sa reálne vykonávajú kompetencie a funkcia.
Boli ste na inaugurácii nového prezidenta Petra Pellegriniho a na slávnostnej recepcii na Hrade?
Na inaugurácii som bol, recepciu som si už nechal ujsť. Bral som to tak, že tá sobota je oficiálne mojím posledným dňom v práci, a odprevádzal som hlavu štátu na inauguráciu. Ešte som bol aj pri tom, ako si oficiálne odovzdali popoludní palác; v momente, keď bola prvá prehliadka čestnej stráže prezidenta Pellegriniho, som pochopil, že moja misia je definitívne na konci. Samotný akt bol priamoúmerný významu podujatia. V spomienkach som sa vracal k predošlej inaugurácii spred piatich rokov. Atmosféra tam bola iná, bolo to spôsobené tým, kto tú funkciu vykonáva a akí ľudia ho obklopujú.
Ako vnímate Petra Pellegriniho?
Ako legitímne zvolenú hlavu štátu. Ešte ako ministra školstva som sa ho pýtal, či náhodou nebude predsedom parlamentu. Potom som sa ho ako predsedu parlamentu pýtal, či náhodou nebude premiérom. Vlani sa ho niekto pýtal, či náhodou nebude prezidentom. Pamätám si, ako som stál na schodoch, keď mal improvizovaný brífing v Prezidentskom paláci po parlamentných voľbách.
Keď povedal, že nebude žiadny podržtaška?
Keď povedal veľa vecí, ktoré nebude – nakoniec je to presný opak. Tak aj pristupujem k tomu, čo hovorí.
Naposledy sme sa spolu rozprávali v októbri 2022 po útoku pred Teplárňou; hovorili ste o tom, že aj vy ste gej a že v tom nechcete nechať Romana Samotného samotného. Pokiaľ ide o práva LGBTI ľudí, nič sa nezmenilo, práve naopak, v politickom priestore ako keby pribúdalo nenávisti a došlo k ďalšiemu útoku, tentokrát k atentátu na predsedu vlády. Ako ste to v paláci spracovávali?
Ten deň si veľmi dobre pamätám, bolo to 15. mája, prezidentke zostával vo funkcii posledný mesiac. Mali sme ad hoc poradu, na ktorej sme si chceli potvrdiť nejaké veci, čo všetko chceme stihnúť za posledný mesiac, akú stopu zanechať. Mali sme rozpracované mnohé veci, prezidentka mala ísť na niekoľko regionálnych výjazdov, mala sa tam stretnúť s ľuďmi, ktorí reprezentujú rozmanitú slovenskú spoločnosť, mala byť debata v Banskej Bystrici, v Trnave. Popri tom mala navštíviť aj iné mestá a regióny. Mala to byť taká spanilá jazda na záver. Keď sme vyšli z kancelárie, po pol hodine prišla správa o atentáte na premiéra a všetko sa dramaticky zmenilo. Všetky verejné podujatia zrazu neboli možné. Symbolicky sa potvrdilo, že celý mandát sprevádzali nečakané, dramatické správy, ktoré sme si ani nevedeli predstaviť. Ešte aj ten posledný mesiac sa stalo niečo nečakané, čo totálne zmenilo atmosféru a namiesto toho, aby sme sa lúčili s prezidentkou, sme začali spolupracovať s novozvoleným prezidentom na tom, aby odišiel z paláca jasný signál o zmierení a o tom, čo je potrebné v tej chvíli pre spoločnosť.
Ako k tomu pristupoval Peter Pellegrini?
Veľmi konštruktívne. Tomuto rozumie, tam sme mali naozaj zhodu, nebolo o čom.
Zľakli ste sa v paláci toho, čo spôsobí atentát v spoločnosti?
To už je teraz ťažko povedať, už vieme, ako to dopadlo. V prvých dňoch bolo nejasné, v akom stave premiér reálne je.
Ani vy ste nemali presné informácie?
Mali sme, ale v prvých dňoch všetci tápali, ako sa to vyvinie, kedy niečo povie, čo povie. Na tieto otázky už teraz poznáme odpovede, ale v prvých dňoch, respektíve týždeň po tom tu viselo, že kým on neprehovorí, nebudeme vedieť, na čom sme.
Ako ten vývoj vnímate?
Urobím väčší oblúk, lebo som si uvedomil aj vzhľadom na to, čo sme riešili na začiatku, že ešte nikdy sa na Slovensku toľko nedebatovalo ako teraz. Vy máte debatu Ako zachrániť demokraciu, máme množstvo podcastov, debatuje sa tu, každý si môže vybrať, čo chce. Cieľom takýchto debát je, aby ľudia pochopili kontext, aby si vedeli pospájať veci, aby mali komfort, že niečo pochopia. Napriek tomu, koľko sa tu debatuje, sme sa ocitli v šlamastike, všetci sa tu v tom strácame. To je pre mňa zaujímavá pointa, aj keď premýšľam o tom, že by som sa vrátil k pôvodnému remeslu, hľadal by som odpovede na to, o čom a s kým sa mám rozprávať, aby to malo zmysel, aby to nebola iba debata pre debatu. Strácame čas debatou, či je zem guľatá a že nebola pandémia, hoci zomrelo 20-tisíc ľudí. O čom sa ešte budeme zbytočne baviť? Že poprieme existenciu gravitačnej sily? Sme vo veľmi špecifickej situácii. To, čo sa stalo, sa nemalo nikdy stať. Prekvapuje ma, ako teraz niektorí spochybňujú vôbec to, že sa to stalo. Tam sa naozaj ukázalo, že komunikácia v prvých hodinách po atentáte asi naozaj nebola správna.
Nekomunikovali lekári, bolo málo informácií.
Ľudia si z toho zobrali tú podstatu. Prekvapuje ma, že aj očividné veci dokážeme spochybniť. Nemalo sa to nikdy stať, je to pre demokraciu hrozná rana a 15. máj bude naveky zaznamenaný v modernej histórii. Je škoda, že musíme riešiť toto namiesto toho, aby sme sa rozprávali o tom, ako Slovensko posunúť dopredu.
Ako sa má cítiť v bezpečí niekto ako vy, keď nedokážu ochrániť ani premiéra?
Neviem, či je to porovnateľné, ale vo chvíli, keď sa to stalo, som si uvedomoval, koľkokrát bola prezidentka v podobnej situácii.
Mohlo sa to stať komukoľvek z politikov.
Určite áno, sú to sekundy. Keď sme boli v apríli týždeň v Košiciach na dlhom regionálnom výjazde, ktorý sa stal novou tradíciou, boli tam zástupy ľudí, ktorí sa s ňou chceli fotiť poslednýkrát, poobjímať ju. Boli to dojímavé scény, ale bola tam tlačenica. Uvedomil som si, že často som bol meter od nej – a mňa by teda nezachraňoval nikto, zachraňovali by ju. Hlavou mi preletelo uvedomenie toho, koľkokrát bola v takejto situácii a koľkokrát my pri nej. Ale o moju bezpečnosť sa neobávam.
Minulý týždeň som robila rozhovor s dnes už bývalým vedúcim kancelárie prezidentky Metodom Špačkom, ktorému zvonila redaktorka Plus 7 dní doma a napísala o ňom, že má manžela a vychovávajú spolu dieťa. To sa asi ešte nikdy v minulosti na Slovensku nestalo, pritom toľko známejších ľudí je LGBTI. Ako ste to v paláci vnímali?
Máte pravdu, že je nejaké nepísané pravidlo, že je to také intímne rozhodnutie, že sa rešpektuje to, že vyoutovať sa musí človek sám. Pamätám si tú situáciu, lebo sme dostali tú otázku a išli sme za kancelárom, čo s tým, lebo nám bolo jasné, že bez ohľadu na to, čo povieme, nejaký článok vyjde. Dohodli sme sa na jeho stručnej a konštruktívnej odpovedi, že nemá dôvod riešiť súkromné veci. Napriek tomu sa stalo toto.
Metod Špaček mal ísť ako veľvyslanec Slovenska pri OSN do New Yorku aj s manželom, ktorý tam mal byť konzulom. Pri pároch je bežné, že sa vysielajú na jedno veľvyslanectvo. Po tomto článku to zastavili. Nie je to úplný škandál a diskriminácia na základe sexuálnej orientácie?
Môže sa to tak javiť. Bola to zvláštna situácia, lebo jeho nominácia bola odobrená na všetkých úrovniach, teda bolo minimálne podozrivé, prečo sa nakoniec rozhodli inak.
Prezidentka čelila veľkej nenávisti, týkalo sa to aj vás alebo ľudí v tíme?
Musím povedať, že nie. Akoby sme boli hromozvodom frustrácie časti spoločnosti. Bolo to cítiť, keď niekto dupol na plyn a niečo sa začalo šíriť, vtedy sme boli hromozvodom nenávisti, ale tá stále smerovala na ňu. Naučil som sa to tlmiť a korigovať. Osobne môžem povedať, že najhorší zážitok pre mňa bol iba jeden pán, ktorý si raz predo mnou ostentatívne odpľul na ulici. Potom bolo zopár škaredých mailov, ktoré neboli nenávistné, boli to smutní ľudia, ktorí mali nakúpené informácie. Bolo jasné, koho citujú a prečo to hovoria.
Povedali ste, že ste sa to naučili korigovať a tlmiť. Ako?
Často aj v osobnom dialógu pomáha, keď ľudia získajú pocit, že sú vypočutí. Potom viete nadviazať úplne iný dialóg. Nemôžu to byť takí ľudia, ktorí sú presvedčení o svojej jedinej pravde, ale niekedy sa dá s ľuďmi hovoriť, stačí si ich iba vypočuť, to je jediné, čo im chýba, že nedostávajú pozornosť svojho okolia.
Viete si predstaviť, že Zuzana Čaputová bude niekedy znovu kandidovať?
Bolo by to pekné, ale podľa mňa nebude. Nájde si adekvátne miesto, nezmizne z verejného života, budeme ju počuť. Posledné, čo potrebuje, sú červené koberce a prehliadky čestnej stráže, ceremoniálne veci.
To nemala rada?
Myslím, že si to nikdy neužívala. Na to sú iní ľudia.
Terajší prezident si to užíva.
Asi viac.
Prezidentka zorganizovala viacero rozlúčok, na jednej z nich som počula váš prejav, o tom, ako ste stále čakali, citovali ste viaceré jej typické výroky. Povedzte nejaký.
To čakanie bola veľká nadsádzka. Prezidentka nemá čakať na nikoho, my musíme byť všade pred ňou a dodržiavať minútovník. Znamená to, že ona ešte rokuje, keď my už čakáme v autách. Čakanie k práci patrí. Pre ňu to možno v ten večer bolo aj trochu prekvapenie, že som to tak povedal, lebo ona ako prezidentka nečaká na nič. V každom prípade, to, čo nám všetkým zostalo, je neprenosná skúsenosť. Tých päť rokov je výnimočných aj po ľudskej stránke. Jednak sa vám dejiny točia pred očami, ste pri nich veľmi blízko, až na dotyk. Vidíte tie dilemy a máte pohľad do zákulisia, ktorý je pre mňa cenný. Potom je tu aj ľudská rovina, z ľudí, ktorí sme sa tam kvôli nej stretli, sa stali blízki priatelia. Je to možno umocnené aj časom korony, keď sme sa ťažko mohli stretávať s inými.
Nedá sa o všetkom rozprávať, jednak človek ani nemôže a po druhé málokoho to zaujíma, lebo keď začnete rozprávať o protokolárno-organizačných záležitostiach, ktorými tam človek prirodzene žije, tak to v konečnom dôsledku nudí všetkých. Budeme si pamätať, ako nás učila, časom som sa zdokonaľoval tak, aby som vedel hovoriť jej slovami. Vždy si budem pamätať výrok, že názoru má predchádzať poznanie. A to u nej naozaj platilo. Nechcela hovoriť do vetra, chcela hovoriť vtedy, keď si bola istá, že má čo povedať, keď si bola istá argumentmi, prípravou, keď si bola istá, že má zmysel, keď niečo povie.
Potom mám veľmi rád výrok, že často riešime ornamenty namiesto fundamentov, to je pravda. Robíme to veľmi často a absolútne nám unikajú podstatné veci, lebo sa venujeme niečomu totálne nepodstatnému. A potom ešte jej bežné slovné spojenie: pri rozmanitosti názorov v hodnotovom súlade.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
