Natália Žáková
Bývanie v rodinnom dome je pre väčšinu ľudí najmä o čase strávenom v exteriéri, v prípade víkendového domu alebo chalupy to často platí ešte väčšmi. Ľudia si ich kupujú a budujú najmä s cieľom uniknúť ruchu mesta a užiť si voľný čas v záhrade.
Inak tomu nebolo ani v prípade letného domu v bratislavských Vajnoroch, za ktorý architekti Aleš Šedivec a Tomáš Tokarčík z ateliéru Totalstudio získali v roku 2020 ocenenie CE ZA AR. Majitelia si ho obľúbili až tak, že sa doň presťahovali natrvalo.
Aspoň maringotku
Veľkorysý pozemok, v susedstve ktorého herec Ivan Šandor vyrástol, kúpila pred dlhými rokmi jeho prababka. A hoci oň bol vždy záujem, rodina nikdy neuvažovala, že by ho predala.
Ivan Šandor žil so svojou manželkou a s dvoma deťmi, dnes 16-ročnou dcérou a 14-ročným synom, v bratislavskom Starom Meste. Ako však deti rástli, cítili čoraz viac potrebu tráviť čas vonku aj inak ako len v parkoch. „Žena vždy hovorila, že by sme tu mohli mať aspoň maringotku. Sama je pritom mestský človek, nevedela si predstaviť žiť v dome,“ spomína Šandor.
Nakoniec sa rozhodli pustiť do stavby víkendového domu. „Ak by sme nemali pozemok, tak by sme to neriešili,“ hovorí.
Víkendový dom sa postupne stal jeho osobným projektom. Na spoluprácu oslovil architektov z ateliéru Totalstudio, s Alešom Šedivcom sú dlhoroční kamaráti.
„Nechcel som úplne štandardný dom, chcel som taký trochu úlet. Chcel som šikmú strechu, nie plochú, to bola moja jediná požiadavka. Chalani mi ukazovali veľa obrázkov, postupne sa to kreovalo. Mal som k nim dôveru, bolo to bezproblémové, hladké,“ spomína.
Inšpirovaný karavanom
Architekti tak mali pri tvorbe návrhu takmer voľnú ruku, jedinou podmienkou bol tvar strechy.
„Ivan je Vajnorčan a šikmé strechy sú pre túto štvrť typické, chcel to zachovať. V pamiatkovej zóne Vajnor sa nachádzajú zlepence subtílnych vinárskych domčekov, nimi sme sa inšpirovali. Upravili sme si ich a vymysleli systém trojdomia, ktorý tvorí nočná časť, denná časť a terasa, respektíve veranda,“ hovorí Aleš Šedivec. Všetky tri časti, tri domy, sú rovnako veľké.
„Dom sme stavali ako niečo dočasné. Bol to letný, respektíve víkendový dom, preto sme si mohli dovoliť experimentovať. Má atypický tvar, nie je v ňom žiadna chodba, sú tu miniizby. Plochu nahrádza veľkorysá výška,“ dopĺňa.
Už pri budovaní konceptu architekti pracovali s tým, aby bola rodina čo najviac pokope, preto sa priamo z obytného priestoru vstupuje do spálne aj detských izieb. „Nie je to riešenie pre každého, vymyká sa to slovenskému konzervativizmu. V tomto smere sme mali dobrého klienta,“ vraví Šedivec.
Napriek tomu, že je tvar domu pomerne netradičný, architekti zdôrazňujú, že pre nich bolo dôležité, aby bol jednoduchý, dobre sa udržiaval a zapadol do záhrady. „Mali sme veľký rešpekt pred takou zelenou lúkou. Čiastočne sme operovali s tým, aby dom vyzeral ako záhradný dom alebo skleník. Hľadali sme niečo prirodzené.“
Ako referencia pri stavbe architektom do istej miery slúžil aj klasický karavan, ktorý má podobnú dispozíciu. „Vzadu sú utilitárne kajuty, kde sa spí a človek tam netrávi veľa času, potom je obytný priestor, kde si človek uvarí špagety, a všetok čas trávi vonku,“ približuje Šedivec.
Základom je veľkorysá terasa
Architekti sa zhodujú, že dobrý víkendový dom je najmä o záhrade, atraktívnom spoločnom priestore a veľkorysej terase, vďaka ktorej môže byť samotný dom vo výsledku menší.
Každá časť trojdomia má rozlohu 10×5 metrov, krytý exteriér je teda rovnako veľký ako denná aj nočná časť domu.
„Dom je síce menší ako ich byt v meste, terasa a jej najbližšie okolie ho však ,rozťahujú‘ o ďalších minimálne 100 metrov štvorcových,“ hovorí Tomáš Tokarčík.
„V podmienkach bratislavskej klímy na nej vedia fungovať šesť mesiacov v roku, dokonca dlhšie,“ dopĺňa Aleš Šedivec.
Práve riešenie terás a prepojenia interiéru s exteriérom je podľa architektov častým nedostatkom rodinných domov, nielen tých víkendových. „Väčšina ľudí si myslí, že dom s exteriérom prepoja veľkým oknom, no veľmi často tam chýba samotná terasa,“ vraví Tokarčík.
Na terasu nadväzuje aj bazén, ktorý bol pre majiteľov od začiatku jasnou voľbou. „Hneď sme si povedali, že chceme aj bazén. Samozrejme, vždy je to otázka financií, no povedali sme si, že sa zadĺžime viac, aby sme ho potom nemuseli dorábať, lebo dobudovávanie je vždy problém,“ hovorí Ivan Šandor.
Ako na dobrú klímu
Pre architektov bola rovnako ako pri ostatných projektoch dôležitá celková efektivita riešenia vrátane efektivity výstavby. Zvolili murovanú stavbu, ktorá korešponduje so stavbami v jej okolí, pri výstavbe pracovali aj s lokálnymi profesistami. „Celé to trvalo asi rok. Jeden rok sme začali a ďalší rok sa už sťahovali,“ vraví Tokarčík.
Pri riešení dbali na to, aby dom dobre zvládal vysoké teploty a neprehrieval sa. Jednou z ciest, ako to docieliť, je podľa architektov zvýšený priestor. V prípade tohto domu má takmer šesť metrov.
„Klimatizácia nie je jediná možnosť, ako zabrániť prehrievaniu interiéru. Dá sa to riešiť aj inak. Riešime to dnes pri všetkých projektoch,“ vraví Tokarčík.
„V celom interiéri je akumulačná betónová podlaha – hrubý brúsený betón, ktorý dobre reguluje teplotu. Tým, že je priestor vysoký, teplo ide prirodzene hore a z betónovej dosky sála chlad. Je to jednoduchý, no efektívny princíp, ktorý sa používa napríklad v kostoloch. Používame ho radi,“ dopĺňa.
Architekti vnímajú, že ľudia majú pred vysokými stropmi rešpekt, práve vyššia svetlá výška však dokáže s prehrievaním priestorov značne pomôcť – teplý vzduch stúpa hore a studený padá dole.
Dôležitá je aj vhodná orientácia a výber materiálov. „Sú to starodávne princípy, na ktorých sa nič nemení. Súvisí s tým aj použitá biela farba na dome. Keď máte tmavú strechu, tak sa na nej, samozrejme, akumuluje teplo,“ dopĺňa.
Ako v skleníku, a predsa inak
Architekti veľa pozornosti venovali aj tomu, aby bolo počas vysokých teplôt čo najpríjemnejšie tráviť čas aj na terase.
Dlhšie zvažovali, aký materiál použiť na jej prestrešenie, aby terasa mala príjemné svetelné podmienky aj počas zimných mesiacov a dalo sa tam sedieť, keď bude vonku pršať. Nakoniec zvolili transparentný polykarbonát, z ktorého sa vyrábajú napríklad skleníky.
„Polykarbonát sa v tomto prípade správa inak, ako keď máte uzavretý priestor. Tu je to odvetrané,“ približuje Tokarčík.
Na strechu aj okolo celej konštrukcie inštalovali tienenie vyrobené zo špeciálnej textílie s reflexnými hliníkovými pásikmi, ktoré odrážajú svetlo.
„Je to princíp, ktorý sa používa napríklad v skleníkoch, v zahraničí s ním pracujú viaceré ateliéry. Ako klimatickú membránu ich použili aj architekti Lacaton & Vassal, keď vo Francúzsku rekonštruovali staré paneláky a prisadili k nim lodžie,“ vraví Tokarčík.
„Nemali sme s tým predtým skúsenosti, nebolo to overené, no povedali sme si, že by to tu mohlo fungovať. Aj keď sa v lete terasa trochu prehrieva, tienenie funguje dobre a na terase sa dá aj počas horúcich dní tráviť čas,“ dopĺňa.
Že riešenie terasy funguje, potvrdzuje aj majiteľ. „Terasa je relatívne vysoká a prefukuje ju. Samozrejme, je tu teplejšie, ale je to v poriadku. Sedávame tu aj za dažďa, trávime tu celé večery.“
Z letného domu trvalé bývanie
Dom začala rodina využívať krátko pred vypuknutím pandémie v roku 2020, čas strávený v ňom si všetci rýchlo obľúbili.
„Najprv sme sem chodievali na víkendy, no keď prišla korona, trávili sme tu všetok čas. Doma sme si potom spravili hlasovanie, či sa sem presťahujeme nastálo. Bol som milo prekvapený, keď decká povedali, že tu chcú zostať, tak sme tu zostali. Pandémia tomu rozhodnutiu určite pomohla,“ spomína Ivan Šandor.
Skutočnosť, že sa víkendové bývanie zmenilo na trvalé, je zaujímavá aj pre architektov. Letný dom na rodinnom pozemku mal slúžiť len ako doplnok k bytu v centre mesta, ktorý bol výmerou takmer raz taký veľký. „Ivan vždy hovoril, že oni tu nikdy žiť nebudú, možno raz na dôchodku, preto sme robili malý dom. Nakoniec je to inak,“ vraví Aleš Šedivec.
Dom potom majitelia po konzultácii s architektmi upravili. „Manželka do stavby domu nehovorila. Zaujímali ju len praktické veci, napríklad šatník, no vtedy som ju presvedčil, že je to len víkendový dom a veľa nám toho netreba. Keď sme sa sem presťahovali natrvalo, dorobili sme úložné priestory,“ hovorí majiteľ.
„Ten dom je pre nás určité uskromnenie. V byte sme mali dve kúpeľne, tu máme jednu spoločnú. Áno, ráno sa v nej tlačíme, no sú to také buržoázne hlúposti. Nezbláznime sa z toho,“ dopĺňa.
Spolu s architektmi dnes však začínajú uvažovať aj o ďalších drobných úpravách, napríklad či v dôsledku stále vyšších teplôt časom neupravia podlahové vykurovanie tak, aby sa ním dal priestor aj chladiť.
Viac za ako proti
Šandor hovorí, že hoci vyrastal v rodinnom dome, práce okolo domu a záhrady v detstve nemal rád a aj preto túžil po živote v meste. Po presťahovaní naspäť do domu sa však z neho stal „kutil“.
„Čiastočne si to ten priestor vyžaduje, ale našiel som si v tom zábavu. Rád sa idem pohrabať do hliny, kosím. Mám dokonca sliepky. Otázkou je, ako dlho mi to vydrží, ale zatiaľ ma to baví,“ vraví majiteľ.
„Niekedy by som si však chcel ísť len tak oddýchnuť do mesta. Všetko má svoje za aj proti, ale myslím si, že toto má viac za.“
Ako veľké plus vníma, že bývanie vyhovuje aj deťom.
„Sú v puberte, čo je obdobie, keď v zásade nerozprávajú o svojich pocitoch. Vidím však, že sú stále vonku a ležia v hojdačkách. Syn sa hrá s mačkou a so psom, obdivuje sliepky a celé leto tu má kamarátov, s ktorými hrajú futbal. Nie je to tak, že by rozprávali, aká je to tu paráda, ale ich kroky ukazujú, že sú tu radi.“
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
