Viedol Gruzínsko zo Sovietskeho zväzu do EÚ: Po dvoch storočiach pod Moskvou Gruzínci netušili, čo je demokracia

Kacha Gogolašvili bol pri tom, keď sa Gruzínsko osamostatnilo od Sovietskeho zväzu. Začal pracovať na ministerstve zahraničných vecí a jeho úlohou bolo pomáhať svojej krajine vstúpiť do Európskej únie a dostať sa na Západ.

Chodil aj po gruzínskych regiónoch, aby šíril osvetu o demokracii a liberálnych hodnotách. Po dvoch storočiach pod ruskou nadvládou ich totiž ľudia nepoznali.

V súčasnosti s rozšírením ruskej propagandy treba opäť chodiť do regiónov a vysvetľovať ľuďom, prečo je demokracia pre nich dobrá. „Je to omnoho náročnejšie, pretože Rusko má mašinu na výrobu dezinformácií raketovou rýchlosťou,“ hovorí.

Rozprávali sme sa o tom:

• čo sa dialo v Gruzínsku po rozpade Sovietskeho zväzu;
• ako šíriť osvetu o demokracii a liberálnych hodnotách v krajine, ktorá bola 200 rokov pod ruskou nadvládou;
• aká bola gruzínska cesta do Európy a akým lídrom bol Saakašvili;
• prečo aktuálna vláda prijala zákon o zahraničných agentoch a ako ním ochráni záujmy oligarchov;
• v akom stave je gruzínska demokracia a či má všetky liberálne slobody.

Gruzínsko vyhlásilo nezávislosť od Sovietskeho zväzu v roku 1991. Vtedy ste pracovali na ministerstva zahraničia. Ako si spomínate na toto obdobie?

Boli sme šťastní, že sme konečne nezávislí. Dve storočia sme žili pod nadvládou ruského impéria, pričom životné podmienky pod ruskou nadvládou neboli dobré. Gruzínsky národ mal vždy ambíciu stať sa nezávislým, získať slobodu a môcť rozhodovať sám za seba, aký osud si želá. Boli sme teda šťastní, keď sme sa osamostatnili od ruského impéria. Na začiatku to však nebolo jednoduché, pretože v impériu bolo všetko poprepájané.

Boli tam ekonomické väzby, trhové väzby, bolo treba nanovo vybudovať finančný trh, vybudovať inštitúcie a zmeniť spôsob fungovania ekonomiky, zbaviť sa typického komunistického plánovania. Mali sme veľa práce. Gruzínsko nemalo skúsenosti s tým, ako funguje slobodná krajina. Nemalo žiadne konsolidované inštitúcie a vlastnú legislatívu. Gruzínci mali len veľmi slabé povedomie o demokratických hodnotách a o tom, aký štát by sme vlastne mali budovať. Boli to teda náročné časy.

Určite aj na ministerstve zahraničia, kde ste pôsobili. Museli ste úplne nanovo vybudovať vzťahy s medzinárodnou komunitou.

Na ministerstve zahraničia som začal pracovať v roku 1990, teda ešte pred formálnym vyhlásením samostatnosti, no až po referende, po ktorom bolo jasné, že Gruzínci chcú samostatnosť. My sme sa už vtedy uznali ako samostatný štát, ale v tom čase nás ešte neuznal ani Sovietsky zväz, ani medzinárodná komunita. Keď som začal na ministerstve pracovať, nemali sme žiadnu skúsenosť a nevedeli sme, čo máme robiť. Bolo skutočne náročné prísť na to, ako nadviazať zahraničné vzťahy s medzinárodnou komunitou.

Po vyhlásení nezávislosti a po uznaní zo strany medzinárodnej komunity nám však na pomoc prišli USA a Európa. Potrebovali sme v prvom rade humanitárnu pomoc, pretože mnohí ľudia nemali čo jesť. Potom sme v roku 1992 potrebovali technickú asistenciu a USA a EÚ nám pomáhali pri tvorbe legislatívy, zakladaní štátnych inštitúcií, nadväzovaní vzťahov s medzinárodnou komunitou aj so vstupom do OSN a iných medzinárodných organizácií. Pomaly sme teda začali naberať formu samostatného štátu.

Gruzínsko chcelo ísť od začiatku smerom na Západ. Aká bola vaša cesta do Európy?

Zúčastňoval som sa na rokovaniach o partnerstvách a dohodách o spolupráci, ktoré sme podpísali s viacerými krajinami. Podpísali sme špecifické dohody o ochrane investícií, kultúrne dohody, dohody o rôznych sektoroch, obchodných vzťahoch. Neboli sme členom WTO [Svetová obchodná organizácia], ale uzavreli sme partnerstvá, ktoré stáli na rovnakých základoch, ako vyžaduje WTO, čo nás pripravilo na vstup do tejto organizácie v roku 2000.

EÚ nám asistovala aj v tom, aby sme sa stali kandidátskou krajinou. Prijali sme všetky európske dohovory a sľúbili medzinárodnej komunite, že sa budeme správať ako moderná krajina a tak, ako to predpisujú medzinárodné organizácie. Gruzínsko sa europeizovalo. Právne aj inštitucionálne sa stávalo podobné členským štátom EÚ, hoci na začiatku nebol žiadny prísľub z Bruselu, že nás raz prijmú. My sme však už na začiatku 90. rokov vedeli, že chceme vstúpiť do Európskej únie a NATO. Západné krajiny však boli, pochopiteľne, ostražité.

Na začiatku ste povedali, že Gruzínci mali po 200 rokoch pod ruskou nadvládou len slabé povedomie o tom, ako funguje demokracia. Ako ste verejnosť vzdelávali?

Bolo to skutočne náročné. Dohody o rôznych partnerstvách zahŕňali požiadavky, podľa ktorých Gruzínsko malo rešpektovať demokratické hodnoty, malo sa riadiť rôznymi medzinárodnými dohodami, pričom všetky tieto hodnoty sa postupne zapracovávali do gruzínskej legislatívy. Bolo veľmi dôležité preniesť tieto medzinárodné dohody na domácu právnu scénu.

Potom nasledovalo vzdelávanie predstaviteľov vlády, novinárov a verejne činných mienkotvorcov, aby vedeli, ako majú postupne šíriť vedomosti o demokracii a demokratických hodnotách. Postupne oslovovali rôzne časti populácie, ale táto transformácia nebola jednoduchá. Nemôžem povedať ani to, že teraz by už gruzínska mentalita úplne prijímala demokratické hodnoty. Je to veľký boj, najmä odkedy sa rozšírila ruská propaganda. V 90. rokoch sa v Gruzínsku šírilo len trochu propagandy z autokratických krajín, ktoré sa snažili diskreditovať hodnoty liberálnej demokracie. Lenže vtedy to bola otázka vzdelávania.

Čo tým myslíte?

Ľudí bolo treba naučiť, prečo je demokracia potrebná. Vysvetliť im to buď prostredníctvom programov v televízii, alebo aj tak, že vládne či mimovládne organizácie cestovali do regiónov a šírili osvetu. Mnohé sponzorovala Európska únia, USA, Kanada, Japonsko či iné demokratické krajiny. Aj ja sám som cestovával do regiónov a robil som prednášky rôznym mienkotvorcom, napríklad učiteľom alebo regionálnym vládam.

Aj teraz ma často pozývajú do regiónov, aby som prednášal o európskej integrácii, teda o demokracii a liberálnych hodnotách. Ale poviem vám, že bez pomoci európskych a amerických projektov by žiadne pokusy o propagovanie demokracie v Gruzínsku nemali šancu dosiahnuť úroveň, akú sme dosiahli. Momentálne sa nachádzame na úrovni akéhosi hybridného režimu, ktorý by sa dal označiť ako volebná demokracia. Stále však potrebujeme ísť ďalej, aby sme dosiahli liberálnu demokraciu, teda slobodu vo všetkých oblastiach. To ešte nemáme.

Ako by ste zhodnotili reakcie Kremľa na snahy o európsku integráciu Gruzínska? V roku 2003 ste zažili Revolúciu ruží, ľudia dali jasne najavo, že chcú ísť smerom na Západ. A o štyri roky neskôr vás Rusko napadlo a rozpútalo vojnu. Aký je vzťah Gruzínska a Ruska?

Keď sme v roku 1992 získali nezávislosť, Sovietsky zväz sa rozpadol, nikto z Moskvy teda nenamietal proti našej samostatnosti. Od začiatku sa však Moskva snažila držať nás pod ruským vplyvom. S Ruskom sme spolupracovali, ale nechceli sme byť pod ich vplyvom, pretože Rusko nebolo demokratickým štátom a my sme uprednostňovali EÚ a USA, ktoré nás mohli naučiť niečo o demokracii a pomôcť nám v rozvoji, aby sme sa aj my stali demokratickou a modernou spoločnosťou. Rusko toto pre nás urobiť nemohlo.

Rusko žiarlilo a vždy sa snažilo Gruzínsku vyhrážať, dokonca vyprovokovalo separatistické vojny v 90. rokoch, v ktorých sme de facto stratili dva regióny. Snažili sa vyprovokovať separatistické nálady aj v regióne Adžarsko obývanom gruzínskymi moslimami, ale tam neuspeli. S týmto regiónom si Tbilisi udržalo dobré vzťahy.

Pritvrdili, keď Jeľcina vymenil Putin?

Kým bol prezidentom Ruska Boris Jeľcin, mali sme ako-tak dobré vzťahy. Nebol demokratom v pravom zmysle slova, ale minimálne mu demokracia bola sympatická a snažil sa udržiavať dobré vzťahy medzi Ruskom a Západom. Keď sa však k moci dostal Putin, pokúsil sa nastoliť úplne iný režim. Pokúsil sa obnoviť, respektíve oživiť Sovietsky zväz, oživiť so susednými krajinami vzťahy sovietskeho typu. Rozhodol sa, že všetky krajiny, ktoré boli súčasťou Sovietskeho zväzu alebo predtým ruského impéria, by mali byť opäť pod ruským vplyvom a Ruská federácia by mala byť prítomná na ich území. Skutočne sa snažil v Gruzínsku propagovať takýto typ vzťahov, na čo Gruzínci zareagovali Revolúciou ruží v roku 2003.

Režim vtedajšieho gruzínskeho prezidenta Eduarda Ševardnadzeho nebol v skutočnosti proruský, orientoval sa na Západ. Bol to však veľmi slabý režim a nedokázal vybudovať silný štát, brzdila ho vysoká korupcia, slabé inštitúcie. Aj polícia bola skorumpovaná. Vláda nedokázala vyzbierať dostatok peňazí do štátnej pokladnice a do rozpočtu, lebo nikto neplatil dane. Krajine vládli neoficiálne a neformálne skupiny. Kriminálne skupiny mali väčšiu moc ako štátne inštitúcie.

Potom prišiel Saakašvili.

Presne. Revolúcia ruží chcela toto všetko eliminovať. A to sa v podstate Saakašvilimu podarilo. Skonsolidoval výber daní, znížil úroveň korupcie, vplyv zločineckých skupín, polícia začala fungovať transparentnejšie. Veľa vecí sa mu podarilo aj v ekonomike, ktorá sa začala rozvíjať veľmi rýchlo. Mal však jednu zlú vlastnosť. Bol typom muža, ktorý rád koncentroval moc vo svojich rukách. Táto prehnaná koncentrácia moci viedla k zmenšovaniu demokratického prostredia. Saakašvili dal priveľa právomocí polícii. Na jednej strane bojoval so zločineckými skupinami, v čom bol úspešný. Ale na druhej strane polícia zneužívala svoju moc, rovnako aj generálny prokurátor. Napríklad nerešpektovali vlastnícke práva, čo viedlo k nespokojnosti ľudí, ktorí sa rozhodli, že režim je príliš krutý a nie veľmi spravodlivý.

Takže Revolúcia ruží v roku 2003 síce dala veci do pohybu, ale protesty vypukli aj v roku 2007. Využilo to Rusko, ktoré sa o rok neskôr pokúsilo zmeniť režim v Gruzínsku. Saakašviliho režim bol totiž od začiatku veľmi protiruský. Pokúsil sa vybudovať dobré vzťahy s Ruskom, ale nefungovalo to, lebo Putin bol veľmi ambiciózny a so susedmi nechcel mať rovnocenné vzťahy, ale chcel, aby tieto krajiny boli Rusku podriadené. Saakašvili by však na to nepristúpil.

A tak Rusko zaútočilo.

V roku 2008 došlo k eskalácii v regióne Južného Osetska a Rusko sa rozhodlo napadnúť ho, bojovať s gruzínskymi silami a obsadiť naše územie. Za pomoci Európskej únie, ktorá s Ruskom rokovala a vyhrážala sa mu, napokon invázia ustala. Lenže Rusko na našom území ostalo a privlastnilo si dva regióny: Južné Osetsko a Abcházsko. Ešte v tom roku Rusko uznalo nezávislosť týchto dvoch regiónov, v dôsledku čoho sme ukončili diplomatické vzťahy s Ruskom a ich prítomnosť sme nazvali okupáciou.

Saakašvili však strácal podporu a v roku 2012 stratil väčšinu v parlamente. Prezidentom bol ešte rok a o funkciu prišiel. Premiérom sa stal Bidzina Ivanišvili, ktorý na začiatku neukazoval veľké proruské sympatie, ale jeho vláda začala postupne normalizovať vzťahy s Moskvou. Dovtedy bol obchod s Ruskom takmer uzavretý, ale za Ivanišviliho sa Rusko opäť postupne stalo dôležitým obchodným partnerom Gruzínska, čo Moskve otvorilo cestu k vplyvu v krajine. Ivanišviliho Gruzínsky sen bola pôvodne koalícia, lenže postupne z nej vyhadzoval prozápadné, proeurópske strany, ktoré chceli, aby Gruzínsko vstúpilo do NATO. V Gruzínskom sne napokon zostali iba jemu lojálni ľudia. V súčasnosti o politike Gruzínska rozhoduje v podstate len oligarcha Ivanišvili.

Gruzínsky sen nedávno prijal takzvaný zákon o zahraničných agentoch, ktorý sa až nápadne podobá na rovnaký ruský zákon. Prečo to urobili, keď ľudia boli proti?

Dostali sme sa do fázy, keď 80 percent populácie žiada vstup do EÚ, no Ivanišvili vždy nájde spôsob, ako integráciu spomaliť alebo zastaviť. Nedokázal nás zastaviť v tom, aby sme získali kandidátsky status. Teraz však prišiel s takzvaným zákonom o zahraničných agentoch, ktorý chcel prijať už minulý rok, ale obrovské protesty ho zastavili. Neboli vtedy pripravení bojovať s takým odporom ľudí. Hoci vtedy sľúbili, že zákon nikdy neprijmú, tento rok tak urobili, a to aj napriek tomu, že jeden a pol mesiaca boli státisíce Gruzíncov v uliciach a proti zákonu protestovali, a aj napriek tomu, že mnohé medzinárodné organizácie ho kritizovali a upozorňovali, že s Gruzínskom rozviažu vzťahy, ak sa zákon prijme.

Je to totálne antidemokratický zákon, ktorý vláde poskytuje nástroj na kontrolu občianskeho sektora a slobodných médií. Prečo ho prijali? Lebo sa boja, že ak by Gruzínsko pokračovalo v európskej integrácii, stratili by moc a museli by prijať rôzne reformy, napríklad súdnu reformu. Justícia by sa stala nezávislou a Gruzínsky sen by stratil dôležitý nástroj na represiu politických rivalov. Oligarchovia by stratili právo zasahovať do gruzínskej politiky. Médiá by sa stali úplne slobodnými bez akýchkoľvek reštrikcií a to by vláde nevyhovovalo. Prijali by sa opatrenia na boj proti korupcii, čo EÚ od Gruzínska žiada, ale vláda to nechce urobiť, lebo by stratili svoje výhody. Krajina by sa stala slobodnou a slobodní ľudia by si skutočne slobodne zvolili novú vládu.

Gruzínsky sen sa však stále tvári, ako keby do EÚ vstúpiť chcel. Je to práve preto, lebo európsku integráciu žiadajú ľudia?

Áno, zahrávajú sa s ľuďmi a balamutia ich, že chcú vstúpiť do EÚ, ale zároveň chcú zostať suverénnou krajinou. Hovoria, že isté sily v EÚ sa pokúšajú pripraviť nás o naše suverénne práva a chcú nám diktovať, ako sa máme rozhodovať. Vo všeobecnosti sa chceme stať členským štátom, ale nevzdáme sa svojich práv. Pripomína to rétoriku, ktorú teraz vidíme v Maďarsku s Orbánom alebo na Slovensku s Ficom. Naprieč Európou veľa krajne pravicových strán zdieľa tento odkaz, pričom tento naratív pochádza z Ruska, Bieloruska a vidíme to aj u Trumpa. Gruzínsky sen chce byť súčasťou tohto veľmi konzervatívneho tábora, aby im EÚ nemohla diktovať, ktoré reformy prijať.

EÚ upozornila, že pre tento zákon môže zastaviť eurofondy vyčlenené pre Gruzínsko. Čo to bude pre krajinu znamenať?

To bude veľmi zlé. Európske peniaze dotujú v Gruzínsku veľa dôležitých projektov od infraštruktúry cez poľnohospodárstvo, školstvo, životné prostredie až po podporu malých podnikateľov. Gruzínsky sen však vyhlasuje, že tieto peniaze idú zahraničným agentom. Premiér pred pár dňami povedal, že preto ho európske peniaze ani nezaujímajú. V skutočnosti to pre krajinu bude veľká rana, pretože veľa týchto programov je dôležitých pre náš rozvoj. Problémom bude aj pozastavenie bezvízového vstupu pre Gruzíncov.

Oficiálne ešte sankcie nevstúpili do platnosti, ale už vidíme, že viacero projektov sponzorovaných Európskou úniou už bolo zastavených. No myslím si, že Brusel teraz nepodnikne žiadne drastické kroky, pretože parlament končí a nastupuje nový. Pred septembrom sa to teda riešiť nebude. Zatiaľ len dávajú najavo svoj názor a upozorňujú Gruzínsko, čo sa môže stať. Okrem sankcií to má vplyv aj na vzťahy Gruzínska s EÚ. EEAS (European External Action Service – Európska služba pre vonkajšiu činnosť) už vyzvala európske inštitúcie, aby sa nestretávali s gruzínskou vládou. To znamená, že európski predstavitelia neprídu na návštevu do Gruzínska a gruzínsku vládu nepozvú do Bruselu ani ostatných európskych hlavných miest.

Počká si EÚ aj na to, ako v Gruzínsku dopadnú voľby? Naplánované sú na október tohto roku.

Podľa mňa áno. Ak pri moci zostane súčasná euroskeptická strana, vzťahy s EÚ sa budú drasticky zhoršovať. Ak sa k moci dostane nová sila, ktorá avizuje európsku integráciu, vzťahy sa budú normalizovať.

Bude môcť Gruzínsko vstúpiť do EÚ, ak nezruší zákon o zahraničných agentoch?

Nie, nebude to možné. EÚ už oznámila, že s týmto zákonom sa Gruzínsko nielenže nikdy nestane členským štátom, ale nebude ani nijakým spôsobom napredovať v integrácii.

Keď sme na začiatku hovorili o 90. rokoch, povedali ste, že vtedy sa ešte dalo vzdelávať verejnosť o demokracii, lebo nebola taká silná ruská propaganda. Dnes je, naopak, veľmi silná. Ako to mení osvetu o liberálnych hodnotách?

Teraz je to omnoho náročnejšie, pretože Rusko má mašinu na výrobu dezinformácií raketovou rýchlosťou a šíri ich nielen v Gruzínsku, ale všade prostredníctvom politických strán, ktoré sú euroskeptické, antiliberálne a propagujú autoritárstvo. Tieto strany využívajú ruské dezinformácie, ktoré prenikajú do vedomia ľudí. Keď sa s ľuďmi potom idete rozprávať, tak je náročné vysvetliť im, že to nie je pravda a prečo vôbec niekto šíri nepravdy. Aj s ruskou vojnou proti Ukrajine je to teraz náročné. Mark Twain tvrdil, že ľudia nikdy neklamú tak veľmi ako v čase vojny a volieb. No a my teraz máme voľby v Gruzínsku, voľby budú aj v USA a na Ukrajine je vojna, takže dva v jednom.

Ľudia dostávajú informácie z jedného tábora, potom z druhého a sú zmätení. Mnohí teraz pochybujú o tom, že liberálne hodnoty sú pre nás dobré. Môžu za to konšpiračné teórie, ktoré sa šíria rýchlejšie ako naša osveta. My nevieme prísť tak rýchlo do každej dediny a vysvetľovať, že tie teórie nie sú pravdivé. Je náročné odrážať koordinované útoky proti demokracii.

Čo si pre Gruzínsko želáte?

Je očividné, že som veľmi proeurópsky, takže ja si môžem želať len jedno: európsku integráciu. Celý život som za ňu bojoval, či už počas práce na ministerstve zahraničia, počas misie v Bruseli, alebo vo výskume, ktorému som sa venoval. Všetku svoju snahu som venoval európskej integrácii. Mám teda pre Gruzínsko len jedno želanie: aby jeho budúcnosťou bola Európska únia.