Macronova revolúcia sa zastavila

Autor je komentátor Bloomberg Opinion

Hazard s predčasnými parlamentnými voľbami, do ktorého sa po eurovoľbách pustil francúzsky prezident Emmanuel Macron, sa nevydaril. Prvé kolo doviedlo jeho úhlavnú nepriateľku Marine Le Penovú na prah absolútnej či pravdepodobnejšie relatívnej väčšiny. Nech sa stane čokoľvek, voliči sú nepokojní, Macron vyzerá ako chromá kačica a skutočným rizikom je bezvládne Francúzsko.

Pochmúrny moment

Macronova prosba, aby voliči odmietli extrémy a prijali jeho proreformnú „revolúciu“, sa ukázala ako veľký prepadák. Voliči húfne hlasovali za Le Penovej stranu Národné združenie, ktorá sa čo do počtu všetkých odovzdaných hlasov umiestnila na prvom mieste, keď za ňu hlasovalo 12 miliónov ľudí, teda každý tretí volič. Je to pochmúrny zlomový moment pre francúzsku politiku, že sa strane, ktorá sa pokúša striasť svojej xenofóbnej a antisemitskej histórie a ktorá ešte v roku 2017 obhajovala „Frexit“ a zrušenie sankcií voči Rusku, darilo tak dobre. Vďaka kokteilu rozpočtových sľubov a protiimigračnej rétoriky bodovalo hnutie s výnimkou Paríža a iných veľkých miest všade.

Macronizmus však už nie je účinný ani proti ľavici. Jej rôzne odnože sa čoraz viac približujú k nápadom Jeana-Luca Mélenchona, ktorý by nechal explodovať deficit s pomocou nápadov, ako je odchod do dôchodku vo veku 60 rokov, a ktorý zľahčuje antisemitizmus. Ľavicový blok skóroval s asi 28 percentami, čo nie je ďaleko za Le Penovou a čo núti Macrona nastaviť nový kurz. Jeho okolie je teraz otvorené vytvoreniu „republikánskeho frontu“ s ľavicovými kandidátmi, ktorých kedysi považoval za toxických, pretože sa postavili proti jeho nepopulárnej reforme poistenia v nezamestnanosti. Exprezident Francois Hollande, Macronov niekdajší mentor očakávajúci návrat do politiky, uviedol, že Macronova strana, ktorá dosiahla približne 21 percent, je na lopatkách. Má pravdu.

Blízko bankrotu

Do konca druhého funkčného obdobia zostávajú Macronovi tri roky. Pred sebou má vyhliadku buď na nepriateľské spolužitie s Le Penovou, alebo na chaotickú menšinovú vládu, čo je ťažké vnímať inak ako politický súmrak 46-ročného muža. Možno sa z ľavicového bloku po druhom kole volieb 7. júla podarí vytvoriť nejaký typ centristickej vlády, rokovať z tretej pozície je však ťažké a viesť krajinu bez podpory ešte ťažšie. Čokoľvek sa vynorí z povolebného chaosu, môže byť podobné vládnutiu Liz Trussovej v Spojenom kráľovstve alebo sa po roku, čo je zákonný limit, predčasné voľby zopakujú. Podľa Bloomberg Economics by medzitým absolútna väčšina v podobe krajnej pravice alebo ľavicového bloku mohla v budúcom roku pre veľké plánované výdavky zaznamenať stagnáciu francúzskej hospodárskej produkcie. Neexistuje však žiadna záruka, že voliči by z tohto stavu zrazu obviňovali Le Penovú a že by svoju voľbu oľutovali.

Dve tretiny kresiel potenciálne pripadnú krajne pravicovému alebo ľavicovému bloku. Ako Macron dosiahol niečo, čo je také blízke politickému bankrotu, tak skoro vo svojom druhom funkčnom období? Ako sa hovorí v jednom vtipe: prišlo to postupne a potom zrazu. Macronov úspech pri znižovaní nezamestnanosti a zvyšovaní zahraničných investícií pod heslom „Vyberte si Francúzsko“ je reálny rovnako ako skutočnosť, že francúzske reálne mzdy medzi rokom 2019 a septembrom 2023 klesli menej ako v mnohých iných krajinách vrátane USA. Ukázalo sa však, že Macron je oveľa menej schopný osloviť voličov ako Le Penová v témach ako inflácia a imigrácia. Ani uvoľnenie pandemických fondov či dotovaných gigafabrík neznížilo frustráciu vidieckeho, deindustrializovaného Francúzska. „Macronove ekonomické výsledky sú celkovo dobré,“ hovorí stratég Christopher Dembik z Pictet Asset Management Ltd., „ale nedokázal hovoriť s tými, ktorí zostali pozadu.“

Kým Macronovo nepopulárne zvýšenie veku odchodu do dôchodku majú voliči ešte v čerstvej pamäti, pravica i ľavica horlivo viedli kampaň, v ktorej stavali nerealistické hospodárske vzdušné zámky. Pracujúci inklinujúci k Le Penovej sú na tom často horšie ako ich rodičia alebo starí rodičia na dôchodku (u ktorých je väčšia pravdepodobnosť, že budú voliť Macrona). Je tu aj Macronov povýšenecký osobný štýl a „jupiterská“ ašpirácia povzniesť sa nad spory, čo ešte viac prehĺbilo rozpor s voličmi. Aj keď to v piatej republike nebolo zriedkavé, keď prišiel čas vládnuť, dokonca aj Charles de Gaulle sa spoliehal na ľudovú stranu. „Lenže Macron nikdy neurobil zo svojho hnutia stranu,“ hovorí politológ Christopher Bickerton z Cambridgeskej univerzity. „Postupom času sa táto mocenská izolácia stala výraznejšou.“

Takže aj keď je stále možné obmedziť zisky francúzskej krajnej pravice, zdá sa, že v piatej republike sa niečo zlomilo. Stred je slabý, ľavica je stabilná a krajná pravica sa posilňuje – po prerušení kedysi pevných sanitárnych kordónov. Vo chvíli, keď Donald Trump klope na dvere Bieleho domu a na vzostupe je aj krajne pravicová Alternatíva pre Nemecko, Západu – a Európe – nestačia dôveryhodní lídri a odvážne myšlienky. Výsledky volieb naznačujú, že sa možno blíži ďalšia francúzska revolúcia, ale Macron nebude tým, kto ju povedie.

Bloomberg