Komentáre

Denník NPrečo macronizmus zlyhal

Komentáre
Emmanuel Macron. Foto - TASR/AP
Emmanuel Macron. Foto – TASR/AP

Charizma je preč a vyhliadky politického stredu vyzerajú skutočne bezútešne.

Prečítajte si viac o počúvaní Denníka N.

Autor je profesor politológie na Princetonskej univerzite

Po rozhodujúcej prehre jeho strany s krajne pravicovým Národným združením vo voľbách do Európskeho parlamentu šokoval francúzsky prezident Emmanuel Macron tým, že rozpustil Národné zhromaždenie a vyhlásil predčasné voľby. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že voľby „vyjasnia“ politickú situáciu. Lenže jeho krajania nemajú rovnaký názor.

Dokonca aj tí, ktorí sa neboja, že Macronov hazard privedie k moci krajnú pravicu, sú znepokojení chaosom, ktorý môže nastať. Ako povedal Édouard Philippe, Macronov premiér v rokoch 2017 až 2020, prezident zbytočne „zabil prezidentskú väčšinu“. Za najpravdepodobnejší výsledok sa teraz považuje zablokovaný parlament s Národným združením ako najväčšou stranou. Macronovo rozhodnutie však objasnilo jednu vec: jeho stratégia vytvoriť vo Francúzsku silný centrizmus zlyhala. Ostatní európski lídri by to mali vziať na vedomie.

Druhý príchod tretej cesty

Legenda hovorí, že prvá otázka, ktorú Napoleon kládol v súvislosti armádnym dôstojníkom, neznela, či je talentovaný, ale či má šťastie. Keď Macron triumfoval v prezidentských voľbách v roku 2017, mal mimoriadne šťastie. Úradujúci prezident bol taký nepopulárny, že sa ani neunúval uchádzať o druhé funkčné obdobie, a pravdepodobného konzervatívneho víťaza skolil škandál. Macron túto chvíľu využil, aby ponúkol to, čo by sa dalo nazvať druhým príchodom „tretej cesty“. Rovnako ako Tony Blair, líder britskej Labouristickej strany, ktorý sa dostal k moci v roku 1997, aj Macron zastával názor, že staré ideologické štiepenie na ľavicu a pravicu je pasé a že centristi by si mali jednoducho vybrať politiku, ktorá „funguje najlepšie“.

Macron apeloval na socialistov aj na konzervatívnych gaullistov, pričom predpokladal, že všetci rozumní ľudia sa môžu šťastne zjednotiť v umiernenom strede. Každý, kto odmietol pozvanie, bol už z definície nerozumný extrémista. Tento prístup sa chvíľu zdal správny, pretože Macronov zdanlivo stále sa rozširujúci politický stred bol úplne vpravo lemovaný Národným frontom Marine Le Penovej (dnes Národné združenie) a úplne vľavo ohnivou skupinou Jeana-Luca Mélenchona Nepoddajné Francúzsko. Ale technokratický prístup „ak nie si s nami, si nerozumný“ v konečnom dôsledku politickú scénu zmeniť nedokázal.

Strata príťažlivosti

Krajná pravica, krajná ľavica, stredoľavica i stredopravica majú stále tendenciu získavať v prvom kole francúzskych prezidentských volieb v priemere aspoň pätinu hlasov. Stredopraví republikáni však strácali hlasy v prospech Národného združenia, čo podnietilo lídra strany Érica Ciottiho, aby podporil spojenectvo s krajnou pravicou. To je dôležité, pretože Macronova drvivá podpora v druhom kole volieb v rokoch 2017 i 2022, keď stál proti Le Penovej, bola z veľkej časti spôsobená odporom väčšiny voličov ku krajnej pravici, nie rastúcim nadšením pre prezidentov technokratický štýl.

Naopak, technokracia má tendenciu vyvolávať odpor, pretože vytvára príležitosť pre populistov, ktorí rozumne argumentujú tým, že neexistujú jednoznačne racionálne riešenia zložitých problémov a že demokracia má byť o voľbe a účasti verejnosti, nie o rozhodovaní elít tvrdiacich, že alternatíva neexistuje. Macronov povýšenecký štýl – už v roku 2017 dal najavo, že chce vládnuť ako „Jupiter“ – mu rozhodne nepomohol. Či už právom, alebo neprávom, urobil z neho mimoriadne nenávidenú politickú osobnosť. Ale odhliadnuc od osobných zlyhaní človeka, ktorý sa považuje za filozofa na tróne, centristický projekt zameraný na prevzatie toho najlepšieho z ľavice a pravice vždy obe platformy skôr odcudzí, než by zharmonizoval ich protichodné plány.

Len čo Macron v roku 2022 stratil kontrolu nad Národným zhromaždením, jeho premiérka Élisabeth Borne sa hrdinsky pokúsila dať dokopy ad hoc väčšinu, aby presadila prezidentovu agendu. Ale pri viac ako dvadsiatke príležitostí sa uchýlila k ústavným skratkám a pretláčala opatrenia, ktorým zjavne chýbala podpora verejnosti.

Stále doprava

Macronov centrizmus nielenže vyzeral čoraz autoritatívnejšie, ale čoraz viac sa stáčal doprava. Preto jeho tvrdý minister vnútra zašiel tak ďaleko, že obvinil Le Penovú z mäkkosti voči islamizmu, a Borne predstavila imigračný zákon, ktorý v zásade legitimizoval to, čo celý čas hovorila krajná pravica. Ak však budete neustále smerovať doprava, nakoniec dospejete do bodu, keď už nebudete môcť vydierať voličov argumentom, že vy ste jediný múr, ktorý stojí v ceste pravicovému extrémizmu a zániku republiky.

Niektorí komentátori špekulujú, že Macron chce, aby Národné združenie vládlo až do prezidentských volieb v roku 2027, s odôvodnením, že sa strana ukáže ako nekompetentná, čo pripraví pôdu pre triumfálny posun politiky späť do stredu. Ale tento druh kvázi pedagogického projektu, v ktorom riaditeľ ukazuje svojim žiakom, že zastupujúci učiteľ nevie, ako na to, je scestný z niekoľkých dôvodov.

Predovšetkým, nie všetci krajne pravicoví populisti majú príliš zjednodušené politické predstavy alebo sa pri správe štátu správajú amatérsky. A dokonca aj v prípadoch, keď sa ukážu ako nekompetentní, sa ich volebné zisky môžu obnoviť. Keď rakúsky machiavelistický kresťanskodemokratický kancelár Wolfgang Schüssel v roku 2000 priviedol do vlády krajne pravicovú Stranu slobodných Jörga Haidera, populisti skutočne upadli do vnútorných bojov a odhalili svoju neschopnosť a skorumpovanosť. Po rozdelení a zacelení rán však FPÖ doplávala minulý mesiac k víťazstvu v eurovoľbách.

Žiadna revolúcia

Navyše, keďže francúzsky politický systém umožňuje „kohabitáciu“ – keď prezident a premiér patria k protichodným stranám –, vládna strana, ktorá sa javí ako nekompetentná, môže jednoducho obviňovať druhú stranu z toho, že jej zväzuje ruky. S mimoriadnymi právomocami francúzskeho prezidenta si Macron nepochybne nájde uplatnenie na medzinárodnej scéne. Je však triezve vidieť aj to, že jeho vízia sa z „revolúcie“ v roku 2017 cez „renesanciu“ v roku 2022 zmenila na niečo, čím je dnes. Macronovi sa nepodarilo pretransformovať hnutie, ktoré založil, na riadnu politickú stranu, ktorá nie je závislá od charizmatického lídra. Jeho charizma je preč a vyhliadky politického stredu na rok 2027 vyzerajú skutočne bezútešne.

Project Syndicate

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].