Nerada počúvam, aké dobré skutky som adopciami spravila, hovorí matka osvojených synov Tatiana Páleníková

Keď k nim do rodiny pribudol trojmesačný Jožko, spočiatku v noci vôbec neplakal.

„Niekoľko nocí sme pri ňom s manželom ležali a všimli sme si, že nespí, je takmer stále hore a nesignalizuje svoje potreby, lebo na naňho dovtedy asi nikto dostatočne nereagoval,“ hovorí Tatiana Páleníková, ktorá okrem Jožka vychováva s manželom aj dvoch starších osvojených chlapcov Eliáša a Samka.

Keď Jožko u nich asi po dvoch týždňoch zaplakal, s manželom oslavovali. „To, že zistil, že môže plakať, lebo je tu preňho niekto, kto na plač reaguje, bola pre nás obrovská radosť,“ hovorí.

Ľudia podľa nej často odsudzujú rodičov, ktorí dali svoje deti na adopciu. „Nikto by to neurobil s radosťou a dobrovoľne, keby k tomu nebol donútený okolnosťami alebo ťažkou životnou situáciou. Cítim vďaku voči biologickým rodinám našich detí. Vďaka nim máme krásnu rodinu, krásnych chlapcov,“ vraví.

„Často sa stretávame s tým, že sme urobili super vec a že sa naši chlapci majú. Ale ja to vnímam tak, že to my sa máme, že ich máme.“

S dieťaťom z detského domova ste sa stretli po prvý raz, keď ste ako buddy sprevádzali dievča z detského domova cez organizáciu Provida. Ako ste si realitu detského domova dovtedy predstavovali?

Predstavovala som si ju veľmi zromantizovane. Keď sa na to pozerám spätne, nemala som ani šajnu, ako to v detskom domove funguje a vyzerá. Myslím, že som mala iba veľmi všeobecné predstavy, ako každý človek, ktorý sa s realitou detského domova nikdy nestretol. Myslela som si, že tam budú deti, ktoré bývajú v nejakej veľkej skupine, a vedela som, že sa tam striedajú vychovávatelia. Ale čo sa týka vnútorného prežívania detí, vôbec som si nevedela predstaviť, aké to musí byť pre ne náročné.

V čom sa najväčšmi líšila vaša predstava od reality?

V interakcii detí a v tom, aká bola medzi nimi súťaživosť. Na jednej strane bolo vidieť, že v domove fungujú ako veľká rodina. Vzťahy medzi nimi boli pekné, kamarátske až súrodenecké. Ale v istom momente medzi nimi vždy prevládla rivalita. Keď sme medzi ne ako dobrovoľníci prišli, deti prepli do akéhosi „modu zaujatia“. Súťažili, ktoré skôr zaujme a nájde si svojho dobrovoľníka.

Uvedomila som si, že keď sa hovorí o detských domovoch, ľudia majú tendenciu skĺznuť do stereotypu, že sa deťom v nich pomáha jednorazovými zbierkami hračiek, finančnými zbierkami alebo benefičnými koncertmi okolo Vianoc. V tom období sa bublina okolo tejto témy nafúkne, no počas roka zas vyprchá. V detskom domove som si uvedomila, že deti, ktoré tam sú, až tak nepotrebujú materiálne zabezpečenie. Toho majú dostatok. Potrebujú vzťahy. Toto uvedomenie bolo pre mňa ako prebratie sa zo sna. Vzťah je to, čo potrebuje každé dieťa. Vychovávateľky môžu byť akékoľvek úžasné, no keď majú na starosti desať detí, niekedy naozaj nie je možné pestovať s každým z nich rovnako individuálny vzťah. Skrátka sa to nedá.

Vybrali ste si dievča, ktoré ste potom ako buddy sprevádzali ďalšie štyri roky. Aké bolo?

Myslím, že sa ani nedá povedať, že som si ho vybrala. Skôr sme si vzájomne a veľmi spontánne padli do oka s dievčatkom, ktoré malo vtedy jedenásť rokov. Oproti ostatným bolo introvertnejšie a tým ma zaujalo. Bolo to citlivé, múdre, vnímavé, príjemné, milé dievča.

Téma adopcie odvtedy vo vás zostala ako čosi, čo by ste chceli urobiť niekedy v budúcnosti, po tom, ako sa vám narodia biologické deti. Mal rovnaký názor na adopciu aj váš manžel?

Príbeh našich adopcií sa začal písať ešte počas nášho chodenia. Už vtedy sme sa v teoretickej rovine rozprávali, že by sme obaja chceli mať viac detí a že možno posledné by sme si adoptovali. Zdalo sa nám to ako správna cesta.

Dlhšie sa vám nedarilo otehotnieť. Ako ste to prežívali?

Prirodzene sme sa o počatie dieťaťa pokúšali asi štyri alebo päť rokov. Zo začiatku, keď sme ešte nevedeli, či máme aj nejakú diagnózu, sme si opakovane hovorili: „Nevadí, ideme ďalej. Tak zas o mesiac.“ No časom, keď už to takto išlo veľa mesiacov, sa každý ďalší negatívny tehotenský test stal pre mňa veľmi bolestivým. Potom už pre mňa bolo ťažké napríklad počúvať od kamarátok, že sú tehotné. Tešila som sa s nimi, aj som im to priala, ale vždy ma zabolelo, že inde sa darí a nám sa nedarí. Neskôr, v istom momente, bolo pre mňa ťažké stretávať ženy s ich malými deťmi z môjho blízkeho okolia.

Boli rôzne fázy. Niekedy to bolo pre mňa veľmi náročné, potom to nejako odznelo a bolo to o niečo jednoduchšie. Potom prišla od lekárov diagnóza a už sme vedeli, že s najväčšou pravdepodobnosťou nebudeme môcť mať biologické deti. Bolo tam nejaké percento pravdepodobnosti, že možno niekedy dieťa mať budeme, ale lekári nám odporúčali buď umelé oplodnenie alebo inú cestu. Cesta umelého oplodnenia nebola pre nás a rozhodli sme sa, že pôjdeme cestou adopcie. To nám otvorilo úplne nové dvere.

Ovplyvnil verdikt lekárov váš pohľad na samu seba ako na ženu a manželku?

Neviem, či pohľad na seba. Skôr to ovplyvnilo môj pohľad na dieťa. Vtedy som si uvedomila, že mať dieťa nie je samozrejmosť, ale že je to dar a že mať dieťa sa nepodarí každému. O tom, že by našou cestou mohlo byť, že budeme bezdetný manželský pár, som dovtedy vôbec neuvažovala. Neprišlo mi na um, že by to tak mohlo byť. Začala som sa zamýšľať na rôznymi variantmi.

No túžba po dieťati bola veľmi veľká. Ja som odmalička cítila, že by som chcela mať deti. Keď sme sa o tejto téme rozprávali s manželom ešte pred svadbou, obaja sme hovorili, že by sme chceli mať veľkú rodinu. Manžel je zo šiestich detí. Dovŕšenie alebo ucelenie pojmu rodina pre nás v predstavách znamenalo mať deti.

O adopcii ste dovtedy hovorili v teoretickej rovine. Aké bolo hovoriť o nej v situácii, keď ste vedeli, že zrejme nemôžete mať biologické deti?

Keď deti po svadbe dlhšie nechodili, uvedomili sme si, že dieťa, ktoré sme si plánovali adoptovať ako posledné v poradí, môžeme adoptovať ako prvé, ešte predtým, ako by sme mali biologické deti. Keď ste postavený pred realitu ozajstného rozhodnutia a nie je to len v teoretickej rovine, zrazu je to celé oveľa silnejšie, zodpovednejšie a človek sa na to pozerá inak.

Prvotne som s návrhom na adopciu prišla ja, lebo som viac žila témou adopcie v kontexte môjho dobrovoľníctva. Manžel bol tomu tiež otvorený, no zo začiatku bol voči adopcii opatrnejší. Napokon sme si povedali, že do toho pôjdeme, začneme sa o adopciu viac zaujímať, skúsime si urobiť prípravu. Príprava je jedným z prvých krokov, aby ste mohli byť zapísaní na zoznam žiadateľov o adopciu. Povedali sme si, že na základe prípravy sa povolanejšie rozhodneme a budeme to mať prediskutované zo všetkých strán.

Mali ste už skúsenosť s dievčatkom z detského domova a vedeli ste aj o úskaliach, ktoré prináša adopcia. Čoho ste sa obávali najviac?

Človek sa asi neubráni premýšľaniu o rôznych veciach. No bolo to odlišné, lebo s manželom sme boli od začiatku rozhodnutí, že by sme si chceli osvojiť bábätko. Aj nám to odporúčali, lebo sme boli ešte mladí a s bábätkom by sme si mohli vyskúšať rodičovstvo od začiatku. Čím je dieťa staršie, o to viac zranení sa naň nabaľuje z pobytu v inštitúcii. Takže moja skúsenosť s jedenásťročným dievčatkom bola o niečom úplne inom.

Než sme absolvovali prípravu, nemali sme nejakú konkrétnu predstavu o tom, čo všetko adopcia zahrnuje. Mali sme iba skreslené predstavy. Z rôznych strán sme od známych počúvali príbehy o tom, ako si nejakí ich zahmlení známi adoptovali dieťa a nedopadlo to dobre. Väčšinou nám opisovali príbehy nepodložené faktmi. No rodina nás podporila, čo bolo super.

Ako sa začal proces adopcie? Čo bol úplne prvý „oficiálny“ krok?

Prvým krokom je podanie žiadosti o zapísanie na zoznam žiadateľov o adopciu na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny. Doložili sme k nej potrebné náležitosti a vyplnili základný dotazník. Rozhodli sme sa, že prípravu absolvujeme v neziskovej organizácii Návrat.

Koľko trvalo, kým vás zaradili do prípravy?

Asi štyri mesiace od podania žiadosti. Minimálna dĺžka prípravy by mala trvať v rozsahu 26 hodín. Naša príprava pozostávala z dvoch celodenných skupinových stretnutí, na ktorých sa nás stretlo desať párov. Počúvali sme prednášky a robili sme rôzne aktivity interaktívnou formou. Bolo to veľmi fajn, lebo sa tam otvárali aj témy, o ktorých človek ani netušil, že by ich bolo dobré otvoriť. Napríklad sme sa rozprávali o tom, čo všetko sa môže v náhradnej rodine stať, aké sú špecifiká prijatých detí či aká forma výchovy je odporúčaná a vhodná. Potom sme absolvovali ešte desať individuálnych sedení so sociálnou pracovníčkou. Počas nich sme si s manželom vyrozprávali naše predstavy o adopcii. Hovorili sme aj o svojom detstve s cieľom odkryť neodhalené zranenia, ktoré by mohol príchod dieťaťa vyvolať.

Ako dopadli tieto hĺbkové rozhovory?

Bude to znieť idylicky, ale utvrdili ma v tom, že mám veľké šťastie, lebo mám dobrého partnera, s ktorým sa navzájom poznáme. Nič nečakané nevyplávalo na povrch.

Prípravu na adoptívne rodičovstvo by som odporúčala všetkým rodičom a nielen tým náhradným. Aj my s manželom sme mali dovtedy okolo seba deti. Mali sme o rodičovstve nejakú predstavu. Ale nikdy som sa hĺbkovo nezamýšľala nad tým, akú veľkú váhu má každý krok vo výchove a čo všetko jednotlivé veci znamenajú pri formovaní malého človiečika.

Uvažovali ste ešte počas procesu prípravy, že to vzdáte?

Keď nám odhaľovali úskalia adopcie a toho, čo môže priniesť, dívali sme sa na to s rešpektom. Pýtala som sa samej seba, či to zvládnem a či som na to pripravená. Ale nikdy nie do takej miery, že by nás to odradilo a že by sme chceli cúvnuť. Skôr som si začala uvedomovať, že to nebude prechádzka ružovou záhradou. Človek do toho nemusí ísť po hlave, radšej nech je pripravený. Navyše adopcia nie je pre každého.

Pre koho adopcia nie je?

Stretla som sa s bezdetnými pármi, ktorým ľudia z okolia smerovali život a snažili sa im dobre poradiť. Napríklad že ak nemajú deti, mali by skúsiť adopciu. Okolie im hovorí, že aj iní do toho išli, a preto by mali aj oni. Ale ja si myslím, že život nie je iba čiernobiely. Človek môže mať aj úplne iné poslanie ako byť rodičom. Alebo si na adopciu dieťaťa skrátka netrúfne z rôznych dôvodov a je to úplne v poriadku. Chcem povzbudiť ľudí, ktorí sú do myšlienky na adopciu tlačení okolím, aby boli slobodní vo svojom rozhodnutí. Adoptovať by nemali tí, ktorí sa na to necítia. Nie je to totiž len o ich živote, ale aj o živote konkrétneho dieťaťa.

Ľudia, ktorí sa túžia stať adoptívnymi rodičmi, v dokumentoch zaškrtávajú, aké dieťatko by si chceli osvojiť. Čo ste zaškrtli vy?

My sme sa na to pozreli tak, že keby sme čakali biologické dieťa, tiež by sme si nemohli vybrať pohlavie, farbu vlasov, farbu očí alebo to, aké bude mať talenty. Brali sme to tak, že je to naše dieťa, ešte skôr, ako sme ho stretli. Bude také, aké bude, lebo takto to malo byť. Mali sme podmienku, že chceme, aby malo maximálne pol roka. A ešte sme si netrúfali na ťažké zdravotné postihnutie. Nezáležalo nám na pohlaví, na farbe pleti ani na ničom inom.

Dá sa vybrať dieťa aj podľa farby očí?

Je to absurdné, ale ľudia si môžu do žiadosti napísať čokoľvek. Samozrejme, ak máte konkrétne požiadavky, o to dlhšie na dieťa čakáte a môže sa stať, že sa ho nikdy nedočkáte. Počula som aj o prípade, keď si pani napísala, že by chcela, aby jej dieťa malo tanečný talent. Zároveň však do žiadosti napísala, že chce bábätko. Takže sú aj ťažko uskutočniteľné požiadavky.

Ako dlho ste boli zapísaní v poradovníku, kým ste dostali dieťa?

Od podania žiadosti do zapísania na zoznam žiadateľov prešlo asi trištvrte roka. Trvalo to takmer tak dlho, ako trvá tehotenstvo. Predtým som o našom pláne adoptovať si dieťa a o tom, že nevieme, kedy to príde, povedala v práci. Je to v tomto náročné, lebo neviete, kedy sa to stane a všetko musíte riešiť za chodu. Po zapísaní do zoznamu nám zavolali po takmer troch mesiacoch.

Zavolali vám do práce?

Áno, bolo to skoro ráno. Prišla som do roboty okolo ôsmej a hneď mi zvonil telefón. Volala mi pani z Návratu, že je tu chlapček, ktorý hľadá rodičov. Úplne som stuhla. Ešte som nechcela v robote nič vravieť, lebo človek nevie, ako to bude. Zavolala som manželovi, vypýtala som sa z práce, že si potrebujem niečo zariadiť, a išli sme do Návratu.

Tam nám ukázali spisovú dokumentáciu dieťaťa. Sú v nej všetky dostupné informácie, ktoré sa im o ňom podarilo zistiť. Býva tam aj fotka a niekedy aj videozáznam, ak máte šťastie. Aj my sme mali fotku, aj keď iba čiernobielu a rozmazanú. Veľa na nej vidieť nebolo. V spise však bolo veľa podrobných informácií, zdravotná dokumentácia aj to, ako a kde sa chlapček narodil. Na základe dokumentácie sa človek môže rozhodnúť, či sa chce alebo nechce s dieťaťom stretnúť. To bol prvý krok. Rozhodli sme sa, že sa s dieťaťom chceme stretnúť. Potom som sa vrátila do roboty a povedala som, čo sa deje a že ideme do toho.

Mohli ste ísť za ním hneď?

Na prvé stretnutie sme cestovali o dva týždne. Za ten čas som si potrebovala v práci všetko ukončiť a nájsť si za seba náhradu. Bolo to hektické obdobie. Nevedela som sa na nič sústrediť, chcela som byť čo najskôr s bábätkom. V tých dvoch týždňoch sme mali dlhodobo naplánované stretnutie s partiou kamarátov. Bolo tam niekoľko bábätiek. S manželom sme tam vtedy nikomu o adopcii nepovedali, no hovorili sme si, že náš syn možno bude podobný tomu alebo tomu bábätku. Veľmi intenzívne sme to prežívali. Z Bratislavy sme zároveň na diaľku komunikovali s detským domovom, pod ktorý chlapček patril. Išlo o pomerne dlho fungujúci detský domov, no nemali tam veľké skúsenosti s adopciou, len s pestúnstvom. Bola to pre nich neštandardná situácia. Nevedeli, čo si môžu dovoliť. V tomto nám bol Návrat veľmi nápomocný. Podporovali nás, nech tlačíme na to, aby sme sa s dieťatkom mohli stretnúť čo najskôr.

Aké bolo prvé stretnutie s dieťatkom?

Čakalo nás v dedinke na Kysuciach v profesionálnej rodine. Z Bratislavy to bola dlhá a stresujúca cesta. Napätie v aute by sa dalo krájať. Obaja s manželom sme boli v strese, nevedeli sme, do čoho ideme, čo nás čaká. Čakalo nás malé bábätko, mali sme veľký rešpekt, či sa mu budeme páčiť, či sa bude ono páčiť nám. Bolo to akési rande naslepo.

Eli mal vtedy dva mesiace. Profimama, ktorá sa oňho starala, sa s nami najprv stretla v obývačke. Chcela sa s nami porozprávať najskôr bez neho, lebo vedela, že pri ňom by sme sa už nedokázali na rozhovor sústrediť. On bol zatiaľ v izbičke. Povedala nám o ňom základné informácie a ujasnili sme si nejaké veci. Doteraz si pamätám, že keď nám ho priniesla prvýkrát, hneď som vedela, že je náš. Bola to naozaj láska na prvý pohľad. Bolo to neopísateľné. Hovorila nám, že Eli zatiaľ veľa spí, no práve teraz je hore, asi preto, že nás chce pozdraviť. Mal čierne havranie kučeravé vlasy a veľké oči. Doteraz je okatý. Pozeral sa na nás. Potom nám ho dovolila nakŕmiť a prebaliť. Taký bol náš prvý kontakt.

Čo bolo ďalej? Odišli ste zas domov?

Nemohli sme chodiť trasu Bratislava – Kysuce každodenne, takže sme sa tam ubytovali. Strávili sme na Kysuciach tri dni, aby sme mohli byť s Elim. Každý deň bola jedna interakcia. Potom sme sa vrátili do Bratislavy a o pár dní nám dovolili prísť zobrať si bábätko na hosťovský pobyt domov. Zobrali sme si ho domov na dve noci a potom sme ho museli doviesť späť.

Aké bolo vrátiť dieťa, o ktoré sa začínate starať a ktoré už vnímate ako svoje?

V človeku sa to mieša. Na jednej strane som si uvedomila, že v krátkom čase ešte potrebujeme doriešiť veľa vecí, pretože sme doma nemali nič pre dieťa. Tým, že neviete, aké staré dieťa k vám príde, neviete si dopredu nič pripraviť, ani veľkosť oblečenia, ani plienky. Neviete, či budete potrebovať hlboký alebo športový kočík. Nič. Takže na jednej strane si človek uvedomuje, že potrebuje ísť ešte domov bez dieťaťa, lebo preň nič nemá a musí sa naň za jeden-dva dni pripraviť. Zároveň som musela ukončiť prácu a odovzdať všetko v zamestnaní v nejakom rozumnom stave. Na druhej strane už vaše srdce zostáva pri dieťatku a najradšej by ste chceli byť s ním. V tom období mi veľmi pomohla Eliho profimama. Bola to veľmi láskavá, sympatická staršia pani. Bolo vidieť, že má skúsenosti, a upokojovalo ma, že je Eli v dobrých rukách.

Potom ste si už mohli syna zobrať domov na dlhšie?

Už sme si ho mohli zobrať domov a druhý návštevný pobyt plynule prešiel do neodkladného opatrenia, na základe ktorého som s ním mohla zostať na materskej. No Eliáš počas krátkeho obdobia doma ochorel. S klasickým prebaľovaním a kŕmením sme mali z rodiny skúsenosti aj dovtedy, no prvá choroba dieťaťa bola veľkým stresom. Mali sme ho doma možno štyri dni a zrazu dostal vysoké teploty. V plienke mal krv a išli sme s ním do nemocnice na pohotovosť. Povedali nám, že má zápal močových ciest. Museli sme tam vysvetľovať celú genézu nášho vzťahu, pretože Eliáško ešte nemal naše priezvisko. Neviem, či bol jeho stav taký vážny, alebo videli, akí sme ako rodičia neskúsení, ale radšej nás hospitalizovali. Bol to naozaj strmý skok do rodičovstva. No aj keď bol pobyt v nemocnici náročný, pozitívne bolo, že som sa tam nesústredila na nič iné iba na Eliho. Stále som ho mohla držať, hladkať, mojkať a veľmi rýchlo si na mňa zvykol. Veľmi intenzívne potreboval blízky kontakt a myslím si, že nám to celé pomohlo rýchlejšie nadviazať vzťah. Aj v príprave nám odporúčali kontaktnú vzťahovú výchovu. Je to veľmi dôležité pre dieťa, ktoré zažije v takom ranom období života opustenie a obrovskú stratu z toho, že je odtrhnuté od matky.

Eliáško bol po narodení v profesionálnej rodine a čoskoro sa dostal k vám. Má dieťa pocit straty aj v prípadoch, keď mu relatívne skoro poskytuje starostlivosť niekto iný ako biologická matka?

Dieťa žije deväť mesiacov v bruchu biologickej mamy, pričom každodenne počuje jej hlas, cíti jej vôňu, počuje tlkot jej srdca. To, že zrazu z ničoho nič z jeho života odíde, je pre dieťa obrovský permanentný stres. Jeho najbližšia vzťahová osoba zo dňa na deň zmizla a ono nevie, čo sa s ním deje. Keď je dieťa po narodení v nemocnici, sestričky nemôžu byť nonstop pri jednom dieťati a reagovať na každú jednu potrebu, na každé zaplakanie. Dieťa si uvedomí, že na jeho zaplakanie nikto nereaguje, a prestane plakať. Ale to neznamená, že mu nič nie je. Len si skrátka odvykne signalizovať problém.

Aj nám sa to stalo. Zažili sme to pri najmladšom synovi. Prišiel k nám ako trojmesačné bábätko a vôbec neplakal. Keď nám ho dávali, hovorili, že je dobré bábätko. Vraj vôbec neplače, prespí celú noc a nemáme si ho „pokaziť“. Bolo nám čudné, že trojmesačné dieťa nebolo v noci hladné. Niekoľko nocí sme pri ňom s manželom ležali a všimli sme si, že nespí, je takmer stále hore a nesignalizuje svoje potreby, lebo na neho dovtedy asi nikto dostatočne nereagoval. Keď som mu podala fľašu, vypil ju. Za dve hodiny som mu podala ďalšiu a znova ju vypil. Bol deprivovaný, lebo neboli uspokojené jeho potreby. Keď asi po dvoch týždňoch u nás Jožko zaplakal, s manželom sme oslavovali. To, že zistil, že môže plakať, lebo je tu pre neho niekto, kto na plač reaguje, bola pre nás obrovská radosť.

Stres dieťaťa spôsobený všetkými tými náročnými zmenami možno trochu zmierniť, napríklad spoločným spaním, masážami či nosením v šatke. Keď máte dieťa na hrudi, opäť vníma tlkot srdca aj vašu vôňu a ľahšie si na vás navykne. A nielen ono na vás, ale aj vy naň. Je to nápomocné pri vzájomnom budovaní vzťahovej väzby. Príprava a následná skúsenosť mi otvorili oči. Prijaté deti si so sebou nesú veľa zranení. Ľudia majú tendenciu myslieť si, že ak k vám prišlo pármesačné dieťa, nič si nepamätá. Ale pritom si v sebe nesie veľmi hlboké zranenia, ktoré si pamätá jeho psychika aj telo.

Počas tehotenstva a pôrodu sa v tele matky vyplavuje množstvo hormónov, ktoré ju pripravujú na novú životnú rolu. Výskumy ukazujú, že mnohé z týchto procesov sa udejú aj u žien, ktoré si osvoja bábätko. Cítili ste okamžité spojenie so synom?

Áno. Myslím si, že na tom naozaj niečo je. Keď sme si Eliho doniesli domov, okamžite sme prepli do starostlivého módu. Spala som už iba ľahkým spánkom. V návale endorfínov som necítila únavu a makala som na 150 percent. To sa mi aj po čase vrátilo, keď mi začali tŕpnuť ruky. Nevedela som, čo sa deje, no keď som lekárke povedala o okolnostiach, vysvetlila mi, že moje telo zrazu zažíva veľký emocionálny aj fyzický šok. Zrazu som nosila záťaž, na ktorú si telo muselo navyknúť.

Čo sa týka hormonálnych procesov, aj adoptívne matky môžu dojčiť osvojené deti. Tiež som to skúšala pri prvých dvoch chlapcoch asi mesiac. Aj keď telo nerodilo, prikladaním bábätka k prsníku je možné vyvolať laktáciu. Dojčiť sa mi však nepodarilo.

Čerstvé materstvo a neúspešné dojčenie je pre každú matku veľmi náročné. Ako ste to zvládali?

Myslím si, že som si na seba zo začiatku kládla príliš vysoké nároky. Človek má naštudovaných mnoho vecí, všetko by chcel zvládnuť a dopriať dieťaťu to najlepšie. Hovorí sa, že dojčenie je pre dieťa to najlepšie, takže som to pre svoje deti chcela. No ak má človek nejaký hormonálny alebo iný problém, nie vždy sa to podarí. Časom to prešlo do štádia, že som bola veľmi nešťastná, unavená a vyčerpaná. Uvedomila som si, že to celé za to nestojí a že dieťa potrebuje najmä oddýchnutú matku, ktorá je v pohode. Prešla som procesom upokojenia sa.

Aké bol Eliáš bábätko?

Keď k nám prišiel, už toľko nespinkal. Bol skôr nespavý a veľmi napätý. Mal veľmi napätý svalový tonus. Dalo sa to cítiť. Keď ste ho držali, nebolo to bábätko, ktoré by sa o vás oprelo alebo sa iba zložilo. Bol stále napätý. Myslím, že to bolo tým, že prvé tri týždne života strávil sám v nemocnici. Bol opustený, nemal uspokojené všetky potreby. Snažili sme sa ho „roztápať“ rôznymi bábätkovskými masážami a hladkaním. Doteraz to má veľmi rád. Má už osem rokov, no stále ho uspávame tak, že si ľahneme k nemu. Sám si zvykne vypýtať, aby sme mu „porátali prstíky“. Znamená to prehladkanie celého tela. Vtedy cítime, že aj keď je napätý, pri hladkaní sa rozleje ako cesto. S manželom si vravíme, že ho roztápame. Tento výraz sa nám na to hodí najviac.

V čom sa vaša predstava o živote s bábätkom najviac líšila od reality?

Bolo to oveľa ťažšie, ako som si dokázala predstaviť. Siahla som si na dno fyzických síl aj sebaovládania. Bolo to náročnejšie, ale aj oveľa krajšie, ako som čakala. Láska, ktorú človek dostane cez vzťah s dieťaťom, prekoná všetko negatívne.

Ako reagovala vaša rodina a okolie na to, že ste si osvojili dieťa?

Veľmi pozitívne, v rodine sa všetci tešili. Stretli sme sa aj s úsmevnými prípadmi, keď sme sa napríklad stretli s niektorými susedmi v dome, ktorí nás dlhšie nevideli a nevedeli, či som náhodou nebola tehotná. Keď som začala chodiť s kočíkom okolo domu, niektorí si mysleli, že ide o biologické dieťa a blahoželali nám, že Eliáško je celý tato. S negatívnymi reakciami sme sa v rodine ani v okolí nestretli.

Po prijatí Eliáška ste sa rozhodli pre ďalšiu adopciu. Po akom čase?

Bolo to takmer po dvoch rokoch, Eliáško mal vtedy asi dva roky. Vtedy sme cítili, že je u nás miesto pre ďalšie dieťa a že by to bolo dobré pre nás aj pre Eliho. Začali sme uvažovať, že si podáme ďalšiu žiadosť. Po druhý raz už proces prípravy nebol taký zdĺhavý ako pri prvej žiadosti. Museli sme si len aktualizovať prípravu a boli sme znova zapísaní do zoznamu žiadateľov. Od nášho rozhodnutia po moment, keď k nám prišiel Samko, ubehlo asi trištvrte roka.

Koľko mal Samko mesiacov, keď k vám prišiel?

Bol úplne malinké bábätko. Prišiel k nám hneď z pôrodnice a mal dva týždne. Zavolali nám s tým, že sa narodil chlapček a že je právne voľný, teda že sú rodičia zbavení rodičovských práv a je možné ho hneď adoptovať. Dohodli sme sa, že sa s ním stretneme, a v ten deň ho previezli z nemocnice do detského domova.

V čom sa líšila druhá adopcia od prvej?

Pri druhej adopcii sme v tom už boli traja. Museli sme brať ohľad na to, aby adopcia nezranila staršie dieťa, a vnímať, či je Eli pripravený a či aj jemu bábätko sadne. Museli sme počkať na správny čas. Keď mi volali z úradu, manžel nebol doma, takže sme mu spoločne zavolali a bolo vidieť, že to Eliáško intenzívne prežíva. Dohodli sme sa, že sa stretneme priamo na úrade, aby sme nahliadli do dokumentácie. Potom už to išlo veľmi rýchlo.

Hneď na druhý deň sme sa so Samkom stretli a išiel s nami aj Eli. Všetko sme prežívali jeho optikou, aby to bolo voči nemu šetrné. Keďže sme mali za sebou už prvú žiadosť, prípravu aj adopciu, Samka nám hneď dovolili vziať domov na návštevný pobyt. V detskom domove bol iba jednu noc. Návštevný pobyt prešiel plynule do neodkladného opatrenia a Samko už zostal u nás. Eliáško sa spočiatku veľmi tešil, že máme doma bábätko. Neskôr prišla aj rivalita, keď si uvedomil, že to nie je len na chvíľu, ale už nastálo. No myslím si, že to zvládol veľmi dobre.

Eli bol spočiatku napäté bábätko. Aký bol Samko?

Samko bol taký batôžtek. Bol veľmi pokojné a spokojné bábätko. Veľa spal, veľmi rád sa nosil v šatke, dokázal byť hodiny na mne a odfukovať. Odjakživa dobre jedol, čo mu zostalo dodnes. Bol veľmi pohodový. Možno to bolo aj preto, že sa v ňom nestihlo nabaliť toľko zranení po opustení, keďže k nám prišiel skoro, aj keď si to základné a najväčšie zranenie nesie v sebe navždy.

Najskôr ste sa zdráhali každému vysvetľovať, že chlapci nie sú vaše biologické deti, ale osvojené. No neskôr sa váš postoj zmenil. Prečo?

Myslím si, že som si najskôr potrebovala utriasť myšlienky, ako sa mám k téme postaviť. Najprv som mala pocit, že je to súkromná informácia, ktorú povieme svojim blízkym, ale cudzím ľuďom alebo širšiemu okoliu to nemusíme hovoriť. Mala som pocit, že je to výsostne súkromná informácia zo života chlapcov a Eli a Samko by mali mať možnosť sami neskôr rozhodnúť, komu to povedia a komu nie. Ale potom som si uvedomila, že Bratislava je veľmi malá a že sa to ľahko rozkríkne. Mala som pocit, že treba vyložiť karty na stôl. Náš príbeh môže byť osvetou alebo povzbudením pre iných, ktorí o adopcii uvažujú, ale nie sú si istí. Niekto môže mať otázky a nevie, koho sa spýtať. Povedala som si, že ak by sme mohli informácie o adopcii posunúť iba jednému človeku a pomohlo by mu to v dobrom rozhodnutí, potom má zmysel o tom rozprávať.

Povedal vám niekto z okolia čosi, čo vás v súvislosti s adopciou synov zranilo?

Myslím, že nie. Začala som však byť vnímavejšia na rôzne vtipy alebo narážky o Rómoch. Stretla som sa aj s predsudkami voči biologickým rodinám chlapcov, ktoré ľudia z nevedomosti vyslovili. Ľudia majú tendenciu odsúdiť rodinu, ktorá sa vzdá dieťaťa. Nikto by to neurobil s radosťou a dobrovoľne, keby k tomu nebol donútený okolnosťami alebo ťažkou životnou situáciou. Cítim vďaku voči biologickým rodinám našich detí. Vďaka nim máme krásnu rodinu, krásnych chlapcov. Za naším šťastím je veľký smútok niekoho iného. Adopciou sa mi akoby otvoril priezor v nazeraní na ľudí a na rôzne situácie.

Čo nechce počuť rodina, ktorá si adoptovala dieťa?

Nechceme počuť slová uznania ani to, že sme urobili dobrý skutok. Často sa stretávame s tým, že sme urobili super vec a že sa naši chlapci majú. Ale ja to vnímam tak, že to my sa máme, že ich máme. Je to úplne obojstranné. Našli sme sa. Adopcia nie je vôbec žiadny dobrý skutok. Urobili sme to predsa aj zo sebeckej motivácie. Skrátka sme chceli mať deti a takto to išlo. Viem, že ľudia slová chvály nemyslia zle. Vždy to nejako premlčím, no dostáva ma to do rozpakov.

So synmi na rady psychológov odmalička otvorene hovoríte o tom, že ste si ich osvojili. Kedysi sa deťom hovorilo o tom, že sú adoptované, až v dospelosti alebo dokonca vôbec nie. Prečo dnes psychológovia a odborníci odporúčajú hovoriť o tejto téme s deťmi otvorene od útleho veku?

Je dôležité o tom s deťmi hovoriť od začiatku a otvorene preto, lebo adopcia je súčasťou ich príbehu a majú právo vedieť, ako sa veci v skutočnosti majú. To je prvá vec. Druhá vec je, že keď svoj príbeh poznajú odmalička, je pre ne samozrejmosťou. Niečo, čoho sa nemusia báť, s čím vyrastajú a čo je pre ne prirodzené, a neskôr s tým budú o to menej bojovať. Nežijú v ilúzii.

Zároveň je to dobré aj pre rodičov, pretože je veľmi ťažké žiť so stresom z toho, aby sa o adopcii nedozvedeli od niekoho iného alebo aby sa oni sami náhodou nepreriekli. Bolo by to pre mňa veľmi ťažké. Hovoríme im o tom odmalička, samozrejme, vhodnou, veku primeranou formou, napríklad formou príbehu. Aj keď budú chlapci neskôr vystavení rôznym rečiam o osvojení, adopcii, inakosti, bude to už pre nich normálne a nie čosi, za čo by sa mali hanbiť alebo z čoho by mali mať stres. Je to proste ich príbeh.

Eliáško má osem rokov a Samko bude mať šesť. Ako reagujú na informácie o svojom osvojení? Už sa v škôlke či v škole stretli s témou adopcia?

So Samkom sa nám nedávno stalo, že mali v škôlke tému rodiny. Myslela som si, že to príde presne takto. Nestalo sa však nič negatívne. Pani učiteľka nám potom hovorila, že Samko prispel do debaty v triednom kruhu tým, že začal deťom rozprávať, že on sa maminke narodil zo srdiečka. Deti najprv tomu nerozumeli, a tak im pani učiteľka začala hovoriť o adopcii. Vysvetľovala im a bola to obohacujúca debata aj pre ostatných spolužiakov. Potom vysvitlo, že aj druhé dievčatko zo Samkovej triedy sa narodilo zo srdiečka, takže sú v triede dvaja takí spolužiaci, a obaja porozprávali svoj príbeh ostatným deťom.

K Eliáškovi a Samkovi pribudol aj Jožko, ktorého však nemáte adoptovaného, ale v pestúnskej starostlivosti. Bol to od začiatku zámer?

Nie, opäť sme požiadali o adopciu. Keď sme spočiatku rozmýšľali nad náhradným rodičovstvom, pestúnstvo pre nás neprichádzalo do úvahy. Báli sme sa ho, respektíve sme sa skôr báli neznáma. Netušili sme, čo pestúnstvo znamená. Bolo pre nás strašiakom, že dieťaťu v pestúnskej starostlivosti treba umožniť kontakt s biologickými rodičmi. Zároveň je možné, že keď sa v biologickej rodine utrasie situácia, dieťa sa do nej vráti. Pre mňa bolo pestúnstvo na začiatku nepredstaviteľné. Preto sme aj tretiu žiadosť podali ako žiadosť o adopciu.

Keď sme si opäť prechádzali procesom aktualizácie prípravy, pani, s ktorou sme v Návrate spolupracovali, nám položila otázku, či sme neuvažovali aj o pestúnstve, keďže už máme skúsenosti a máme doma dvoch svojich chlapcov. Spomenula aj, že o pestúnstvo nie je až taký veľký záujem a je veľa detí, ktoré adoptované byť nemôžu, no do pestúnstva by ísť mohli a mali by vďaka nemu šancu dostať sa do rodiny. Keď nám to predostrela, s manželom sme reagovali, že toto pre nás vôbec nie je cesta a nevieme si to predstaviť. Povedala, že je to v poriadku a necháva nám mesiac na rozmyslenie, kým sa opäť stretneme. Dala nám aj knižku o pestúnstve. Vraj nech si to doma predebatujeme. Samozrejme, že to v nás začalo hlodať. Tému pestúnstva sme mesiac otáčali zo všetkých strán. Rozmýšľali sme, veľa sme si o tom čítali. Na ďalšie stretnutie sme prišli s tým, že ideme do pestúnstva.

Naše prvé dve adopcie boli pre mňa o naplnení si materinskej túžby. Po príchode Eliho a Samka som ju už mala čiastočne nasýtenú a pozerala som sa na to tak, že by sme chceli ešte dieťatko a možno by bolo správne dať šancu takému, ktoré sa inak do rodiny nemôže dostať. Toto prevážilo a potlačilo náš záujem o adopciu.

Tak k nám pribudol náš syn Jožko, ktorého máme v pestúnstve. Do rodiny prišiel ako trojmesačný. Človek pri pestúnstve musí rátať s tým, že pokiaľ biologická rodina má záujem stretávať sa s dieťaťom, musíme jej umožniť stretnutie. Taktiež sa môže stať, že sa dieťatko po úprave situácie v biologickej rodine do rodiny vráti. Momentálne to už pre mňa nie je strašiak. S manželom sme sa zo začiatku uvažovania nad pestúnstvom zhodli na tom, že mu dáme v čase, v akom to bude možné, láskyplný domov. A ak by sa vrátil do rodiny? Určite by to bolo ťažké, ale ten kontakt sa predsa jeho návratom skončiť nemusí. Človek si to nechce pripustiť, ale odísť z rodiny môže aj biologické dieťa.

Jožko má aktuálne tri a pol roka. Stretli ste sa už s jeho biologickou rodinou?

S biologickou matkou sme sa stretli na súde, na pojednávaní. Najprv sme si mysleli, že nepríde. Nevedeli sme ani, že tam bola prizvaná alebo že je nejaká možnosť, že príde. Dopredu sme sa na to preto veľmi nepripravovali. Bola len malá možnosť, že sa na súde stretneme. Keď som nad tým trochu rozmýšľala, povedala som si, že ak by došlo k stretnutiu, nebudeme sa tváriť, že sa nevidíme. Máme doma jej syna, tak by sme sa predstavili, zoznámili a nejako sa porozprávali.

Pred pojednávacou miestnosťou sme čakali ako prví. Zrazu sme počuli, že niekto prichádza a že sa pýta na to konkrétne pojednávanie. V okamihu sme vedeli, že je to ona. Cítila som obrovské napätie a stres, lebo som nevedela, čo sa bude diať a či si to celé náhodou nerozmyslí. To je prvé, čo vám napadne – či si to nerozmyslí. Nakoniec sme sa zoznámili. Boli sme tam aj s Jožkom a aj ona si ho chytila na ruky. Bolo to veľmi emotívne. Aj pre ňu to bolo veľmi ťažké stretnutie vidieť ho po dlhšom čase. Zároveň si myslím, že stretnutie malo aj pre ňu zmysel. Videla, u koho dieťa je a že je spokojné. Zároveň nám zodpovedala niektoré otázky a my sme pár vecí zodpovedali jej. Povedala nám, že je rada, že je Jožko v dobrých rukách. Bolo to obojstranne obohacujúce.

Téma biologickej rodiny raz príde u všetkých chlapcov. Začnú sa pýtať na svoju minulosť, na rodinu, na pôvod. Keď sa stretnete s biologickou rodinou svojho dieťaťa, niekedy môžete dodatočne položiť otázky, na ktoré ste predtým nemali odpovede. Rozhovorom s jeho rodičmi môžete pre dieťa získať hodnotné informácie, ktoré preň možno raz budú veľmi dôležité alebo mu nejako ovplyvnia život. Som veľmi rada, že sme sa mohli Jožkovej biologickej mamy opýtať niektoré veci, ktoré sme nevedeli. Mohli sme ju napríklad aj poprosiť o súhlas s pokrstením Jožka, čo by nebolo možné, keby sme sa nestretli. Dokonca sa nám ju podarilo s Jožkom aj odfotiť. Podľa mňa je vzácna vec mať fotku so svojou mamou. Keď sa na to pozerám spätne, aj našim dvom starším chlapcom by som dopriala, aby mali informácie o svojej biologickej rodine jasnejšie, čo však nie je možné. Takže keď to príde a budú chcieť vedieť viac, budeme ich sprevádzať pri pátraní.

Prejavili už aj starší chlapci záujem o informácie o svojej biologickej rodine?

U osemročného Eliáška to už je téma. Už sa nás párkrát pýtal. Mal aj potrebu si odsmútiť, že nie je s biologickou rodinou. Zaujímal sa o to, ako vyzerajú jeho rodičia, bolo mu ľúto, že to nevie a nevie ani to, po kom vlastne je. Je to, samozrejme, aj tým, že sa o tom s ním odmalička rozprávame. Má zažitý a odrozprávaný vlastný príbeh a chce ho ďalej rozvíjať. Otvára ho smerom, ktorým práve potrebuje, a zaujíma sa viac a viac.

Ako umožniť dieťaťu odsmútiť si opustenie biologickými rodičmi, keď sa oň ako mama takmer od narodenia staráte?

Snažila som sa mu priznať emóciu smútku, ktorú cítil. Detailne som mu opísala, ako si myslím, že sa asi cíti. Zdôraznila som mu, že je to veľmi ťažká situácia, a aj som priznala, že si to vlastne neviem predstaviť, lebo som opustenie nezažila. Myslela som si, že by mohlo byť pre neho dôležité to počuť. Zároveň som mu povedala, že aj mňa by zaujímalo, na koho sa podobá. Deťom treba ich pocity priznať. Povedala som Elimu, že som tu stále preňho, a keď bude mať záujem a bude trošku starší, môžeme ísť spolu jeho rodičov pohľadať. Teraz to ešte nie je možné, lebo by to pre neho bolo veľmi emočne náročné, v tomto veku by takú skúsenosť ešte nevedel spracovať. Ale podarilo sa mi napríklad získať preňho fotografiu rodičov. Spolu sme si k nej sadli a spýtala som sa ho: „No, čo myslíš, na koho sa podobáš?“ Detailne sme si fotku prešli a povedali sme si, čo má spoločné s ktorým rodičom. Bolo vidieť, že ho to vtedy úplne upokojilo. Fotky si zobral, odložil si ich a odvtedy ich už nevytiahol. Možno uňho príde táto potreba znova neskôr, no teraz bola naplnená a to je dôležité.

Opustenie je naozaj trauma, ktorú si so sebou deti nesú po celý život. Budú sa s tým musieť postupne vyrovnávať a spracovať to. Na nás rodičoch je sprevádzať ich v spracovávaní smútku a pomôcť im hľadať odpovede na otázky, aj keď je to veľmi náročné a bolestivé. Vyplavuje sa to postupne. Všetkých troch chlapcov napríklad doteraz uspávame. Niekedy sa ľudia pozastavia a pýtajú sa, prečo uspávame také veľké deti. Niekomu to príde nelogické, že osemročný a takmer šesťročný chlapec nezaspávajú sami. Ale osvojené deti majú v niečom úplne iné nároky a nemôžeme sa na ne pozerať ako na štandardné biologické deti. Jednoducho preto, že vidíme, že ony teraz z nejakého dôvodu potrebujú našu zvýšenú pozornosť a nehu v konkrétnych situáciách. Dosycujeme im ich potreby, aby sme sa mohli posunúť zasa ďalej a robiť ďalší krôčik k tomu, aby boli spokojnejší.

Už ste hovorili o Eliášovi aj o Samkovi. Aký je Jožko?

Jožko je spokojné, zvedavé a veľmi vysmiate dieťa. S Jožkom sme nemali žiaden problém. Všetko zvládal veľmi rýchlo. Keď sme ho začali odvykať od plienok, podarilo sa to za tri dni. A vždy zjedol úplne všetko. Aj sme si s manželom hovorili, že ho máme „za odmenu“, lebo naši dvaja starší sú veľmi živelní. Postupne sa, samozrejme, dotiahol na ich úroveň a už si konkurujú všetci traja.

S Jožkom je to špecifické v tom, že je v pestúnstve a nemá naše priezvisko. S tým sú spojené rôzne špecifiká. Keď ideme k lekárovi, oslovujú ho iným priezviskom ako mňa. Alebo keď s ním niekam cestujeme, stáva sa, že nás na pasových kontrolách vyšetrujú, prečo má iné priezvisko ako my.

Jožko má oveľa svetlejšiu pokožku ako Eli a Samko. Keď som ho uvidela po prvý raz, pocítila som skoro až sklamanie. Osvojili sme si predsa rómske dieťa, doma už máme dve, no toto tretie tam akosi nesedí (smiech). Ale vedela som, že je určite náš.

Všetci traja chlapci sú rómskeho pôvodu. Stretávate sa vy alebo vaše deti s rasizmom?

S rasizmom sme sa stretli v nemocnici na jednom vyšetrení, keď bol Eliáško malé bábätko.

Jedna sestrička mala veľmi negatívnu reakciu, keď ho videla. Hneď ma konfrontovala s tým, či je syn adoptovaný a či je Róm a veľmi neláskavo, až bolestivo, mu cez zadoček merala teplotu. To bolo pre mňa ťažké. Zároveň som vtedy bola úplná novomatka a tak ma to zaskočilo, že som vôbec nevedela správne zareagovať. Teraz už by som bola matka levica a chránila by som ho, no vtedy ma to zaskočilo.

Téma rómstva je u nás živá a otvorená. Dvaja starší chlapci sú aj viditeľne snedí. Ich pôvod je jasný na prvý pohľad. Rozprávali sme sa s nimi o tom, lebo som vedela, že sa v škôlke alebo v škole môžu stretnúť s rasizmom, s predsudkami alebo s nejakými otázkami, prečo vyzerajú inak ako mama. Môj manžel má tmavé vlasy, a keď idú s ním, nie je rozdiel medzi nimi taký zreteľný. Ale mňa sa ľudia na ulici viackrát spýtali, či je manžel cudzinec. Zažili sme však aj rôzne pozitívne reakcie.

Ako sa po adopcii synov zmenil váš osobný pohľad na Rómov, ale aj na rasizmus okolo seba?

Je to pre mňa oveľa osobnejšie, pretože aj ja sa už cítim, že som čiastočne srdcom Rómka, lebo v ňom nosím našich troch malých chlapcov. Vyhľadávam pozitívne rómske príklady. Chlapcom púšťame rómsku hudbu. Snažím sa vedome nejsť cestou predsudkov. Napríklad, keď sa mi na ulici prihovorí nejaká Rómka, vedome pracujem na tom, aby som ju nechala povedať, čo chce. Nezahriakujem ju, neignorujem, neodídem. Predtým som mala napríklad tendenciu chytiť si kabelku, keď som nastúpila do autobusu, keď vedľa mňa stál Róm alebo Rómka. Snažím sa už dávať si na to pozor, nechcem nikoho odsudzovať iba na základe farby pleti. No zažívame aj pozitívne situácie v kontexte rómstva vo svojom okolí.

Máte pocit, že sa dnes mení pohľad na adopciu? Sú o nej ľudia ochotnejší hovoriť?

Myslím si, že sme sa ako spoločnosť v tejto téme veľmi posunuli. Cítim rozdiel aj za posledných osem rokov, odkedy sme si robili našu prvú prípravu. Dnes je adopcia menej tabuizovanou témou, ako bola vtedy. Ľudia sú otvorenejší. Čím ďalej, tým viac ľudí rozmýšľa nad adopciou a aj nad adopciou rómskych detí. Pred ôsmimi rokmi to ešte nebolo také bežné. Vtedy ľudia neboli natoľko otvorení prijať rómske dieťa ako teraz, čo je podľa mňa perfektné a veľmi sa z toho teším.

O čom sa v súvislosti s adopciou nehovorí alebo sa hovorí málo a malo by sa viac?

Myslím si, že sa málo hovorí o pestúnstve ako ďalšej forme náhradnej starostlivosti. Je to škoda, pretože sa ho ľudia obávajú len pre strach z neznámeho. Je dostatok žiadateľov o adopciu a ľudia čakajú aj niekoľko rokov, než sa dočkajú dieťatka. Pritom je veľa detí, ktoré by sa do rodiny mohli dostať hneď, keby boli rodičia otvorení pestúnstvu.