Čo nám zostane z odkazu Cyrila a Metoda, keď ho očistíme od nánosu nacionalizmu

Autor je filozof a historik, pôsobí na Akadémii výtvarných umení v Prahe

Metafora priestoru či priamo mosta medzi Východom a Západom patrí k obľúbeným interpretačným klišé vzťahujúcim sa na dedičstvo mojmírovskej Moravy.

Pokrivenou formou tohto tradičného poňatia je snaha terajšej slovenskej vlády robiť „vyváženú“ zahraničnú politiku, ktorá sa ideologicky opiera okrem iného o odkazy na Veľkú Moravu v slovenskej ústave.

Ani českému prostrediu však táto symbolika nie je cudzia, čo ukazuje napríklad názov spolku Svatopluk, združujúceho niektorých českých konzervatívcov, ale aj samotný fakt venovania jedného z našich štátnych sviatkov „slovanským vierozvestcom Cyrilovi a Metodovi“.

Čo však zostane, keď sa tieto postavy pokúsime vyzdvihnúť z nánosov moderného nacionalizmu? Nerozpadnú sa podobne ako archeologický artefakt pri neopatrnej manipulácii?

Unesené impérium

Začnime tým, že „solúnskym bratom“ nebudeme hovoriť Cyril a Metod, ale Konštantín a Metod. Cyrilom sa totiž mladší zo súrodencov stal až v rímskom kláštore na sklonku života.

A Metod je skomolenina, ktorá meno gréckeho misionára počešťuje a poslovenčuje, robí ho naším, čo je presne to, čo teraz nepotrebujeme. Historické osobnosti nikdy nie sú plne „naše“ – môžeme si ich iba privlastňovať a drobný scudzujúci efekt v podobe menej obvyklého pomenovania nech nám pripomína problematickosť takého osvojovania si.

A keď už sme s tým začali, pokračujme ďalším zažitým názvom – Byzancia či Byzantská ríša. Nemám s týmto termínom problém z dôvodu, že ide o umelý názov zavedený až modernou historiografiou. Problém je v tom, čo sugeruje. Implicitne totiž dotyčnému štátnemu útvaru upiera jeho rímskosť alebo ju minimálne oslabuje.

Lenže Byzancia nebola iba následníkom Rímskej ríše – bola to Rímska ríša samotná. Síce s drasticky zmenšeným územím, ale s neprerušenou štátoprávnou kontinuitou a kolektívnou identitou, ku ktorej sa iste hlásili aj Konštantín a Metod (politicky to teda boli Rimania). A takto bola ešte v ranom stredoveku Byzancia vnímaná aj svojím okolím. Keď priplávala loď z Konštantínopola napríklad do Alexandrie, arabskí úradníci ju zapísali ako rímsku.

Nie je to nepodstatný detail. Skratkovitá predstava, že Rímska ríša zanikla zosadením posledného západorímskeho cisára v 5. storočí, je prejavom latinskej, západocentrickej perspektívy, ktorá potrebuje robiť z rímskej civilizácie niečo naše. Ona však svojím ťažiskom nebola západná a dokonca ani európska – bola stredomorská a jej východná časť s dedičstvom veľkých starovekých civilizácií rozhodne nebola perifériou; tou bolo skôr dnešné Nemecko či Británia.

Z dobového pohľadu nenastal zosadením Romula Augusta v roku 476 zánik ríše, ale skôr jej znovuzjednotenie, hoci rýdzo formálne a v zmysle príslovia „Keď kocúr (cisár) nie je doma, myši (barbari) majú hody“. Kocúr sa, samozrejme, snažil myši pochytať a istý čas sa mu to skutočne darilo. V 9. storočí už však bola vláda Rimanov nad územím dnešného Talianska pasé: o to viac, že v roku 800 sa franský panovník Karol Veľký dal pápežom korunovať za rímskeho cisára.

V Konštantínopole v tom čase vládla cisárovná Irena, teda žena (!), ktorá navyše zosadila z trónu svojho vlastného syna, čo bola dozaista vítaná zámienka, prečo uprieť Východu legitimitu. Napriek tomu bola Karolova cisárska koruna sotva niečo viac než dobre kamuflovaná uzurpácia. Dejiny Západu ako európskeho politického projektu sa tak začínajú únosom impéria.

Benátski kupci

Zo straty byzantskej moci nad Talianskom však existovali drobné výnimky. Tou pre nás kľúčovou sú Benátky. Aj tu síce príslušnosť k ríši bola už len formálna, komerčne však mesto naďalej zostávalo integrované do jej ekonomiky, čo znamenalo predovšetkým oblasť Egejského mora a samotný Konštantínopol.

Prečo je to dôležité? K tradične vyzdvihovaným rysom hmotnej kultúry na mojmírovskej Morave patria údajné „byzantské vplyvy“ v šperkárstve alebo architektúre. Z dnešného pohľadu je tento vzťah preceňovaný, dôležitejšie zrejme boli väzby na (Východo)franskú ríšu. V jednej veci však zostáva konštantínopolská stopa dominantná: všetky tri dobové mince dosiaľ nájdeme v troch rôznych moravských lokalitách a sú zrejme z Byzancie.

Teoreticky to môže byť následok prítomnosti Konštantína a Metoda, respektíve ich sprievodu. Lenže prečo by u seba misionári bežne nosili mince pomerne vysokej hodnoty? Jednoduchšie je predpokladať, že nálezy súvisia s tým, na čo mince primárne slúžia – s obchodnými kontaktmi. Tie by sa síce opäť dali interpretovať ako následok „byzantskej misie“, no núka sa aj opačná kauzalita – a kľúčom môžu byť spomenuté Benátky.

Prečo práve ony? Na to, aké skúpe sú príslušné pramene na konkrétne zemepisné údaje (o samotnej Veľkej Morave sa dokonca dlho viedla polemika, či neležala v dnešnom Srbsku), sa v nich nápadne často objavujú práve Benátky, respektíve priľahlý región.

V takzvanom Cividalskom evanjeliári sú medzi menami pútnikov, ktorí navštívili a obdarovali bližšie neznámy severotaliansky kláštor, uvedené aj mojmírovské kniežatá Rastislav a Svätopluk a spolu s nimi istá Svätožizňa (zrejme Svätoplukova manželka) a takisto Braslav (možno ich syn, špekulatívne spájaný s názvom Bratislava). Blízkym Svätoplukovým radcom, poverovaným najcitlivejšími diplomatickými misiami, bol kňaz Ján z Benátok.

Konštantín a Metod cestovali pri návrate z Moravy do Konštantínopola – kam nakoniec nedorazili – cez Benátky a práve tam boli aj na poslednú chvíľu zachránení niektorí Metodovi žiaci, ktorých stúpenci latinskej liturgie po arcibiskupovej smrti zajali a predali do otroctva.

Cesta z Pomoravia do mesta na lagúne bola teda v 9. storočí dobre známa, nadväzujúc na tradíciu rímskej jantárovej cesty. Aj zmienka o predaji zajatcov má logiku, pretože práve v Benátkach vidia ekonomickí historici raného stredoveku centrum obchodu so slovanskými otrokmi, ktorých odtiaľ odvážali predovšetkým do Konštantínopola, kde sa uplatňovali napríklad ako domáce služobníctvo.

Objem takého obchodu je predmetom sporov (podľa britského historika Chrisa Wickhama išlo skôr o luxusný než masový tovar) a dôkazy máme len nepriame, napriek tomu sa tu núka realistický rámec, do ktorého sa dá zasadiť známa Rastislavova žiadosť o cirkevných učiteľov. Knieža Moravanov sa neobracal na nejakú bájnu entitu ďaleko v Oriente, ale na cisára rímskeho impéria, s ktorým mala stará Morava osvedčené a materiálnymi záujmami podložené spojenie.

O čo presne však Rastislav vlastne žiadal? A dostal to, čo si „objednal“? Nebol myšlienkou slovanskej abecedy a liturgie v miestnom jazyku šokovaný rovnako ako latinskí intelektuáli?

Pošlite biskupa

Vo všeobecnom povedomí je zrejme stále rozšírená predstava, že Rastislav chcel od konštantínopolského cisára (v tom čase ním bol Michal III.) učiteľov, ktorí by Moravanom vyložili evanjelium v ich vlastnom jazyku, pretože latinsky hovoriacim kňazom, ktorí Moravu pokrstili o generáciu skôr, Slovania nerozumeli. Dnešná historiografia – najmä zásluhou Dušana Třeštíka – túto predstavu opustila ako zjavný nezmysel; aj franskí (a prípadne ďalší) misionári iste šírili vieru v domácom jazyku, inak sa ani misia robiť nedá.

Treba pripomínať, že neexistuje nič ako Rastislavov list, v ktorom by jeho žiadosť bola zaznamenaná. Máme len citácie – či skôr parafrázy – v staroslovienskych textoch. Tieto pramene však primárne sledovali apologetický účel: mali vysvetliť a obhájiť zámery misie, ktorá neskôr prerastie do svojbytnej cirkvi, a sú teda ovplyvnené sebapoňatím a sebaštylizáciou cyrilometodskej komunity.

Medzi spomenutými prameňmi majú výsostné postavenie svätecké legendy Život Konštantína a Život Metoda; o potrebe výkladu „v našom jazyku“ však explicitne hovorí len prvá z nich (respektíve jej opisy – originál nemáme).

Pri porovnaní týchto dvoch aj ďalších zdrojov sa zdá, že moravská žiadosť mierila všeobecnejším smerom: potrebovali zrozumiteľný výklad toho, čo vôbec znamená žiť – a vládnuť – kresťansky. Christianizácia nebola len zmenou osobného presvedčenia, ale transformáciou celého spoločenského poriadku. Mojmírovské elity potrebovali nielen vierouku, ale aj nové usporiadanie práva a lojálnych duchovných, ktorí ho budú vykladať.

Za týmito udalosťami je veľa konfliktov s Východofranskou ríšou, svedčiacich o rastúcej vojenskej sile Moravanov. Tá sa nemusela uplatňovať iba v úspešnom boji za nezávislosť od mocného suseda, ale aj pri expanzii do okolitých slovanských končín – samozrejme, pod záštitou evanjelia; ostatne, podľa Života Konštantína bolo v Rastislavovej žiadosti obsiahnuté prianie, aby Moravanov pri prijímaní kresťanstva „napodobnili aj iné krajiny“.

Kňazov tak potrebovali nielen na Morave, ale aj na územiach, kam sa mojmírovská vláda ešte len šírila alebo chystala šíriť. Teoreticky mala potrebných misionárov zaistiť pasovská diecéza, ktorej Morava podliehala, no jej biskupa v tom čase údajne zastihla mŕtvica a cirkevná správa živorila – nehľadiac na to, že v dôsledku konfliktov s ríšou už asi Rastislav o pomoc z tejto strany nestál. Takže kde vziať dostatok duchovných?

Najistejšie bolo využiť a vysvätiť na kňazov príslušníkov miestnych rodov, zakorenených v kmeňových sociálnych väzbách, a teda ľahšie kontrolovateľných. Tí by sa potom stali základom samostatnej diecézy vedenej vlastným biskupom. Nešlo o snahu postaviť sa proti karolínskej Európe, ale stať sa jej rovnoprávnou súčasťou – byť ako samotný cisár Karol: mocný a osvietený.

Jazyk snemu

Znamenala táto osvietenosť bezvýhradné prijatie latinčiny? Nie nutne – alebo nie vo všetkom. Nevyhnutný bol určite prechod od dominantne ústnej kultúry k „náboženstvu knihy“, teda ku kultúre založenej na písomníctve či až priamo na Svätom písme. Lenže naučiť sa Sväté písmo predpokladá naučiť sa písmo. A písmo je ako lego: dá sa prerobiť na úplne iné slová. Napríklad aj na „barbarské“.

V diele Život Karola Veľkého, ktorého autor Einhard ako franský kňaz a učenec patril ku Karolovmu dvoru, nájdeme medzi panovníkovými zásluhami prekvapivo aj spísanie starých „barbarských“ eposov a dokonca zámer vytvoriť „gramatiku jeho rodného jazyka“. Neexistuje dôkaz, že by Karol podobné nápady realizoval, a je možné, že ide o fikciu.

Aj taký variant by však ukazoval, že popredný intelektuál takzvanej karolínskej renesancie videl v dbaní o národný jazyk záslužný počin. Navzdory prihláseniu sa k latinskej cirkvi mohol pre niekdajších „barbarov“ zostávať ich jazyk významnou hodnotou, ktorú stálo za to preniesť z ústnej tradície do písomnej kultúry kresťanskej Európy.

Praktické súvislosti takých snáh ukázal poľský historik Karol Modzelewski, keď skúmal kodifikácie predkresťanských zákonníkov na dvoroch germánskych a slovanských vládcov z raného stredoveku. Zrazu narážame na to, že kľúčové frázy používané na súdoch sú v latinských prekladoch uvádzané aj v originálnom „barbarskom“ znení. Išlo o ritualizované formulácie, ktorými sa napríklad vyhlasoval rozsudok alebo sa uskutočňoval úkon vedúci k zmene právneho statusu dotyčnej osoby (napríklad pri prepustení z otroctva).

Nejde pritom primárne o to, že by sa do prekladu mohla dostať nepresnosť a tým by sa zrušil akýsi magický účinok. Podstatné je, že ony kľúčové formulácie museli byť prednesné v „jazyku snemu“, teda tak, aby im rozumelo a mohlo ich dosvedčiť zhromaždenie obyčajných, nevzdelaných, avšak slobodných (mužov) obce.

Jazyk tu nie je priamo faktorom etnickej (seba)identifikácie ako v modernom nacionalizme, svojím spôsobom je však ešte dôležitejší. Je to médium, v ktorom je udržiavaný a obnovovaný poriadok sveta (mier), a to nie z moci jednotlivých slov, ale na princípe tvorby všeobecnej vôle, hoci v nej väčšina hrala len rolu obecenstva – podstatné bolo, že rozumeli, a teda sa zúčastňovali.

Začať skutočne od začiatku

Ani v týchto súvislostiach však nevznikla potreba novej abecedy a omše v slovanskom jazyku ako nevyhnutnosti. Navyše by niečo také odvážne sotva bolo v pôvodnej Rastislavovej žiadosti a ani na konštantínopolskom dvore s jeho fixáciou na kultúrny status gréčtiny by sa myšlienka nezrodila, hoci na východných perifériách ríše existovali kresťanské komunity, ktoré službu Bohu vo vlastnom jazyku poznali.

Najpravdepodobnejšia preto zostáva možnosť, že to celé bol nápad Konštantína, ktorému sa nie náhodou hovorilo Filozof. Latinská liturgia nebola sama osebe prekážkou, pokiaľ bola sprevádzaná vieroučnými výkladmi v domácom jazyku, a preklady potrebných textov sa dali napísať aj latinkou. Takému riešeniu však chýba krása. A tá pre intelektuála vzdelaného v tradícii gréckej filozofie spočívala v čo najkonzistentnejšom usporiadaní celku, kde je všetko logicky odvodené z niekoľkých základných prvkov.

Filozof netúži svet len opisovať – chce ho stvoriť, poskladať ako z lega podľa metafyzického „návodu“, ktorý objavil. Jeho snom je začať skutočne od začiatku: od nových stavebných dielikov.

Konštantínova grandiózna intelektuálna konštrukcia by však zostala len snom, ak by nepadla na úrodnú pôdu aspoň u časti staromoravských elít. Azda im prevratná myšlienka vlastnej abecedy a na nej vystavaného písomníctva pomáhala prekryť prázdno spôsobené stratou – či až cieleným vymazávaním – dedičstva otcov, teda prastarej pohanskej kultúry.

Cirkevná staroslovienčina síce bola literárnym, umelo vytvoreným jazykom, ktorý nebol totožný s rečou, ktorou Moravania v 9. storočí hovorili, no bol jej dostatočne podobný na to, aby slavizácia kresťanskej bohoslužby ponúkala akúsi imitáciu jazyka predkov; importovaný Nový zákon potom neznel tak cudzo a kultúrny otras christianizácie sa stal znesiteľnejším.

Vyhnanie Metodových žiakov ako údajných heretikov, ku ktorému došlo za vlády Rastislavovho synovca Svätopluka na nátlak stúpencov latinskej liturgie, muselo v takom prípade predstavovať citeľnú ranu pre legitimitu mojmírovskej dynastie, ktorá sa mohla javiť ako kultúrne odcudzená od svojej vlastnej spoločnosti, a to tým viac, ak bol jazyk snemu odtláčaný do pozadia v prospech nekompromisného (imperátorského) slova panovníka.

Piliere identity, alebo ich prekročenie?

Čím pre nás teda môžu byť Konštantín a Metod dnes? Je prinajmenšom skresľujúce rámcovať ich pôsobenie zrážkou Východu a Západu. V 9. storočí nemohol nikto tušiť, že vieroučné rozdiely a konkurenčné mocenské nároky vyústia v roku 1054 do veľkej cirkevnej schizmy.

Rím ako symbolický stred latinského kresťanstva bol súčasne miestom, kde sa bratia dočkali životného triumfu v podobe schválenia svojho diela. Konštantín – vtedy už Cyril – tu bol s úctou pochovaný. A jeho brat neskôr ako moravský arcibiskup nikdy nespochybňoval svoju podriadenosť pápežovi, o ktorého autoritu sa, naopak, opieral pri sporoch s bavorským klérom.

Ešte väčší paradox je, že bratia sú dnes často používaní ako postavy zastrešujúce národnú identitu, údajne ohrozenú cudzími vplyvmi. Misionárske pôsobenie je pritom už z podstaty vecou kultúrnej kolonizácie. Mohli by sme sa dokonca k takému dedičstvu postaviť z pozície novopohanstva vzývajúceho pôvodnú praslovanskú kultúru – jej autentickú podobu však nepoznáme, a keby aj áno, možno by nám pripadala ešte cudzejšia než svet karolínskej renesancie.

V skutočnosti je iluzórne chcieť nejaké definitívne delenie na „našu“ a „cudziu“ kultúru. Kultúra je nekončiaci sa proces adaptácie na nové a nové skúsenosti, ktorý má v rôznych obdobiach rôzne tempo – podľa toho, ako silne prijíma podnety; niekedy prevažuje sedimentácia, inokedy inovácia, vždy sú však prítomné oboje. V zdedenej tradícii môžeme nájsť zbraň proti imperializmu a takisto sa naša vlastná tradícia môže stať zdrojom útlaku, niečím, čo pociťujeme ako cudziu intervenciu do našich životov.

Presadzovanie importovaných ideí, za ktorými stoja mocní (geo)politickí hráči, je niečo, čoho boli v 9. storočí predstaviteľmi Konštantín a Metod a čoho sú intelektuáli nositeľmi a svedkami aj dnes. Môže to byť vítané, pretože chceme prekonať sami seba a priblížiť sa svojim civilizačným vzorom, a môže to byť odmietané, pretože nechceme zabudnúť, kto sme, a stať sa pešiakmi na cudzej šachovnici.

Kde presne je pravda, vo svojej dobe nikto nevie. Nech je však akákoľvek, vždy by sa mala hľadať v jazyku snemu. Inak ju nikto nebude počuť.