Denník N

Politici klamú – čo s tým?

Klamanie je neoddeliteľnou súčasťou politického života a týka sa asi všetkých politikov. Treba však rozlišovať medzi tými, pre ktorých je klamstvo prirodzené, a tými druhými.

Autor je teológ a etik

V momente, keď predstavitelia politických strán Most-Híd a Sieť vyjadrili ochotu rokovať s predstaviteľmi Smeru o možnej povolebnej spolupráci, sa jeden z novozvolených politikov vyjadril, že zmienené strany „podviedli veľkú časť svojich voličov“. Ďalší mu v tom sekundoval, keď na sociálnej sieti napísal, že ide o „dohodnutý podvod na voličoch“. Z reakcií voličov je zrejmé, že sa mnohí naozaj cítia byť obeťou klamstva.

V histórii modernej demokracie asi ešte neboli voľby, po ktorých by sa niektorí voliči necítili byť politikmi oklamaní. Niekedy sú tieto pocity opodstatnené, inokedy menej, ale jedno sa zdá byť isté: politici klamú. Pred voľbami i po nich. Známy slovenský karikaturista vyobrazil tých, ktorých nepovažuje za etalón integrity, bez chrbtovej kosti či s dlhým nosom. Existuje len málo politikov, ktorí by pri vykonávaní svojej funkcie nikdy neklamali.

Sv. Augustín vo svojich Vyznaniach píše: „Čo je teda čas? Keby sa ma nik na to nepýtal, vedel by som to. Keď to mám však niekomu vysvetliť, vtedy to už neviem.“ Podobne je to s komplexným etickým konceptom klamstva. Pre potreby tohto článku si ho zadefinujme jednoducho ako vedomé hovorenie nepravdy alebo úmyselné uvádzanie do omylu, ktoré je takmer vždy morálne nesprávne.

Málokto asi pochybuje, že môžu nastať výnimočné situácie, keď klamať je morálne ospravedlniteľné. Ak sa jeden morálny princíp dostane do konfliktu s princípom iným, je morálne zodpovedné riadiť sa vyšším princípom. Napríklad záchrana ľudského života má prednosť pred hovorením pravdy. Politici však relatívne zriedka stoja pred takými morálnymi dilemami, a keď klamú, robia to zväčša z dôvodu získania alebo zachovania moci či dokonca jej zneužívania vo vlastný prospech.

Možno označiť zmenu postoja politických predstaviteľov strán Most-Híd a Sieť za klamstvo a zradu na voličoch? Rozumný volič, samozrejme, chápe, že v politike je nutné robiť kompromisy a často nie je možné naplniť všetky predvolebné sľuby. Môže nastať aj situácia, keď by sa splnenie sľubu rovnalo nezodpovednému politickému rozhodnutiu v novovzniknutej situácii.

Ak politik poruší slovo, ktoré dal voličovi, má morálnu a politickú zodpovednosť pravdivo vysvetliť, čo ho k tomu viedlo. Ak prezentuje dostatočne presvedčivé argumenty, väčšina voličov „klamstvo“ pochopí a prijme ako súčasť politickej reality. Ak toho schopný nie je, vo vyspelej demokratickej spoločnosti by mali nasledovať politické dôsledky.

Či sa nám to páči, alebo nie, klamanie je neoddeliteľnou súčasťou politického života. Túto realitu treba akceptovať a konfrontovať zároveň. Prečo akceptovať? Pretože príliš idealistický pohľad na politiku a tých, ktorí ju vykonávajú, vedie k nenaplneným očakávaniam a následným negatívnym emóciám, ktoré sú nielen škodlivé ľudskému zdraviu, ale môžu viesť k iracionálnym rozhodnutiam. Protestné hlasy v prospech „neštandardných“ strán sú často výsledkom takých rozhodnutí.

Len realistické – no nie morálne indiferentné alebo cynické – zmýšľanie o klamaní môže prispieť k zvyšovaniu úrovne politickej kultúry a budovaniu lepšej spoločnosti. Mali by sme rozlišovať politikov, pre ktorých je klamstvo súčasťou ich modus operandi, od tých, ktorí sa riadia morálnym princípom neklamať, ale niekedy tento princíp porušia – či už z dôvodu vlastnej slabosti, alebo poslušnosti k vyššiemu princípu. Asi každý politik sa niekedy dopustí klamstva, ale nie každý politik je charakterom klamár.

Politika má svoje možnosti, ale aj limity, ktorým by sme sa mali snažiť porozumieť pri zdanlivo sizyfovskej práci uvádzania morálnych princípov do politického života. Je však utópiou myslieť si, že politiku možno úplne očistiť od klamstva – taká snaha je vopred odsúdená na neúspech a v tom lepšom prípade bude viesť k frustrácii dobre mieniacich občanov. Zároveň si treba vybudovať vyšší stupeň intolerancie voči tým, ktorí sa v politike neriadia žiadnymi morálnymi princípmi a realistickú politiku stotožňujú s machiavellizmom.

Hoci môže byť pravdou, že „všetci politici klamú“, nie je klamstvo ako klamstvo. Morálne rozlišujme medzi dobrým a zlým, ale nepadnime do pasce hodnotiť politický život cez prizmu hypermoralizmu.

Najvýznamnejší americký teológ a etik 20. storočia Reinhold Niebuhr – rešpektovaný aj mnohými politológmi a politikmi – nám zanechal modlitbu, ktorej múdrosť možno v tomto povolebnom období ocenia aj tí, čo modlitbu nepraktikujú: „Bože, daj nám milosť prijať s pokojom veci, ktoré zmeniť nemôžeme, daj nám odvahu zmeniť veci, ktoré zmeniť musíme, a daj nám múdrosť, aby sme vedeli odlíšiť jedny od druhých“.

Voľby 2016

Komentáre

Teraz najčítanejšie