Kráľovná a princ Krasoň

Autor je sociálny antropológ

Keď 15. júna 2024 odišla z funkcie najreprezentatívnejšia hlava štátu v dejinách Slovenska, internet zaplavilo úprimné trúchlenie. Azda každý na sieťach, kto sa s pani prezidentkou kedy odfotografoval, mal potrebu podeliť sa s fotografiou a poďakovať. Zvlášť emotívne bolo lúčenie v Česku. Tamojšie vplyvné osobnosti sa vyznávali z obdivu k účinkovaniu slovenskej prezidentky, ktorá pre nich myšlienkovo pokračovala v odkaze ideálov Novembra 1989. Petr Pithart pri rozlúčke na Pražskom hrade jej príbeh prirovnal k európskemu zázraku, berúc do úvahy krajne pravicové mraky nad kontinentom. Vyjadril presvedčenie, že bude legendou najmä kvôli pevnému rebríčku hodnôt a vypätému zmyslu pre zodpovednosť.

Dokonca aj podporovatelia antisystému, ktorí prezidentku roky nenávideli, sýtení nechutnou propagandou, tíško šuchali nohami, pregĺgajúc slzy šťastia, že sa do funkcie dostal pán prezident, ktorého pôsobenie budeme môcť odmerať vo veličinách jedného „gašparoviča“. Táto mierka sa u nás od volieb v roku 2004, v ktorých by Vladimíra Mečiara porazilo aj vrece zemiakov a v ktorých chcel mať zase raz každý demokrat svoju kaviareň, používa na meranie prezidentského dna. Novozvolený pán prezident má, samozrejme, dôležitejšie právomoci, ako ničiť podpismi verejnoprávne médiá, fondy či právny štát. Sľúbil vybaviť lacný chlieb a konečne presadiť svetový mier. Jeho voliči si však želali najmä amnestie.

Pani prezidentka na slovenské pomery nastavila latku očakávaní od úradu doma vysoko. Najmä však smerom navonok udržala krajinu v parametroch presahujúcich geopolitickú váhu krajiny. Jej čipka dokázala prekryť aj vajčiackych populistov, ktorých u nás demokracia v každej konštelácii vyplaví. Po októbri 2023 opäť raz v pozícii vládnej väčšiny. Populisti môžu nehanebne konať takmer proti všetkému, čo voličom sľúbili: dodávať zbrane a platiť pomoc Ukrajine, plniť spojenecké záväzky v NATO a ešte aj voličom trieskať lacnejším chlebom o hlavy, ktorý lacnejší nebude. Volič populistov ani neočakáva, že jeho milovaní budú robiť to, čo sľúbili. Máločo tak preto vystihuje schizmu našej demokracie ako nedávna voľba prezidenta: neuznávame práva členov dúhovej komunity, ale chlapa, pri ktorom aj najnárodnejší spojenci z vlády naznačujú, že je homosexuál, dáme na čelo štátu.

Práve paradox, že odchádza prezidentka, ktorá robila politické chyby – o niektorých píšem nižšie –, ale stelesnila ideály režimu pravdy a zmyslu pre zodpovednosť v politike, a prichádza prezident Krasoň, ktorého vytvorilo populistické klamstvo, je témou tejto úvahy. Tvrdím, že problémom našej demokracie nie je, že proti sebe stojí kaviarenský kult kráľovnej-prezidentky voči prázdnote gašparovičovských rozmerov. Problém je v tom, že ako politické spoločenstvo nechceme, aby sa nám vládlo príliš dobre, pravdivo a zodpovedne. Až tak, že tie najlepšie a najlepší z nás, ktorí a ktoré v takéto vládnutie veria, nevládzu vo vládnutí pokračovať.

Inak povedané, pod povrchom prvotného strachu z vlády cynikov, šarlatánov a hlupákov, ktorí tu hrajú prím od volieb minulého roku, je ešte jedna vrstva nepokoja. Ide o strach, či úprimné a zodpovedné vládnutie (jednotkárov a jednotkárok) vôbec môže fungovať. Veď keď takáto prezidentka odchádza, lebo nevládze pre zlobu a lži, kto podobne úprimný vo vzťahu k verejnej službe to dokáže? Ako naložiť so zistením, že naša predstava, v ktorej sa slová a skutky blížia k viere v demokratický politický projekt – v čo verím, to aj hovorím a podľa toho konám –, je mylná? Môže nebodaj platiť, že pravdu má bez ohľadu na fakty procedurálna demokratická väčšina? Na nasledujúcich troch prípadoch, ktoré mi z prezidentovania Zuzany Čaputovej utkveli ako problematické, sa snažím naznačiť, že problém je ako vždy v prenášaní univerzálnych ideálov do slovenskej praxe. Ľudovo povedané, dokonalé môže byť nepriateľom dobrého.

Paragraf našich ľudí

Pani prezidentku Čaputovú si dejiny asi najviac zapamätajú za jej ústavný patriotizmus. Dokonalosť žiadneho ústavného výkladu, samozrejme, nikdy nie je žitou demokraciou. A v tomto je prvý problém. Keď v marci 2023 prezidentka požiadala generálneho prokurátora o zaslanie všetkých rozhodnutí vydaných podľa paragrafu 363 Trestného poriadku, generálny prokurátor prezidentke oznámil, že jej nemôže vyhovieť. Vraj nie je oprávnená posudzovať kvalitu fungovania generálneho prokurátora a ústava podľa neho explicitne nepredpokladá povinnosť súčinnosti generálneho prokurátora vo vzťahu k prezidentke.

Sedliacky rozum dôvodí, že od čias odmietnutia vymenovať riadne zvoleného kandidáta Jozefa Čentéša prezidentom „našich ľudí“ Gašparovičom je legitimita generálneho prokurátora odvodená aj od menovania prezidentkou. Ústavný súd však podľa očakávaní podanie prezidentky, ku ktorej sa pridali štyridsiati poslanci parlamentu, odmietol. Tento text si dovolí vyjadriť pochybnosti o koherentnosti postuhorskej právnej kultúry a stalinistického umiestnenia prokuratúry u karpatských Slovákov, najmä ak má byť v prospech hľadania pravdy a spravodlivosti, nie vo formálnej správnosti. Chápem však politický rozmer sporu. Inak povedané, už pred podaním bolo jasné, že súčasný stav vyhovuje silám, ktoré chcú mať vplyv bez ohľadu na ducha právneho štátu. Nemá teda cenu v našich podmienkach adresovať ústavnoprávny spor bez politickej zmeny postavenia prokuratúry v systéme.

Proti bezpečnosti

Vo februári 2022 rozvírilo hladinu verejnej debaty schválenie Dohody o obrannej spolupráci so Spojenými štátmi americkými, ktorú prezidentka ratifikovala. Na prekvapenie viacerých opatrila prijatie zmluvy takzvanou interpretačnou doložkou, ktorá podľa nej interpretuje zmluvu „aj pre ďalšie generácie politikov“. Zmluva podľa prezidentky nenarúša našu suverenitu, nezakladá prítomnosť cudzích vojakov ani základní na našom území bez rozhodnutia vlády alebo parlamentu a nemení platné medzinárodné záväzky Slovenska týkajúce sa držania jadrových zbraní.

Samotné prijatie dodatočného výkladu zmluvy nebolo len prejavom nadbytočného právneho purizmu. Išlo o pokus vyriešiť politický problém legalistickým spôsobom. Ako bolo jasné už v čase sporov – a ukázal to aj ďalší vývoj, o zmluvu vôbec nešlo. Dojednala ju ešte Pellegriniho vláda a jej benefity si užívajú aj jej najhysterickejší kritici. A čušia o nej aj pred osprostenými voličmi. Prezidentka doložkou len spochybnila svoje výhradné právo. Geopolitických šarlatánov bolo treba iba ak rázne okríknuť. Aj oni sa potešia spojeneckým výsadkom na našom území viac ako akýmkoľvek „bratom fašistom“ z ruskojazyčného východu.

Postoje slovenských Antiameričanov, ktorí by bez prezidenta Wilsona mohli tak akurát čistiť dunajskému regentovi topánky a dnes by bez NATO kľačali pred kremeľským hosudárom hlbšie v predklone ako dáky revúcky miestokráľ, potom vyvrcholili voľbou prezidenta mieru, ktorý žiadny mier nikdy nikde nevyjedná. Naopak, náš princ Krasoň – ak by platilo, čo hovoril v kampani, nie to, že nás usilovne vyzbrojujú česko-kaliňákovskí kšeftári – nás vlastne vyzýva k submisívnej bezbrannosti!

Nekandidovať ako politikum?

Tretí moment, ktorý hovorí proti ideálom pravdy v slovenskej demokracii, je rozhodnutie pani prezidentky opäť nekandidovať. Je ľudsky úplne pochopiteľné, že sa takto rozhodla. Problém je, že to z hľadiska politickej logiky nedáva zmysel. Je možné, že v prípade kandidatúry proti princovi Krasoňovi by prezidentka napriek objektívne vyššej kvalite vlastnej ponuky nemusela vyhrať. Podobne ako nevyhral ani kvalitnejší kandidát od víťaza, Ivan Korčok. Prezidentka by však v tomto prípade prehrala v demokratickej súťaži. Akoby nám hovorila, že ju bolo zbytočné voliť prvýkrát, keď autenticky, viac ako ktokoľvek predtým, kampaňovala ako jedna z nás, z malého mesta, zodpovedná matka proti zlovôli postkomunistického kapitálu a mafie ryžujúcej odpad na skládke.

V prípade takejto prehry by sme potom mohli riešiť druhú, zásadnejšiu otázku. Prečo nám stačí princ Krasoň, omotaný lotosovým kvetom, a prečo u nás ľudia volia klamárov? Nevystačíme si vysvetlením o antiintelektuálstve či antielitárstve Slovákov, ako často počúvať v neproduktívnej debate o kaviarni proti „rurálnemu Slovensku“. Nejde tu o právny štát a konštitučnú čistotu v prvom rade, tie sú len dôsledkom toho, z čoho máme naozaj strach.

Ide tu o odmietnutie konkrétneho ideálu úprimnosti politickej práce alebo aspoň konkrétnej estetiky čistoty v politike. Je to presne tá tragédia sexuálnych menšín u nás, že zatiaľ verejne nemôžu žiť v pravde. Je to o zabíjaní medveďov hlúpymi poľovníkmi, hoci existujú systémové pravidlá, ako chrániť ľudí od prípadných nespratných lesných stvorení. A ak sa niekto snaží o súlad praxe a ideálu ako odchádzajúca hlava štátu, je pre mnohých pravdoláskarská naivka.

Ideál a prax

V dedine svojho detstva som mal do školy asi pol kilometra. Ako malého žiaka ma po ceste v tieni starej stodoly zvykol vyčkávať Rasťo. Syn miestneho družstevníka, chovateľa hovädzieho dobytka a násilníckeho alkoholika, bol od narodenia problémové dieťa, bitkár, trávil čas v polepšovni. Dnes – ak ešte žije – určite zostáva recidivistom. Bál som sa ho, bil ma, nevedel som odporovať, hoci som bol mocnejší. Nešlo mu len o peniaze, tie som aj tak nemal. Najviac ho tešilo, že sa ho bojím. Ako tínedžeri sme chodili na karate do miestnej telocvične. Súčasťou tréningu bývali duely. Zloženie dvojíc určoval tréner. Bál som sa, že budem v dvojici s Rasťom. Už som bol statný pubescentný mládenec a Rasťo zostal šťúplym chalanom. V dueli, ktorý som si neželal, rýchlo pochopil, že som oveľa mocnejší.

Táto príhoda mi pripomenula praktickú múdrosť miestnych policajtov, keď mi neskôr o pacifikácii Rasťovi podobných rozprávali. Policajt je trochu ako politik. Zastupuje štát a nikdy nesmie pripustiť, že spory sa niekedy musia riešiť aj inak ako použitím právnych predpisov, dobrým slovom a korektnosťou. Práve vedomie, že policajtova ruka za garážou vyletí a Rasťo bude počúvať, o ktorej tušia a schvaľujú ju aj dedinčania, platí aj v politickej sfére. Paragraf o pomoci našim ľuďom, podpis zmluvy o obrane či rozhodnutie (ne)kandidovať skrátka presahuje rozhodnutie v rámci formálnych parametrov práva a estetiky právneho štátu. Darebákov sa dá jedine okríknuť, veď aj policajtom kvôli nim ujde ruka za garážou.

Slovenskí mimoni

Populárna americká animovaná komédia Mimoni z roku 2015 je o žltých, valcovitých, jednobunkových stvoreniach, ktoré hľadajú vždy nového majstra zloducha, lebo každého predtým náhodne zabijú. Príbeh o mimoňoch, ktorí existujú od počiatku sveta, je použiteľný aj na slovenský príbeh. Aby po princovi Krasoňovi neprišiel diabolský majster, potrebujeme po skúsenosti s prezidentkou, ktorá úprimne stelesnila ideály ponovembrového režimu na Slovensku, ešte niečo navyše. Ako povedal Miroslav Kusý, byť slušný nestačí. Nestačí však ani byť slušný a angažovaný, ako dopĺňal. Aj Matica, slovenskí branci či voľba klamárov a podvodníkov do vládnej väčšiny sú prejavmi aktívnych občanov.

Treba skôr presvedčiť kritické množstvo mimoňov, že pravda a láska sú lepšie ako lož a nenávisť. To si vyžaduje emancipačné reformačné hnutie priam štúrovského typu. Znamená to hlavne víziu pre krajinu – od tej údržbárskej z časov vstupu do Európskej únie v roku 2004 si už nejakú ako občania konečne zaslúžime – a namáhavú drobnú terénnu politickú prácu všetkých, ktorí ešte v pravdu a lásku veria. Obdobie vlády pani prezidentky nás učí, že parametre politiky a právneho štátu sa nie vždy prekrývajú, najmä keď pri voličstve vláda pravdy nie je vysneným ideálom. Hoci smerovať k ideálu je potrebné, dokonalé sa po ceste vie stať nepriateľom dobrého.