Ako z Fica urobili arcipapaláša

Autor je bývalý poradca predsedu vlády

Občania a občianky na Slovensku nechcú, aby mal premiér Fico doživotnú rentu vo výške poslaneckého platu, čo je dnes približne štyritisíc eur. Tak to ukázal prieskum. Možno by to dopadlo rovnako, keby sa výskumníci pýtali na doživotnú rentu pre akéhokoľvek premiéra, ktorý vykonával „túto funkciu najmenej po dobu dvakrát dlhšiu, ako je funkčné obdobie prezidenta“, ako to hovorí schválený zákon. Ale možno aj nie. Možno nie, keby sa občanom vysvetlilo, že je správne, ak doživotnú rentu budú okrem prezidenta dostávať aj premiér a predseda Národnej rady, lebo aj tejto parlamentnej funkcie sa nový benefit týka. Lenže nie. Ako je to už pomaly bežné, verejná debata o legitimite takéhoto kroku nebola. Všetko sa to sfúklo za pár dní i s obmedzením práva na zhromažďovanie.

Takže sa pozrime, čo k rente vytesala do kameňa aspoň dôvodová správa. Jazyk je to fakt ťažký, ale zaujímavý: „Začlenenie sa do ‚bežného‘ života je častokrát nemožné už len z prostého dôvodu mimoriadnej úrovne exponovanosti osoby v predošlých rokoch. Výkon takej vysokej ústavnej funkcie po takú dlhú dobu prináša jej nositeľovi takú úroveň skúseností a poznania verejného priestoru, že je aj v záujme štátu umožniť aj po skončení výkonu funkcie jeho pôsobenie v tomto priestore a využitie získaných skúseností v prospech budúcich generácií.“

Čachre s rentou

Pozrime sa teda na argument problému začleniť sa do bežného života. Túto nemilú situáciu, pravda, nemôžeme vylúčiť, problém akurát je, že takýto problém môže mať aj predseda parlamentu alebo premiér už po jednom či dvoch funkčných obdobiach. Títo ústavní činitelia však doživotnú rentu nedostanú. Apropo, vieme o nejakom predsedovi parlamentu či premiérovi, ktorý mal po skončení funkcie problém zaradiť sa do bežného života, teda získavať príjem na živobytie inou činnosťou, akou je politika alebo starobný dôchodok? No, dokopy sa o tom nevie nič. Známe sú skôr také informácie, ako napríklad tá o Mečiarovej Elektre.

Ak má niekto v tejto chvíli na mysli premiéra Fica, že on bude mať ten problém so zaradením sa do bežného života, lebo podľa jeho zástupcu Roberta Kaliňáka bude mať trvalé následky na pohybovom aparáte a možno aj na brušnej dutine, ani to celkom nesedí. Keby taký problém fakt nastal, máme tu záchrannú sociálnu sieť v podobe invalidných dôchodkov. Dostáva ich viac ako 220-tisíc osôb.

Všimnime si ešte jeden moment, ktorý ukazuje, ako sa s podmienkami získania doživotnej renty „čachrovalo“. Do parlamentu prišlo znenie, že patrí „predsedovi Národnej rady a predsedovi vlády, ktorí vykonávali túto funkciu najmenej dve úplné, neskrátené volebné obdobia Národnej rady Slovenskej republiky“. Kto teda vydržal v týchto funkciách slúžiť vlasti aspoň dvakrát štyri roky, má nárok na rentu.

Z parlamentu však vyšlo iné znenie. Renta, ako sme uviedli vyššie, patrí „predsedovi Národnej rady a predsedovi vlády, ktorí vykonávali túto funkciu najmenej po dobu dvakrát dlhšiu, ako je funkčné obdobie prezidenta“. Čiže aspoň desať rokov plus jedna sekunda navyše. A to už sú naozaj podmienky ušité len pre štvornásobného premiéra Fica. Podľa schválenej verzie už teda nie sú rozhodujúcimi najmenej dve úplné, neskrátené volebné obdobia parlamentu, ale celkový čas verejnej služby presahujúci desať rokov.

Výnimočne výnimočnému

Ako si vysvetliť túto zmenu? Nuž tak, že premiérovi koaliční druhovia hľadali preňho nejakú materiálnu satisfakciu, tak vymysleli štedrú doživotnú rentu, ktorú bude mať Robert Fico k dôchodku. No a mohli to urobiť jedine všeobecným predpisom, tak ho aspoň nastavili tak, aby cez jeho vysoké desaťročné kritérium vo funkcii prešiel zatiaľ len jeden jediný predseda vlády – Robert Fico –, a možno bude jediný aj nasledujúcich sto rokov. A práve v tom je ten problém. Práve touto výnimočnosťou z neho spravili arcipapaláša.

Ak je totiž renta nastavená de facto len pre Fica, ktorý roky preukazne žije na vysokej nohe s otáznikom, odkiaľ na to berie, potom argumenty o problémoch so zaradením sa do „bežného života“ a s odovzdávaním získaných skúseností „v prospech budúcich generácií“ sú trápne táraniny. A ľud to cíti a odmieta ako nezaslúžené privilégium, hoci situácia Roberta Fica je po atentáte objektívne výnimočná. Podľa spomenutého prieskumu iba väčšina voličov Smeru mu doživotnú rentu praje, ale aj to nie drvivá väčšina: je to ledva šesťdesiat percent z nich.

Ťažko povedať, koľko je v odpore ľudí voči doživotnej rente premiéra Fica obyčajnej závisti, koľko odporu k jeho politike, koľko výhrad k samotnej existencii tohto privilégia či k férovosti nastavených podmienok. V každom ohľade to spoločenskú atmosféru nijako neupokojuje. Na živobytie policajtom, ktorí vyšetrovali svinstvá za vlád Smeru a ktorých minister vnútra Matúš Šutaj Eštok vyhnal mimo služby, sa dobrovoľne poskladali občania. Na živobytie Roberta Fica, ktorý týmto hrozným vládam predsedal, sa budú nedobrovoľne skladať všetci daňoví poplatníci. To sú naše národné paradoxy, povedal by klasik.