Aký je život s anorexiou: Keď som cítila veľký hlad, bola som spokojná a mohla som zaspať

Keď bola Katarína Božíková hospitalizovaná na psychiatrickom oddelení, prvé dni skoro celé prespala. Unavil ju aj jeden rožok, ktorý musela zjesť. Trávenie v stiahnutom žalúdku ju tak vyčerpalo, že ju psychiatrička musela prísť zobudiť, aby sa mohli porozprávať.

Katarína trpela mentálnou anorexiou a chápe, že ľudia si to ťažko vedia predstaviť. Ako je možné, že jej telo nepotrebovalo jesť? Ako mohla byť spokojná vždy, keď cítila veľký hlad? A ako je možné, že nakoniec prestala hlad cítiť úplne?

Žalúdok sa jej zmrštil tak zásadne, že jej stačilo minimum jedla. A celý organizmus bol v neustálom strese, aby dokázal prežiť bez potravy.

V Bratislave už viac ako rok funguje miesto, kde sa tím odborníkov venuje mladým ľuďom ako Katarína. Je to psychiatrický stacionár pre deti zameraný na liečbu porúch príjmu potravy v nemocnici na Kramároch. Deti tam nezostávajú, dochádzajú každý deň, aby sa s odborníkmi znova učili, ako správne jesť.

Konkrétne: koľko jedla si nabrať na lyžicu, aká je správna porcia a ako dlho ju prežúvať. Pomáhajú im aj mladí ľudia, ako je Katarína, ktorá mentálnu anorexiu prekonala a je stabilizovaná. Teraz v združení Chuť žiť pomáhajú pacientom rozhovormi, ako peer konzultanti, ktorí vedia, čím si prechádzajú.

Pripadala som si ako malý zemiak

Kataríne od detstva robilo radosť, keď bola vo všetkom perfektná – výborne sa učiť, dokonalo športovať, fungovať ako veselé a dobré dieťa, ktoré má každý rád. Tešilo ju, keď videla v očiach rodičov, učiteľov aj trénerov spokojnosť.

Ako rástla, všimla si, že keď urobí chybu alebo niečo nezvládne na sto percent, v očiach dospelých sa objaví sklamanie. Čo sa s Katarínkou deje? Má problém? A tak si v detstve vybudovala predstavu, že ak niečo nezvládne na sto percent, sklame tých najbližších. „Ja som strašne nechcela sklamávať. Potrebovala som ľudí tešiť svojou prítomnosťou, svojím výkonom, svojím názorom,“ vysvetľuje.

Dnes má 27 rokov a je preliečená z mentálnej anorexie. Absolvovala päť hospitalizácií na psychiatrickom oddelení na Kramároch, depresie, sebapoškodzovanie. Až roky liečby jej pomohli dostať sa z toho a vypátrať korene choroby.

Ako sedemročná začala robiť modernú gymnastiku a bola to jej vášeň – bavilo ju to, bola tým akoby posadnutá. Dospelí obdivovali jej talent a predpovedali jej veľkú budúcnosť. „Ruská baletná trénerka na jednom sústredení vyhlásila, že taký talent ešte nevidela,“ vracia sa k tomuto životnému obdobiu Katarína.

Keď prišli súťaže a prvé úspechy, sprísnili sa aj nároky. V telocvični trávila celé dni a tréneri boli drsnejší. „Už neboli milí a trpezliví. Akoby si mysleli, že keď ma budú drilovať viac a viac, tak zo mňa vychovajú olympioničku.“

Nadšenie z cvičenia vystriedali slzy, každý deň na sedela lavičke pred telocvičňou a s plačom hovorila, že tam už nechce ísť. Doteraz je vďačná mame, že ju nenútila cvičiť ďalej. „Hoci všetci hovorili, či stratila rozum, nenútila ma ďalej tam chodiť,“ spomína si. Začala sa naplno venovať koňom, ktoré sú dodnes jej láska. Začala jazdiť aj súťažne, znova v honbe za úspechom a perfekcionizmom.

Katarína bola vždy chudá a vysoká, geneticky to majú v rodine. Keď mala trinásť, začínala sa jej dievčenská postava meniť na ženskú. Chápe, že mama vtedy nemala zlý úmysel, keď podotkla, že má „ženské stehienka“ a začína sa „zaobľovať“.

Spomenula si na to, keď sa stretla so sesternicou, ktorá bola mladá modelka. „Fotili sme sa spolu a ja som si zrazu uvedomila, že ona je vysoká a štíhla, nádherná, nedosiahnuteľná. Pripadala som si pri nej ako taký malý zemiak.“

Mentálna anorexia bola moja bublina, moje tajomstvo

Psychické problémy sa u Kataríny začali približne v trinástich depresiami a sebapoškodzovaním. V jeden rok sa nárazovo nahromadilo niekoľko problémov. Zlomila si nohu a nemohla súťažiť na koni, pohádala sa s najlepšou kamarátkou a potom jej zomrela stará mama, s ktorou mala veľmi blízky vzťah. Zdalo sa jej, že sa všetko zrútilo.

„Sebapoškodzovanie bolo stále horšie, už to bola závislosť. Nevedela som bez toho vydržať a robila som to niekoľkokrát denne.“ Nechce hovoriť konkrétne, ako to robila – pre mladých ľudí v problémoch môže byť rizikové, keď si o tom čítajú na internete.

Katarína sa však už vtedy dokázala zachovať zodpovedne a sama si našla pomoc. Vtedy o tom nemali žiadne informácie, ale v časopisoch cez príbehy amerických celebrít pochopila, že by mala vyhľadať pomoc. Cez kamarátku si zohnala číslo na psychologičku a prišla s týmto kontaktom za mamou.

Mama zostala vydesená, nerozumela, čo sa zrazu stalo s jej vysmiatym dievčaťom. „Takže prišli otázky – prečo, ako, kde a ukážeš mi to? Hovorila som si: ‚Bože, na čo som s tým išla von‘,“ spomína si Katarína. Mama sa musela zmieriť aj s tým, že jej dcéra bude chodiť k psychológovi, a prekonať predstavu, že ten je iba pre nenormálnych ľudí.

„Ja som musela uisťovať ju, aby mi tú pomoc dala. A že je to v poriadku, keď ju dostanem,“ hovorí. Mama ju nakoniec k psychologičke vzala a Katarína k nej chodí dodnes.

Keďže sa sebapoškodzovanie aj depresie zhoršovali, Katarínu hospitalizovali na psychiatrii. Čakala tam kazajky a blázinec, namiesto toho tam našla veľký pokoj. „Doma som mala obavy otvorene hovoriť, lebo som sa bála, že im to ublíži a zrútia sa viac ako ja.“ Nakoniec sa dostala do stavu, že sa na hospitalizácie tešila ako na dovolenku. Bol tam pokoj, komunita a arteterapia, kde pracovala s hlinou a oddýchla si. „Pre mňa to bolo v tom období život zachraňujúce.“

Na druhú hospitalizáciu išla Katarína už s inou diagnózou – s mentálnou anorexiou. Rozvinulo sa to postupne – najprv dlho nejedla, potom sa nárazovo prejedla, napokon všetko vyvracala. Postupne prešla na obmedzovanie jedla, hladovanie a popri tom veľmi veľa športovala.

Jednoducho chcela byť chudšia. A to je mentálna anorexia – úmyselné znižovanie hmotnosti. „Stále vidíš samu seba väčšiu, ako v skutočnosti vyzeráš,“ hovorí. Hladovky postupne nahradili sebapoškodzovanie. „Choroba je celá o kontrole,“ hovorí Katarína. Mala pocit, že to je jej tajomstvo, jej bublina, v ktorej si udržuje život pod kontrolou. „Bolo to v čase, keď som mala pocit, že nemám nič pod kontrolou. Že neviem nič robiť poriadne, v ničom nie som dobrá, nič si nezaslúžim,“ spomína si.

Vnútorný kritik však narastal. Ak nedokázala chudnúť, cítila sa neschopná. Ani hladovať nedokážeš dobre? Vážila sa už každú hodinu a sledovala každý gram. „Keď som necítila hlad, bola som nervózna. A keď som bola najedená, išla som sa zblázniť,“ spomína si. Naopak, keď cítila veľký hlad, bola spokojná a mohla zaspať.

Ďalšie hospitalizácie a dlhodobá terapia jej pomohli postupne sa z choroby vyliečiť. Dnes má dve deti a partnera, pri ktorom našla stabilitu. Prvýkrát pri ňom zažila, že nemusí byť naoko silná. „Môžem sa zosypať a zrútiť, pretože on to zvládne,“ hovorí.

Prstami si kontrolujú, kde sa končí a začína ich telo

Aj detská psychiatrička Ivana Fuseková si u mnohých pacientiek všíma perfekcionizmus, tlak na dokonalosť a výčitky z toho, že nevedia mať ani poriadnu anorexiu. „Stanú sa otrokom dokonalosti, pochybovanie nikdy neprestáva. Nikdy nie sú vo svojich očiach dosť dobré,“ vysvetľuje Fuseková.

Pracuje v stacionári pre deti so zameraním na liečbu porúch príjmu potravy, jedinom na Slovensku, ktorý funguje od marca minulého roka. Hoci od nemocničných priestorov na Kramároch ho oddeľujú len jedny dvere, nemocnicu to vnútri nepripomína. Stacionár vyzerá ako pekný zrekonštruovaný trojizbový byt, v ktorom sú koberce, tulivaky, gauče, obrazy na stenách a knihy na poličkách.

Približne dvanásť dievčat sem prichádza každý pracovný deň medzi siedmou až ôsmou ráno a odchádzajú popoludní. Medzi pacientmi sú prevažne dievčatá, no pribúdajú už aj chlapci s poruchami príjmu potravy. Venuje sa im tím odborníkov – psychiatri, psychológovia, špeciálny pedagóg aj zdravotné sestry, ktoré ich vážia, chystajú im lieky a porcie jedla.

Doktorka Fuseková vysvetľuje, že stacionár vznikol ako reakcia na rapídny nárast počtu detí s poruchami príjmu potravy v posledných rokoch. Celosvetové čísla hovoria o 30- až 40-percentnom náraste, čo podľa Fusekovej kopíruje aj skúsenosti bratislavskej kliniky detskej psychiatrie.

„Videli sme, ako narastá poradovník detí čakajúcich na hospitalizáciu, hoci sme vedeli prijať iba päť či šesť detí s poruchou príjmu potravy na oddelenie, pričom išlo prevažne o mentálnu anorexiu,“ hovorí Fuseková, ktorá predtým pracovala v lôžkovej časti detskej psychiatrie.

Pacienti často strávia v nemocnici niekoľko týždňov, kým sa im upraví hmotnosť a nastaví liečba, a potom idú domov a k lekárovi chodia už len ambulantne. Aj pre Katarínu Božíkovú to bol jeden z najväčších problémov liečby. „Z nonstop kontroly, kde sa o vás starajú a niekoľkokrát denne vám prinesú naservírované jedlo, ktoré musíte zjesť, ste zrazu vyvrhnutí do sveta bez kontroly. Naspäť do sveta, kde je tá choroba,“ hovorí Katarína.

Stacionár má pomôcť zvládnuť toto prechodné obdobie. Chodia tam dievčatá, ktoré nepotrebujú nemocničnú liečbu – nemajú výraznú podvýživu a „jedálniček“ ako-tak zvládajú. Ale zároveň si doma nevládzu poradiť samy ani s rodičmi. „Sú to klienti, ktorí si často uvedomujú svoje ochorenie, majú aspoň čiastočnú motiváciu a pokúšajú sa mu čeliť,“ vysvetľuje Fuseková. V stacionári strávia približne tri mesiace.

Jedenie doma je stresujúcejšie. Doma je väčší priestor na vyjednávanie, rodičia často nemôžu byť celý deň doma a kontrolovať každú porciu jedla. „Keď rodič s dieťaťom neje spolu, nesedí pri ňom, nepovzbudzuje ho, nie je dôsledný, choroba dostáva väčší priestor,“ hovorí psychiatrička.

Najmä preto, že deti pre anorexiu stratia predstavu o tom, ako vyzerá primeraná porcia jedla, ako dlho ju majú jesť či koľko si nabrať na lyžicu. „Stratia odhad, za aký čas môžu zjesť jedlo. Môžu to mať spojené s rôznymi skreslenými predstavami, že keď budú jesť veľmi pomaly a rozžujú jedlo na kašičku, tak menej priberú,“ vysvetľuje.

Lekári neodporúčajú, aby si tieto deti naberali jedlo samy, ale aby sa rodičia naučili zostaviť vyvážený jedálny lístok a naložiť ho na tanier. „A úlohou detí je zjesť to, čo rodičia pripravili, a naučiť sa znovu im dôverovať, nie tomu, čo im navráva choroba,“ hovorí Fuseková. Preto v stacionári majú priestor aj na rozhovory s rodinami detí, aby rodičia lepšie pochopili svoje dieťa, chorobu a aj to, ako mu pomôcť.

Dievčatá v stacionári majú spoločné raňajky, desiatu, obed a niektoré aj olovrant. Jedia pri stole v kuchynke spolu so zdravotnými sestrami. Zvyknú počúvať hudbu, aby sa odreagovali, a môže im pomôcť aj sila skupiny. „Niektoré dievčatá hovoria, že keď majú ťažší deň, zjedia to, aby neťahali ostatné dole,“ hovorí Fuseková. Po jedle majú oddychové aktivity, školu alebo sa rozprávajú individuálne či v rámci skupinovej terapie s lekárom alebo so psychoterapeutom. Popoludní sú v malej dielni, kde maľujú, pracujú s hlinou či látkou.

Aj keď o jedle sa v stacionári nevyjednáva a porcie sa musia zjesť, sestričky sú zhovievavejšie pri nových pacientkach, alebo ak má niektoré dievča horší deň. Ak v jedle neprijali toľko kalórií, koľko majú odporučené lekárom, výživu si doplnia tzv. nutridrinkami. Pretože to je na prvom mieste – dodať telu dosť živín na to, aby mohlo začať bojovať s chorobou.

A tak popri tom, ako začnú dievčatá riešiť psychické problémy, musia si dávať do poriadku telo. Keď sú podvyživené, celé telo je v strese. „Vyplavujú sa v zvýšenej miere stresové hormóny, čo súvisí aj s kortizolom, naším hlavným stresovým hormónom. Zmení sa myslenie a vnímanie, čiže stres sa prejaví aj na úrovni psychických funkcií. Pokles serotonínu zas vedie k apatii, úzkostiam, depresii,“ vysvetľuje psychiatrička.

Súčasťou mentálnej anorexie je aj strach z niektorých potravín, ktoré sa dievčatá postupne znova učia zapracovať do svojho jedálneho lístka. Podľa Fusekovej je to napríklad pečivo, sladké jedlá alebo aj cestoviny a ryža, teda sacharidy, tuky, napríklad maslo či olej. Problém je, ak zmena prišla náhle, dieťa, ktoré nemalo nikdy problém jesť cestoviny, sa ich pre chorobu začalo báť.

„Mentálna anorexia je psychická porucha, pri ktorej človek cielene chudne, obmedzuje stravu, pretože má strach zo zmeny postavy, z tučnoty,“ vysvetľuje Fuseková, podľa ktorej je strach pri anorexii kľúčový.

Anorexia pacientom skreslí pohľad na vlastné telo, ktoré sa im môže zdať enormné. Sila choroby môže byť veľká. „Zvyknú sa kontrolovať, prstami si stláčajú končatiny, akoby kontrolovali, kde sa telo začína a končí, aké má rozmery. Niektorí dokonca môžu mať až bludný pocit, že sú takí tuční, že sa nezmestia napríklad na stoličku,“ vysvetľuje.

Mentálna anorexia sa môže vyvinúť z rôznych dôvodov, niektoré deti môžu mať aj genetickú predispozíciu. Mnoho klientov sú podľa Fusekovej perfekcionisti a deti, ktoré boli vždy zdanlivo nenáročné a veselé. Rodičov často počuje hovoriť, že ich dcéra bola odmalička milá, zlatá, vyhovujúca, akoby ani nemala pubertu. Nikdy sa nehnevala.

„My vidíme, že navonok sa síce nehnevala, ale svoj hnev stiahla dovnútra a premenil sa napríklad na hnev na seba. Čo sa môže prejaviť aj tým, že dieťa nadobudne pocit, že si nezaslúži jesť. Jedlo prestane byť príjemnou a bežnou súčasťou života, ale stane sa nepriateľom, alebo niečím, čo je len za odmenu. Dieťa na seba začne byť prísne a nadobudne pocit, že nie je dosť dobré ani na to, aby si zaslúžilo jesť,“ vysvetľuje psychiatrička.

Dopoludnia sa dievčatá v stacionári aj učia pod dohľadom nemocničnej učiteľky. A postupne sa snažia zvládnuť aj návrat do školy, napríklad aj tak, že počas liečby v stacionári ju navštívia raz do týždňa. Je to veľký tlak: čo povedia spolužiaci? Ako zvládnem desiatu? To je v ich veku ďalšia záťažová skúška.

Katarína Božíková pri rozhovoroch s dievčatami vidí, že mnohé sú veľmi náročné na svoje výsledky. Mala klientku, ktorá bola presvedčená, že na vysvedčení nemôže mať dvojku, a mala z toho veľké úzkosti. Lebo keby mala zlé vysvedčenie, bude mať aj zlú maturitu. A potom ju nezoberú na vysokú školu, na ktorú bude chcieť. A potom sa nestanem lekárkou alebo právničkou, budem mať zlý život. „To všetko sa im premieta do zlyhania v obyčajnej známke,“ hovorí.