Most a Sieť nemyslia na budúcnosť Slovenska

Autor je politológ

Hlavný, racionálne sa tváriaci argument Mosta-Híd a Siete, prečo ísť do vlády so Smerom, je nielen chybný, ale aj nebezpečný. Jeho dôsledky sa môžu prejaviť kedykoľvek v najbližších štyroch rokoch.

Uvažujme, že koalícia dvoch pravicových strán so Smerom a s SNS nie je z ich strany založená na žiadnych zákulisných vplyvoch finančných skupín, na túžbe Bugára a Procházku po moci a vôbec, na ničom podobnom. Nech je to naivný predpoklad, ale len tak sa dá dostať ku koreňu zdanlivo racionálneho argumentu v prospech takejto koalície a ukázať, prečo je nesprávny.

O ktorý argument ide? Určite nie ten o snahe naplniť čo najviac z volebného programu, ktorý pred voľbami používal napríklad Bugár. Nie pre nekompatibilitu programov, ale predovšetkým z dôvodu ideových rozporov. Predstava politickej elity, ktorá „slúži ľuďom“, je v protiklade s tou, ktorá síce vraj „robí pre ľudí“, ale nespočetné množstvo prípadov zneužitia verejnej moci z jej strany dokazuje, že jej adresátom je buď iba úzka skupina ľudí, alebo iba oni sami.

Je zrejmé, že programy týchto strán by sa dali oveľa dôkladnejšie napĺňať vo vláde bez Smeru a menej než črtajúca sa koalícia by im uškodila aj dočasná úradnícka vláda spojená s predčasnými voľbami (okrem iného pre opomínanú, no nie neexistujúcu šancu získať pre ne v takýchto voľbách väčšiu podporu).

Hlavný argument je iný – a reflektuje ho uznesenie Predsedníctva Mosta (Siete ani veľmi nie) – „odstrániť destabilizáciu politického systému a zabrániť ďalšiemu nárastu extrémistických síl na Slovensku“. Uvedený nežiaduci stav by podľa tejto logiky mal nastať predčasnými voľbami, ak sa nepodarí zložiť koalíciu. O platnosti argumentu sú presvedčené aj niektoré osobnosti, ktoré podporili Most alebo Sieť, a očividne aj niektorí reformní poslanci týchto strán (najmä v Moste, kde podporili uznesenie predsedníctva). Napriek tomu väčšmi pripomína nepodložené presvedčenie než rozumne zdôvodniteľný predpoklad.

Šušká sa a traduje – ale dáta nemáme

Ak v Moste a Sieti nemajú povestné (a funkčné) veštecké gule, nemôžu s určitosťou tvrdiť, že strany typu ĽS NS alebo Sme rodina by v prípade predčasných volieb získali vyššiu podporu než vo voľbách 5. marca. Úspech takýchto strán závisí od množstva faktorov a nám dnes chýba dôsledná analýza, ktorá by vysvetlila výsledok ostatných slovenských volieb.

Existujú však náznaky, že ho v podstatnej miere nevysvetľujú takzvané štruktúrne faktory (napríklad bydlisko, vek, zamestnanie), ani príklon k určitej ideológii. Preto sa môžeme oprávnene domnievať, že zdroj úspechu Kotlebu i Borisa Kollára bol v protestnom hlasovaní, ktorým sa významná skupina ľudí chcela čo najzreteľnejšie vymedziť voči politike v podobe, v akej ju robil Smer (skutočná tvár Kotlebu im pritom unikla).

Problém vznikne vtedy, ak si uvedomíme, aké nepravdepodobné je, že ďalšia vláda Smeru by dokázala prispieť k zmierneniu tejto dezilúzie, a nie, naopak, k jej prehĺbeniu (ako to reakcia na priebeh rokovaní o koalícii už naznačuje). Keď sa k tomu pridá nepredvídateľnosť diania v Európe a Ficova charakteristika neštítiť sa v podstate akejkoľvek rétoriky, riziko nárastu podpory Kotlebu a spol. je pri štvorkoalícii Smer – SNS – Most-Híd – Sieť omnoho reálnejšie než v prípade nestabilnej pravicovej koalície (ktorá by však symbolizovala zmenu) či predčasných volieb.

Tým by mali predchádzať aj krátka a úspešná, hoci z hľadiska ústavných procedúr nie ideálna úradnícka vláda, a efektívna kampaň spojená proti všetkým druhom extrémizmu na úrovni občianskej spoločnosti, ale aj politických strán (ktorá pred poslednými voľbami chýbala, okrem iného preto, lebo o ich výsledkoch sme z prieskumov nič netušili).

Za relevantné by sa nemali považovať ani preferencie strán v prípade predčasných volieb. Tie by sa totiž konali prinajmenšom o niekoľko mesiacov a porovnanie výsledkov volieb v porovnaní s prieskumami dva týždne pred nimi najlepšie ukazuje, že realitu často zachytia iba veľmi obmedzene, a nezohľadňujú zmeny v čase.

Aj tvrdenie, že doterajšie kroky Bugára a Procházku natoľko naštrbili dôveru k nim, že musia zostať v rozbehnutom vlaku, je zjednodušujúce. Na jednej strane je pravda, že imidžu týchto strán, mierne povedané, neprospeli. Na druhej strane, efektívna mediálna komunikácia, odmietnutie koalície so Smerom (napríklad pre nekompatibilitu ideí o riadení štátu) a zároveň zahájenie iniciatív a kampaní proti extrémizmu priamo týmito stranami by mohli stratenú dôveru navrátiť v dostatočnej miere na to, aby svoj výsledok z marca minimálne zopakovali.

Voliči – hrozba pre krajinu?

Druhým problémom argumentu, že koalícia so Smerom je najlepší spôsob, ako zabrániť nárastu extrémizmu, je vnímanie voličov ako hrozby, ktoré je v ňom obsiahnuté. Áno, voľby sú rizikom práve preto, že nízka informovanosť a záujem o veci verejné môžu pomôcť stranám volajúcim po rýchlych, ale neprípustných „riešeniach“. Toto riziko však neodstránime tým, že na štyri roky „odrežeme“ občanov od možnosti vyjadriť sa týmto spôsobom o správe ich krajiny.

Zbytočne by boli ďalšie voľby až o štyri roky, keby dovtedy Smer vykonával politiku ako doteraz a antisystémové strany by z nich vzišli víťazne. V takom prípade by sa stratila aj akákoľvek možnosť zostaviť hoci aj nestabilnú alebo dočasnú, ale alternatívu voči strane Roberta Fica.

Predstava, že menší koaliční partneri Smer „ustrážia“ a po debakli s vysvetľovaním vstupu do tejto koalície postupne zvrátia odpor verejnosti voči politickým praktikám, pri ktorých kompromis preváži nad abstraktnými ideami o dobrej správe vecí verejných, nie je úplne nezmyselná. Paradoxne je však idealistická ako málo­ktorá iná.

Nebezpečné dôsledky

Tretia a najzávažnejšia skutočnosť, ktorá racionálnu líniu argumentácie lídrov Mosta a Siete spochybňuje, je samotná stabilita vlády so Smerom. Vzhľadom na polarizáciu, ktorú Smer vyvoláva v spoločnosti, je otázne, kedy by poslanci, ktorých minulosť naznačuje, že sa o osud Slovenska skutočne zaujímajú, mali „toho dosť“.

Ak bude napríklad Miroslav Beblavý ako nezaradený poslanec či protikorupční aktivisti z kandidátky OĽaNO odhaľovať kauzy Smeru podobným tempom ako doteraz, nie je len otázkou času, kedy pre tieto osobnosti padne „posledná kvapka“? Pritom z pohľadu na minulosť Smeru i SNS chýba dôvod domnievať sa, že takýchto káuz bude menej.

V prípade, že sa vláda postupne stenčí na tesnú väčšinu alebo ju úplne stratí, nastane v parlamente buď obdobie nestability (ako to bolo v roku 2006 so známym výsledkom), alebo v istom okamihu nezíska dôveru a k voľbám (možno aj predčasným) dôjde po ďalšom neúspechu prispievajúcom ku všeobecnej frustrácii z politikov ako takých. Hádajte, komu by táto frustrácia najviac prospela.

Jednoducho, v miere, v akej to pri (ne)predvídateľnosti ďalšieho vývoja môžeme určiť, je koalícia Smeru s Mostom a so Sieťou nesprávna práve vtedy, ak hlavným cieľom je zabrániť nárastu podpory „extrémistických síl“ na Slovensku.

Argument, že sa aktéri týchto strán vzdávajú svojich ideí a možno i prežitia v záujme zabránenia väčšiemu zlu (rozvratu politického systému na Slovensku) stojí na vratkých, ak vôbec nejakých základoch, a skrýva nebezpečné dôsledky, ktoré sú omnoho hmatateľnejšie, než sú riziká skryté v akejkoľvek inej alternatíve za daných okolností. Nemôže sa ním preto legitímne zastrešovať nikto, kto túto koalíciu podporí.