Nová britská vláda je dobrou správou pre Európu, ale čo očakávať od Francúzska?

Autor je profesor európskych štúdií na Oxfordskej univerzite a autor knihy Domoviny

Pre Európu to bol zároveň dobrý i zlý týždeň. Dobrý preto, že Británia má teraz silnú, stabilnú centristickú vládu, ktorá chce obnoviť vzťahy s EÚ, a pretože sa voliči vo Francúzsku spojili a nedovolili, aby sa moci ujali tvrdí pravičiari z Národného združenia. Zlý preto, že Francúzsko je – zdá sa – na prahu obdobia slabej, nestabilnej, rozdelenej vlády, ktorá bude brzdiť celú EÚ. A to sa deje v kľúčovom roku pre náš kontinent, keď Vladimir Putin stále útočí Ukrajinu a Donald Trump sa v prípade, že Joe Biden neodstúpi z boja, pravdepodobne opäť stane prezidentom Spojených štátov.

Len ďalšia tretia krajina

Kým sa však dostaneme do depresie, začnime dobrými správami. Británia má odteraz zodpovednú, pragmatickú vládu ľavého stredu, ktorá bude pri moci najbližších päť rokov. Na jej čele stojí právnik venujúci sa oblasti ľudských práv, ktorý je odhodlaný brániť vládu zákona doma aj na medzinárodnej úrovni; podporuje rozumnú kombináciu trhového hospodárstva, štátnych zásahov a sociálnej spravodlivosti, dôrazne podporuje Ukrajinu a je odhodlaný udržiavať dobré vzťahy s ostatnými európskymi krajinami. V skutočnosti sa stotožňuje s hodnotami deklarovanými v článku 2 Zmluvy o Európskej únii oveľa viac ako vláda členského štátu EÚ – Maďarsko, ktorého vodca (a vodca antiliberálnych nacionalistov) Viktor Orbán práve sedel s Putinom v Moskve, aby predebatovali, ako môžu prinútiť v mene „mieru“ Ukrajinu kapitulovať.

Lenže je tu jeden háčik: Británia (ak ste si to nevšimli) už nie je členom hlavného politického a ekonomického európskeho spoločenstva. Nový britský minister zahraničných vecí David Lammy akoby v rámci tréningu na parížsku olympiádu počas prvých troch dní vo funkcii navštívil svojich kolegov v Nemecku, Poľsku a vo Švédsku. Nový minister obrany John Healey sa medzitým ponáhľal do Odesy na rozhovory so svojím ukrajinským náprotivkom. Lammy dôrazne a výrečne vyzýval na „reset“, „nový začiatok“ a „úzke partnerstvo“ s EÚ i jednotlivými európskymi krajinami.

Británia navrhuje nový bezpečnostný pakt medzi Spojeným kráľovstvom a EÚ a hľadá užšiu spoluprácu v mnohých iných oblastiach. V Berlíne, Paríži, vo Varšave i v ďalších európskych metropolách je veľa dobrej vôle, ale skutočnosť, že Spojené kráľovstvo je inštitucionálne pre EÚ len ďalšou „treťou krajinou“, znamená, že proces vyjednávania o novom, užšom vzťahu bude komplikovaný. A sťažiť ho môžu aj početné možnosti blokovania alebo vetovania zo strany viacerých národných, stranícko-politických a byrokratických hráčov v rámci Únie. Navyše, červené čiary, ktoré Starmer vyhlásil s cieľom pritiahnuť množstvo zástancov brexitu späť k labouristom – žiadny návrat k colnej únii s EÚ, jednotnému trhu či k slobode pohybu –, vážne obmedzujú to, čo sa dá urobiť na ekonomickom fronte.

Obrovský povzdych

A britská politika nie je taká odlišná od tej v kontinentálnej Európe, ako sa na prvý pohľad zdá. Kľúčovým dôvodom pre rozsiahle víťazstvo labouristov bolo, že pravicové hlasy sa rozdelili medzi konzervatívcov a Reformnú stranu Nigela Faraga, čo je britský – či presnejšie anglický – ekvivalent Národného združenia Marine Le Penovej, nemeckej AfD alebo talianskej strany Bratia Talianska, ktorý podobne ako tieto strany hádže vinu za ekonomické problémy a kultúrne rozpory na imigráciu. Faragovi Bratia Anglicka (alebo ak chcete – Alternatíva pre Anglicko) získala 14 percent všetkých hlasov, kým toryovci získali 24 percent. Nacionalistické populistické nálady na oboch stranách Lamanšského prielivu obmedzia a skomplikujú reset vzťahov UK a EÚ, pretože na oboch brehoch silnie tvrdá pravica.

Napriek tomu sú správy z Londýna povzbudzujúcejšie ako tie z Paríža. Obrazne povedané, astronaut na obežnej dráhe našej planéty mohol v nedeľu večer začuť z celého kontinentu obrovský povzdych, pretože sme sa dozvedeli, že Národné zhromaždenie nezopakovalo svoj veľkolepý úspech z prvého kola parlamentných volieb a tvorí len tretiu najväčšiu skupinu v Národnom zhromaždení, dolnej komore francúzskeho parlamentu. Tým sa však dobré správy končia. Národné združenie sa síce nedostalo k moci, ale voliči k nej neposunuli nikoho konkrétneho.

Nižšia autorita i vplyv

Výsledkom je parlament rozdelený medzi tri hlavné skupiny: narýchlo zostavený Nový ľudový front, ktorý je voľnou koalíciou štyroch veľmi odlišných ľavicových strán vrátane euroskeptického a populistického Nepoddajného Francúzska; Macronova centristická strana Spolu, ktorá v skutočnosti ani nie je stranou; a Národné združenie, čo je veľmi disciplinovaná strana. Ani jedna z týchto skupín nemá sama osebe väčšinu. Všetky možnosti zostavenia vlády, o ktorých sa diskutuje, budú pravdepodobne nestabilné. Krajina má prudko stúpajúci štátny dlh a veľký rozpočtový deficit a expanzívne výdavkové plány Nového ľudového frontu by mohli na dlhopisových trhoch vyvolať hnev a znepokojiť eurozónu. Podľa ústavy však prezident môže vypísať nové voľby až o rok. V opozícii môže Národné zhromaždenie získať ešte väčšiu podporu, pretože sa pripravuje na prezidentské voľby v roku 2027, kde budú kandidovať Marine Le Penová alebo Jordan Bardella.

Stručne povedané, zatiaľ čo Británia má silnú vládu, ale slabú pozíciu v Európe, Francúzsko bude mať stále silnú pozíciu v Európe, ale slabú vládu.

Macronova vlastná autorita a vplyv sa značne znížili – a je to len jeho vlastná chyba. Bývalý britský premiér Rishi Sunak sa prepočítal, keď vyhlásil predčasné voľby (a potom viedol ťažkopádnu a gýčovitú kampaň), ale aj tak bol povinný vypísať voľby do konca roka. Konzervatívci po 14 rokoch pri moci, počas ktorých napáchali na krajine veľké škody, tušili, ako skončia. Naproti tomu Macronovo centristické zoskupenie malo v parlamente relatívnu, aj keď nie absolútnu väčšinu, ktorá mohla vydržať do roku 2027, keď sa skončí jeho druhé funkčné obdobie.

Spomínam si, ako som ho 6. júna sledoval v Normandii na výročie Dňa D a hovoril som si: „Je tu muž, ktorý podľahol arogancii.“ Len o tri dni neskôr predniesol unáhlené, melodramatické vyhlásenie o predčasných parlamentných voľbách, čím prejavil obzvlášť zhubnú formu hlúposti, ktorú, bohužiaľ, zdieľa s niektorými elitnými britskými zástancami brexitu: je to hlúposť vysoko vzdelaných a inteligentných ľudí. V dôsledku toho sa stal Jupiter Ikarom. Požadujúc politické „vyjasnenie“, dosiahol pravý opak.

Seba i Európu

Je tragédiou celej Európy, že Macron bol tiež najmocnejším obhajcom toho, čo my Európania naliehavo potrebujeme v prehrievajúcom sa svete, ktorý chcú roztrhať a rozdeliť si Putin, Trump a Si Ťin-pching: viac jednoty, viac súdržnosti, viac sily. A nedávno sa stal aj najvplyvnejším západoeurópskym hlasom v prospech vyššej podpory pre bojujúcu Ukrajinu, ktorej osud dnes visí na vlásku. Len pred pár týždňami nás Macron varoval, že „Európa je smrteľná“. Teraz z hlúposti a arogancie bodol do chrbta seba aj Európu.