Ako Kotleba, pardon, Hitler divadlá zatváral

Autor je historik, zástupca šéfredaktora portálu HistoryWeb.sk

Kotleba v pondelok zrušil predstavenie Kováči Divadelného súboru Jána Chalupku z Brezna uprostred deja. V stredu oznámil, že zvažuje na divadlo dokonca podať trestné oznámenie (pre podozrenie z trestného činu hanobenia národa, rasy a presvedčenia).

Ako sa už dlhšie snažím vysvetliť, fašizmus je očistné hnutie (očistné v tom najhoršom zmysle slova). Zatváranie divadiel či potieranie kultúry, ktorá nie je uznaná za „vhodnú“, národne „čistú“ a podobne, preto nie je nič, čo by sa nedalo očakávať. A ani nič nové. Jedna z prvých vecí, čo fašistické strany, ktoré sa dostali k moci, začali robiť, bola práve takáto „kultúrna“ očista.

Hitlerova očista

Aj v Nemecku sa fašistická „očista“ začala na kultúrnom poli. Od svojho nástupu k moci 31. januára 1933 začali nacisti systematicky zatvárať divadlá, múzeá, kiná a množstvo ďalších kultúrnych inštitúcií, ktoré považovali za dekadentné.

Už v septembri 1933 bola zriadená Reichskulturkammer (Komora ríšskej kultúry) pod vedením ríšskeho ministra pre ľudovú osvetu a propagandu Josepha Goebbelsa. Táto inštitúcia mala za cieľ riadiť a združovať celý kultúrny život v nacistickom Nemecku, hovoriť, čo je vhodná kultúra a čo nie. Každý z umelcov, ktorý chcel vstúpiť do Komory, sa musel preukázať certifikátom árijského pôvodu. Pre tých, čo ho nemali, to znamenalo koniec umeleckej kariéry.

Divadlá boli jedny z prvých obetí nacistov. Ešte pred vznikom Reichskulturkammer vznikla 1. augusta 1933 Reichstheaterkammer (Komora ríšskeho divadla), ktorá mala za cieľ kontrolovať práve divadlá. Všetko v nich a v jednotlivých predstaveniach, od kostýmov po jednotlivé gestá hercov, podliehalo prísnej kontrole a cenzúre. Ak režimu nevyhovovali pôvodné repliky v jednotlivých hrách, museli byť nahradené inými, i keď v origináli nikdy neboli.

Ďalšia rana prišla 15. mája 1934, keď bol prijatý zákon o divadlách, na základe ktorého mohol Goebbels zamestnať alebo vyhodiť riaditeľov divadiel podľa vlastného uváženia. Rovnako tak mohol zakázať akékoľvek vystúpenie.

Divadlá boli svojím spôsobom donútené hrať predovšetkým hry veľkých nemeckých dramatikov ako Goethe alebo Schiller a tiež hry národnosocialistických autorov, zvyčajne bez umeleckej hodnoty a veľmi primitívne. Aby nacisti vytvorili pocit prináležitosti do „národnej komunity“ (Volksgemeinschaft), začali so stavbou veľkých amfiteátrov.

Finálnym cieľom bolo dosiahnutie „synchronizácie“ (Gleichschaltung) celej spoločnosti v línii nacistickej strany. Nacisti sa pokúsili prevziať kontrolu nad všetkými aspektmi života Nemcov. Ale začalo sa to kultúrou. Tej sa totiž báli najviac.

Výstava degenerovaného umenia

Zaujímavá bola aj Výstava degenerovaného umenia v Mníchove medzi 19. júlom a 30. novembrom 1937. Nacisti zozbierali viac ako 650 umeleckých predmetov (väčšinou obrazov a sôch), aby dokázali, že istý, nimi nepreferovaný, druh umenia je zdegenerovaný a kazí „čisté“ nemecké umenie. Hitler pred výstavou vyhlásil „neľútostnú vojnu“ proti „kultúrnej dezintegrácii, dekadentnosti, slabosti charakteru, mentálnym poruchám a rasovej nečistoty. Zaútočil na „tárajov, diletantov a podvodníkov s umením“.

„Nevhodné“ bolo pre nacistov prakticky všetko moderné umenie: kubizmus, dadaizmus, surrealizmus, fauvizmus, symbolizmus alebo postimpresionizmus, v hudbe zas džez, swing či atonalita. Pálené boli knihy Ernesta Hemingwaya, Bertolta Brechta, Thomasa Manna, Johna Dos Passosa, H. G. Wellsa či Elfriede Lohse-Wächtlerovej, zakázané však bolo aj čítať či propagovať práce ľudí ako Albert Einstein, Niels Bohr, Karl Marx, Friedrich Nietzsche, Sigmund Freud, Friedrich Engels či Max Scheler.

Odpor

Jednou z najsilnejších odpovedí na nacistickú cenzúru kultúry bol Otvorený list nemeckým študentom od slepej spisovateľky Helen Kellerovej, ktorá v ňom nacistom okrem iného odkázala, že môžu „páliť knihy a knihy najlepších mozgov Európy, ale myšlienky, ktoré sa v týchto knihách nachádzajú, sa už dostali von miliónmi kanálov a budú žiť naďalej“.

V nacistickom Nemecku vzniklo niekoľko ohniviek odporu, medzi najznámejšie patrí Biela ruža (Weisse Rose), nenásilná skupina zložená z členov akademickej obce Mníchovskej univerzity (všetci boli popravení), či milovníci Swingu (Swingjugend), skupina 14- až 18-ročných detí v Hamburgu a Berlíne, obdivujúcich britskú a americkú hudbu. Členovia týchto zoskupení riskovali pre kultúru vlastné životy.

Tieto skupiny však nepredstavovali jedinú formu odporu voči režimu. Mnohí umelci sa snažili do predstavení nenápadne presadiť prvky odporu, rôzne znamenia a symboly. Prakticky v tom istom čase, v ktorom sa konala Výstava degenerovaného umenia, sa konala i Veľká nemecká výstava umenia (Grosse deutsche Kunstausstellung), ktorá obsahovala diela umelcov oficiálne schválených režimom a mala byť ukážkou toho najlepšieho, čo nacistické umenie dokáže. Paradoxne Výstava degenerovaného umenia bola nakoniec jednou z najúspešnejších umeleckých výstav v dejinách Nemecka. Navštívili ju viac ako dva milióny ľudí, v priemere 20-tisíc denne – takmer triapolkrát viac než vehementne propagovaná a uprednostňovaná výstava nacistického umenia.

Propagovanie „árijskej“ kultúry a likvidácia všetkého, čo nenapĺňalo nacistický ideál, bolo vyjadrením nacistickej snahy o „očistu“. Nikdy sa im to však nepodarilo. O veľmi podobnú „očistu“ kultúry sa dnes snaží Marian Kotleba. Ani jemu sa to nesmie podariť.