Obnoviť dôveru v štát a jeho úradníkov

Autor je predsedom Helsinského výboru pre ľudské práva

V súvislosti s otázkou, či rokovania  o zostavení novej vlády môžu mať vplyv na výkon nášho predsedníctva v Rade Európskej únie, Richard Sulík odpovedal, že nie, veď nejaký úradník na vedenie rokovaní sa vždy nájde. Pravdu má v tom, že výkon predsedníctva naozaj od novej vlády až tak veľmi nezávisí, veď všetko je už pripravené a procesy sa uvedú do chodu bez ohľadu na politický vývoj.

Dovolím si však silne zapochybovať, či by sme mohli byť takí pokojní, keby Európska únia stále fungovala podľa systému spred roku 2009. Vtedy mala predsednícka krajina omnoho väčšiu váhu a zodpovednosť než teraz. V zmysle Lisabonskej zmluvy totiž správa citlivých prierezových agend a väčšina kľúčových negociácií ostáva aj počas predsedníctva Slovenskej republiky v kompetencii predsedu Rady EÚ, vysokej predstaviteľky pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku, či predsedu Európskej komisie a ich tímov.

Predstavy vlády budú musieť do značnej miery realizovať zamestnanci a zamestnankyne štátnej, verejnej a diplomatickej služby. Čiže hovorovo úradníci a úradníčky. Lenže štátnozamestnanecký stav na Slovensku je frustrovaný, demoralizovaný a demotivovaný.

Som presvedčený, že drvivú väčšinu zamestnancov a zamestnankýň štátnej a verejnej služby tvoria čestní a schopní ľudia. Sú však často (priamo či nepriamo) nútení konať proti svojmu vlastnému presvedčeniu, alebo sú nútení zaujímať stanoviská, ktoré neodrážajú ich skutočnú expertízu. Často automaticky konajú tak, ako predpokladajú, že to od nich vrchnosť očakáva.

Podľa zákona o štátnej službe „štátny zamestnanec je povinný dodržiavať Ústavu Slovenskej republiky, ústavné zákony, zákony (…) a uplatňovať ich podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rešpektovať a chrániť ľudskú dôstojnosť a ľudské práva“. Štátny zamestnanec je ďalej povinný „vykonávať štátnu službu politicky neutrálne a nestranne“.

Tieto články zákona sú – či by mali byť – zárukou prvého stupňa kontroly a spätnej väzby politických zámerov a rozhodnutí. V skutočnosti sú mnohokrát na smiech. Nie vinou štátnych zamestnancov, ale vinou politikov všetkých doterajších vlád, ktorí stotožnili vládu so štátom, stranícku politiku so štátnou službou.

Jedni tým, že štát degradovali na prevodný nástroj medzi straníckopolitickými a lobistickými záujmami. Druhí tým, že štátny aparát v očiach verejnosti znevážili ako zberbu darmožráčskych byrokratov, nepotrebnú v podmienkach voľného trhu, ktorý všetko vyrieši. Nevyrieši. Štát má aj v liberálnej demokracii a trhovej ekonomike dôležitú a v niektorých sférach nenahraditeľnú úlohu. Štát má byť síce relatívne malý, ale zato silný, efektívny a vysoko profesionálny. Len takto môže dobre slúžiť ľuďom, čo je jeho hlavnou funkciou.

Najohrozenejšou skupinou v štátnej službe sú, paradoxne, tí najtvorivejší, odborne najzdatnejší a najzásadovejší, majúci vyhranené, ale odborne podložené názory, ktoré si dovolia aj vysloviť. Takéto kvalifikačné predpoklady sa totiž nezlučujú s falošne chápaným princípom štátnozamestnaneckej „lojality“.

Pritom do profesionalizácie štátnej služby sa za ostatných 15 rokov vložili nemalé prostriedky, aj z európskych peňazí. Lenže neefektívne a s veľmi obmedzenou udržateľnosťou. Mnohí odborníci a odborníčky, do ktorých sa investovalo, alebo sa vlastnými silami vypracovali na vysokú úroveň, už v štátnej službe nepôsobia. Buď boli „odídení“, alebo znechutení a demotivovaní odišli sami.

Nová vláda sa musí chopiť zámeru odbornej i morálnej profesionalizácie štátnej služby ako jednej zo svojich prioritných úloh. Čo sa týka odbornej profesionalizácie, návrhy predložené členmi Inštitútu pre finančnú politiku a Rady pre rozpočtovú zodpovednosť sú hodné zváženia. Ale ony predstavujú len prvý krok. Inak môžu ostať všetky plány do budúcnosti ohrozené.