Ako prispieť na účet fašistom? Stačí zmlátiť rodinu

Autorka je knižná editorka

Tesne pred Vianocami 2014 sa v byte v Liptovskom Mikuláši večer odohrala takáto scéna: otec a dospelý syn sa pohádali, najprv slovne, potom sa otec pustil do syna zovretými päsťami obidvoch rúk. Udieral ho do tváre, hlavy a chrbta. Syn pred ním ušiel do detskej izby. Tam bitka pokračovala a otec synovi niekoľkokrát zopakoval, že ho vyhodí z okna. Chytil ho za pravú ruku a pravú nohu a pritiahol k radiátoru. V tom momente k nim pribehla matka, kričala na manžela, aby prestal, a snažila sa chrániť syna vlastným telom. Muž ju udrel zovretou päsťou do krku a tváre, čím jej okrem iného zlomil nos. Obidvom spôsobil zranenia s „lehotou obmedzenia obvyklého spôsobu života“ 10 dní.

Takto nevyzerá jednorazový úlet. Takto vyzerá ukážkové domáce násilie. Alebo, keď to obrátime, opis jedného dňa zo života obetí domáceho násilia sa nijako nelíši od tohto opisu. Zákernosť tohto typu násilia spočíva aj v tom, že najčastejšie ostáva skryté.

O desať mesiacov súd schválil zmier medzi obvineným a poškodenými. Poškodení vyhlásili, že si neuplatňujú náhradu škody. Ďalej sa pozrime do uznesenia: „Obvinený zložil na účet Okresného súdu Liptovský Mikuláš peňažnú sumu určenú na všeobecne prospešné účely vo výške 150 eur, z ktorej bude poukázaných 50 % na účet Slovenská pospolitosť – občianske združenie (…) a 50 % štátu na peňažnú pomoc poškodeným (…)“

Ešte raz a pomaly: ľuďom, čo zažili opísané udalosti, nechýbalo k šťastiu nič iné, len poslať odpustky fašistom, a k takémuto koncu ich priviedlo to, čo sa v slušných krajinách nazýva spravodlivosť. Najmä majiteľka zlomeného nosa sa musela výborne baviť na tom, že vzhľadom na bezpodielové spoluvlastníctvo zrejme prispela na tento žart aj ona sama.

Nie je to žart a baviť sa mohol nanajvýš násilník. Toto rozhodnutie súdu je problematické na toľko spôsobov, že sa nám možno ani nepodarí spomenúť všetky.

Zmier nie je trest a suma zložená na všeobecne prospešné účely nie je pokuta. Pri zmieri sa nevyžaduje, aby ste vyslovili ľútosť. Ani nemusíte ako pri podmienke bezúhonným správaním nejaký čas dokazovať, že ste niečo spáchali len jednorazovo. Takisto nie je povinnosť prihliadať na doterajší život páchateľa. Daná suma nesmie byť „neprimeraná závažnosti spáchaného trestného činu“. Naozaj pokladá Okresná prokuratúra Liptovský Mikuláš sumu 150 eur za primeranú spáchaným prečinom?

Domáce násilie nie je súkromná vec. Nie je to spor dvoch ľudí, ktorý sa dá riešiť zmierom, a ak sa nevyrieši, nám ostatným je to jedno. Je to spor štát verzus násilník, pretože potláčanie násilnej kriminality je verejným záujmom. Keď vám manžel zlomí nos, lebo ste zabránili vyhodeniu syna z okna, štát jednoducho musí prísť, utrieť vám krv a povedať: urobíme všetko pre to, aby sa vám to už nikdy nestalo. Aby ste sa cítili bezpečne – už len preto, že ste zabránili ešte závažnejšiemu trestnému činu.

Trestné činy zapadajúce do okruhu domáceho násilia majú tú otrasnú vlastnosť, že páchateľ a obeť sú blízke osoby. Obete sú nútené akceptovať dohody, ktoré majú pomôcť násilníkovi, aby vyviazol. Len čo štát pochopil, že obete sťahujú trestné oznámenia z donútenia, sňal z nich bremeno súhlasu s trestným konaním, a tak znížil ich ďalšie ohrozenie. Ostala však možnosť, ako zastavenie konania zviazať so súhlasom obete, a tou je zmier. A prečo taký človek súhlasí so zmierom? To ostáva rovnako za dvermi bytu ako samotné násilie. Možno je donútený, možno vydieraný, možno naivne verí, že to bolo naposledy.

Pojem „domáce násilie“ trestný zákon nepozná. Pozná však „týranie blízkej a zverenej osoby“, ktoré nemusí byť opakované, ako sa ľudia niekedy nazdávajú. Čím sa líši opis udalostí od týrania, ktoré zákon definuje ako „fyzické utrpenie alebo psychické utrpenie spôsobené blízkej osobe bitím, kopaním, údermi, spôsobením rán a popálenín rôzneho druhu (…) alebo iným správaním, ktoré ohrozuje jej fyzické alebo psychické zdravie, alebo obmedzuje jej bezpečnosť“? Jednou vecou: ak chceme pre násilníka ušiť zmier, nemôžeme jeho čin kvalifikovať ako týranie, ale musíme nájsť čin, ktorého horná sadzba neprevyšuje päť rokov, v tomto prípade nebezpečné vyhrážanie a ublíženie na zdraví.

Zaslanie 50 percent sumy na účet občianskeho združenia Slovenská pospolitosť, ktoré vytvorili tí istí ľudia a na rovnakej ideologickej báze ako rozpustenú politickú stranu Slovenská pospolitosť, je už iba čerešničkou na torte. Sú sudkyňa a prokurátor či prokurátorka chudobní frustrovaní voliči, ktorým z neznalosti vecí a nevymožiteľnosti práva či spravodlivosti nenapadlo nič iné, ako voliť Kotlebu? Títo ľudia sú aj v najhladovejšej doline Slovenska slušne platenými štátnymi úradníkmi. Majú právnické vzdelanie a prístup k vymožiteľnosti práva už z podstaty svojho postavenia lepší ako bežný človek. Alebo by naozaj pristúpili na takýto zmier, keby niekto zlomil nos im?