Nechcem ísť do vzťahu len preto, že sa bojím samoty. Čo môžem robiť, aby som nezažil ďalšie sklamanie?

Mám 34 rokov a som sám. Mal som niekoľko krátkych vzťahov, ale ani jeden nevydržal dlhšie ako pol roka. Určite bola niekedy chyba aj na mojej strane, ale skôr si myslím, že sme si nesadli ako ľudia a nevedeli sme sa celkom zladiť.

Najlepšie to vždy bolo v úvodnej fáze zaľúbenosti, keď sme si vedeli tolerovať aj nedostatky toho druhého, ale keď sa z toho stával dlhodobý vzťah, prichádzali konflikty a prejavoval sa nesúlad. S poslednou priateľkou to zlyhalo na tom, že sme začali spolu bývať a až vtedy sme zistili, akí sme odlišní. A došlo nám, že to nebude fungovať.

Teraz som už rok sám a začínam byť z toho frustrovaný. Rozmýšľam nad tým, či vôbec dokážem žiť normálne v páre. Či som už neprepásol to obdobie, keď som sa ešte vedel prispôsobiť a tolerovať to, že je druhá osoba dosť odlišná.

Určite nechcem zostať sám, no nechcem ani ísť do nejakého vzťahu len preto, že sa bojím samoty. Čo môžem robiť, aby som nezažil ďalšie sklamanie? Môžem nejako trénovať svoju toleranciu? Alebo ak raz stretnem tú správnu osobu, tak nebudem mať s tým vôbec problém, že by mi na nej nejaké veci prekážali?

Miroslav, 34 rokov

Odpovedá psychologička Lenka Pavuková Rušarová

Milý Miroslav,

ďakujem veľmi pekne za Váš list – oslovili ste ním zásadnú vzťahovú tému. Nepoznám pár, ktorý by sa nemusel vyrovnávať s tým, čo vyššie opisujete.

Najprv však odpoviem na Vaše priame otázky. Nie je pravdepodobné, že stretnete osobu, na ktorej Vám nič nebude prekážať, a neexistuje dokonale komplementárna partnerka. Každá priateľka Vás skôr či neskôr sklame. Na záver tejto odpovede pre Vás pripájam síce cynický, ale výstižný citát od Allaina de Botona.

Sklamania sú súčasťou vzťahu a práve prvé väčšie sklamania bývajú míľnikom, s ktorým sa každý pár vyrovná po svojom. Vo Vašom prípade sú riešením rozchody. Niektorí ľudia sa nerozídu, ale vezmú si z prvého sklamania ponaučenia, ktoré ich potom sprevádzajú vo vzťahu ešte dlho – napríklad „nemôžem sa naňho spoľahnúť“ alebo „nemá význam sa s ňou hádať“. Vy ste možno na hrane toho, aby ste si povedali, že „nedokážem žiť v páre“.

Avšak tieto prvé sklamania sú práve kľúčovým miestom, kde treba zmobilizovať sily a tvorivosť, tu sa ešte len začína budovanie dlhodobého vzťahu. Vo fáze zaľúbenosti nevystupujú do popredia naše odlišnosti – robíme ústupky dobrovoľne, prehliadame nedostatky partnera/ky a idealizujeme si vzťah.

Po zaľúbenosti však vzťahy prechádzajú do ďalšej fázy a tou je „diferenciácia“. To je tá, kde partneri objavujú svoje odlišnosti a hľadajú spôsoby, ako s nimi žiť. Niektoré páry sa „zaseknú“ a zotrvajú v chronických hádkach (o moc, o pravdu, o to, koho odlišnosť je tá správna). V iných pároch sa partneri „zaseknú“ v tom, že sa radšej odlišnosti vyhýbajú, lebo nechcú eskalovať konflikt, a potichu sa prispôsobujú, až kým vo vzťahu nestratia samých seba a jeden druhého.

Neviem presne posúdiť, čo je pre Vás konkrétne ťažké, keď narazíte s partnerkami na odlišnosť (vzájomnú alebo odlišnosť partnerky od Vášho očakávania). Myslím, že pochopiť to by mohol byť dobrý cieľ pre Vašu osobnú psychoterapiu a zároveň by psychoterapia mohla byť podporou v období, keď sa s budúcou partnerkou vynoria opäť odlišnosti, sklamania a konflikty.

Život v dlhodobom vzťahu nie je taký ľahký ako v zaľúbenosti, ale býva krásne napĺňajúci a stojí za námahu. Prajem Vám veľa šťastia a pripájam sľúbený citát:

„Každý človek nás bude frustrovať, hnevať, otravovať a sklamávať – a my robíme (neúmyselne) to isté im…, ale to nie je nič nezvyčajné ani dôvod na rozvod.

Výber toho, komu sa zaviažeme, je len otázkou rozhodnutia, pre aký konkrétny druh utrpenia by sme sa najradšej obetovali.“

Alain de Botton: Why You Will Marry the Wrong Person (voľný preklad)