Kedysi sa o kvír vzťahoch vôbec nehovorilo, cítil som sa ako jediný človek na planéte, spomína Marek Hudec a vyberá päť kníh

„Hoci som na verejnosti nezažíval nenávistné prejavy, na základnej škole som bol niekoľko rokov vyčlenený z kolektívu a prešiel som si aj šikanou. Dodnes to vplýva na to, ako sa cítim v skupinách s heterosexuálnymi mužmi. Stále mnou lomcuje nevysvetliteľná úzkosť alebo som aspoň viac v pozore,“ vraví v rozhovore spisovateľ a publicista Marek Hudec.

Aj z vlastných skúseností zároveň hodnotí, že kvír vzťahy sú iné než väčšinové. Podľa neho za to môžu špecifické dôvody, ako menšinový stres, predsudky okolia, potreba robiť coming-out, strach z neprijatia a takisto zažité traumy a právna nerovnosť. Vo svojej novej grafickej novele Veľká vzdialenosť však opisuje aj dilemy, v ktorých sa poľahky nájde každý, kto už niekedy bol vo vzťahu na diaľku.

Okrem toho Hudec tento rok dokončuje ešte jednu knihu s názvom Spúšť. Počas jej prípravy sa rozprával s vyše 50 ľuďmi, ktorí mu pomohli detailne zachytiť udalosti z noci teroristického útoku pred Teplárňou.

„Mnohých poznám ako kamarátov, kamarátky a necítil som sa vždy dobre, keď som sa ich mal pýtať na traumatizujúce okolnosti,“ priznáva autor. „Opísali mi hrozné obrazy, ktoré sú aj v knihe. Nedávno som rukopis znovu čítal od začiatku do konca. Je tam niekoľko momentov, keď sa zakaždým rozplačem. No nechcem, aby sa na Juraja a Matúša zabudlo.“

Vo svojom knižnom výbere dal Hudec priestor knihe, ktorá ho ako prvá konfrontovala s jeho sexualitou, ale aj príbehu, aký by si najradšej prečítal, už keď vyrastal.

Pochádzate z Nových Zámkov a ste z dvojjazyčnej rodiny. Čítali ste v tínedžerskom veku knihy aj po maďarsky?

Nečítal som až tak veľa prozaických kníh v maďarčine, no mal som množstvo komiksov v tomto jazyku, pretože za hranicami ich vychádzalo podstatne viac než na Slovensku. Napríklad vždy keď sme išli na dovolenku na Balaton, „hrýzol“ som rodičom uši, aby mi kúpili Garfielda, ktorý vychádzal nielen ako časopis, ale aj v paperbackoch.

Na Slovensku nie sú komiksové žánre až také populárne. Čím to je?

Ľudia si komiks spájajú s niečím pre deti, nevedia si predstaviť, že by mohol rozoberať vážnejšie témy. Okrem toho sa často stáva, že keď aj rozoberá tému, ktorá by konkrétneho človeka bavila, nechce sa mu o nej čítať v obrázkoch.

Vydať komiks je navyše veľmi drahé a na Slovensku sa predávajú ťažko. Všetci vydavatelia, ktorí s grafickými novelami či grafickými románmi pracujú, to robia skôr ako osvetovú činnosť, lebo tieto žánre u nás nemajú až tak veľa fanúšikov ako v iných krajinách. Keď si to porovnáme napríklad s Francúzskom, kde sa organizujú fakt veľké komiksové festivaly, u nás ide stále o značne menšinovú záležitosť.

Ale keďže Maďarsko je väčšia krajina, aj komiksový trh malo vždy väčší. Zdá sa mi, že celkovo výber hocijakej literatúry bol v maďarčine rozsiahlejší.

Čítali ste ako tínedžer aj nejaké kvír maďarské knihy?

Nie, respektíve som na začiatku milénia nevedel o žiadnych, ktoré by sa zaoberali hľadaním sexuálnej alebo rodovej identity. Preto dnešným mladým ľuďom závidím Motýliky. Vtedy nič také ani neexistovalo. Ja som čítal hlavne verneovky, Agathu Christie, Harryho Pottera.

Ktorá kniha vás napokon ako prvá priviedla k týmto témam?

Dal som ju aj do výberu, bol to Portrét Doriana Graya. Denník SME mal kedysi edíciu, v ktorej vychádzali klasiky z 19. a 20. storočia. Každý pondelok ich pribalili k novinám, išlo o fakt veľké náklady. Jednou z prvých kníh tejto edície sa stalo práve dielo Oscara Wilda. Zaujalo ma tým, že ide o klasiku aj v sci-fi hororovej literatúre. Nečítal som ho preto, že by som dopredu vedel o niektorých kvír motívoch či vzťahoch autora. Potom ma prekvapilo, ako veľmi homoerotická tá kniha bola. Pri nej som sa prvýkrát zamyslel nad inou sexualitou.

Portrét Doriana Graya pôvodne vyšiel už v roku 1890. Neprekvapuje vás aj to, že sa celkovo zaradil medzi literárne klasiky vzhľadom na témy, ktoré otvára?

Čítal som, že editor z knihy pred vydaním veľa vyškrtal. Boli za tým práve obavy z odsúdenia diela. No stále sa tam spomína túžba po kontakte medzi mužom a mužom, hoci nie až tak otvorene. Veľmi silno to cítiť z podtextu a z toho, ako muži prežívajú svoje kamarátstva a obdiv k iným mužom. Zároveň však v popredí figuruje druhá interpretácia, že ide o super knihu s nadčasovou témou nesmrteľnosti. Teda ako zostať nesmrteľným a čo všetko musí preto človek obetovať.

Koľko ste mali rokov, keď ste túto knihu čítali?

Už presne neviem, asi okolo dvanásť alebo trinásť. Vtedy som bol dosť zmätený zo svojej sexuality. Keď som čítal o prejavovaní túžby mužov po iných mužoch, konfrontovalo ma to s niečím, čo som si ešte nechcel pripustiť. Na jednej strane mi to pripadalo veľmi zvláštne, na druhej strane to vo mne ako keby niečo otvorilo.

Mapovali knihy aj ďalej vašu cestu za pripúšťaním si svojej orientácie?

Určite spôsob, akým som ich čítal, mi neskôr napovedal, ako sa na tému pozerám. Gejské vzťahy som napríklad videl aj v štvrtej časti Harryho Pottera, keď sa Ron s Harrym pohádajú. Zdalo sa mi to veľmi silné a na hrane.

Potom sa to vo mne ďalej vyvíjalo. V štrnástich alebo v pätnástich som si hovoril, že som bisexuál. Stále som nebol ochotný alebo schopný pripustiť si, že sa mi páčia len muži. Ani v okolí som nemal žiadny kvír vzor.

Myslím, že sa to zmenilo, keď som začal pozerať seriál Will & Grace, ktorý začiatkom milénia dávali na Nove. Postavu Willa znázornili ako bežného človeka, nijakým spôsobom ho nevytláčali na okraj spoločnosti. Bol to úspešný právnik a zároveň otvorene gej. Takisto to ku mne silno prehovorilo.

Na základnú aj strednú školu ste chodili v Nových Zámkoch. Ako na tom vtedy bola tamojšia akceptácia LGBTI+ ľudí?

Počas svojho dospievania som sa celkovo vo verejnom priestore s kvír témami vôbec nestretával. Nemal som pocit, že by som počúval politikov, političky na to nejakým spôsobom reagovať. Nič som nezachytil ani v časopisoch a novinách. Myslím, že ani v škole som nevedel o nikom, kto by bol kvír. Cítil som sa preto ako jediný človek na planéte. Bolo to ťažké.

Hoci som na verejnosti nezažíval ani nenávistné prejavy, na základnej škole som bol niekoľko rokov vyčlenený z kolektívu a prešiel som si aj šikanou. Dodnes to vplýva na to, ako sa cítim v skupinách s heterosexuálnymi mužmi. Stále mnou lomcuje nevysvetliteľná úzkosť alebo som aspoň viac v pozore. Vždy som sa cítil lepšie v spoločnosti dievčat či neskôr kvír ľudí. No v súčasnosti už mám aj veľa kamarátov heterosexuálnych mužov a pomáha mi to sa cez tie obavy z hrozby preniesť.

Viedli ste niekedy dvojitý život, teda iný v Bratislave a iný v Nových Zámkoch? Alebo ste s coming-outmi začali ešte pred odchodom do hlavného mesta?

Začal som sa otvárať už predtým. Vzniklo to tak, že v poslednom ročníku na strednej škole som ešte randil s jedným dievčaťom. Vtedy som si stále o sebe myslel, že som bi. Asi pár týždňov sme spolu chodili a po istom čase, ako som sa s ňou stretával, mi to postupne prichádzalo ľúto, lebo som čím ďalej, tým viac cítil, že klamem nielen seba, ale klamem aj ju, a musím prijať pravdu. Teda že fakt ma ženy nepriťahujú.

Tak som sa s ňou rozišiel a tuším som jej ešte zaklamal, že dôvodom je vysoká škola. Až potom som svoju orientáciu prijal a začal som o nej hovoriť ľuďom. Po príchode do Bratislavy to už bola súčasť mojej identity.

Dnes medzi Bratislavou a Novými Zámkami často pendlujete. Kde sa vám žije lepšie?

Ako malý som veľmi rád chodieval spať k starej mame, lebo bývala pri hlavnej ceste. V noci tadiaľ stále frčali autá a vytvárali svetlá na strope. Vždy som si pri pohľade na ne predstavoval, aké to bude žiť raz v nejakom veľkom meste, ktoré ma lákalo svojím ruchom, ale aj poskytnutím určitej anonymity.

Teraz s krátkymi prestávkami žijem už vyše desať rokov v Bratislave a o to radšej sa vraciam do Zámkov, kde je väčší pokoj. Zakaždým zvyknem vybehnúť na pole a chytá ma nostalgia za miestami, kde som trávil svoje detstvo. V meste navyše vznikajú nové iniciatívy a zdá sa mi, že tamojší obyvatelia sú už oveľa otvorenejší voči kvír ľuďom. Nedávno sa napríklad znovuotvoril kultúrny priestor Hollywood a vedú ho mladí ľudia, ktorí ma poprosili, či s nimi nezorganizujem nejakú gej diskotéku, čo je super.

Keď som v Zámkoch vyrastal, existovala tam jedna teplá kaviareň La Rosa, ale s kamošmi sme sa do nej báli chodiť, aby nás náhodou niekto neuvidel. Je to škoda, lebo potom veľmi rýchlo zanikla.

Čiže ako gej teraz cítite v Nových Zámkoch väčšie prijatie než kedysi?

Nežijem v Nových Zámkoch každodenne, môj dojem teda môže byť trochu skreslený. Ale keď idem po návrate domov s kamošmi von, zdá sa mi, že to všetci berú úplne v pohode. Určite to tak nie je naprieč celým mestom, no organizujem vo svojej bubline niekoľko kultúrnych akcií s projektom Túlavá čitáreň a chodia tam super ľudia, aj starší.

Tým, že som robil dokumentárnu knihu Uzol, poznám v Zámkoch viacerých seniorov, všetci sú veľmi otvorení a v pohode. Viaceré zdroje z knihy podľa mňa nevedeli, že som gej, ale keď ma potom občas volali na návštevu, povedali: „Pokojne prines aj frajerku alebo frajera.“ Bolo im to jedno.

Vo svojom knižnom výbere ďalej odporúčate Rozprávkovú krajinu pre všetkých. Ide o súbor sedemnástich rozprávok, ktoré sú výnimočné tým, že obsahujú LGBTI+ postavy, ale aj zdravotne znevýhodnených či rómsku protagonistku. Okrem toho sa v nej prostredníctvom známych hrdiniek ako Popoluška či Šípková Ruženka otvárajú témy typu alkoholizmus a strata blízkeho. Ako ste sa o tejto pôvodne maďarskej knihe z roku 2020 prvý raz dopočuli?

Upozornil ma na ňu a jej príbeh kolega Róbert Pakan. Po tom, ako vyšla, ju totiž maďarská poslankyňa Dóra Dúró z radikálneho hnutia Naša vlasť na tlačovej konferencii demonštratívne skartovala.

Predsudok voči týmto typom kníh znie, že sa nimi akože vštepuje „kvír ideológia“. Ale žiadna pomyselná „kvír ideológia“ ako agresívne a konšpiračné politické hnutie neexistuje. Ide iba o to, že takéto knihy zviditeľňujú vnútorné prežívanie, ktoré by sme inak nepoznali.

Máte v knihe nejakú obzvlášť obľúbenú rozprávku?

Áno, Princ sa žení. Rozprávky prekladala Ágnes Csáky, ale túto úplne poslednú vo veršovanej forme prebásnil Vlado Janček a výsledok je famózny. Princ zorganizuje bál, prichádzajú naň ženy z rôznych kútov kráľovstva a pôvodný autor opisuje rozličné kultúry, až napokon príde jedna šľachtičná s iným princom a hlavné mužské postavy sa do seba zaľúbia. Je to jednoduchý príbeh, ale veľmi vtipný a milý.

Želali by ste si viac takýchto rozprávkových kníh vo svojom detstve?

Jasné. Sexuálna príťažlivosť je jedna vec, ale ako malý som veľmi intenzívne prežíval a predstavoval si kamarátstva s chlapcami. Bolo to iné než s dievčatami. Minulý rok som pri písaní premýšľal, do akej miery som cítil inakosť už od skorého detstva. Keby existovala väčšia osveta, možno by som na to prišiel skôr.

Nemuseli by ste si prechádzať obdobiami sebazapierania.

Áno, a zistil by som, že je úplne v poriadku byť gejom.

Dokážu inkluzívne rozprávky priviesť deti k tomu, aby mali neskôr v živote menej predsudkov?

Určite, hoci mne sa zdá, že detské knihy, ktoré obsahujú nejaký typ inakosti, zväčša kupujú rodičia cielene. Teda tí, ktorí sú otvorení a nemajú s danou témou problém, sú ochotní kúpiť takú knihu aj svojim deťom.

Čiže nakoniec je to o rodičoch?

V zásade áno, ale možno ide o to, že každý má nejakých kamarátov, žije v určitej bubline, a keď je niekto otvorený voči inakosti, pozitívne tým vplýva aj na svoje prostredie. Čiže hoci niektoré veci pôsobia ako venované menšinám, v skutočnosti sa týmto spôsobom stávajú postupne bežnými.

Zároveň v kníhkupectvách už bežne objavíme množstvo kníh o romantických vzťahoch kvír ľudí.

Dokonca sa z nich ťažko vyberá. Okrem skutočne zaujímavých titulov nájdeme aj veľa balastu, povrchných kníh, pri ktorých má človek pocit, že ich čítal už stokrát predtým. Práve to však naznačuje skutočný posun týchto tém do mainstreamu.

Z novej tvorby ma najviac bavil Dom na Azúrovom pobreží, ktorý som dostal od priateľa na Vianoce. Okrem toho, že rozoberá aj traumy, je to neskutočne upokojujúci a pozitívne naladený text, ktorý pripomína atmosféru filmov Tima Burtona.

Vnútorné prežívanie kvír osôb citlivo zviditeľňuje aj grafický román Kôstka od austrálskej transrodovej autorky Lee Lai. Ako sa jej kniha dostala na Slovensko?

Na začiatku som spomínal vydavateľov, ktorí robia osvetu v zmysle komiksového žánru, a jedným z nich je Brak. V rámci väčšieho projektu dostali grant na publikovanie niekoľkých súčasných grafických románov z rôznych krajín. Brak sa zúčastňuje mnohých svetových festivalov a vyskladal dramaturgicky zaujímavú sériu diel. Kôstka nebola vo výbere jediná kvír, ešte tam dostal priestor napríklad historický komiks V Taliansku sú iba praví chlapi.

Čím vás zaujala Kôstka?

Ukazuje dôležitý fakt, a to, že kvír vzťahy sú úplne iné než tie väčšinové. Zobrazuje, čím ich robí inými menšinový stres alebo predsudky z okolia. Kvír ľudia si často všetky traumy, ktoré zažili, nesú aj do vzťahov a nejakým spôsobom ich ovplyvňujú.

Ďalej sa mi páčilo, ako bol v románe vykreslený pokus o útek z civilizácie. Partnerky sa s dieťaťom chodievajú hrávať do lesa, kde spoločne nachádzajú slobodu a nespútanosť, ktorá im je v bežnom živote upieraná.

Keď si to bližšie rozoberieme, ako traumy ovplyvňujú kvír človeka vo vzťahu?

Rôzne. Významnú rolu hrá coming-out, teda či si ním partneri prešli na podobných úrovniach, napríklad pred kamarátmi a pred rodinou. A potom aj to, ako veľmi sú otvorení. Strach z neprijatia, ktorý všetci kvír ľudia niekedy zažívame, určuje, akí uvoľnení vieme byť v rôznych situáciách. Takisto keď si niekto prechádza intenzívnou úzkosťou alebo potrebuje prekonať silné traumy, nejakým spôsobom to zaťažuje vzťah. Samozrejme, mnohé veci si partneri nemôžu vyriešiť ani právne.

Spomenuli by ste aj konkrétnu situáciu zo svojich skúseností?

Poviem jeden príklad z prvého vzťahu; bolo to už dávno, asi pred desiatimi rokmi. Partner ešte nebol úplne vyoutovaný ani medzi kamošmi. Raz sme sa stretli s jeho bývalými spolužiakmi a musel som klamať, že s ním študujem na výške ten istý odbor. Tým, že chodil na manažment, vymýšľal som si fakt hlúposti a cítil som sa veľmi trápne. Odvtedy hovorím partnerom, že je mi síce jedno, akým spôsobom si vyoutovaný alebo v akých rôznych prostrediach, ale nech ja nie som nútený klamať.

Na začiatku ste uviedli, že dnešným mladým ľuďom závidíte Motýliky; v origináli sa dielo volá Heartstopper. Nadchla vás viac pôvodná komiksová verzia alebo netflixové spracovanie?

Obe formy sa mi zdali super v tom, aké sú civilné a autenticky pôsobiace. Hlbší vzťah mám však ku komiksu. Asi pred piatimi rokmi som ho našiel tak, že som si stiahol aplikáciu Tapas, kde je veľmi veľa amatérskych komiksov. Tam som Heartstoppera spoznal prvý raz. Alice Oseman uverejňovala nové časti v tejto aplikácii každých desať dní na obed, a ak ste chceli poznať pokračovanie, museli ste si dokúpiť balíček na jej Patreone. Týmto spôsobom vtedy autorka získavala podporu.

Ja som jej za špeciálny obsah platil tiež a každých desať dní som o 12:01 hneď skroloval v tej apke. Súviselo to aj s tým, že vtedy som žil vo Švédsku, kde bolo pre mňa ťažké nájsť si prácu, a tak som sa často nudil a toto bol niekedy highlight mojich dní.

Nevyrušovalo vás v druhej sérii na Netflixe, že akoby už každá postava si prechádza coming-outom?

Zdalo sa mi to trochu nerealistické, ale na druhej strane ja som vyrastal v iných podmienkach a neviem, aká je v súčasnosti situácia na stredných školách. Čo počúvam od okolia, tak otvorene kvír je viacej deciek než za mojich čias. Preto neviem zhodnotiť, do akej miery je aj toto v Motýlikoch autentické, no ja som bol pri sledovaní veľmi spokojný.

Objavujú sa názory, že človek ešte nemôže v takom mladom veku s určitosťou vedieť, že sa svojou orientáciou alebo rodovou identitou odlišuje od väčšiny. Vy ste to kedy začali tušiť? Bolo to ešte pred čítaním Portrétu Doriana Graya?

Áno, ja som si začal svoju inakosť uvedomovať, keď som mal asi jedenásť rokov. Vedel som, že ma priťahujú muži, ale dosť som s tým zápasil; zdalo sa mi, že niečo so mnou nie je v poriadku. Potom prišla tá bisexuálna interpretácia, keď som si to pred sebou pripustil aspoň čiastočne, a neskôr v osemnástich pri partnerke už úplne. Ako som spomínal, možno to bolo aj vedomím, že čoskoro odchádzam do Bratislavy.

Pár mesiacov ste bývali aj v Štokholme, kam ste sa presťahovali za vtedajším partnerom. Z tohto vzťahu čerpáte aj vo svojej novej grafickej novele Veľká vzdialenosť. Čo všetko vychádza zo skutočnosti? A čo sa vám zvládalo najťažšie, kým ste žili oddelene?

Z rôznych dôvodov som mu sľúbil, že nebudem špecifikovať, do akej miery je to autentické. Ale môžem potvrdiť, že áno, kniha vychádza z reálneho vzťahu. Spoznali sme sa cez Tinder, kým som bol na výlete vo Švédsku.

Keď sme sa dali dokopy a bývali od seba, problémy nám robilo najmä plánovanie spoločných víkendov. Obaja sme mali časovo náročné práce a nie vždy sa to dalo dobre zladiť. No ak sa pár nevidí mesiac, vzťah sa ťažko udržiava len cez správy. Preto sme sa snažili v istom momente dohodnúť, kde budeme spolu žiť. Bolo to komplikované, ale napokon si tým podľa mňa prechádzajú všetky páry, ktoré fungujú na diaľku. Zároveň je prirodzené, že keď už to začína byť vážnejšie, teda ľudia sú spolu dlhšie, chceli by svoj vzťah niekam posunúť.

Pokúsil som sa presťahovať za ním do Švédska, nevedel som si tam však nájsť prácu. Po štyroch mesiacoch som už bol frustrovaný a ani finančne mi to už nedávalo zmysel, tak som sa musel vrátiť na Slovensko.

Dilema, čo ďalej so vzťahom, začala byť potom ešte náročnejšia. Vedel som, že nejaký čas nebudem sťahovanie skúšať znova, potreboval som si vybudovať stabilitu. On zas pre rôzne objektívne dôvody vtedy nemohol odísť zo Švédska. Napokon to na tomto celé padlo.

Pociťovali ste aj v Štokholme nejaké problémy vo vzťahu?

Mesto aj vzťah boli super. Predtým som so žiadnym partnerom nebýval, takže som mal z toho trochu strach, ale fungovalo nám to úplne skvele. Štokholm je navyše úžasný, na rozdiel od Bratislavy sa fascinujúco rozkladá na niekoľkých ostrovoch.

No svoje spravila i ekonomická nerovnosť, ktorú tematizujem aj v komikse, pretože podľa mňa ide všeobecne o bežný problém vo vzťahoch. On zarábal trikrát toľko čo ja a ja som bol príliš hrdý na to, aby som prijal, že mi niečo platí. Prvý raz sme to riešili ešte pred sťahovaním, keď navrhol, že mi začne kupovať letenky. V cestovaní sme sa striedali, ale reálne som si nemohol dovoliť výlet do Švédska každé dva týždne. Vzťah by zjednodušilo, ak by som jeho pomoc prijal, bol som však tvrdohlavý.

Ste spätne spokojný s tým, ako sa to medzi vami skončilo?

Ale áno. Vidím v tom Murphyho zákon: čo sa muselo stať, to sa stalo. V istom bode už všetko nasvedčovalo tomu, že sa to rozpadne, lebo na jednej strane si môžete hovoriť, že sa ľúbite, ale ako veľmi sa ľúbite, keď neviete vyriešiť takúto dilemu?

Ešte som sa ju snažil potlačiť do kompromisu, že by sme sa napríklad obaja niekam presťahovali. Lebo keby urobil tento krok len jeden z nás, o niečo by prišiel a vytváralo by to v budúcnosti na vzťah tlak. Ale zase ak by sme sa sťahovali obaja, nebol by spokojný ani jeden. Takže sa nedal nájsť ani kompromis.

Novelu Veľká vzdialenosť ste ukončili momentom, keď sa hlavná postava ešte len sťahuje do Švédska. Plánujete pokračovanie, v ktorom by ste opísali zvyšok vašich zážitkov?

Vedel by som napísať aj druhú časť, už ju mám vymyslenú, ale závisí to od mnohých faktorov. Takýto komiks musí byť nejakým spôsobom dotovaný, nezaplatí sa iba z príjmov. Už pri jednotke som sa snažil, aby išlo o uzavretý príbeh. Celá kniha je o tom, či sa vzťah posunie na ďalšiu úroveň, čo sa nakoniec rozrieši. No nechal som tam viacero otvorených motívov a práve v pokračovaní by smerovali k niečomu konkrétnemu.

Medzitým vám už túto jeseň vyjde vo vydavateľstve Absynt nová reportážna kniha s názvom Spúšť, ktorá detailne zachytáva noc, keď sa strieľalo pred Teplárňou. Poznali ste Matúša Horvátha a Juraja Vankuliča osobne?

Nie, ale som si istý, že Matúša som stretol. Pár týždňov pred vraždou som bol v Teplárni a on ma tam obsluhoval.

Celý večer, keď sa stala tá vražda, som myslel najmä na Romana Samotného, lebo s ním spolupracujem. Zdalo sa mi to veľmi nefér aj voči tomu podniku, lebo išlo o malé príjemné sympatické miesto, ktoré na ulici nijakým spôsobom nekričalo, iba poskytovalo kamarátsky priestor. Viem, koľko úsilia Romana stálo, aby fungoval, lebo prevádzkovať nejakú kaviareň, do ktorej navyše ľudia chodia najskôr s obavami, že ich niekto uvidí, nie je vôbec jednoduché.

Zároveň mi to celé bolo ľúto a veľmi som sa v ten večer bál. Na základe manifestu, ktorý vyšiel, všetko nasvedčovalo tomu, že išlo o teroristický útok. Cítil som obavy z toho, že by sa aj tak zamietol pod koberec, akoby sa nestal. Na Slovensku máme príklady exponovaných kriminálnych činov, ktoré sa nerozriešili dostatočne alebo sú nejako dezinterpretované.

Zaskočilo vás, že sa najskôr hovorilo o mileneckej verzii zločinu?

Brutálne ma to nas*alo. V knihe riešim, z akých rôznych zdrojov sa šírila. Nemám pocit, že to bolo myslené vyslovene homofóbne, ani to nechcem zhadzovať konkrétne na políciu. No niekomu na mieste činu sa zdalo nepravdepodobné, že by mohlo ísť o teroristický útok, a tak vyhodnotil situáciu vzhľadom na to, že sa to udialo pred gej podnikom, týmto spôsobom.

Pri vytváraní knihy ste sa rozprávali s vyše päťdesiatimi ľuďmi. Aké bolo pre vás rozoberať 50-krát udalosti tej istej traumatizujúcej noci z rôznych pohľadov?

Záležalo mi veľmi na tom, aby som priniesol hlavne príbehy obetí. Tie sú v dvoch kapitolách, ktorým predchádzal najväčší rešerš. Nechcem, aby sa na Juraja a Matúša zabudlo.

Rozprávať sa s konkrétnymi ľuďmi bolo často náročné. Mnohých poznám ako kamarátov, kamarátky a necítil som sa vždy dobre, keď som sa ich mal pýtať na traumatizujúce okolnosti. Opísali mi hrozné obrazy, ktoré sú aj v knihe.

Nedávno som rukopis znovu čítal od začiatku do konca. Je tam niekoľko momentov, keď sa zakaždým rozplačem. Napríklad príbeh Jurajovej mamy, ktorý knihu uzatvára. Ten ma vždy rozcíti a je mi to ľudsky hrozne ľúto. Potom takisto moment, keď Roman v noci po vražde zatvára podnik. Chcel si tam upratať a všade bolo cítiť zmytú krv.

Ide o ťažkú tému a podobne ťažká bola aj téma bombardovania Nových Zámkov v knihe Uzol. Takisto sú v nej hrozné skúsenosti, traumy, smrť. Ale zároveň ma veľmi baví hrať sa s textom, vymýšľať mu štruktúru, členenie a premýšľať, ako bude na čitateľstvo pôsobiť. Je to zvláštny paradox. Na jednej strane sa venujete niečomu hrozne náročnému, ťažkému, emočne silnému a na druhej strane z toho vystúpite a niečo tvoríte. Po dopísaní knihy Spúšť si však plánujem na čas dať kreatívnu pauzu. Bolo to skutočne veľmi ťaživé.

V sobotu 20. júla sa koná Dúhový Pride Bratislava, už štyri roky ste v jeho organizačnom tíme. Na čom ste si vlani dávali najviac záležať?

Uvedomovali sme si, že pôjde o veľmi dôležitý ročník z hľadiska bezpečnosti, navyše sme prvýkrát boli na Námestí slobody. Okrem toho sa vždy snažíme dramaturgiu vyskladať tak, aby v programe zaznelo všetko podstatné – rôzne prežívania, ale aj rôzne emócie rôznych typov ľudí.

Minulý rok to napokon sčasti vyšlo na párty. Aj spätne sa nám to zdalo vhodné, lebo po všetkých protestoch, ktoré sme organizovali po vražde, a po celej nenávistnej kampani pred parlamentnými voľbami, sa nám zdalo super, že si aspoň jeden deň vieme užívať kvír radosť v republike, v ktorej na to nemáme veľmi dôvod.

Tento rok je to pre nás opäť dôležité, ale vnímali sme dopyt po väčšej naštvanosti. Zastúpená bude v hudobnom programe, máme tam napríklad Fvck_Kvlt a veľmi sme sa snažili aj o Berlin Manson, kapelu, ktorá podľa mňa veľmi dobre vystihuje vzdor, ale oni akurát v ten víkend nemôžu.

Heslo tohto ročníka znie: Aj kvír kultúra je slovenská kultúra. Čo si máme pod kvír kultúrou bližšie predstaviť?

V mojej interpretácii ide buď o kultúru tvorenú kvír ľuďmi, alebo zaoberajúcu sa životom kvír ľudí. Mnohí sú súčasťou národných inštitúcií a robia populárne úspešné diela, ktoré sa nedajú brať iba ako menšinová záležitosť.

Jednoducho tak ako kvír ľudia spoluvytvárajú spoločnosť a majú nejaké práva a povinnosti, rovnako svojou kultúrou prispievajú do slovenskej kultúry. Snahy o cenzúru ma desia, lebo predstavujú ďalší pokus o zneviditeľnenie časti spoločnosti, ktorá je jej bežnou súčasťou. A navyše cenzúra plodí len ďalšiu cenzúru.

Aké sú vaše osobné očakávania od tohtoročného Pride podujatia v Bratislave?

Pride nesie silný ľudskoprávny odkaz, že LGBTI+ osoby tu vždy boli, sú a budú, nech sa v tejto krajine deje čokoľvek. Zároveň je to aj oslava a festival. Ako pri každom festivale, dúfam, že ľudia si ho v prvom rade užijú a zabavia sa v prostredí, ktoré prijíma a rešpektuje rozmanitosť.