Čakanie na chodníku a chemoterapia v kryte. Ako štvorročný Dima prežil útok na nemocnicu

Kyjivskú nemocnicu, ktorú minulý pondelok zasiahla ruská raketa, štvorročný Dima dôverne pozná. S rakovinou sa v nej lieči od augusta 2022.

„Ochmatdyt a jeho onkologické oddelenie sa pre nás stali druhým domovom. Dima vždy pri návrate na izbu hovoril: ‚Ideme domov‘,“ spomína na čas strávený v kyjivskej nemocnici Dimova mama Viktorija Zavoloka, ktorej príbeh ako prvý priniesol spravodajský server Kyiv Independent.

Keď sa ráno ozval prvý poplach, sedeli so synom v miestnosti na treťom poschodí jednej z nových budov nemocnice Ochmatdyt spolu s ďalšími onkologickými pacientmi. V ten deň mal Dima končiť piaty cyklus chemoterapie, kvôli ktorému prišiel desať dní predtým do nemocnice zo Žitomyrskej oblasti, kde žije s rodičmi a dvoma súrodencami.

To, že sa počas čakania na infúziu rozoznie v meste poplach, ako dieťa vyrastajúce vo vojne už zažil mnohokrát. Neďaleký výbuch a zvuk alarmov áut, ktoré parkovali pri nemocnici, však boli nepríjemnou a desivou novinkou.

Niektoré deti sa podľa Viktorije len pár minút predtým prebudili a stále mali oblečené pyžamá. Zdravotnícky personál okamžite vyzval pacientov a ich najbližších, aby sa presunuli na chodbu, ďalej od okien.

No kým sa ich všetkých podarilo odpojiť od infúznych hadičiek, ozvala sa silná explózia.

„Deti plakali a kričali, sestry ich trasúcimi sa rukami odpájali od infúzií. Nesvietilo svetlo, len som videla, že okno v manipulačnej miestnosti je vybité a črepiny vyleteli až na chodbu. Niekto rýchlo zavrel dvere,“ opisuje Dimova mama, ako si pamätá traumatické udalosti z minulého pondelka.

Viktorija v tej chvíli vbehla späť na oddelenie, vzala batoh, dve malé deky, vodu, sladkosti a pár hračiek. Hneď potom sa s vydeseným Dimom vybrali po schodoch do krytu na prízemí.

Spomienky na cestu nemocnicou má zahmlené, pamätá si však intenzívny zápach dymu, hlasný požiarny alarm a veľa ľudí všade okolo. A aj krvavé škvrny na schodisku, ktoré ju vraj dodnes desia.

Keď dorazili na prízemie, rýchlo sa prebrala zo šoku: došlo jej totiž, že ruský útok je len jedno z rizík, ktoré Dimovi hrozí. Roky liečby mu oslabili imunitný systém, a tak ho ohrozoval aj kontakt s viacerými ľuďmi v jednej miestnosti. Po istom čase preto zdravotné sestry vyzvali onkologických pacientov a ich blízkych, aby vyšli pred nemocnicu.

„Dima sa správal pokojne, ale bolo na ňom vidieť, že má strach a nechápe, čo sa deje. Keď nás vyviedli von, aspoň sa nám lepšie dýchalo. Posadili sme deti na zem na deky,“ dopĺňa Viktorija a ukazuje fotografie, ktoré stihla urobiť.

Sama sa triasla od strachu a do očí sa jej tlačili slzy. Pred synom sa ich však snažila skryť – bála sa, že ho ešte viac vydesí.

Čo presne sa v areáli stalo, zistila až o niekoľko minút neskôr v kryte, kam zdravotníci odviedli ohrozených pacientov a kde sa znova začal objavovať signál a pripojenie k internetu. Viktorijin mobil bol plný správ a zmeškaných hovorov.

Na Telegrame prvýkrát uvidela zničenú budovu toxikologického oddelenia, ktorá stála neďaleko nich. Spolu s ostatnými rodičmi si najskôr myslela, že areál zasiahli trosky zostrelenej rakety. Z videí však bolo zrejmé, že išlo o samotnú raketu, nie o jej kusy.

„Všetci sme boli presvedčení, že na nemocnicu, v ktorej sa liečia deti z celej Ukrajiny, nezaútočia,“ opisuje Viktorija.

„Ťažko sa mi na to spomína. Dima si už aj tak prešiel ťažkou cestou. Predstava, že by mi dieťa, ktoré už tak dlho bojuje o život, vzala ruská raketa, je strašná. Cítim strach, úzkosť, ale aj zlosť na Rusko,“ dopĺňa mama troch detí.

Keď sa ubezpečujem, že o tom chce ďalej hovoriť, odpovedá odhodlane: Určite. Ľudia v Európe predsa musia vedieť, čo Rusko robí.

Starostlivosť o onkologických pacientov však nezastavil ani ruský útok. Zdravotníci prišli o niečo neskôr do krytu s liekmi, infúziami a so stojanmi, aby deti mohli pokračovať v liečbe.

Dimov doktor rozhodol, že chlapec dočerpá svoju dávku chemoterapie práve tu a potom môže ísť na nejaký čas domov – aspoň kým sa vymyslí, čo bude ďalej.

Dima v tej chvíli na všetko, čo sa v ten deň stalo, vraj zdanlivo zabudol – šťastie z toho, že môže ísť domov za mladším bratom Vadymom a staršou sestrou Žeňou, prekonalo všetko ostatné.

Mami, veď to nebolí

Dima zažil vo svojich štyroch rokoch viac ako väčšina jeho rovesníkov. Napriek tomu ho blízki opisujú ako veselé a radostné dieťa, ktoré sa rado hrá na schovávačku, miluje autá a dokáže nájsť spoločnú reč s kýmkoľvek, ale najmä so zdravotníckym personálom z onkológie, ktorý si za necelé dva roky pobytu v nemocnici tak obľúbil.

Všetky procedúry podľa Viktorije zvláda statočne, bez plaču a kriku. „Mami, veď to nebolí,“ utvrdzuje ju vraj pravidelne, keď čaká na intravenóznu aplikáciu liekov.

„V Ochmatdyte sú tí najlepší lekári. Som im vďačná za Dimov život, bojovali oň od začiatku naprieč mnohými oddeleniami,“ oceňuje miestnych odborníkov Viktorija.

Prvýkrát sa do nemocnice dostali v septembri roku 2021, keď lekári Dimovi operovali žlčovú cystu. Chlapec sa počas ďalších mesiacov dobre zotavoval, preto ho ďalšia kontrola čakala až v marci nasledujúceho roku.

Túto možnosť mu však zobral začiatok ruskej vojny na Ukrajine – kontrola v hlavnom meste nepripadala do úvahy.

Len trinásť hodín pred veľkou inváziou vo februári 2022 sa navyše narodil ďalší syn Vadym. Viktorija s manželom sa tak sústredili hlavne na to, aby všetkých členov rodiny udržali v bezpečí a aby zaistili to najnutnejšie.

Dimovi sa však v ďalších týždňoch objavili nevysvetliteľné vyrážky, horúčky a ďalšie problémy, ktoré rodičia museli s lekármi konzultovať na diaľku.

„Ísť do Kyjiva sa nedalo, pretože bol ostreľovaný a bojovalo sa tam. Preto som komunikovala s doktormi cez telefón a liečili sme, ako sa dalo, doma,“ spomína Viktorija.

Až o niekoľko mesiacov a mnoho vyšetrení neskôr, keď sa k Dimovým zdravotným problémom pridalo aj zväčšujúce sa brucho, lekári vtedy dvojročnému chlapcovi diagnostikovali rakovinu. Okamžite ho prijali do najväčšej detskej nemocnice v krajine. Viktória prestala dojčiť malého Vadyma a odcestovala s Dimom do Kyjiva.

„Od 17. augusta 2022 až dodnes sa tam liečime na onkologickom oddelení, ktoré sa naozaj stalo naším druhým domovom,“ opisuje Dimova mama.

Za posledných niečo vyše dvoch rokov toho Dima prežil viac ako veľa: hneď po diagnóze začal skúšobnú chemoterapiu, ale jeho stav sa tak zhoršil, že nakoniec musel absolvovať operáciu.

„Povedali mi, že ju nemusí prežiť. Ak ho však nebudú operovať, neprežije určite,“ spomína Viktorija na jeden z najhorších momentov svojho života. „O 19.36 h ho odviezli na sálu, na to nikdy nezabudnem,“ dodáva.

Dima zostal po náročnom zákroku, keď mu lekári zaviedli umelý vývod z brucha, na jednotke intenzívnej starostlivosti a rodina sa o jeho stave pomaly začala dozvedať viac.

Názov Dimovej choroby znie embryonálny rabdomyosarkóm, rakovina vo štvrtom štádiu. O niekoľko týždňov neskôr tak odštartovala ďalšia chemoterapia a Dima strávil s liečbou, izolovaný prakticky od všetkých okrem mamy a na ventilátore, ďalší polrok.

„Keď začal sám dýchať, previezli ho síce na onkologické oddelenie, ale nesmeli sme opustiť izbu až do Nového roka. Nemohla som chodiť ani von, ísť domov za manželom a deťmi, nič,“ opisuje Viktorija zložité obdobie.

Po necelom roku v Ochmatdyte mohli ísť konečne domov. Výsledky vyzerali dobre a Dima nastúpil na udržiavaciu chemoterapiu, ktorá mala trvať až do mája tohto roku.

V marci tohto roku prišiel do Kyjiva kvôli odstráneniu umelého vývodu z brucha – teda zákroku, ktorý mal štvorročnému dieťaťu výrazne uľahčiť život.

Počas operácie však lekári objavili nečakaný nález. Histológia odhalila, že nejde o zväčšenú uzlinu, ako Viktorija dúfala, ale o recidívu.

„Zrútil sa mi svet. Nechápala som, že sa to deje, veď sme mali v máji ukončiť liečbu. Dúfala som, že si konečne budeme môcť vydýchnuť a od všetkého trochu oddýchnuť,“ hovorí smutne.

Pre Dimu sa tak začalo ďalšie kolo chemoterapie, ktoré malo obsahovať šesť blokov. Ten piaty skončil minulý pondelok v kryte pod nemocnicou len pár hodín po tom, čo na ňu Rusko zaútočilo.

Raketa takmer všetko vzala

Kým sa dnes Dima doma neďaleko Žitomyra spamätáva z posledného cyklu liečby, Viktorija, tak ako mnoho rodičov malých pacientov, intenzívne rieši, kde bude môcť podstúpiť ďalší cyklus.

„Bola som v kontakte s lekárom, ostatnými mamičkami z onkologického oddelenia aj s nadáciou Tabletočki, ktorá pomáha onkologickým pacientom. Hneď v utorok mi ponúkli, že je možnosť odísť na liečenie do zahraničia, konkrétne do Nemecka,“ opisuje Viktorija variant, za ktorý bola veľmi vďačná. Do cudziny a ďaleko od rodiny sa jej však kvôli jednému bloku chemoterapie príliš nechcelo.

Koncom týždňa našťastie prišla dobrá správa: Dima môže dokončiť liečbu vo svojej obľúbenej nemocnici v Kyjive, ktorá čiastočne ďalej funguje a pripravuje sa na rekonštrukciu zničených budov.

„Ochmatdyt nám dal nádej, že Dima bude žiť – a Dima žije. Behá, skáče, rastie, vyvíja sa, hrá sa a za to vďačím miestnym doktorom a sestrám. Stálo to toľko úsilia a práce a takmer to všetko vzala ruská raketa, stále tomu nemôžem uveriť,“ hovorí smutne Viktorija.

To, čo Dima a podobne choré deti museli počas liečby zažiť, je podľa nej náročné samo osebe. „Nechápem, prečo naše deti, ktoré deň čo deň bojujú o život, musia zažívať ešte tento strach a boj o prežitie,“ uzatvára Viktorija.

Názov nemocnice Ochmatdyt je skratkou, ktorá vznikla z ukrajinského slovného spojenia „ochrana materstva a detstva“. Ide o najväčšie zdravotnícke zariadenie svojho druhu na Ukrajine, ale je aj jedným z najstarších. Ročne prejde nemocnicou asi 20-tisíc detských pacientov vrátane predčasne narodených detí alebo onkologických pacientov.

Po začiatku veľkej vojny na Ukrajine sa lekári v nemocnici začali starať aj o deti s vojnovými zraneniami.

Pri ruskom pondelkovom údere podľa ukrajinských úradov zahynulo vyše 40 ľudí, takmer dve stovky osôb utrpeli zranenia.

Medzi obeťami sú aj tridsaťročná Svitlana Lukiančuk, ktorá pracovala v nemocnici Ochmatdyt ako lekárka na oddelení nefrológie a ktorá v čase útoku pomáhala evakuovať deti z dialýzy do krytu. Alebo chlapec, ktorý bol v čase útoku na jednotke intenzívnej starostlivosti a po prevoze do inej nemocnice zomrel.