Denník N

Pred Bugárovým pohrebom

Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

To, čo Béla Bugár a jeho kolegovia urobili, by si zaslúžilo aspoň toľko, aby sme nad tým bez predsudkov a spätného mudrovania aspoň niekoľko minút rozmýšľali.

Prišiel som Caesara pochovať, a nie chváliť, hovorí Antonius v Shakespearovej dráme Julius Caesar. To zlo, čo vykonal, ho prežije, dobré skutky však budú pochované s ním.

Shakespeare v súvislosti s jedným tyranom hovorí svoj názor na Dobro a Zlo. Ja sa snažím urobiť to isté v súvislosti s človekom, ktorý síce ešte žije, ale pre väčšinu slovenskej spoločnosti je už politickou mŕtvolou, takisto ako jeho strana Most-Híd.

Obdiv a potom nadávky

Prípad Mosta-Híd ma osobne bolí viac ako bežného občana, pretože v rokoch 2002 – 2003 som práve ja začal písať o tom, že by bolo dobré vytvoriť na Slovensku skutočnú proeurópsku stranu, ktorá bude namiesto etnických rozdielov akcentovať modernizáciu krajiny. Viacerí sa na tomto smiešnom nápade smiali. V roku 2006 vedenie SMK vymenilo predsedu a Béla Bugár, ktorý zostal osamotený – nech už to bolo z akýchkoľvek dôvodov – tento nápad zrealizoval.

Zdôrazňujem, že túto stranu vytvoril on, on jej vdýchol život a bolo to jeho meno, ktoré vábilo známych slovenských a maďarských politikov do Mosta-Híd. Čoskoro sa stal skutočne celoštátne uznávaným politikom, a to až do takej miery, že o niekoľko rokov stačilo na predvolebné bilbordy strany napísať „Lebo Béla“.

Je však typické, že s tým, ako rástlo jeho uznanie na slovenskej strane, bolo počuť stále viac hlasných nadávok na maďarskej strane – najmä od tých, ktorí zostali verní SMK. Čoskoro sa stal Bugár synonymom zrady, voči ktorému boli povolené tie najprimitívnejšie nadávky. Bohužiaľ, aj pod tlakom týchto útokov sa stal čoraz arogantnejším, často urážal aj najlepších priateľov a novinárov.

Neskoršie sa stal červeným súknom aj pre Budapešť. Nazývali ho zasranom, z maďarského hlavného mesta nedostal ani jednu oficiálnu pozvánku, stal sa predmetom spoločenskej averzie.

Najhlbšia kríza v Bugárovom živote

Väčšina Slovákov si o týchto konfliktoch myslela, že Maďari aj tak len hrajú divadlo a v podstatných veciach sa vždy dohodnú (na základe predstavy o Židoch, ktorí vraj vždy držia spolu). Najčerstvejším výplodom mozgov budapeštianskych neprajníkov bolo, že je zasratý potkan. Lenže tento titul nedostal po podpísaní koalície so Smerom, ale hneď po voľbách preto, že on sa do slovenského parlamentu dostal, kým SMK nie.

V tejto atmosfére pracoval až dodnes, ale teraz mu nadáva už aj slovenská časť spoločnosti. Lebo po Maďaroch už zradil aj slovenských demokratov. Zradil každého, kto s ním sympatizoval a veril mu. Môj blízky priateľ Grigorij Mesežnikov práve v týchto novinách písal o svojom sklamaní, čo pravdepodobne prežívali mnohí iní Slováci, ktorí Bugárovi verili.

Lenže je tu niekoľko problémov. Títo ľudia si pravdepodobne najsamprv prezreli zoznam slovenských strán, a keď nenašli vhodnú kandidátku, hlasovali za sympatického človeka a dobrého priateľa Bugára. Lenže Béla nie je ani mojím, ani ich priateľom. On je v prvom rade politik. Dá sa s ním dobre kecať, robiť si žarty, ale keby sa v uplynulých rokoch správal ako priateľ a človek, pravdepodobne by nemohol zostať 25 rokov vo vrcholnej politike. V týchto dňoch pravdepodobne prežíva najhlbšiu krízu vo svojom živote.

To, čo je jeho podstatou

Videl som suverénneho a niekedy až príliš sebavedomého Bugára na mítingoch a videl som ho aj ako zničeného človeka po vyhlásení výsledkov volieb. Pre svoju stranu získal niekoľko slovenských politikov veľkého kalibru, pochodil s nimi celé Slovensko a začal veriť v to, v čo verili aj Slováci, ktorí mu dali svoj hlas: že oni spoločne zachránia Slovensko pred chaosom a do špiku kosti skorumpovanými politikmi Smeru.

A vtedy prišli neznámi ničomníci, mafiáni, fašisti, verbálni žongléri a dostali po 10, 12 percent a on len šesť a pol.

Jeho, ktorý doteraz vydržal pri európskej myšlienke, zabili tí, ktorí nenávidia alebo sa rúhajú Európe a demokracii.

A tak sa stal z očakávaného spasiteľa lotor na pravej strane a to „len“ preto, že sa namiesto vymazania svojej strany pokúsil o nemožné. Sebe a svojej strane sa snažil predĺžiť život o štyri (?) roky. Nesprával sa ako empatický priateľ alebo sentimentálny človek, ale ako prefíkaný profík, politik. A tí, ktorí v ňom videli hrdinu barikád, sú z neho znechutení. Lenže on prejavil len to, čo je jeho podstatou.

To mi nikdy nevysvetlíš

A že sa rozhodol príliš rýchlo? Aj ja si myslím, že to bola chyba. Ale nezabudnite na ten obrovský tlak a sklamanie, ktoré mohol cítiť. A nezabudnite ani na jeho veľký nos, ktorý tak radi zobrazujú karikaturisti, pretože ním cítil niečo také, čo my necítime. Ale či to niečo bude len psím výkalom, alebo niečím iným, ukáže budúcnosť, pretože dnes to ešte nie je jasné.

Sklamaní voliči cítia, že s týmto rozhodnutím bude konzervovať zlo, ktoré chcel aj on predtým zničiť. Samozrejme, že on tvrdí niečo iné. Teraz už niet cesty späť a môžem povedať len to, že uvidíme.

Béla, ja ťa napriek všetkému chápem. Chápem aj Fera, Luciu, Petra a Zsolta, ale vôbec nemôžem akceptovať Eleméra a jeho kumpánov. To mi, Béla, nikdy nevysvetlíš.

Uverili by mu v tejto krajine?

Ale vážny problém príde až teraz. Čím viac článkov a blogov čítam o Bélovi, tým viac sa bojím o nás samých. Totiž cez nadávky na Bugára akoby sme chceli uveriť, presvedčiť samých seba, že za túto situáciu je zodpovedný len on sám. Namiesto toho, aby sme sa pozerali na vlastnú tvár, správame sa ako starovekí židia, ktorí počas sviatku Jom Kippur všetky svoje viny a falošnosti naložili na capa, vyhnali ho do púšte a celá spoločnosť zostala čistá.

V Bugárovi viacerí videli spasiteľa, ktorý namiesto nás očistí krajinu. Ale spýtam sa: môže spasiteľ pomôcť takým ľuďom, ktorí nezačali revať a nevyšli do ulíc, keď holohlaví banditi zabili Daniela Tupého? Keď to neurobili ani vtedy, keď zákerným spôsobom zavraždili prvého Róma, a ani vtedy, keď „ľudia spravodlivosti“ neboli ochotní pomenovať, že sa to stalo z rasistických dôvodov? Dá sa pomôcť tým, ktorí mlčia, keď policajti so psom nútia rómske deti, aby vyfackali iné rómske deti, a pritom sa rehocú? Alebo tým, čo ostali ticho aj vtedy, keď sa prokuratúra z prípadu Hedvigy Malinovej snažila spraviť maďarskú záležitosť?

Môže pomáhať spasiteľ svojej cirkvi, ktorej biskupi nie sú ochotní odsúdiť kňazov, čo podporujú fašistické myšlienky, a boja sa povedať, že Kotleba a jeho nohsledi sú priamym pokračovaním Tisovho klérofašistického režimu? Namiesto toho veria v to, že sa zablúdená ovečka raz očistí. Dá sa pomôcť pedagógom, z ktorých je len pätnásť percent ochotných demonštrovať vo vlastnej veci a ostatní sa trasú doma alebo príjemne debatujú v teplej zborovni a takto dávajú príklad mladej generácii, ako sa treba správať?

Čo môže urobiť spasiteľ so spoločnosťou, v ktorej od roku 1992 vždy vyhrali voľby korupčné strany, hlásajúce národné myšlienky? Môže vysvetliť spasiteľ lídrovi liberálov, že korupcia na Slovensku nie je dôsledkom eurofondov a Slovensko nepotrebuje Rusov, ale Európu? A uverili by mu ľudia, že keď sa z mužstva, kde by bol každý ako Messi, automaticky nestane najlepší tím na svete, tak nie je vôbec isté, že sa ani z 19 „obyčajných“ a slušných ľudí nestane strana, ktorá môže vytvoriť dobrú vládu?

Nezomrie v lavici

Prišiel som pochovať Bugára, a nie ho chváliť. Robím to tak, pretože cítim, že jeho strana sedí v slovenskom parlamente poslednýkrát a ani on nezomrie v poslaneckej lavici.

To, čo však on a jeho kolegovia urobili, by si zaslúžilo aspoň toľko, aby sme nad tým bez predsudkov a spätného mudrovania aspoň niekoľko minút rozmýšľali. Rozmýšľajme nad tým a aspoň teoreticky pripusťme, že nechceli byť súčasťou cirkusu a kľučkovať, ale predtým, než sa rozhodli, vážne premysleli všetky alternatívy.

Zsolt Simon sa nahneval a odišiel zo strany. Verím, že to urobil z úprimného presvedčenia, ale jeho krok naozaj nevylučuje (vylučuje) možnosť, že rozmýšľajú úprimne aj tí, ktorí konali inak.

Komentáre

Teraz najčítanejšie