Šéf breznianskeho divadla: Mali sme dohrať a počkať na zásah

GABRIEL OBERNAUER sedí v kancelárii ochotníckeho Divadelného súboru Jána Chalupku, ktorá zároveň slúži občas na skúšanie. Rozpráva o ochotníckom divadle a zároveň rozmýšľa nad tým, čo sa pred niekoľkými dňami stalo. Nerozumie, prečo župan Marian Kotleba zrušil predstavenie Kováči uprostred neho, a teraz už ani tomu, prečo nedohrali a odišli z javiska. V utorok 22. marca ho odohrajú v Bratislave v A4, okrem predstavenia bude aj beseda.

Kedy ste sa dostali k súboru?

Otec vravel, že keď som mal tri-štyri roky. Bol som aj detský herec.

Pochádzate teda z hereckej ochotníckej rodiny?

Áno, otec, mama aj starý otec hrávali divadlo. Dvaja bratia, Julo a Erik, hrajú tiež a hrali aj ich deti. Náš divadelný súbor je taký klanový rodinný. Daxnerovci, Obernauerovci, Vagadayovci… Hrá niekoľko generácií.

Existuje článok v Pressburger Zeitung, v ktorom sa uvádza, že v Brezne sa hralo Chalupkovo Kocúrkovo s veľkým úspechom už v roku 1830, ale na vašej stránke sa hovorí o roku 1919.

Rok 1919, to je novodobá história, ale v Brezne sa hralo už asi 170 rokov. Prvé zmienky siahajú dokonca až do roku 1667. Súbor neprestal hrať ani počas Slovenského štátu.

Divadelný súbor Jána Chalupku je ochotnícky. Ako by ste definovali ochotníka?

Ochotník je od slova ochota. Človek musí mať rád divadlo, pretože prináša veľmi veľa obety. Čas pri nácviku. Niekedy to trvá dva-tri mesiace. Často je to na úkor rodiny, priateľov, blízkych, osobného voľna.

Za peniaze?

Ochotnícky, zadarmo. Hovoríme, že hráme za viršle (párky) a pivo.

Aké je byť ochotníkom?

Ťažké. Do revolúcie to ešte nebol taký problém. Ľudí uvoľňovali z práce, lebo reprezentovali mesto, existoval zákon. Teraz musí mať ochotník k tomu vzťah. Má zamestnanie, ak má, a musí si brať dovolenku, niektorí študujú, dochádzajú do mesta z okolia a na druhý deň do roboty. Cestovné im hradíme len čiastočne.

Plníte sály?

Niekedy áno, niekedy nie. Ľudia ako keby strácali záujem o kultúru.

Čo je najväčším problémom ochotníka?

Ťažko povedať. Ochotnícke divadlo musia robiť zapálení blázni. Máme to šťastie, že pracujeme s profesionálmi. Matúš Oľha, Roman Polák, Ciller, Scherhaufer, Majera, Ciel. Oni si vážia nás a my ich.

Peniaze sa zháňajú ťažko?

Určite, a niekedy sa cítite taký ponížený ako žobrák, keď chodíte po sponzoroch a pýtate dve percentá alebo nejaké príspevky, aby sme mohli fungovať. Mesto sa k nám správa veľmi dobre.

Videl som, že medzi sponzormi máte aj Kotlebov samosprávny kraj…

Áno, podporuje festival Divadelná Chalupka.

Myslíte si, že po predstavení Kováči, ktoré zrušil uprostred, ho bude podporovať ďalej?

Pochybujem. Prispeje, neprispeje, je to jeho vec. Vlastne nie jeho, ale kraja. Ak sa on cíti byť Bohom a myslí si, že jediný riadi župu, je to jeho vec.

Ako vnímajú ochotníci profesionálnych hercov a, naopak, ako ste vnímaní vy?

Máme veľa priateľov medzi režisérmi. Vnímajú nás ako profesionálov. V Palárikovej Rakovej sú v porote samí odborníci. Soňa Valentová, keď sme prichádzali po hodnotení, sa uklonila. Boli sme vyvalení.

Je ochotníctvo na Slovensku iné ako v zahraničí?

Myslím si, že je. Peter Scherhaufer tvrdí, že ochotníctvo ako celok patrí medzi avantgardu v Európe. Slovenskí ochotníci patria medzi špičku v Európe. Podotýkam, že náš súbor už päťdesiat rokov spolupracuje len s profesionálnymi režisérmi a scénografmi.

Keď hráte v zahraničí, prekladajú vám hry, alebo hráte po slovensky? Rozumejú tomu diváci?

Väčšinou hráme v slovenčine. Hrali sme v Dánsku. Povedali im zhruba, o čom hra je, a určite nerozumeli ani slovo, ale mali sme veľký potlesk. Povedali, že rozumeli všetkému. Ale keď sme išli do Belgicka, časť textov sme sa učili po francúzsky.

Pred niekoľkými dňami sa stalo niečo donedávna nepredstaviteľné. Župan zrušil vaše predstavenie uprostred. Čo sa vlastne stalo?

Od začiatku sa hralo veľmi zle. Všade bolo cítiť napätie. Nedokázali sme prelomiť bariéru k divákovi. Miestami zaznel aj smiech, ale taký zastavený so zakašľaním. Bolo tam mŕtvo. Zrazu som videl, ako sa Betka (Vagadyová) zdvihla a išla do portálu. Napadlo mi – zabudla text? Ale veď nemá text. Je jej zle? Potom sa ku mne naklonila a povedala, že musíme odísť. Betka sa znovu zodvihla, tak si hovorím – tej musí byť veľmi zle, ale povedala, že chcú zatiahnuť oponu. Boli to sekundy. Mal som text prečo, prečo, tak som dodal preto, lebo musíme odísť, a odišli sme.

Ako zareagovali diváci?

Ozval sa potlesk. Asi tretina ľudí tlieskala dosť dlho. Ideme sa klaňať? Veď sa nemáme prečo, hovoril som si. Nastúpili moderátori a povedali, že program pokračuje. Nikto neprišiel za nami, nepovedali nám ani, prečo sme museli skončiť.

Prečo ste vlastne odišli z javiska? Nenapadlo vám postaviť sa voči absurdnej reakcii a dohrať predstavenie?

Boli sme šokovaní. Je ťažké to vysvetliť. Teraz vieme, že sme nemali odísť, ale po vojne je každý generál. Mali sme dohrať a počkať na ich zásah.

Prečo ste vlastne išli hrať na akciu človeka s anamnézou, akú má Kotleba?

Nehrali sme to pre Kotlebu, ale pre učiteľov. Ani sme nevedeli, že tam príde.

Keby ste zajtra dostali ponuku hrať na nejakej akcii župy, prijali by ste to po vašej poslednej skúsenosti?

Asi nie.

Asi?

Keby tam nebol Kotleba, ale zastupiteľstvo, poslanci by chceli, aby sme zahrali pre ľudí… Betka Vagadyová hovorí, že určite nie.

Kotleba uvažuje, že na vás podá trestné oznámenie pre hanobenie rasy, národa a presvedčenia. Ako vám to pripadá?

Smiešne. Buď nechápal text, alebo ako cenzori kedysi hľadal niečo v texte. Hľadal niečo, čo tam nebolo. Asi má veľmi slabé vedomosti o kultúre a umení.

Starý otec a aj rodičia hrali aj za Slovenského štátu. Rozprávali niekedy, že by sa vtedy stalo niečo podobné?

Nie, ale včera mi volala mamina sestra a vravela, že jej to pripomenulo rok 1939 a Divadlo ABC, keď stiahli zo scény Vlastu Buriana, ktorý mal protifašistické náznaky. Osobne som hral v Kunderovej hre za socializmu. Hrali sme ju, aj keď bol na indexe.

Je v niečom iný súbor deň po Kotlebovi a predtým?

Určite. Nakoplo nás to. Určite nerobíme zlú kultúru a nekazíme mládež. Neznechutí nás.

Obávate sa teraz autocenzúry? Napríklad pri výbere diel?

To nie, určite nie.

A straty priazne divákov? V Brezne Kotlebu volilo veľa ľudí.

Nie. Mal nechať diváka urobiť si vlastný názor. Mohol nás ponížiť ešte viac, keby počas klaňačky vystúpil a povedal – toto ste si mohli nechať do pivnice. My sme boli v šoku, ale jeho strach bol väčší. Nevedel, ako to bude pokračovať. Tvrdí, že vulgarizmy sa stupňovali. Ale on to prerušil vtedy, keď to odznelo všetko. To je jeho negramotnosť.

Považujete to za jednu kratučkú nepríjemnú epizódu v 170-ročnej histórii divadelníctva v Brezne, alebo za niečo viac?

Kratučkú? Keď sa na to pozrieme zo širšieho kontextu, tak čo zakáže zajtra, komu zavrie ústa? Budú to Rómovia, Židia, divadelníci? Kto to bude? Na to sa nedá len tak zabudnúť. Pamätám si štyridsať rokov, ako som kolegovi skoro zlomil nohu na javisku, a budem si o to viac pamätať, ako mi nedovolil prinášať ľuďom radosť.