Európa medzi Putinom, Trumpom a J. D. Vanceom

Autor je profesor európskych štúdií na Oxfordskej univerzite a autor knihy Domoviny

V paláci Blenheim v srdci Anglicka sa zišla mimoriadna nová verzia toho, čo sa kedysi nazývalo európsky koncert. Viac ako štyridsať národných lídrov spolu s poprednými predstaviteľmi kľúčových medzinárodných inštitúcií nášho kontinentu sa stretlo, aby spolu jeden deň diskutovali. Ide len o štvrté stretnutie Európskeho politického spoločenstva (EPC), ktoré má na svedomí francúzsky prezident Emmanuel Macron. Stretnutie európskych mocných nedospelo k žiadnym spoločným záverom, ale šlo o dobrú príležitosť zamyslieť sa nad krehkým stavom súčasného európskeho poriadku.

Spor o pozície

Po prvé, šlo o skvelú príležitosť pre nového britského premiéra Keira Starmera, aby ukázal, že Británia je späť ako jeden z hlavných hráčov európskeho koncertu, ako tomu bolo stáročia predtým. Miesto stretnutia sa nazýva Blenheim, pretože pozemok a peniaze na výstavbu tunajšieho paláca boli udelené Johnovi Churchillovi, prvému vojvodovi z Marlborough, ako uznanie za jeho velenie v bitke pri Blenheime v roku 1704. Zatiaľ čo Angličania si ju tradične pripomínajú ako veľké anglické víťazstvo nad Francúzmi, v skutočnosti šlo o bitku, ktorú pri bavorskej dedine Blindheim viedli britské, holandské, nemecké, rakúske a dánske sily na obranu Svätej rímskej ríše pred Francúzmi a Bavormi. Stručne povedané, Británia vystupovala ako európska mocnosť, ktorá sa spojila s jednou skupinou európskych spojencov proti druhej.

Tak ako vtedy aj teraz sa vedie spor o najvyššie pracovné miesta v Európe. Ale zatiaľ čo o otázke, či bude Ursula von der Leyen znovu vymenovaná za predsedníčku Európskej komisie, sa rozhodne pokojným hlasovaním v Európskom parlamente, v Blenheime šlo začiatkom 18. storočia o to, kto by mal byť budúcim španielskym kráľom, čo európski lídri riešili tradičnejším európskym spôsobom – vojnou. Takže sme sa posunuli vojny od španielske dedičstvo po čisto metaforickú „vojnu“ o bruselské dedičstvo.

Čas na reset

V paláci Blenheim môžu britskí hostitelia pozvať svojich kontinentálnych hostí, aby si prezreli skromnú spálňu, kde sa v roku 1874 narodil Winston Churchill, potomok onoho Churchilla z 18. storočia. Churchill z 20. storočia zohral kľúčovú úlohu pri oslobodzovaní Európy a potom sa stal vizionárskym zástancom zjednotenej Európy vybudovanej na zmierení medzi Francúzskom a Nemeckom.

Ideálne miesto a čas na to, aby Starmer pokračoval v „resetovaní“ britského vzťahu s Európskou úniou, do ktorého sa jeho vláda tak energicky pustila. V predbežnom vyhlásení Starmer povedal, že „musíme urobiť viac a ísť ďalej… tak, aby sa budúce generácie s hrdosťou obzerali späť na to, čo náš kontinent spolu dosiahol“.

Je však tvrdým faktom, že Británia odišla z EÚ a brexit sa nedá tak ľahko zvrátiť, aj keby Starmerova vláda prejavila akýkoľvek úmysel tak urobiť, čo však neurobila. Náš súčasný európsky poriadok nemá obdobu v histórii ani nikde inde v dnešnom svete. Väčšina európskych krajín sú demokracie, zoskupené vo viacerých inštitúciách mierovej spolupráce a riešenia konfliktov – väčšina týchto krajín je v EÚ a NATO, takmer všetky sú zastúpené v Rade Európy a všetky v  prežívajúcej Organizácii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe. Ale je tento poriadok stále silnejší, pretože reaguje na nové vonkajšie a vnútorné dianie? Alebo sa začína rozpadávať a rúcať, ako sa to skôr či neskôr stalo všetkým predchádzajúcim európskym usporiadaniam?

Tri problémy

Okrem všeobecných výziev, akými sú zmena klímy, umelá inteligencia či migrácia, čelí náš kontinent trom veľkým geopolitickým problémom: USA pod vedením ich pravdepodobne budúceho prezidenta Donalda Trumpa; Rusku Vladimira Putina, ktoré vedie vojnu s Ukrajinou, a postzápadnému svetu, ktorého existenciu naplno odhalila rusko-ukrajinská vojna. Po pokuse o atentát na Donalda Trumpa a po ohlásení, že za jeho viceprezidenta bude kandidovať J. D. Vance, sa zdá čoraz pravdepodobnejšie, že prezidentské voľby 5. novembra vyhrá Trump, ktorý sa pokúsi prinútiť Ukrajinu, aby uzavrela s Ruskom „mier“, a bude požadovať, aby európski členovia NATO robili pre svoju obranu viac. V májovom rozhovore Vance navrhol, že mierová dohoda pre Ukrajinu by mohla zahŕňať zmrazenie hraníc „niekde blízko toho, kde sú práve teraz“ a zaručenie nezávislosti Kyjiva, „ale aj jeho neutrality“. To by znamenalo porážku Ukrajiny a Putinovo víťazstvo.

Pokiaľ ide o európsku bezpečnosť v širšom zmysle, Vance v nedávnom komentári pre New York Times napísal, že „Spojené štáty poskytovali Európe bezpečnostnú prikrývku príliš dlho.“ Ako píše: „Keď sledujeme atrofiu európskej moci pod americkým protektorátom, je rozumné pýtať sa, či naša podpora uľahčila Európe ignorovanie vlastnej bezpečnosti.“ Je to férová otázka. V skutočnosti je mimoriadne, že viac ako 80 rokov po tom, čo sa americké sily spolu s Britmi a Kanaďanmi vylodili v Normandii, aby oslobodili západnú Európu od nacizmu, sa Európa stále tak silno spolieha na to, čo sa nazýva americký „cumlík“.

Teraz je na nás Európanoch, aby sme Ukrajine umožnili dosiahnuť niečo, čo môže v roku 2025 alebo 2026 nazvať víťazstvom, a aby sme urobili veľa pre svoju obranu. Napriek všetkým oslavám na nedávnom washingtonskom samite NATO o podpore Západu pre Ukrajinu a zvýšených európskych výdavkoch na obranu Európa stále nemá dostatočnú kolektívnu politickú vôľu a dosť vojenských prostriedkov na to, aby dosiahla najmä prvý z týchto dôležitých cieľov sama. Putinovo víťazstvo by nebolo tragédiou len pre Ukrajinu, znamenalo by aj chronickú destabilizáciu európskeho poriadku budovaného od roku 1945 a rozšíreného od roku 1989 do strednej a východnej Európy.

V postzápadnom svete

Zatiaľ čo transatlantický Západ sa vo všeobecnosti zjednotil, aby podporil Ukrajinu a sankcionoval Rusko, medzitým zistil, že Čína, India, Turecko, Brazília i Južná Afrika veselo pokračujú v obchodovaní s týmto neokoloniálnym agresorom. Čínsky prezident Si Ťin-pching a indický premiér Naréndra Módí považujú Putina za váženého spojenca. A tieto mimoeurópske veľmoci a stredne veľké mocnosti majú dnes dostatočnú ekonomickú a vojenskú silu, aby vyvážili dokonca aj snahy zjednoteného Západu. Vojna na Ukrajine teda odhaľuje, že sme vstúpili do postzápadného sveta.

Krajinám na celom svete to umožňuje to, čo Módí nazval „multialignment“: pestovanie viacerých väzieb s rôznymi partnermi pri presadzovaní vlastných záujmov. Dokonca aj v rámci Európy to celkom úspešne robí Srbsko, a čo je ešte šokujúcejšie, aj Maďarsko pod vedením Viktora Orbána, a to aj napriek tomu, že je členom EÚ a NATO. Stačí sa pozrieť na nedávne Orbánove cesty za Putinom, Si Ťin-pchingom a Trumpom, s ktorými prediskutoval kapitulačný „mier“ pre Ukrajinu. A hádajte, kde sa bude konať ďalšie stretnutie EPC, tohto kakofonického európskeho koncertu? V novembri v Budapešti – s Trumpom alebo Vanceom ako čestným hosťom.

Takže tu máme Európu, ktorá sa na jeden deň zhromaždí v pozlátených salónoch paláca Blenheim, rozpoltená vonkajšími výzvami, ktoré vytvárajú evidentnú potrebu koncentrovanejšej, efektívnejšej európskej moci, a aj tými vnútornými, ktoré znamenajú, že to pravdepodobne nedosiahneme.