Referendum zápasí s klzkým svahom

Jednou z najzávažnejších otázok, ktoré referendová debata vyvoláva, je práve jej úroveň, a to nedostatok vecnej debaty založenej na argumentoch a výskume. Nejde len o nedostatok ako taký, v mnohom táto diskusia výskum a rigoróznu argumentáciu priamo potiera. No ak naše morálne (a relevantné právne) tvrdenia majú mať vôbec nejakú váhu a naším cieľom sú pravdivé tvrdenia, musia byť založené na dôkazoch a správnej argumentácii (podobne ako sa o to snažia napríklad prírodné vedy).

Obhajovať zákaz manželstiev párov rovnakého pohlavia a adopcií takýmito pármi apelovaním na emócie, názor väčšiny či názor falošných autorít (ktoré nie sú v danej tematike expertmi) je obzvlášť poburujúce, keďže tieto názory môžu nepriaznivo ovplyvniť životy mnohých ľudí. Stúpenci referenda sa však neštítia tieto metódy využívať, ignorujúc odborný výskum a opierajúc sa o argumentačné chyby.

Ani odporcovia referenda často nekladú tie správne otázky, ktoré by upozornili na problémy v argumentácii, o ktorú sa prívrženci referenda opierajú. Je poľutovaniahodné, že taká závažná debata je namiesto faktov a logiky založená najmä na rétorike. Upierať, aby si niektorí občania mohli založiť rodinu na základe iracionálnych predsudkov, je neprijateľné. „3xÁno“ nie je za deti, ale za presadenie škodlivej ideologickej agendy.

Adopcie

Stúpenci referenda nevysvetlili, prečo by boli adopcie pármi rovnakého pohlavia nežiaduce. Odpoveď na túto otázku musí byť podložená výskumom, ktorý prešiel rigoróznym procesom oponentúry. Je absolútne nedostatočné len tak bez konkrétneho zdôvodnenia vyhlasovať, že adopcie sú nežiaduce. Nielenže nebolo poskytnuté konkrétne zdôvodnenie (ak nerátame hmlisté hrozby, o ktorých píšem nižšie), takýto protiadopčný postoj odporuje psychologickému výskumu.

Všetky významné zdravotné organizácie, ktoré sa na túto tému v USA vyjadrili (a mnoho mimo Spojených štátov), napríklad American Academy of Pediatrics či Child Welfare League of America, potvrdzujú, že medzi deťmi, ktoré vyrastajú v rodinách s heterosexuálnymi pármi a tými, ktoré vyrastajú v rodinách s pármi rovnakého pohlavia nie je žiaden podstatný rozdiel.

American Psychological Association na svojej stránke hovorí: “neexistuje žiaden vedecký dôkaz, podľa ktorého by rodičovská efektívnosť súvisela so sexuálnou orientáciou rodičov: homosexuálne orientovaní rodičia poskytujú svojim deťom rovnako priaznivé a zdravé prostredie ako heterosexuálni rodičia … vývin a psychologické zdravie detí sa neviaže na sexuálnu orientáciu rodičov. Deti homosexuálnych rodičov prekvitajú rovnako ako deti heterosexuálnych rodičov”.

Možno sa priaznivci referenda opierajú o iné zdroje a tie sú v rozpore s výskumom, o ktoré sa opierajú spomenuté organizácie (napríklad Patterson, 2004, Lesbian and gay parents and their children: Summary of research findings, Lesbian and gay parenting: A resource for psychologists.) V tom prípade však musia presne povedať, s akými zdrojmi narábajú, a prečo by sme mali považovať tieto ich zdroje za lepšie či spoľahlivejšie než všeobecne akceptovaný psychologický výskum.

Chybná argumentácia “klzkého svahu”

To ma privádza k druhému bodu. „Argumenty“ z proreferendovej strany sú veľmi nešpecifické. Apelujú na nežiaduce dôsledky, ktoré majú nastať, ak by sa adopcie alebo manželstvá umožnili: spoločnosť sa rozpadne, rodina bude zničená, budeme musieť schváliť aj polygamiu či manželstvá so zvieratami atď. Stúpenci referenda však neposkytli žiadne argumenty, že by spomínané udalosti po schválení týchto úkonov mali naozaj nasledovať. Nepredložili ani žiadne dôkazy, že ak by aj takéto udalosti niekedy nastali, súviseli by práve s povolením manželstiev či adopcií párom rovného pohlavia.

Tieto nepodložené tvrdenia ilustrujú jednu zo základných argumentačných chýb, takzvaného“klzkého svahu”, čo je čisto rétorický nástroj. Pri výučbe základnej logiky sa vyššie uvedené tvrdenia používajú ako príklad argumentačnej chyby klzkého svahu par excellence.

Po prvé, je nepravdivé, že spomínané udalosti sú medzi sebou nevyhnutne prepojené. Inými slovami, nie je pravda, že týmto smerom by sa veci po povolení manželstiev či adopcií museli vyvíjať.

Po druhé, nie je to ani pravdepodobné. Argumenty za manželstvá a adopcie párov rovnakého pohlavia sa fundamentálne líšia od argumentov, ktoré presadzujú polygamiu, manželstvo medzi príbuznými či zväzky so zvieratami. Preto je chybné predpokladať, že argumenty za práva párov rovnakého pohlavia by postačili na presadenie iných typov zväzkov. Navyše, ani na Slovensku či v západnom svete nie je žiadne seriózne hnutie, ktoré iné typy zväzkov pretláča. Ak by aj vzniklo, platia vyššie uvedené body.

Proreferendová strana tiež nepodala žiadne špecifické odôvodnenie na svoje obľúbené (a vágne) katastrofické scenáre, kde sa spoločnosť rozpadáva a na to, ako presne manželstvá párov rovnakého pohlavia a adopcie ohrozujú rodinu, spoločnosť či jednotlivcov.

Pre tých, čo naznačujú, že existuje špecifické prepojenie medzi homosexualitou a pedofíliou. Fakt: niektorí pedofili sú heterosexuáli a niektorí majú homosexuálnu orientáciu. Fabrikovať súvislosti medzi homosexualitou a pedofíliou je nielen odsúdeniahodné, je to aj nebezpečná a škodlivá lož. Zneužívanie detí heterosexuálnymi jedincami neberieme ako reflexiu na heterosexuálov všeobecne. Rovnako nie sú prípady zneužívania ľuďmi s homosexuálnou orientáciou reflexiou na všetkých homosexuálne orientovaných ľudí.

Homosexualita: vrodená či voľba?

Tvrdenie, že homosexualita nie je vrodená, ale ide o voľbu, tiež nemôže byť využívané proti manželstvám či adopciám. Ak by aj homosexualita nebola vrodená (aj keď výskum naznačuje, že je) neznamená to, že by záujmy ľudí s homosexuálnou orientáciou nemali byť rešpektované a chránené. Ani to, čo je morálne, a ani to, čo by malo byť chránené právne nekorešponduje s tým, čo je vrodené.

Je veľa bežných aktivít, ako sú napríklad šoférovanie alebo čítanie, ktoré nie sú vrodené, ale pritom ich nepovažujeme za nemorálne alebo za niečo, čo si nezasluhuje právnu ochranu. A naopak, ľudia majú isté vrodené tendencie, napríklad sklony k násilnému správaniu, ktoré morálka a ani zákon nerešpektujú.

Otázky o tom, čo je morálne a čo by malo byť legálne umožnené, nie sú otázkami o tom, čo je vrodené. Ak aj homosexualita voľbou je, samo o sebe to nič nehovorí o morálnom a právnom postavení záujmov ľudí s homosexuálnou orientáciou. Nech už štát akýmkoľvek spôsobom zváži, ktoré záujmy má chrániť, nemôže to závisieť od toho, či majú tieto záujmy vrodený pôvod.

Falošná autorita

Je nevhodné používať názor známych ľudí na presviedčanie iných, ak tieto osoby nie sú v danej oblasti expertami (napríklad ľudské práva, etika, sociológia alebo psychológia). Apelovanie na falošnú autoritu pritom nájdeme aj v kampaňovom slogane Aliancie za rodinu: “Deti v tom majú jasno”.

Silne pochybujem, že Aliancia má k dispozícii odborný výskum o tom, čo si deti myslia o manželstvách párov rovnakého pohlavia či o ich možnosti adopcií. Deti zároveň nie sú tou správnou demografickou skupinou, ktorá má legitímnu autoritu zodpovedať otázky týkajúce sa práva (rovnako ako nerozhodujú o tom, koľko sladkostí zjedia, o vedeckých otázkach alebo o daňovom systéme).

Samozrejme, deti majú autoritu v iných veciach. V tom, či sa cítia bezpečne, či dostávajú dostatočnú pozornosť atď. Možno práve na to sa Aliancia odvoláva. Ako však uvádzam vyššie, výskum potvrdzuje, že žiadne relevantné rozdiely medzi deťmi na základe kritéria sexuálnej orientácie rodičov neexistujú. Toto teda Aliancia na mysli mať nemôže. Spomínaný slogan je čisto manipulačnou rétorikou.

Väčšinové názory

Nemôžeme tiež obhajovať zákaz určitej činnosti apelovaním na názory alebo prax väčšiny (teda tým, že väčšina je proti manželstvám či adopciám, alebo tým, že väčšina ľudí má heterosexuálnu orientáciu). V histórii máme veľa príkladov, keď sa normy a prax väčšiny ukázali úplne scestné (otroctvo, postavenie žien v minulosti a iné). To, čo je morálne, nie je určené väčšinou.

Samozrejme, môže sa stať, že to, s čím väčšina súhlasí, je zároveň aj morálne. Samo o sebe však názory či prax väčšiny nemôžu slúžiť na obhajobu morálnych tvrdení a relevantnej legislatívy. Štát by, samozrejme, nemal chrániť všetky minoritné záujmy, napríklad tých, čo pijú za volantom, a presadzovať takúto činnosť v zákone, keďže vieme, že takéto konanie má často katastrofické dôsledky. Pri manželstvách párov rovnakého pohlavia a adopcií takýmito pármi, však nikto nezdôvodnil, prečo a ako by takáto prax spôsobila spoločnosti či jednotlivcom ujmu.

Vo všeobecnosti by štát mal chrániť záujmy, ktoré sú principiálne podobné. Záujmy ľudí s homosexuálnou orientáciu sú principiálne podobné záujmom heterosexuálnych párov. A to je dôležitejšie ako to, či väčšina ľudí tieto záujmy zdieľa alebo podporuje.

Morálka a legalita

Referendová debata si zároveň pletie morálne a legálne otázky. Mnohí stúpenci referenda vychádzajú z názoru, že manželstvo párov rovnakého pohlavia je nemorálne. Ak by to tak naozaj bolo (aj keď nevidím dôvod prečo), ani to nie je dostačujúci dôvod, aby sa tieto zväzky nepovolili. Aj neveru zväčša považujeme za nemorálnu, bolo by však nevhodné, aby bola zakázaná na právnej úrovni, a to na základe faktorov, ktoré nemajú s morálnym statusom takejto činnosti nič spoločné. Podobne nedáva zmysel zakazovať manželstvá rovnakého pohlavia len preto, že ich niektorí považujú za nemorálne.

Tento katalóg chybných úsudkov nie je ani zďaleka kompletný. Často počujeme, že pre mnohých sú spomínané manželstvá či adopcie „divné“, ba až „nechutné“. Podobne sa kedysi ľudia vyjadrovali o vzťahoch medzi bielymi ľuďmi a inými rasami. Našťastie, dnes už takéto iracionálne predsudky založené na tom, ako to niekto „cíti“, netolerujeme aspoň na úrovni práva. Rovnako by sme nemali na základe predsudkov o sexuálnej orientácii komukoľvek upierať možnosť založiť si rodinu.

Ak má štát brániť vzniku určitých typov rodiny a odoprieť tak niektorým občanom právo na rodinu, musí mať na to dostatočné zdôvodnenie, a nie vychádzať z názorov, ktorým chýba vecný základ. Je smutné, že tí, čo propagujú svoje pomýlené závery, tak môžu konať bez toho, aby vôbec vstúpili do vecnej debaty. Povrchnosť referendovej diskusie dáva kopec priestoru manipuláciám a šíreniu neopodstatnenej paniky.

Autorka učí filozofiu na Florida State University