Žiaci nemajú vžité demokratické hodnoty, lebo školy sú malé autokracie, hovorí politológ Hardoš a vyberá päť kníh

Každá demokracia musí byť liberálna, pretože to, čo demokraciu robí liberálnou, ju robí aj demokratickou. Niečo ako „neliberálna“ alebo „suverenistická“ demokracia sa podľa politológa z Fakulty sociálnych a ekonomických vied UK Pavla Hardoša budovať nedá.

A tí, ktorí to robia, sa len snažia poistiť si vlastnú moc. Mnoho voličov to prijme, pretože zo slova liberálna sa stal strašiak. Ani na školách sa žiaci veľa praktického do demokratického života nedozvedia, hovorí politológ Hardoš a vyberá päť kníh, ktoré nám pomôžu pochopiť, čo je to liberálna demokracia.

Sme mladou demokraciou. Rozumieme tomu pojmu? Naučili sme sa už, čo je to demokracia?

V 90. rokoch sa veľmi rozoberalo, ako dlho bude trvať zmena režimu. Zavedenie právnych a ústavných zmien mala byť otázka šiestich týždňov, vytvorenie politického rámca a strán malo trvať šesť mesiacov, ale zmena v myslení mala trvať jednu generáciu.

Na Slovensku sme si už na demokraciu istým spôsobom zvykli, ale ak otázka znie, či rozumieme, čo je to demokracia, tak tam máme podľa mňa ešte obrovské medzery. Je to aj otázka toho, ako je nastavené občianske vzdelávanie. Keď niekto popiera evolúciu alebo tvar Zeme, tak si náležite ťukáme na čelo, lebo tieto fakty by sme mali mať v našej základnej vzdelanostnej výbave. Ale čo sa týka chápania základných politických procesov, mám pocit, ako keby absentovalo základné porozumenie, čo demokracia je a čo od nej môžeme očakávať.

Z osobnej skúsenosti môžem povedať, že som sa na občianskej náuke nenaučila vôbec nič praktické, čo pre mňa znamená byť občiankou tejto krajiny. Ale môže to byť tým, že to bolo v dobe, keď ešte možno ani učitelia nevedeli, čo je demokracia v praxi.

To môže byť spôsobené tým, ako sú nastavené osnovy. Deti sa majú naučiť, že ústava má deväť hláv, ale nemajú vžité, čo tie hlavy pre ne znamenajú ako občanov, čo znamená sami si spravovať veci verejné, že nami volení zástupcovia rozhodujú v našom mene. Problém je, že sme vzdelávaní v autoritárskych inštitúciách, kde učiteľ je nad žiakmi a riaditeľ nad učiteľmi. Škola je taká malá autokracia. A ako sa niekto môže v autokracii naučiť, ako funguje demokracia? Asi nie veľmi dobre. Žiaci potom nemajú demokratické hodnoty vžité.

Môže dospelých trochu miasť aj to, že veľa autokratických krajín sa vyhlasuje za demokracie? Tvrdí to o sebe Ruská federácia, Severná Kórea má v názve, že je ľudovodemokratická.

Demokracia je natoľko ideologicky úspešný projekt, že sa skoro nikto neodváži o sebe hovoriť, že nie je demokrat. Prívlastky, ktoré si takéto „demokracie“ dávajú, sú často zaujímavé, napríklad zo socializmu je klasickou nálepkou „ľudová demokracia“.

Niektoré krajiny sa označujú za „suverenistické“ alebo „neliberálne“ demokracie, čím sa vyhraňujú voči tomu, čo demokracia skutočne znamená, a tvrdia, že to „robia lepšie, autentickejšie, vlastnejšie pre ich kultúru“. Nemyslím si však, že to je výrazný faktor, ktorý by ovplyvnil to, ako ľudia vnímajú demokraciu.

Čo je to demokracia?

Čisto etymologicky je demokracia vládou ľudí. Občania sami sebe vládnu cez volených zástupcov, pričom vo voľbách sa rozhodne, kto tvorí väčšinu, ktorá bude rozhodovať o veciach štátu. Vláda väčšiny volenej vo voľbách nevyhnutne implikuje, že občania si vo svojom rozhodovaní musia byť rovní, ich hlas musí mať rovnakú váhu, a zároveň, aby boli voľby férové a slobodné, občanom pri rozhodovaní prináležia isté práva, ako napríklad sloboda zhromažďovania, sloboda slova, slobodný prístup k informáciám a podobne, aby sa mohli rozhodnúť na základe slobodnej diskusie a neboli nijako obmedzovaní.

Vláda väčšiny je zároveň podmienená rešpektovaním menšín a rešpektovaním práv jednotlivca, ktorý má v budúcnosti právo rozhodnúť sa inak. Vládnuca väčšina musí pripustiť, že raz môže byť menšinou, a preto musí rešpektovať procedúry a pravidlá demokracie. To, že väčšina bola zvolená, jej nedáva právo siahať na slobody a práva menšiny, pretože by tým podkopala celý princíp demokracie.

Prečo je v demokracii dôležité, aby ľudia participovali v politickom živote aspoň voľbami, keď už nie inak? V nedemokratických krajinách sa verejnosť nesnaží politicky angažovať, pretože vedia, že nič nezmenia. Prečo by si občania demokratickej krajiny mali byť vedomí svojich občianskych práv a povinností?

Táto otázka má dve roviny. Najprv by som povedal, že to, že ľudia v autokraciách sú naučení na bezmocnosť, nie je ich chyba. Nie je ich vina, že žijú v autokracii. Je nad nimi režim, ktorý sa im ešte nepodarilo premôcť a ktorý si udržiava lojalitu, lebo čiastočne napĺňa záujmy aspoň časti populácie. Nemôžeme viniť občanov Ruska alebo Číny z toho, že žijú v autokracii, keď naozaj nemajú žiadne páky, lebo tá brutálna moc im znemožňuje organizovať sa a doviesť revolučnú snahu o zmenu režimu do víťazného konca.

Druhá rovina otázky je, či sú ľudia u nás naučení vnímať dôležitosť politickej participácie. Je naozaj veľmi dôležité, aby sa ľudia zúčastňovali vecí verejných, a nemalo by to byť len o tom, že raz za štyri roky prídu k urnám, kde to niekomu hodia. Občianstvo so sebou prináša celú škálu možností od spisovania petícií cez verejnú diskusiu, vysielanie odkazov voleným zástupcom, organizovanie sa so spoločným cieľom, združovanie sa na miestnej úrovni alebo online, písanie listov, blogov, článkov, vstupovanie do legislatívneho procesu, lobovanie až po chodenie na demonštrácie alebo na politické diskusie či dokonca len čítanie novín.

Politickú participáciu nemožno redukovať len na voľby, hoci, samozrejme, voľby sú najdôležitejším momentom, keď je všetko možné a otvorené, je to moment neurčitosti, keď sa ukáže, kde stojíme, koľko nás je, koľko je ich a ako sa veci majú.

Potom s výsledkom musíme žiť a snažiť sa ľudí presvedčiť, aby sa pridali na našu stranu. Zisťovať, kto má aké záujmy, na aké kompromisy vieme pristúpiť na dosiahnutie moci a kde ležia medzi nami deliace línie vzájomných sporov. Vo voľbách potom tento politický konflikt vyjadríme, ale zároveň ho odzbrojíme, vďaka čomu nás voľby neustále odďaľujú od niečoho, čo by potenciálne mohla byť občianska vojna. Silu bakúľ a zbraní nahrádzame silou volebných hlasov, kde si ukážeme, koho je viac, koho je menej a kto má v tomto momente právo rozhodovať o našej spoločnosti.

Toto je jeden z nedocenených aspektov demokracie, ale zároveň aspekt, ktorý si veľmi dobre uvedomujú ľudia, ktorí nežijú v demokracii: možnosť rozhodovať o svojom osude tam, kde elitu dokážete vymeniť bez výstrelov a bez násilia a kde o výmene politikov pri moci rozhodujete relatívne bezbolestne.

Nie je to príliš náročné? Lebo na to, aby ste sa mohli rozhodnúť, musíte mať prehľad. 

To, čo človek musí poznať, sa trochu preceňuje. V demokraciách existuje viacero mechanizmov, cez ktoré môže človek rýchlo pochopiť, kto bude zastupovať jeho záujmy lepšie. Politické strany ponúkajú voličom ideológie ako zväzok viacerých záujmov a postojov, ktorý je veľmi zjednodušený. Politický marketing býva práve pre toto zjednodušovanie často degradovaný, ale treba povedať, že práve zjednodušovaním dáva zákazníkovi – hoci by sme voličov nemali vnímať len ako zákazníkov – istý jednoduchý návod na to, za čím si táto strana alebo politik stojí.

Voľby sú súbojom týchto zjednodušení a skratiek, čo môže byť vnímané ako neblahé, ale viditeľne to funguje. Človek nemusí byť nevyhnutne ponorený do detailov, kto čo urobil a prečo niečo povedal. Niekedy stačí len zbežný prehľad.

Chcel by som sa vystríhať predstavy, že občania, ktorí dávajú lepší pozor, sú lepší občania ako tí, ktorí politiku sledujú povrchne, lebo majú iné problémy, žijú vlastným životom a nestíhajú. Je iné, keď niekomu jeho povolanie umožňuje venovať intelektuálnu snahu politike a keď je niekto po ôsmich alebo desiatich hodinách intenzívnej práce skutočne vyčerpaný a nemá mentálnu energiu sledovať to podrobne.

Nie je pravda, že musíme byť detailne informovaní a rovnako angažovaní, aby sme sa mohli rozhodnúť. Niekedy mám dokonca pocit, že detailné ponorenie sa do niekedy až malicherností a prekáračiek býva na škodu pochopenia, o čo v politike skutočne ide: reprezentovanie protichodných záujmov.

Vybrali ste knihu Teória demokracie (Martinus) od talianskeho politológa Giovanniho Sartoriho. Dozvie sa v nej čitateľ, čo presne je demokracia a ako funguje?

Vyšla v 80. rokoch, takže je možno v niečom trochu zastaraná, ale aj napriek tomu veľmi pekne pomenúva niektoré z problémov, s ktorými sa stretávame dodnes. Vysvetľuje, čo je demokracia a že to, čo demokracia je, je neoddeliteľné od toho, čím má byť.

Vysvetlím: každá skutočná demokracia je v niektorých hodnotách nedokonalá, lebo ich nedokáže dosiahnuť. Má však na zreteli ideál, ako by vyzerať mala, a snaží sa k nemu čo najviac priblížiť. Vďaka tomuto ideálu sme schopní povedať, či niečo je alebo nie je demokratické a či niečo je viac demokratické a niečo menej. Preto je v demokracii vždy kus ašpirácie. Kus niečoho, čo možno nie je dosiahnuteľné, ale snažíme sa k tomu priblížiť tým, ako demokraciu žijeme a tvoríme.

Sartori zdôrazňuje, že pre chápanie demokracie nesmieme byť ani cynickými realistami moci ani idealistami snívajúcimi o dokonalej revolúcii, ale vnímať v demokracii súhru politických faktov a ideálov.

Čo ponúka kniha O demokracii (Martinus, Artforum) od Roberta Dahla?

Dahlova kniha je už takisto klasika a samotný Dahl je veľký klasik politológie, rovnako ako Sartori. O demokraciách písal vyše 50 rokov a za ten čas vyprodukoval veľké množstvo kníh. O demokracii je jedna z jeho posledných, vyšla v roku 1998 a je zhutnením jeho uvažovania o demokracii. Pre začiatočníkov je možno prístupnejšia než Sartoriho kniha.

Vysvetľuje dôležitosť procesov a inštitúcií, ktoré sú nevyhnutné pre napĺňanie demokratického ideálu, a za kritériá demokratického procesu považuje efektívnu účasť, rovnosť hlasovania, osvietené chápanie, kontrolu agendy politikov a inklúziu všetkých občanov.

Podľa Dahla demokracia nespočíva len v tom, že si ľudia volia zástupcov, ale že občania môžu vytvárať a vstupovať do združení, klubov, cirkví, odborov a iných mimovládnych organizácii, pričom cez tieto záujmové skupiny môžu tlačiť na vládu.

Demokracia teda nemá len jedno mocenské centrum – zvolenú vládu, ale má viacero mocenských centier, ktoré súťažia o vplyv na vládu a sprostredkúvajú občanom podiel na moci. Takto ponímanú reálne jestvujúcu demokraciu nazýval polyarchia.

Do toho však vstupuje ekonomická nerovnosť v tom zmysle, že ľudia sa síce môžu združovať a tlačiť na vládu, ale vláda najviac reaguje na tlak tých, ktorí majú ekonomický vplyv. Tých, ktorí jej môžu dať dary či prispieť na kampaň. Nemusia si ich hneď kúpiť, nemusí ísť o priamočiaru korupciu, ale môžu napríklad dominovať verejnému priestoru, zatiaľ čo hlasy chudobných tam nezaznejú.

Ako poznamenal americký politológ E. E. Schattschneider, „chybou pluralistického neba je, že nebeský chór spieva so silným prízvukom vyššej triedy“. Dahl to chcel regulovať napríklad obmedzením príspevkov na kampaň alebo tým, že štát úspešným stranám vypláca príspevky za úspech vo voľbách, aby nemuseli byť v područí niekoho, kto peniaze má.

Už ste začali hovoriť aj o tom, čo demokraciu znetvoruje. O tom je vlastne ďalšia kniha, ktorú ste vybrali: Znetvořená demokracie (Artforum, Martinus) od Nadie Urbinati. Urbinati sa vo svojej knihe intenzívne venuje aj slobode médií a vplyvu vlády na ne. Je Slovensko z tohto pohľadu znetvorenou demokraciou? Je vôbec ešte demokratickou krajinou?

Urbinati opisuje tri momenty, ktoré môžu demokraciu znetvoriť. Nejde teda ešte o nedemokratické režimy, ale o momenty, ktoré nenaplnia ideál demokracie, ale zmenia ju na niečo monštruózne. Nesloboda médií teda nevyhnutne neznamená, že už hovoríme o nedemokratickom režime, ale ovládnutie mediálnej sféry je rozhodne predpokladom úspešnej autokratizácie demokracie.

Mediálna koncentrácia moci a kontrola verejnej mienky podľa Urbinati vedie k „plebiscitárnemu“ znetvoreniu demokraciu, čo znamená, že z občanov sa stávajú neplnohodnotní účastníci verejného diškurzu a stáva sa z nich len obecenstvo, ktoré raz za štyri roky príde k urnám a potvrdí, že áno, týmto vládcom dávame hlas. Ako keby voľby boli len referendom, limitujú sa na súhlas alebo nesúhlas, čím z politiky robia len nejakú reality šou, ktorej obecenstvom sú občania.

Čo sú ďalšie dve znetvorenia verejnej mienky podľa Urbinati?

Druhým znetvorením je populizmus, ktorý u nás často chápeme nesprávne. Populizmus totiž nie je sľubovanie údajne nesplniteľných, ale ľúbivých vecí. Je to rámcovanie politickej súťaže ako boja dobrého, čestného, múdreho, poctivého ľudu a zlých skorumpovaných elít, do ktorého vstúpi populista a povie, že stelesňuje tých slušných a dobrých občanov a bude za nich bojovať proti elitám, mafii, oligarchom, liberálom, Bruselu či hocikomu, kto podľa neho škodí dobrým občanom. Súťaž sa limituje na boj dobra a zla.

Pri tejto deformácii dochádza k obmedzeniu alebo obchádzaniu nevyhnutných demokratických procesov a inštitúcií, ktoré populistovi zavadzajú vo výkone moci, alebo politických strán, ktoré populista využíva len ako schránku, vlastnú firmu alebo projekt, ktorý mu slúži na mediálne pokrytie. Napriek tomu, že populizmus má demokratické ašpirácie, keďže by malo ísť o vládu ľudu, dokonca stelesnenie vôle ľudu, je tam príliš silný moment vodcu, ktorý ľudí vedie do boja proti tým „zlým“.

Fascinujúce je to tretie, epistemické znetvorenie, lebo ide z druhého konca a často postihuje ľudí, ktorí bojujú proti plebiscitárnemu alebo populistickému znetvoreniu. Toto znetvorenie vidí demokratický proces ako niečo, čo musí dosiahnuť správny, pravdivý výsledok. Je to mýtus vlády odborníkov. Hovorí o tom, že nesmieme nechať rozhodovať ideológie, ale odborníkov. Lenže už zadefinovanie problému, ktorý budeme riešiť, je politický akt, ktorý v sebe nesie súťaž záujmov. Odborník môže vopred politicky zadefinovaný problém odborne vyriešiť, môže ponúknuť viacero riešení, ale rozhodnutie o prijatí konkrétneho riešenia so všetkými jeho prínosmi aj mínusmi musí byť politické.

Predstava, že odborníci prídu a urobia jediné správne rozhodnutie, je naivná, pretože politické problémy nikdy nie sú redukovateľné na odborné otázky. Otázky delenia ziskov a nákladov spolužitia, čiže kto dostane kedy, koľko a čoho, nemajú „správne“ odpovede. Táto deformácia zároveň ukazuje principiálnu nedôveru voči ľuďom, že sú hlúpi, tak za nich rozhodneme my, lebo ľudia by sa rozhodli „nesprávne“. Lenže akt slobody v sebe nesie aj možnosť urobiť chybu.

Čo je liberálna demokracia? Ako došlo k spojeniu liberalizmu a demokracie? Dozvie sa to čitateľ v knihe Liberalism and Democracy od Norberta Bobbia?

Bobbio je známy tým, že presvedčivo zadefinoval pojmy ľavica a pravica. V druhej polovici 20. storočia sme totiž mylne rozdeľovali ľavicu a pravicu len z ekonomického pohľadu, lenže v skutočnosti ich rozdeľuje postoj k rovnosti ako hodnote, rovnosti ľudí v štáte, pričom napravo nájdeme konzervatívcov, ktorí hovoria o rovnosti pred zákonom, ale veria, že ľudia sú si principiálne nerovní a že existuje prirodzená elita, ktorá je v niečom lepšia, a ostatní by ju mali poslúchať a vzhliadať k nej. Takáto hierarchia môže mať ekonomický rozmer, kde oslavujeme miliardárov, podnikateľov a ich „prínos“ pre spoločnosť, ale aj kultúrny, etnický, náboženský či rodový.

Je veľa spôsobov, ako sa zadefinovať ako ten „lepší“. Nesmierne dôležité je tu však dodať, že každý účastník demokracie nevyhnutne akceptuje rešpektovanie rovnosti a slobody občana, či už sú to socialisti, liberáli, alebo konzervatívci, pretože všetci – ak sú demokrati – musia minimálne rešpektovať rovnosť pred zákonom a rovnosť v základných právach a slobodách pre každého občana.

Bobbiova kniha hutne prevedie čitateľa politickým myslením a dejinami 19. storočia, keď liberalizmus a demokracia našli spoločnú reč. V každej ústave ktoréhokoľvek demokratického štátu v súčasnosti nájdete deľbu moci, ľudské práva a slobody a vládu zákona, čo sú tri obrovské víťazstvá liberalizmu ako ideológie z 19. storočia. Vďaka tomuto dnes hovoríme, že demokracia je liberálna.

Ale liberalizmus bol spočiatku voči demokracii skeptický, lebo sa obával, že dôjde k tyranii väčšiny. Že sa zídu všetci chudobní, zvolia si spomedzi seba zástupcu, ktorý im rozdá majetok bohatých, čím by bolo ohrozené právo na majetok. Spoločnú reč našli cez rovnosť, pretože liberalizmus chce zväčšiť škálu slobody na maximum a zveľadiť ju rovnako pre každého jednotlivca: sloboda a rovnosť sú pre liberalizmus dve strany tej istej mince.

Demokracia je tiež postavená na rovnosti: každý občan má práve jeden hlas a všetky sú si rovné, každý môže voliť a byť volený. Liberáli pochopili, že najlepší spôsob, ako garantovať rovnosť a práva jednotlivca, je dať ľuďom moc strážiť si ich cez hlasovanie v pravidelných voľbách. Ak ich totiž niekto bude chcieť o ich práva obrať, v ďalších voľbách toho vládcu vymenia. Lepšiu garanciu proti svojvôli moci zatiaľ nikto nevymyslel.

Existuje niečo ako neliberálna demokracia, ako hovorí maďarský premiér Viktor Orbán?

V momente, keď sa niekto snaží odbúrať prvky liberalizmu z demokracie, teda občianske práva a slobody, slobodu médií, združovania sa, slobodu slova, tak sa pokúša o autokratizáciu. Stručná odpoveď teda znie nie. Nie je možné budovať neliberálnu demokraciu, pretože to, čo robí demokraciu liberálnou, ju zároveň robí demokratickou.

Tým sa totiž odstraňujú poistky, ktoré majú zabezpečiť fungovanie demokratických procesov. Ľudia to pritom robia práve preto, aby si poistili svoju moc. Nie z veľkohubých ideálov, nenapĺňajú presvedčenie o jedinečnosti kultúry maďarského alebo slovenského národa. Je to len poistenie vlastného mocenského mechanizmu.

Niektorí to však môžu robiť aj nedopatrením, z nevedomosti, nechápajúc základné princípy demokracie – nie každé oslabenie demokracie v dejinách bolo vždy „plánom“. Ale vždy sa potom našiel niekto, kto ich chyby zužitkoval.

Tým sa dostávame k poslednej knihe, ktorú ste vybrali: The Far Right Today od Casa Muddeho.

Vybral som ju, lebo na pochopenie liberálnej demokracie je nutné chápať, kto sú jej nepriatelia, z akých pozícií vychádzajú a akú hrozbu pre liberálnu demokraciu predstavujú. Táto kniha je prehľad krajnej pravice z roku 2019 v Európe, ale zameriava sa na krajnú pravicu aj ako svetový fenomén, lebo tam môžeme zaradiť Módího BJP (India), Netanjahuov Likud (Izrael) alebo súčasnú americkú Republikánsku stranu pod vedením Donalda Trumpa.

Krajná pravica je hrozbou pre liberálnu demokraciu, lebo presadzuje podkopanie rovnosti všetkých občanov. Krajná pravica nielenže neverí v rovnosť, ale vždy podľa nej existuje niekto, kto si nezaslúži plné výsady občianstva, či už pre náboženstvo, etnickú príslušnosť, farbu pleti, rodovú nonkonformitu, pohlavie, či sexuálnej orientáciu.

Krajnú pravicu definuje nativizmus a autoritárstvo. Nativizmus je kombinácia nacionalizmu a xenofóbie, pre krajnú pravicu je totiž často najdôležitejšia čistota národa a vylúčenie cudzorodých prvkov, ktoré sú väčšinou definované na etnickej, rasovej a náboženskej báze.

V súčasnosti vidíme posun krajnej pravice od etnickej a rasovej nenávisti k nenávisti na základe kultúrnej príslušnosti. Ide o civilizacionizmus, teda že každý, kto nepatrí ku kresťanskej civilizácii, je podozrivý a treba ho vyvrhnúť zo spoločenstva.

Element autoritárstva hovorí, že krajná pravica je ochotná obmedziť práva menšín, pretože tie sú pre ňu prekážkou v tom, aby ukázali, že niektorí ľudia sú viac.

Aký je rozdiel medzi extrémistickou a radikálnou krajnou pravicou?

Krajná pravica nie sú len náckovia. Krajná pravica nosí saká, môže ňou byť ktokoľvek, kto je nespokojný s rovnosťou ako základom liberálnej demokracie.

Extrémistická krajná pravica ide otvorene proti ústavnému zriadeniu a chce demokraciu nahradiť vládou jedného vodcu. Radikálna pravica uznáva demokratické princípy minimálne v tom, že uznáva voľby a že majú vládnuť ľudia, len väčšinou by z tohto spoločenstva radi niekoho vylúčili.

V Európe chce krajná pravica často vylúčiť moslimov, ale najmä vo východnej Európe sú za cudzorodé prvky považované aj feministky, LGBTQ+ ľudia a dokonca aj liberáli, ktorí údajne ohrozujú národnú kultúru. Videli sme to v Orbánovom Maďarsku aj v Poľsku za vlády PiS (Právo a spravodlivosť), keď boli niektorým mimovládnym organizáciám spochybňované práva združovať sa a organizovať sa, sloboda médií bola potláčaná a zákonom revidovaná, isté skupiny obyvateľstva boli vyhlásené za nepriateľov, ktorým sú práva zákonom upierané.

V súčasnosti je zaujímavé sledovať nové fenomény v západnej Európe, napríklad femonacionalizmus alebo homonacionalizmus, kde krajná pravica akceptuje niektoré výdobytky feministických revolúcií alebo dokonca registrované partnerstvá dúhových párov a berú ich ako niečo, čo môžu využiť na boj proti moslimom, a tvrdia, že „my chránime našich gejov, naše ženy pred moslimami, ktorí by si ich chceli podrobiť a uvrhnúť do stredoveku“. Ženy sú v takýchto stranách akceptované, ak si plnia svoju prvoradú úlohu: sú ploditeľkami detí národa. Potom môžu mať aj kariéru. Ženy však krajná pravica chce chrániť, aby s nimi muži správnej farby pleti mohli plodiť deti.

Ako si občania a občianky môžu chrániť liberálnu demokraciu?

Je nesmierne dôležité, aby ľudia necítili bezmocnosť a nerezignovali, pretože demokracia nie je len o momente volieb a nie je len o vrcholných politikoch. Najlepší spôsob, ako si ju chrániť, je vnímať, že demokracia je diskusia, je to otázka budovania verejnej mienky a každý môže prispieť už len tým, že ľuďom vo svojom okolí, ktorí majú pochybnosti o liberálnej demokracii, vysvetlí, že liberálna demokracia je o tom, že každý si zaslúži rovnaký rešpekt, úctu a práva, s čím určite budú súhlasiť.

Niektorí totiž len majú strach zo slova liberálny. Chrániť si liberálnu demokraciu teda môžeme tým, že sa o nej a jej princípoch budeme rozprávať a navzájom sa počúvať.