Súmraky detstva

Keď som prišiel do mníchovského bytu pani Ági, kde som chcel nakrútiť prvé zábery do pripravovaného televízneho dokumentárneho filmu, úplne som od úžasu onemel. Na stene visel obraz dievčatka. Kto namaľoval ten nádherný obraz? Nie, to predsa nemôže byť Pierre Bonnard!
Listujem v Bonnardovej monografii, ale obraz tam, samozrejme, nebol. Pozrel som sa na pani Agnešu Kalinovú. Usmievala sa. Dieťa na obraze bola ona! Ako dieťa žila v malom meste Prešov na východnom Slovensku, kde nie je obvyklé mať na stene originál Bonnarda.

No jasné! Architekt, maliar pôvabných akvarelov, vlastne skôr dokumentarista ako maliar, zberateľ chudobných judaík, ktoré akoby vypadli z obrazov Marca Chagalla, zakladateľ prvého židovského múzea na Slovensku v roku 1928. Z tohto roku je aj detský portrét. Bol to jeho hviezdny rok. Maliara som poznal od detstva.

Pani Ági spomínala na maľovanie. Maliar krotil neposedné dievčatko, miloval ho a zároveň okrikoval, aby ešte chvíľu ticho sedelo. Idylická spomienka, lenže časy sa o desať rokov zmenili a nákladné vlaky začali prepravovať ľudí do koncentračných táborov. Autor detského obrazu Eugen Bárkány tušil, čo sa deje. Po dramatických rozhovoroch presvedčil jej rodičov, aby poslali dievča do Budapešti, kde v kláštore prežila. Zachránil svoju detskú modelku.

Večer venovaný nedožitým stým narodeninám Agneše Kalinovej, prekladateľky, filmovej kritičky, novinárky, emigrantky a redaktorky Slobodnej Európy, bol krásnou poctou.

Milióny ľudí nemali svojho portrétistu ani záchrancu. Bezdetný maliar však namaľoval jeden z najkrajších detských portrétov u nás – i keď nie je ani slávny, ani drahý ako obrazy od Pierra Bonnarda.

V rokoch, keď vznikal detský portrét, sa lámal príbeh knihy Předehra k tragédii (český preklad vyšiel v nakladateľstve Svoboda v roku 1967) francúzskej historičky a novinárky Geneviève Tabouisovej. Príbeh konca ilúzií po prvej svetovej vojne o mieri v Európe, konca zmlúv z Versailles a Trianonu, príbeh konca Spoločnosti národov a nástup éry diktátorov. Autorka bola viac novinárkou ako historičkou, neanalyzuje, skladá obraz doby z fragmentov rečí politikov, na ktorých nečakala v dave novinárov po tlačovkách. Poznala ich zblízka a pre nás je cenné, že zdrojom jej informácií o Československu bol vtedajší veľvyslanec Štefan Osuský. Absolútny literárny šarm, opisuje jedlá a oblečenie, zdanlivé banality, cituje diplomatov, politikov, kuchárov a čitateľ si sám skladá obraz desivo podobný tomu, čo žijeme dnes.

V niečom si boli tie dve mimoriadne vnímavé ženy podobné. Boli hlbší filmoví kritici ako Agneša Kalinová, boli vzdelanejší historici ako Geneviève Tabouis, ale nemali to, čo mali ony. Cit pre detail, predtuchu, bonmot o jedinečnej situácii – umenie kontrastu –, niečo, čo sa dá len ťažko opísať. A mali šarm a vtip.