Vraciame sa s politickým násilím do 20. a 30. rokov minulého storočia?

Autor je americký historik

Čo povedať o pokuse o atentát na Donalda Trumpa? Ponúkam niekoľko myšlienok o tom, kde sme sa ocitli, na základe atentátov v medzivojnovom období. 20. a 30. roky 20. storočia sú už síce dosť vzdialené, aby sme sa im mohli venovať bez prílišných emócií, no predsa dosť blízke na to, aby boli užitočné.

Uvidíme, že násilie, ktoré začne na jednom rohu krajnej pravice, sa často odrazí. Zistíme, že dôležitým prahom je umožnenie násilia. A uvedomíme si, že najviac záleží na tom, čo robíme potom.

Bol málo radikálny

Niektorí priaznivci Donalda Trumpa vrátane jedného pravicovo-radikálneho senátora a jedného pravicovo-radikálneho kongresmana rýchlo obvinili z atentátu demokratov. (To je, samozrejme, aj moskovská línia). Ich uvažovanie sa môže zdať a mnohým ľuďom zjavne aj pripadá intuitívne. Ak sa radikálne pravicový politik, akým je Donald Trump, stane obeťou pokusu o atentát, nemali by sme predpokladať, že páchateľ patrí k radikálnej ľavici? Nie, to by sme nemali.

Takáto domnienka založená na rozmýšľaní „o nás a o nich“ je nebezpečná. Začína sa tým totiž reťazec myslenia, ktorý môže viesť k ďalšiemu násiliu. „My sme obete a oni sú agresori. My sme boli zranení, takže to museli byť oni.“

Nikto, kto takto zmýšľa, sa nikdy nepýta na násilie na vlastnej strane. Tento spôsob myslenia je veľmi často chybný. História krajnej pravice rozpráva iný príbeh, v ktorom sa násilie často vyskytuje v rámci jedného politického hnutia a v okolí, ktoré ho podporuje.

Dnes popoludní som prechádzal okolo rakúskeho parlamentu, kde bol pred 90 rokmi zavraždený kancelár Engelbert Dollfuß. Bol to však Dollfuß, ktorý zaviedol do politického systému politické násilie a do značnej miery vládol z pozícií krajnej pravice. Napriek tomu zomrel po akte politického násilia, rukou ľudí, ktorí ho považovali za nedostatočne radikálneho.

V marci 1933 Dollfuß rozpustil rakúsky parlament, čím ukončil volebnú demokraciu. Svoju politickú stranu (a niekoľko ďalších skupín vrátane jednej pravicovej polovojenskej skupiny) premenil na nový Vlastenecký front. Vláda monopolnej strany vlasti potom ozbrojenou silou rozdrvila ľavicu.

Dollfuß začal budovať režim podľa vzoru talianskeho fašizmu, definovaného v kresťansko-nacionalistických termínoch. Najextrémnejším prvkom rakúskej pravice to však nestačilo. V júli 1934 skupina nacistov prezlečená za policajtov prenikla do parlamentu, zastrelila Dollfußa a nechala ho vykrvácať.

Poďme do vlastných

Adolf Hitler sa v Nemecku dostal k moci o niekoľko týždňov skôr ako Dollfuß v Rakúsku. Aj on rozdrvil ľavicu, socialistov a komunistov hodil do jedného vreca ako „marxistov“ a umiestnil ich do koncentračných táborov. V nemeckej politike zastupoval extrémnu pravicu.

V uliciach Hitlerovu vec presadzovali násilníci z SA (Sturmabteilung – útočné oddiely) vedenej Ernstom Röhmom. Hitlerov nástup do úradu kancelára umožnili konzervatívci a militaristi, ktorí mylne verili, že Hitlerova násilná rétorika poslúži ich záujmom. No počas „noci dlhých nožov“ dal Hitler zavraždiť Röhma, mnohých jeho mužov a ďalších ľudí, ktorí mu pomohli dostať sa k moci.

Drastické prípady politickej vraždy sa v medzivojnovom období často vyskytovali aj v rámci rôznych zložiek rumunskej krajnej pravice.

Opisovanie všetkých vtedajších zvratov by trvalo pridlho, takže len stručne: fašisti, ktorí sami oslavovali násilie, sa stali terčom násilia iných zložiek krajnej pravice.

Duch zostáva blízko

Pravdaže, nie všetci potenciálni atentátnici z toho obdobia boli z krajnej pravice. Hitlera sa napríklad pokúsil zabiť jeden nemecký tesár. Na Mussoliniho auto sa pokúsil hodiť bombu kamenár.

To, že sa násilie, ak sa raz normalizuje, môže obrátiť nečakaným smerom do vlastných radov, platí aj pre krajnú ľavicu. V mene boľševickej revolúcie boli v 30. rokoch na príkaz Josifa Stalina zabití aj boľševici, ktorí v rokoch 1917 až 1922 podporovali a uplatňovali politické násilie, aby sa dostali k moci.

To však len potvrdzuje celkovú pointu toho, čo píšem. Mohli by sme byť v pokušení myslieť si, že násilie voči jednej strane musí prichádzať z druhej strany. Ale krvavý džin, ktorý sa raz vypustí, sa často zdržiava blízko domova. Tí, čo urobili násilie normálnym, sú obzvlášť zraniteľní, pretože budú mať vždy kolegov alebo nasledovníkov, ktorí si myslia, že nezašli dostatočne ďaleko.

Samozrejme, nie všetci pravicoví vrahovia zabili svojich kolegov pravičiarov. Napríklad Eligiusz Niewiadomski zavraždil v decembri 1922 centristického poľského prezidenta. Zdá sa, že Niewiadomski bol nestabilnou osobnosťou, ktorej strašné presvedčenie podnietili médiá okolo neho.

Legitimizácia násilia

Z toho, čo vieme doteraz, bol muž, ktorý sa pokúsil zavraždiť Donalda Trumpa, registrovaným republikánskym voličom a nadšencom zbraní. Keď sa však objavia ďalšie podrobnosti, obrázok sa vyjasní. Vrahovia sú jednotlivci a ich motivácia môže byť niekedy prekvapivá alebo sa ukáže nejasná a diskutabilná.

Na tomto mieste je však potrebné poznamenať, že by nebolo prekvapujúce, keby muž, ktorý sa pokúsil zavraždiť Trumpa, bol rovnako ako Trump pravicový radikál. To by bolo pre Spojené štáty, kde väčšinu teroristických činov spáchali ľudia z krajnej pravice, typické. Bolo by to aj historicky normálne. Trump podobne ako iní krajne pravicoví politici v minulosti násilie legitimizoval.

Nič z nedávneho amerického politického života sa nepodobá Trumpovej výzve, aby „ľudia druhého dodatku“ zabili Hillary Clintonovú, Trumpovmu výsmechu Paulovi Pelosimu po pokuse o vraždu, jeho znevažovaniu Gretchen Whitmerovej po pokuse o únos, Trumpovmu stochastickému násiliu, ktoré smeruje proti kritikom, aby ich zastrašil, proti svojim kolegom republikánom, aby ich udržal v rade, brutálnemu jazyku jeho mítingov od roku 2016, jeho hlasnému obdivu k politickým vodcom, o ktorých je známe, že sú masovými vrahmi, a jeho násilnému pokusu o zvrhnutie ústavného poriadku v januári 2021.

Len to roztočí špirálu

Dôležitejšia ako akcia je však reakcia. Politické násilie by sme mali odsúdiť všetci. Všetci by sme mali vyhlásiť, že tieto i ďalšie voľby rozhodnú počty hlasov a nie vyhrážky, prevraty, bitky alebo vraždy. Médiá by nemali šíriť posolstvá nenávisti a nepodložené konšpiračné myslenie.

A všetci by sme si mali byť vedomí pokušení mučeníctva. Čokoľvek sa skutočne stane pri akte politického násilia, vždy sa nájde niekto, kto bude tvrdiť, že obeť znamená nevinnosť a že nevinnosť ospravedlňuje ďalšie násilie z rúk, ktoré už zostávajú navždy bez viny. Tento druh logiky sa však už rozšíril po celom internete.

K tomuto kroku došlo vo všetkých fašistických prípadoch. Keď v roku 1938 obsadili Rakúsko nemeckí nacisti, postavili pamätník svojim mučeníkom. A aj rumunskí fašisti zabíjali, aby pomstili svojich.

Trump má podobný názor, keď odsúdených zločincov, ktorí vtrhli do Bieleho domu, označuje za „mučeníkov“ a robí z nich súčasť svojich zhromaždení. A sám sa neustále označuje za obeť.

Ostáva len dúfať, že nebude takúto rétoriku eskalovať, prípadne nasmerovať vinu tam, kam nepatrí. Ak tak urobí, nepomôže mu to vyhrať voľby, ale zvýši to len pravdepodobnosť ďalšieho násilia.

Článok zo stránky substack.com uverejňujeme s autorovým súhlasom