Kardiológ sa vrátil z Nemecka do Trenčína, po roku končí: Kamaráti sa ma pýtali, čo som čakal

Už viac než rok fungovalo v Trenčíne moderné kardiologické oddelenie, ktoré tento kraj nutne potrebuje – Trenčiansky kraj doteraz nemal kardiológiu a pacientov s infarktom museli prevážať do vzdialeného Martina alebo Nitry. Začiatkom leta však rozbiehajúce oddelenie začalo po personálnych výmenách kolabovať.

Ministerka zdravotníctva Zuzana Dolinková (Hlas) vymenila riaditeľa trenčianskej nemocnice, ktorý následne odvolal primára kardiológie Petra Blaška. Na to zareagovalo výpoveďou ďalších šesť lekárov, oddelenie nie je v plnej prevádzke. Nemocnica aj ministerstvo však tvrdia, že funguje a buduje si nový tím lekárov.

Medzi lekármi, ktorí plánujú podať výpoveď, je aj kardiológ Martin Strečanský a jeho manželka, ktorá pracovala v nemocnici na ambulancii. Obaja sa len pred rokom vrátili na Slovensko po tom, čo 13 rokov žili a pracovali v Nemecku. Vrátili sa, aby rozbehli nové kardiologické oddelenie. „V Nemecku mám veľa známych zo Slovenska, a keď vidia, čo sa teraz deje, tak sú celkom radi, že ostali v Nemecku a nerozhodli sa vrátiť. Nie je to vôbec dobrá reklama,“ hovorí Strečanský.

Kedy ste sa rozhodli, že pôjdete za prácou do Nemecka?

V roku 2004 sme išli aj s mojou terajšou manželkou študovať medicínu do Brna. Hneď po škole v roku 2010 sme sa cez agentúru dostali do jednej nemocnice v strede Nemecka. Postupne sme sa tam rozvíjali na oddeleniach internej kliniky. Nemocnica sa viac špecializovala na kardiológiu, a tak som mal výhodu, že som s týmto odborom od začiatku v kontakte.

Takže ste do Nemecka prišli ako začínajúci lekár…

Pôvodne som chcel byť pediatrom. Nakoniec som sa rozhodol pre internú medicínu. V roku 2016 som v Nemecku atestoval z internej medicíny, medzitým sa nám narodili tri deti, preto manželka atestovala pred rokom.

A ako ste sa dostali ku kardiológii?

Práve po atestácii v roku 2016 z nemocnice odišla jedna kardiologička a primár ma vyzval, aby som ďalej pracoval v nemocnici, pretože pôvodne sa mal môj úväzok končiť atestáciou z interny. Atestáciu z kardiológie som si spravil v roku 2019. Mali sme dohodu, že aspoň zopár rokov po atestácii ostanem v nemocnici. Možnosť vrátiť sa na Slovensko sme zvažovali vždy. No po 13 rokoch sme stáli pred rozhodnutím zostať natrvalo alebo sa pokúsiť o návrat – aj vzhľadom na vek našich detí. Bolo to veľmi ťažké rozhodovanie, pretože sme sa v Nemecku už dobre etablovali. Predsa len – narodili sa nám tam všetky tri deti a pri najmladšej dcére sme zistili, že je Nemka – dostala už nemecký pas.

Po štúdiu v Brne ste išli rovno do Nemecka. So slovenským zdravotníctvom ste teda nemali skúsenosť. Prečo ste sa rozhodli ísť do Nemecka a nie vrátiť sa na Slovensko?

V roku 2010 bol nástupný plat lekára na Slovensku približne 460 eur v hrubom, pričom ani pracovných ponúk pre absolventov nebolo toľko ako teraz. Spolužiačka v Ilave dostala prácu za 600 eur v hrubom, čo nedostával nikto z nás. Oslovila nás už počas štúdia agentúra, takzvaní headhunteri, ktorí lákali mladých lekárov po škole do nemeckých nemocníc. Najprv sme si iba vymenili mail a ani sme nevedeli ako a už sme mali vybavené tri pohovory v Nemecku. Pomohli nám vybaviť všetky potvrdenia a cesty uhradili.

Aká to bola nemocnica?

Išlo o mestskú nemocnicu. Nepatrila medzi súkromné veľké korporácie, patrila mestu a kraju. Mali sme tam príležitosť dostať sa k veľkému spektru výkonov, či už na gastroenterológii, kardiológii či onkológii.

Ako začínajúci lekár ste si teda toho vyskúšali pred atestáciou dosť veľa.

Nemôžem to objektívne porovnať so slovenskými či s inými nemeckými nemocnicami, hovorím o mojej osobnej skúsenosti. Ak nemocnica dotiahla špecialistu alebo si ho vychovala, tak aj v pomerne malej nemocnici som sa dokázal naučiť robiť výkony, ktoré sú skôr typické pre väčšie kliniky. Tak to bolo aj s invazívnou kardiológiou. Tam som si vyskúšal nemeckú prísnosť a presnosť. Tak ma to naučili a vychovali ma. Šéf vždy hovorieval, že keby si mal vybrať zahraničného doktora, tak si vyberie Slováka. Len škoda, že sme malý národ, nie je nás až toľko, vtipkoval.

Ako vyzerala nemocnica?

Boli tam dvojlôžkové, maximálne trojlôžkové izby, každá má vlastné sociálne zariadenie. V Nemecku po páde Berlínskeho múru začali podporovať nemocnice vo východnom Nemecku. Veľa ich zrekonštruovali alebo sa stavali nové. Niekedy sa stalo, že naša nemocnica vyzerala lepšie ako tá v západnom Nemecku.

Pamätám si, že v novej nemocnici vo vedľajšom meste mali na oddelení koberce. Také čosi som nevidel. Bolo to pre mňa „wow“, keď som videl, ako to tam dezinfikujú strojmi. Ale nebol to štandard ani vo všetkých nemeckých nemocniciach. V našej sme mali linoleum, ale bolo pekne spravené, v rohoch neboli diery, nič z toho netrčalo, nepadala na to omietka. Dvere sa tam otvárali samy. Keď som prišiel do Trenčína, čakal som, kým sa mi dvere otvoria. Nič sa nedialo, až kým ma na pleci nepoklepkala jedna teta, že to musím otvoriť ja. (Smiech.)

Kedy ste začali premýšľať nad návratom na Slovensko?

Známy mi povedal: „Martin, zlom prichádza po desiatich rokoch. Potom sa začneš cítiť doma tam, kde práve si.“ A mal pravdu, cítili sme to tak. Báli sme sa návratu na Slovensko, hoci to bolo rozhodnutie, ktoré v nás dozrievalo roky. Kolegovia, čo ostali v Nemecku, mi teraz hovoria: „Vidíš, mal si zostať. Čo si čakal?“

Boli ste rozhodnutí, že Nemecko je váš domov, alebo ste mali predstavu, že sa vrátite na Slovensko?

Ako som už spomínal, tá možnosť bola pre nás vždy otvorená. Trenčín sa nám javil ako ideálne miesto. Blízko býva manželkina rodina a aj môj otec pochádza z tohto kraja. Dospeli sme do bodu, že to musíme skúsiť, mysleli sme si, že máme čo ponúknuť. Keby sme tento krok neurobili, asi by sme si to vyčítali. Už sme boli v Nemecku dlho a tiež tam boli veci, ktoré nám prekážali. Napríklad neustále sledovanie výkonu a počítanie, koľko pacientov s infarktom sme liečili. Bol tam veľký ekonomický tlak – čím viac pacientov a čím rýchlejšie.

Čo vás teda definitívne pritiahlo na Slovensko?

Približne v roku 2019 alebo 2020 som sa dopočul o prvých plánoch otvoriť kardiológiu v Trenčíne. Trenčín takéto oddelenie nemá, hoci je krajské mesto. Neďaleko pri Ilave bývajú svokrovci a zamýšľali sme sa, kam pôjdu, ak dostanú infarkt. V tejto oblasti jednoznačne chýba kardiologické oddelenie s invazívnou časťou spektra výkonov. Bolo to v júni 2020, keď som tam poslal žiadosť.

Odvtedy sa nič nedialo?

S vedením sme boli v letmom kontakte, mali sme priebežne informácie, že termín spustenia sa posúva aj pre pandémiu covidu. Minulý rok sa ozval vtedajší námestník, že majú lekára, doktora Blaška, a s ním pár ďalších ľudí. Zároveň už bola hotová operačná sála, asi pol roka pred príchodom primára. To bolo pre mňa dôležité, že sála stojí a je funkčná. Nechceli sme odísť z Nemecka, aby sme napokon zistili, že sa to neotvorilo. Vedenie nemocnice sa ma pýtalo, či si trúfam prevziať a otvoriť oddelenie. Do toho som sa neodvážil ísť.

Prečo?

So Slovenskom som nemal žiadne skúsenosti a stačil mi už len proces overovania atestácií a diplomu. Len vybaviť všetky doložky a potvrdenia mi trvalo mesiace. Vedel som, že chcem prísť ako člen, a teda súčasť tímu. Videl som však, že sa poskladal veľmi profesionálny tím. Stačí mi párkrát pozrieť, ako doktor pracuje, a vidím, či to vie alebo nie. Keď som videl pracovať doktora Blaška, vedel som, že je za tým veľa rokov praxe.

Aký bol odchod z Nemecka?

Mali sme v nemocnici korektné vzťahy a sme v kontakte, už sme tam boli za posledný rok trikrát, a keď tam zavolám, tak viem, že o pár dní mám pripravenú zmluvu. Keď som sa odhlasoval z lekárskej komory v Nemecku, pani sekretárka mi poradila neodhlasovať sa, ale len „zmraziť” podklady. Zo skúsenosti vie, že vo veľa prípadoch ich lekári znova aktivujú. Aj naše podklady sú tam a nemusíme už nič vybavovať, keby sme sa chceli vrátiť. Minulý rok bol naozaj náročný, aj pre nás, aj pre deti. Prišli sme sem napríklad do nájomného bytu, bolo to komplikovanejšie, ako sme si mysleli.

Prečo?

S troma deťmi nám nikto nechcel prenajať byt. Ponuka bytov je malá, trojizbových je ešte menej, a keď poviete, že máte tri deti, tak je to problém. Niekoľko bytov nám odriekli. Nakoniec to dopadlo tak, že v Trenčíne máme o polovicu menší byt a platíme rovnaký nájom, ako sme platili v Nemecku.

Na Slovensku sa hovorí, že chceme lákať naše mozgy naspäť domov. Vo vašom prípade však štát toho neurobil veľa, aby vám návrat uľahčil.

Nie. V Nemecku pravidelne volala nejaká agentúra, ktorá nás lákala sem či tam, s tým, že nám všetko vybavia. Keby som sa ja neprihlásil na miesto do Trenčína, tak nikoho príliš nezaujímame. Na druhej strane si neviem reálne predstaviť, kto a ako by mal kontaktovať slovenských lekárov v zahraničí. V Nemecku mám veľa známych zo Slovenska, a keď vidia, čo sa teraz deje, tak sú celkom radi, že ostali v Nemecku a nerozhodli sa vrátiť. Nie je to vôbec dobrá reklama.

A čo vybavovanie dokumentov, ako dlho to trvalo?

Musím pochváliť ministerstvo zdravotníctva, že veľmi rýchlo skontrolovali naše atestácie a spojili sa hneď s lekárskou komorou, ktorá to vydala. Bolo to hotové do dvoch týždňov. Čo však bolo pre mňa prekvapením, bola doložka o právoplatnosti – každý dokument musí mať ešte jeden papier, že ten prvý dokument je naozaj platný. Tomu celkom dobre nerozumiem. Celý proces trval pol roka. Jeden dokument potrebovala lekárska komora, ďalší Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ďalší zamestnávateľ. Často zdvojené, neprepojené, toto treba prefotiť, overiť, preposlať. Výdavky za preklady, overovanie u notára. Sekretárka na notárskom úrade sa už smiala: „To vám nevedia povedať naraz, čo všetko chcú?“

Čo vás po návrate prekvapilo na slovenskom zdravotníctve?

Na to sa mi ťažko odpovedá, pretože som nikde inde na Slovensku nepracoval. Môžem hovoriť za naše oddelenie, pričom my sme trochu špecifickí. Naše oddelenie bolo novovybudované, takže je ako malá bunka v kolose, na ktorý sa vôbec nepodobá. Keď prišli pacienti k nám, boli prekvapení, aké to máme pekné a nové. Keď prechádzam na iné oddelenie, tak vidím ten rozdiel. Okrem toho, v Nemecku sme fungovali viac elektronicky.

Ako presne?

Keď som chcel pre pacienta vyšetrenie, zadal som ho do počítača. To sa robí aj tu, zadám to do systému, ale potom to musím aj vytlačiť. V Nemecku som napríklad prepúšťacie správy, nálezy či správy diktoval. Na začiatku to písala sekretárka, čo bolo fajn, lebo skorigovala všetky moje chyby. Neskôr sme mali program, ktorý priamo prepisoval naše slová. Diktoval som, program písal a bolo to celé rýchlejšie.

Na Slovensku je to ako?

Na Slovensku sedí veľa mladých kolegov, ktorí vyťukávajú správy. Aj prácu, ktorú by mohli robiť sekretárky, musí na Slovensku robiť lekár. Je to mrhanie potenciálom.

Čo nové kardiologické oddelenie znamená pre Trenčín?

Tá služba tu mala byť už dávno. V roku 2024 má mať krajské mesto ako Trenčín kardiologické oddelenie, ktoré dokáže ošetriť infarkt. Ideálne s nonstop prevádzkou alebo aspoň cez deň, ako sme fungovali my. Je to veľká spádová oblasť so 750-tisíc obyvateľmi. Najakútnejšie infarkty mimo pracovného času odvezú o Martina alebo Nitry, ale sú aj také infarkty, ktoré majú trochu času – vtedy, keď cieva nie je uzatvorená, ale iba zúžená. V takýchto prípadoch máme čas jeden až dva dni. Aj preto je naše oddelenie dôležité, aby sme intervenovali práve týchto pacientov a nemuseli príliš dlho čakať.

Keď nám záchranka v Nemecku zavolala, že majú pacienta s akútnym infarktom, mal by byť v nemocnici do 60 minút. Lenže tam je katetrizačných sál (na operáciu infarktov – pozn. red.) najviac na obyvateľa na svete. Ale to tiež nie je ideálne, ja som skôr za väčšiu špecializáciu. Žili sme v menšom meste, asi 15 až 20-tisíc obyvateľov, ale kardiologický spád bol na asi 80-tisíc ľudí. To sa nedá ani porovnať, keď má Trenčiansky kraj približne 750-tisíc ľudí.

Ako to bolo na kardiológii v Trenčíne?

Pacient s akútnym infarktom by mal byť v nemocnici čo najskôr, na Slovensku do 120 minút. Ale ide o najakútnejšie infarkty, podľa štatistík je to jeden prípad na tisíc obyvateľov za rok. Takže spomedzi 750-tisíc obyvateľov je to približne 750 akútnych infarktov. Keďže my robíme od siedmej do druhej, vyšetrovali sme prevažne pacientov, ktorí po zaliečení mohli čakať na výkon do ďalšieho dňa.

Kolegovia mi hovorili, že pred vznikom nášho oddelenia museli títo pacienti čakať aj týždeň. Kardiologické oddelenia už mali naplnené kapacity a prednosť dostávali tí s najakútnejším infarktom. Vďaka nám to vieme spraviť na druhý deň alebo obdeň.

Má kardiológia v Trenčíne význam, ak robí iba do druhej popoludní?

Určite áno. Je veľa pacientov, ktorí majú stabilnú anginu pectoris – majú napríklad ťažkosti pri námahe. Pacient niečo robí, začne ho tlačiť pri srdci, tak chvíľu počká, kým to prejde. Jeho doktor ho prihlási cez kardiológa na daný výkon. Asi pred piatimi rokmi som takto riešil termín pre rodinného známeho, ktorý mal presne túto diagnózu. V decembri nám povedali, že voľný termín majú v júni. Pri 50-ročnom chlapovi predsa nemôžeme čakať pol roka.

V Nemecku ste to asi vedeli urobiť skôr.

Takéto prípady sme vedeli zmanažovať do dvoch týždňov. Nápor je taký veľký, že dokonca ani na našej kardiológii v Trenčíne sme nemali dosť lôžok pre ľudí so stabilnou anginou pectoris. Prednostne sme brali tých, ktorí potrebovali intervenciu na druhý deň a boli akútne hospitalizovaní s bolesťami na hrudi.

Ako ste sa dozvedeli o odvolaní primára? Ako to hodnotíte?

Jeho odvolanie bolo pre mňa prekvapením. Nevidím za tým žiadny medicínsky dôvod a ani pán riaditeľ mi ho nevysvetlil. Nevedeli sme o tom, prišlo to z hodiny na hodinu, a to v období pred letnými dovolenkami.

Aj v Nemecku sa často menia šéfovia. Je tento prípad v niečom iný?

Keď niekto založí nové oddelenie, rozvíja ho a po roku vidíte, že oddelenie funguje a napreduje, prečo dostane výpoveď? Mali sme spokojných pacientov, dobré ekonomické výsledky. Renomé nemocnice sa vďaka intervenčnej kardiológii zvýšilo. V Nemecku chcela každá nemocnica mať takéto oddelenie. Mne to jednoducho z medicínskeho hľadiska nedáva zmysel.

Prečo ste sa rozhodli odísť vy aj vaša manželka?

Tím sa tvoril iba rok, bol ešte veľmi krehký. Boli sme na tom tak, že sme ledva zvládli pokryť služby aj všetko ostatné. Tým, že vám vymenia hlavného hráča, ktorý sem dotiahol takmer všetkých ľudí, stabilita sa naruší. Riaditeľ ma uisťoval, že prídu aspoň traja noví ľudia, nevedel mi to však konkretizovať. Keď sa v Nemecku niečo menilo, bolo to zvyčajne z ekonomických dôvodov alebo išlo o odchod do dôchodku. Ale tu sme jednoducho žiadny dôvod nenašli, my sme s jeho vedením boli spokojní.

Odchádzate teda aj preto, že tím lekárov by už bol neudržateľne malý?

Áno, aj preto. Keďže sme boli začínajúci a malý tím, museli sme spolu aj vychádzať. Trávite spolu veľa hodín, rozbiehate niečo neznáme. Musím povedať, že atmosféra bola príjemná, nemali sme problém napríklad vymieňať si služby. Áno, lekári boli na čiastočné úväzky, ale know-how, ktoré priniesli, sa nedá len tak ľahko nahradiť. Arytmológ z Martina implantuje kardiostimulátory novou metódou. My v Trenčíne máme každého druhého pacienta takto zaimplantovaného. Mrhať takýmto potenciálom, ktoré toto oddelenie malo, mi nedáva zmysel.

Bojovala o vás nemocnica, aby ste neodišli?

Vedenie mi ponúklo viesť dočasne oddelenie. Mrzelo ma to, nebolo pre mňa logicky akceptovateľné zobrať túto funkciu.

Hovorkyňa nemocnice tvrdí, že lekárov je dostatok – v júli nastúpili traja a majú nastúpiť ďalší, pre pacientov bude starostlivosť zabezpečená. Vidíte reálne, že tam vyskladajú nový tím lekárov?

Neviem, ako budeme fungovať v auguste, kde je ešte oveľa viac prázdnych miest v službách. Zohnať intervenčného kardiológa nie je naozaj jednoduché.

Ako funguje kardiologické oddelenie teraz?

Máme sprevádzkovaných päť lôžok, ak by sme mali dostatok sestier, vedeli by sme narásť na celkovo dvanásť lôžok. Naším plánom zároveň bolo mať aj službu 24/7, pomaly sme sa rozbiehali. Teraz sa oddelenie stará o pacientov po výkone. Aktuálne som na dovolenke, budúci týždeň už budem mať službu a plánujem oficiálne podať výpoveď. Výpovednú lehotu budem mať do konca augusta.

Čo vám táto skúsenosť hovorí o slovenskom zdravotníctve?

Neviem. Moja skúsenosť napriek všetkému je, že sa dá na Slovensku robiť medicína na dobrej úrovni. Materiálne vybavenie, ktoré máme, je identické s Nemeckom. Ale je to krehké, v začiatkoch a stojí to na pár ľuďoch. Ak ich vymeníte, tak to môže zlyhať. Človek dokáže kúpiť stroj, vybavenie, ale nájsť ľudí, ktorí to budú robiť a dobre viesť, to nie je také ľahké.

Plánujete zostať na Slovensku? Alebo už zvažujete návrat do Nemecka?

Uvidíme. Nechceme robiť unáhlené rozhodnutia. Rozhodnutie vrátiť sa na Slovensko trvalo roky, nechceme sa preto rozhodnúť pre odchod za pár týždňov. Nevieme, čo ďalej, ešte je to všetko čerstvé.

Každopádne v Nemecku máte na stole istú ponuku práce vo vašej bývalej nemocnici.

Áno.

Dali by ste sa ešte zlákať na prácu v slovenskej nemocnici?

Ale áno, nemám ťažké srdce na kolegov ani zdravotníctvo. Nezanevrel som. Jedno rozhodnutie nehovorí o celej krajine.